Petrohrad

Petrohrad (-slovenský normovaný názov; rus. Санкт-Петербург – Sankt-Peterburg; do roku 1991 Leningrad; podrobnosti o názvoch pozri nižšie) je druhé najvýznamnejšie ruské mesto po Moskve, ekonomické, priemyselné, vedecké a kultúrne centrum, dopravný uzol ležiaci na severozápade Ruska, administratívne centrum Leningradskej oblasti a Severozápadného federálneho okruhu. Žije tu približne 5,38 milióna obyvateľov. Mesto-hrdina.

Svetové dedičstvo UNESCO
Petrohrad
(Санкт-Петербург – Sankt-Peterburg)
mesto
Zhora zľava: Pevnosť svätých apoštolov Petra a Pavla, Smolný kláštor, Budova generálneho štábu na rieke Mojka, Chrám Najsvätejšej Trojice, Medený jazdec, Zimný palác
Vlajka
Erb
Štát Rusko
Fed. štát Federálne mesto
Súradnice 59°56′00″S 30°20′00″V
Rozloha 1 439 km² (143 900 ha)
Obyvateľstvo 5 383 968 (2019)
Hustota 3 837,47 obyv./km²
Vznik 27. máj 1703
Primátor Alexander Beglov (JR)
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov Historické centrum Petrohradu a s ním spojené pamiatky
Rok 1991 (#15)
Číslo 540
Región Európa a Severná Amerika
Kritériá i, ii, iv, vi
Poloha Petrohradu v Rusku
Poloha Petrohradu v Rusku
Poloha Petrohradu v Európe
Poloha Petrohradu v Európe
Wikimedia Commons: Petrohrad
Webová stránka: www.st-petersburg.ru
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
 Geografický portál

Jedno z najkrajších miest na svete je označované aj ako Benátky severu (Северная Венеция).

Názvy

Prehľad (doložených) názvov (za pomlčkou vždy nasleduje slovenský prepis) [1][2][3][4][5][6][7][8][9][10][11][12][13]:

  • 1703: Сан(к)тпитербурх - San(k)tpiterburch (doslova z holandčiny a nemčiny: pevnosť svätého Petra), Санктъпетерсъбурк - Sanktpetersburk, Санкт-Петрополиc - Sankt-Petropolis ("petropolis" znamená v gréčtine Petrovo mesto) (Poznámka: V tomto roku - od mája - sa názvy vzťahujú ešte len na pevnosť na Zajačom ostrove, neskôr nazvanú Petropavlovská pevnosť; čoskoro bol ale názov rozšírený na vznikajúce mesto)
  • 1704: Сантъпитербург - Santpiterburg
  • 1706: Питербурх - Piterburch
  • 1710/1711: Санкт(ъ)петерзбурк - Sanktpeterzburk, Санктпитерзбурк - Sanktpiterzburk
  • 1712: Санктпетербургъ - Sanktpeterburg (v tomto roku sa mesto stalo hlavným mestom Ruska)
  • 1714: Санкт-Питер-Бург - Sankt-Piter-Burg
  • 1720: Санктъ Питербургъ - Sankt Piterburg
  • 1. polovica 18. stor.: Петрополь - Petropoľ [vyslov: pitrapoľ], Питерпол - Piterpol [vyslov: piťirpol], петрополиc - petropolis, Питерcбург - Pitersburg, Санкт Питер Бурх - Sankt Piter Burch
  • cca. 1725 - 31. 8. 1914:
    • po rusky: oficiálne: Санктъ-Петербургъ - Sankt-Peterburg [vyslov: sankt piťirburk] (doslova z nemčiny: svätý Petrohrad, ale zrejme pôvodne skôr myslené ako "mesto/pevnosť svätého Petra") (skratka SPb.); neoficiálne: Петербургъ - Peterburg [vyslov: piťirburk] (skratka Pb.) alebo (od 19. stor. aj) Петроградъ - Petrograd [vyslov: pitragrat]; hovorovo: Питеръ - Piter [vyslov: piťir].
    • po slovensky: štandardný tvar: Petrohrad (doložený najneskôr od 30. rokov 19. stor.); germanizmus: Petersburg; názvy neskôr spätne používané ako historické pre toto obdobie: Sankt Peterburg alebo Peterburg
  • 31. 8. 1914 - 26. 1. 1924 :
    • po rusky: Петроград - Petrograd (doslova: Petrovo mesto)
    • po slovensky: Petrohrad
  • 26. 1. 1924 - 6. 9. 1991:
    • po rusky: Ленинград - Leningrad [vyslov: ľiňingrat] (doslova: Leninovo mesto), hovorovo Питер - Piter [vyslov: piťir].
    • po slovensky: Leningrad [vyslov: leňingrat]
  • od 6. 9. 1991:
    • po rusky: Санкт-Петербург - Sankt-Peterburg [vyslov: sankt piťirburk] (skratka SPb.); neoficiálne: Петербург - Peterburg [vyslov: piťirburk]; hovorovo: Питер - Piter [vyslov: piťir]
    • po slovensky: kodifikovaný a normovaný tvar: Petrohrad, nepresne: Sankt Peterburg, nesprávne (pozri pozn. nižšie): Sankt Petersburg

Poznámky:

(1) Od pravopisnej reformy z roku 1918 je v ruštine úplne zrušené písanie tvrdého znaku (ъ) na konci slov. To znamená, že od roku 1918 sa píše napríklad Петербург namiesto dovtedajšieho Петербургъ a analogicky je zmenený pravopis aj všetkých ostatných vyššie uvedených názvov obsahujúcich tvrdý znak. Na výslovnosti to nič nemení.
(2) V nemčine a angličtine je na rozdiel od (súčasnej) ruštiny za slovom Peter vsunuté -s-, t.j. po nemecky je Sankt Petersburg, po anglicky je Saint Petersburg, ale po rusky je Sankt-Peterburg.
(3) Zoznam pre 18. storočie nie je úplný.


Komentár:
V prvej polovici 18. storočia bol - ako vidno vyššie - ruský názov ešte neustálený. Úplne prvé názvy sú pokusy o imitáciu holandsko-nemeckého názvu (napr. Sanktpiterburch), nemeckého názvu (napr. Sanktpeter(s)burg) či dokonca latinsko-gréckeho názvu (Sankt-Petropolis). Po smrti Petra Veľkého (1725) sa rýchlo ustálila imitácia nemeckého názvu (Sankt-Peterburg). Slovo Peter v pôvodnom názve (1703) neznamená Petra Veľkého, ale je podľa katedrály sv. Petra a Pavla v Petropavlovskej pevnosti na Zajačom ostrove, resp. teda podľa svätého Petra, patróna Petra Veľkého. [5][1][14]

31. augusta 1914 (t.j. čoskoro po začiatku 1. svetovej vojny, v ktorej Rusko bojovalo proti Nemecku) bol prijatý nový oficiálny názov mesta – Petrograd (hoci sa - ako vidno vyššie - neoficiálne vyskytoval už skôr). Cieľom premenovania bolo zbaviť sa nemeckých prvkov v dovtedajšom názve. Toto premenovanie znamenalo aj ďalšiu zmenu – mesto už nebolo pomenované podľa svätého Petra, ale podľa Petra Veľkého. [1]

26. januára 1924 II. všezväzový zjazd sovietov ZSSR schválil žiadosť Petrosovietu o premenovanie Petrohradu na Leningrad. Mesto bolo pomenované na počesť V. I. Lenina.

Výnosom prezídia Najvyššieho sovietu RSFSR z 6. septembra 1991 bolo mestu vrátené historické pomenovanie — Sankt-Peterburg. Stalo sa tak na základe výsledku referenda zo dňa 12. júna 1991, v ktorom 54 % obyvateľov mesta hlasovalo za návrat k historickému názvu mesta. [1]

Na Slovensku je od 90. rokov 20. stor. normovaným a kodifikovaným slovenským ekvivalentom pre Sankt-Peterburg názov Petrohrad[12][13]. Tento názov sa ale – ako vidno vyššie - používal už aj v medzivojnovom období ako slovenský ekvivalent ruského názvu Petrograd a predtým ako slovenský ekvivalent ruského názvu Sankt-Peterburg.

Geografická poloha

Petrohrad je najsevernejším z veľkých svetových miest a jeho geografická poloha je 59°57' s. š. a 30°19' v. d. Leží v severozápadnej časti krajiny, v ústí rieky Neva do Fínskeho zálivu, na veľkom počte ostrovov (47) nevskej delty. Plocha mestského územia je 605,8 km ² (s predmestiami 1 439 km²).

Petrohrad – mesto na vode
Petrohrad

Množstvom vôd je Petrohrad na prvom mieste medzi mestami Ruskej federácie aj bývalého Sovietskeho zväzu a na jednom z prvých miest na svete. Rieka Neva vytekajúca z Ladožského jazera tečie po meste v celkovej dĺžke 28 km a predtým, ako vyústi do Fínskeho zálivu, vytvorí širokú deltu. Šírka rieky je 340 – 650 m (najviac 1 250 m oproti prístavu); hĺbka 8 – 23 m. V meste je tiež množstvo (93) riek, ramien a kanálov s celkovou dĺžkou okolo 300 km a okolo 100 nádrží, rybníkov a jazier, cez ktoré vedie vyše 800 mostov. Najdlhší most od roku 2007– Veľký Obukhovský most cez Nevu má celkovú dĺžku 2 824 m, najširší je Modrý most cez rieku Mojka – 99,5 m. V meste sú veľmi časté povodne – najvyšší stav vody v roku 1824 – 4,1 m nad normál.

História

Mesto založil roku 1703 Peter I. Od roku 1712 do 1918 bol Sankt Peterburg hlavným mestom Ruského impéria. V Petrohrade prebehla Revolúcia 1905 – 1907, Februárová revolúcia 1917, Októbrová revolúcia 1917. Počas sovietsko-nemeckej vojny 1941 – 1945 mesto prežilo 29 mesačnú blokádu nemeckými vojskami (pozri aj blokáda Leningradu). Išlo o najdlhšie obliehanie mesta v novodobej histórii. Počas obliehania zahynulo 650 až 800 tisíc obyvateľov mesta, najmä v dôsledku hladu. Potravinová kríza vrcholila v meste vo februári 1942, kedy denne umieralo okolo 3 – 4000 civilistov. Mesto sa do januára 1943 darilo zásobovať iba v obmedzenej miere cez Ladožské jazero, po tzv. ceste života. Neskôr sa podarilo obnoviť železničné spojenie južne od jazera cez Šlisseľburg, táto trať však bola pod dostrelom nemeckého delostrelectva.

Architektúra

Vznešený výzor Petrohradu predstavuje architektonické skvosty, široké a rovné ulice, priestranné námestia, sady a parky, rieky, množstvo kanálov, mosty, ozdobné ploty, monumentálne a dekoratívne sochy. Okrem iného je to budova Admirality, Petropavlovská pevnosť, Lavra Alexandra Nevského, Inštitút Smoľnyj, Smoľnyj sobor, Palácové námestie, Zimný palác, Nevský prospekt, Katedrála svätého Petra a svätého Pavla, Kazanská katedrála, Chrám Kristovho vzkriesenia, Chrám svätého Izáka, Chrám svätého Andreja, Česmenský kostol, Vladimírsky chrám, Chrám Najsvätejšej Trojice, Chrám svätého Sampsona, Kostol svätej Kataríny (arménsky), katolícky Chrám sv. Kataríny Alexandrijskej, Chrám Matky Božej Lurdskej (Petrohrad), Kostol svätých Petra a Pavla (luteránsky), Vasilievský ostrov s budovou Burzy, Námestie dekabristov s pamätníkom Petra I (Medený jazdec), Ostrovského námestie. V rokoch 1950 – 1980 boli postavené nové obytné štvrte, administratívne budovy, memoriálny komplex Piskarievský cintorín (1960).

Historické jadro mesta patrí do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Záujem turistov pútajú aj menšie mestečká v okolí Sankt Peterburgu. Ide najmä o palác Petergof, zámok a parky v meste Carskoje Selo (Puškin) a mestečko Kronštadt (Chrám svätého Mikuláša v Kronštadte)

Obyvateľstvo

Etnické zloženie

Podľa oficiálnych údajov z roku 2002 žilo v meste 4 661 219 obyvateľov, čo predstavuje 3,21 % obyvateľov Ruska, podľa údajov z roku 2016 má mesto už 5 225 690 obyvateľov.

Rusi – predstavujú stabilne najväčšiu zložku obyvateľov mesta. Tvoria 84,72 % obyvateľov (v roku 1897 86,49 %). Po Moskve je Petrohrad druhým najväčším centrom ruskej kultúry a vzdelanosti. V meste sú významné ruské národné inštitúcie a doteraz je symbolom Ruského impéria. Rusi sa hlásia prevažne k ruskej pravoslávnej cirkvi a časť je aj bez vyznania.
Ukrajinci – tvoria 1,87 % obyvateľov mesta (v roku 1897 0,41 %). Sťahovali sa tu už počas cárskej vlády. Intenzívnejšie sa tu začali sťahovať v období sovietskeho štátu. Sú prevažne príslušníkmi ruskej pravoslávnej cirkvi.
Bielorusi – predstavujú 1,17 % obyvateľov a prisťahovali sa tu najmä počas sovietskej éry. Sú prevažne pravoslávni.
Židia – tvoria 0,78 % obyvateľov Petrohradu (v roku 1897 0,95 %). Do mesta prichádzali už v cárskom období, hlavne z Poľska a Nemecka. Veľa Židov sa po roku 1945 vysťahovalo do Izraela.
Tatári – tvoria 0,76 % obyvateľov (v roku 1897 0,39 %). Tatári sa ako poddaní ruského cára sťahovali do Petrohradu už pred rokom 1917. Vyznávajú islam a pre náboženské potreby využívajú petrohradskú mešitu.
Arméni – reprezentujú 0,41 % obyvateľov mesta. Do mesta prichádzali ako obchodníci už od čias Petra I. Pre svoje náboženské potreby si už za čias Kataríny II. vybudovali arménsky Kostol svätej Kataríny.
Azeri (Azerbajdžanci)- tvoria 0,36 % obyvateľov a hlásia sa prevažne k islámu (šiíti)
Gruzínci – predstavujú 0,22 % obyvateľstva. Do mesta prichádzali už počas cárskeho režimu. Hlásia sa ku gruzínskej pravoslávnej cirkvi.
Poliaci – tvoria 0,10 % obyvateľov (v roku 1897 až 2,91 %). Sú prevažne rímski katolíci. Sťahovali sa tu hlavne do roku 1917, keď bolo Poľsko súčasťou Ruského impéria (po tzv. troch deleniach Poľska).
Nemci – predstavujú 0,08 % obyvateľov, v roku 1897 tvorili 4,01 % obyvateľov mesta. Predstavovali hlavne aristokratickú časť obyvateľstva mesta. Prichádzali na cársky dvor. Aj mnoho manželiek ruských imperátorov malo nemecký pôvod, napr. aj imperátorka Katarína II. Hlásili sa najmä k evanjelikom a. v., menej k rímskym katolíkom. Po roku 1917 väčšina Nemcov mesto opustila.
Ostatné skupiny sú veľmi malé (Čuvaši, Fíni, Kórejčania, Baškíri, Uzbeci a i.)

Vývoj počtu obyvateľov
Vývoj počtu obyvateľov
Rok         Obyvateľstvo
172575 000
1750150 000
1800300 000
1846336 000
1852485 000
1858520 100
1867667 000
1873842 900
1881876 600
1886928 600
18911 035 400
18971 264 900
19011 439 400
19081 678 000
Rok Obyvateľstvo
19101 962 000
19152 318 600
1920722 000
19261 616 100
19362 739 800
19393 191 300
19442 559 000
15. január 19592 888 000
15. január 19703 512 974
17. január 19794 072 528
12. január 1989[15]4 990 749
9. október 20024 159 635
1. január 20054 039 751
20165 225 690
1. január 20195 383 890

Veda a kultúra

V Petrohrade sa nachádza vedecké centrum Ruskej akadémie vied, vedeckovýskumné inštitúty a ústavy, 43 vysokých škôl a univerzít, vyše 120 múzeí a galérií (napr. Ermitáž, Ruské múzeum, Námorné vojenské múzeum, Múzeum Ruskej akadémie umení, Múzeum histórie Petrohradu, Etnografické múzeum antropológie a etnografie Petra Veľkého atď.), tiež viac ako 70 divadiel a mnoho knižníc.

Vysoké školy

V Petrohrade je 43 vysokých škôl a univerzít.

  • Štátna námorná technická univerzita
  • Štátna polytechnická univerzita
  • Štátna univerzita kultúry a umení
  • Štátna univerzita ekonomiky a financií
  • Štátna elektrotechnická univerzita
  • Petrohradská štátna univerzita

Ekonomika

Významný železničný a cestný uzol. Námorný (Baltské more) a riečny (delta Nevy) prístav, konečný bod Volžsko-donského prieplavu, letisko (Pulkovo). Metro od roku 1955. Výroba energetických zariadení, obrábacích strojov, lodí, nástrojov, hutníctvo železa i farebných kovov, chemický, ľahký a polygrafický priemysel.

Osobnosti

Pozri Zoznam osobností Petrohradu

Panoráma
Palácové námestie

Partnerské mestá

Galéria
  • Palácové námestie s Ermitážou
  • Petropavlovská pevnosť
  • Kazanská katedrála
  • Nikolajevský chrám
  • Chrám Vzkriesenia Spasiteľa
  • Zimný palác
  • Krížnik Avrora

Referencie
  1. POSPELOV, E. M. Imena gorodov: včera i segodňa (1917—1992): Toponimičeskij slovar. Moskva: Russkije slovari, 1993, S. 128-129
  2. Sankt’-Peterburg’. In: Энциклопедический словарь – том 28а / под ред. проф. И. Е. Андреевского. - Санкт-Петербург : Ф. А. Брокгауз, И. А. Ефрон, 1890-1907. - 24 см., S. 291 a nasl.
  3. БУРОВСКИЙ, Андрей. Столица на костях. Величие и проклятие Петербурга. [s.l.] : Litres, 2019. 3065 s. ISBN 978-5-457-57110-5. Kapitola glava 7.
  4. ШЕРИХ, Дмитрий. История Петербурга наизнанку. Заметки на полях городских летописей. [s.l.] : Litres, 2017. 213 s. Dostupné online. ISBN 978-5-457-62625-6.
  5. Leningrad. In: Pyramída (encyklopedický časopis)
  6. DOROTJAKOVÁ, Viktória; FILKUSOVÁ, Mária; KOLLÁR, Dezider; KUČEROVÁ, Eleonóra; MALÍKOVÁ, Mária Oľga, MASÁROVÁ, Margita; SEKANINOVÁ, Ella Rusko-slovenský slovník ; Viktória Dorotjaková, Mária Filkusová, Dezider Kollár, Eleonóra Kučerová, Mária Oľga Malíková, Margita Masárová, Ella Sekaninová, Štefan Pavelka. 1. vyd. Moskva : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1989. 752 s. ISBN 80-08-00909-8. S. 739.
  7. Leningrad. In: Slovenský náučný slovník II. 1932, s. 295
  8. Leningrad. In: Masarykův slovník naučný IV, 1929, S. 393
  9. Petrohrad. In: Malá slovenská encyklopédia 1993, s. 545
  10. DVONČ, L. O dvoch názvoch jedného mesta. In: Kultúra slova 1992, č. 3, S. 86-88 https://www.juls.savba.sk/ediela/ks/1992/3/ks1992-3.pdf
  11. ZELLIGER, J. Zemepis …pre 4. a 5. tr. škôl. Skalica. 1874, S. 6
  13. Petrohrad. In: Pravidlá slovenského pravopisu 2013
  14. Peterburg. In: Этимологический словарь Фасмера
  15. Данные Всесоюзной переписи населения СССР 1989 года

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Petrohrad

Externé odkazy
Ruský portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.