Bajkalské jazero

• Poloha: juh východnej Sibíri
• Rozmery: 636 x 48 km
• Plocha vodnej hladiny: 31 500 km²
• Najväčšia hĺbka: 1 642 m
• Vek: 25 miliónov rokov
• Počet ostrovov na jazere: 27
• Priezračnosť: 40 m, v hĺbke do 60 m
• Dĺžka brehovej línie: 2 100 km
• Objem: asi 23 500 km³ = približne 20 % pitnej vody na Zemi
• Počet vtekajúcich riek: 337
• Vytekajúce rieky: Angara

Satelitná snímka jazera

Jazero Bajkal leží na juhu východnej Sibíri na hranici medzi Irkutskou oblasťou a Burjatskou republikou. Nachádza sa v ňom asi 1/5 všetkej pitnej vody Zeme, pritom veľmi čistej. Bajkal sa tiež vyznačuje veľmi pestrou živou prírodou.

Jazero je obklopené horami a vysokými sopkami, irkutská strana je strmšia a burjatská sa mierne zvažuje. Oblasť Bajkalu sa zaraďuje k územiam s vysokou seizmickosťou, sú tu veľmi časté zemetrasenia, aj keď mnohé z nich sú prakticky nepostrehnuteľné – ich sila sa pohybuje v rozpätí jedného až dvoch stupňov Richterovej stupnice.

Ostrov Oľchon

Ice Baikal

Vyšetrenie ľadovej pokrývky na lodi vznášadlo Hivus-10

Maximálna hĺbka jazera je 1 637 m, vďaka čomu sa Bajkal považuje za najhlbšie jazero na svete. Vzniklo počas oligocénu pred 30 až 25 miliónmi rokov zaplavením hlbokého zlomu v zemskej kôre, ktorý vznikol ako dôsledok zrážky Indickej a Eurázijskej platne počas Alpínskeho vrásnenia.

Podľa objemu vody patrí jazeru druhé miesto na svete (prevyšuje ho len Kaspické more). Je to vlastne obrovské vnútrozemské more, 636 km dlhé a 80 km široké.

Do jazera sa vlieva 336 riek a potokov. Najväčšie z nich sú Selenga, Horná Angara, Barguzin, Turka, Sarma a iné. Na jazere je 27 ostrovov, z toho 22 stálych a 5 periodicky zaplavovaných. Najväčšími sú ostrovy Oľchon (730 km²) a Veľký Uškanij (9,4 km²).

Geologická mapa okolia Bajkalu (USGS).

V oblasti Bajkalského jazera dochádza k extenzii zemskej kôry a vzniku riftu. Nachádza sa tu tzv. Bajkalská riftová zóna. Bajkal sa nachádza na juhu Sibírskej platformy pozdĺž Sajano-Bajkalskej sutúry, kaledónskeho horstva. Rift sa začal vyvíjať v oligocéne.[2] Dnešný Bajkal je tvorený tromi menšími sedimentačnými panvami (južnou, centrálnou a severnou).

V zime si na brehoch jazera môžeme všimnúť ľadové jaskyne a snehové nánosy. Ku koncu zimy dosahuje hrúbka ľadu na Bajkale asi 1 m a v zálivoch až 2 m. Pri silnom mraze trhliny lámu ľad a z neho vznikajú samostatné kryhy. Dĺžka takýchto trhlín je 10 – 30 km a šírka 2 – 3 m. Explózie nastávajú každoročne približne v tých istých oblastiach jazera. Sprevádza ich silný praskot, ktorý je podobný hrmeniu alebo výstrelu z pušky. Vďaka prasklinám v ľade ryby v jazere nezahynú od nedostatku kyslíka. Bajkalský ľad je, mimochodom, veľmi priezračný – a keďže cezeň prenikajú slnečné lúče, vo vode sa hromadne tvoria riasy nevyhnutné na tvorbu kyslíka.

Podľa údajov Limnologického inštitútu sa v jazere vyskytuje 2 630 rôznych druhov rastlín a živočíchov, pričom 2/3 z nich sú zriedkavé miestne endemity (teda organizmy, ktoré žijú len na tomto jazere, nenájdeme ich nikde inde na svete). Patrí medzi ne napr. jediný sladkovodný tuleň na svete či živorodá hlbokovodná ryba „golomjanka“, telo ktorej obsahuje do 30 % tuku. Z ďalších rýb sa v Bajkale vyskytujú najmä sih, lieň, jeseter, mieň, šťuka a iné.

Bajkal k sebe odjakživa pútal pozornosť. Prvé vedomosti o jazere boli získané v polovici 17. storočia (Kurbat Ivanov, Vasilij Kolesnikov, Ivan Pochabov a iní). V 2. polovici 17. storočia bolo jazero prvýkrát geograficky popísané a boli podniknuté prvé pokusy o vytvorenie mapy (Nikolaj Spafarij, Fiodor Golovon, Ides Izbrandt, Semion Remezov a iní). V rokoch 1771 až 1772 vykonali účastníci expedície Ruskej akadémie vied I. Georgi a Alexandr Puškariov vymerania jazera a v roku 1773 zostavili mapu.

Veľkú úlohu pre výskum jazera zohralo založenie Východosibírskeho oddelenia ruského geografického ústavu (1851), ktoré stálo na čele výskumu Sibíri a Pribajkalska. Známe sú práce V. Dybovského, V. Godlevského, I. Čerského a ostatných. V rokoch 1896 až 1902 zostavila Hydrografická expedícia pod vedením F. Driženka atlas a lodnú mapu.

V roku 1916 bola zostavená stála komisia pre výskum Bajkalu pri akadémii vied (NV Nasonov, V. Č Dorogostajskij, II Mesjacev, GJ Vereščagin). Systematický celkový prieskum bol začatý v roku 1925 stacionárom bajkalského oddelenia Akadémie vied ZSSR, ktoré bolo v roku 1928 reorganizované na limnologickú stanici v Listvjanke. Tá sa v roku 1961 zmenila na Limnologický ústav Sibírskeho oddelenia Akadémie vied ZSSR. V januári 1969 rada ministrov ZSSR prijala špeciálne uznesenie o ochrane a racionálnom využívaní prírodného bohatstva povodia Bajkalu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bajkalské jazero

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bajkal na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Ruský portál