Sergijev Posad

Kláštor sv. Trojice (Trojický kláštor) založil v polovici 14. storočia „najsvätejší zo svätých Starej Rusi“ Sergij Radonežský, ktorý je symbolom jednoty a znovuzrodenia Ruského štátu

Sergij Radonežský spolu so svojim bratom Stefanom prijali mníšsky stav a odišli do lesov, obklopujúcich mesto Radonež, z ktorého pochádzali. Pätnásť kilometrov od neho našli opustené miesto, kde mohli viesť samotársky mníšsky život. Tu, na veľkom kopci, obmývanom riečkou Končura, postavili bratia malú svätyňu – prvú celu budúceho kláštora. Stefan, ktorý ťažko znášal útrapy samotárskeho života, opustil brata a zanechal ho napospas jeho osudu. No, netrvalo dlho a na miesto Sergijovho bydliska sa začali schádzať mnísi, ktorí podobne ako on hľadali pokoj a samotu. Postupne sa im spoločnými silami podarilo zo skromného obydlia vybudovať najbohatší a najvýznamnejší kláštor v Rusku. Autorita sv. Sergija a viera v jeho ochrannú silu priniesli ním založenému kláštoru slávu. Mnísi, ktorí tu prebývali, zakladali potom podobné kláštory na mnohých miestach krajiny.

Ako vyzeral pôvodný kláštor môžeme len hádať, lebo v roku 1408 do tla zhorel. Jeho obyvatelia, na čele so žiakom a nástupcom sv. Sergija, igumenom Nikonom, stihli ujsť, no už niekoľko rokov po ich návrate kláštor znovu postavili. Najstaršou zo zachovaných architektonických pamiatok je Trojický chrám. Bol postavený v roku 1422 na počesť sv. Sergija Radonežského a stal sa jedným z prvých pútnických miest v Rusku. Na výzdobu interiéru Trojického chrámu boli pozvaní majstri na čele s významnými maliarmi ikon Danilom Čornym a Andrejom Rubľovom. Bohužiaľ, fresky, ktoré vytvorili sa nezachovali, v 17. storočí boli premaľované novými, no zachoval sa ikonostas chrámu, ktorý dodnes zdobí štyridsať ikon od majstrov 15. storočia. Rubľovova ikona Najsvätejšia Trojica (Troica), ktorú namaľoval pre Trojický chrám, je v známa na celom svete, ako jeden zo symbolov staroruskej kultúry.

Na príkaz a za prostriedky Ivana Hrozného postavili najväčší chrám kláštorného komplexu - Chrám Nanebovzatia Panny Márie (Uspenskij sobor). Predpokladá sa, že podnetom na začatie stavby bolo víťazstvo Ivana Hrozného nad Kazanským a Astrachanským chanátom. Vzorom na stavbu tohto chrámu slúžil Chrám Nanebovzatia Panny Márie Moskovského Kremľa. Napriek tomu sa stavby od seba líšia: moskovský „sobor" je postavený z tehál a nie z bieleho kameňa, je väčší rozmerom, má hrubšie steny a menej zložitú štruktúru malieb.

Po čase sa cár Ivan Hrozný prestal o chrám i kláštor zaujímať a financovať ich. Okrem toho tu v roku 1567 vypukol požiar a všetky tieto okolnosti spomalili tempo dostavby. Chrám bol vysvätený až po smrti Ivana Hrozného, maľby dokončili až o sto rokov neskôr, v roku 1684. Takmer celý interiér chrámu vyzdobilo tridsaťpäť umelcov len za sto dní. Ikony nachádzajúce sa na ikonostase Chrámu Nanebovzatia Panny Márie pochádzajú zo 16. – 17. storočia.

V komplexe stavieb Trojického kláštora sa okrem iného nachádzajú i Nemocničné izby (Boľničnyje palaty) pre ochrancov kláštora z rokov 1635 – 1638 s kostolom. Ten je zasvätený sv. Zosimovi a sv. Savvatijovi. Izby a kostol predstavujú zaujímavé spojenie občianskej stavby s kultúrnym objektom. Pri západnej stene Uspenského chrámu je hrobka rodiny cára Borisa Godunova. V roku 1682 a neskôr i v roku 1689 sa tu skrýval i budúci cár Peter Veľký s bratom Ivanom a cárovnou Sofiou.

Trapézna sieň (miestnosť, ktorá slúžila na stolovanie) kláštora s Chrámom sv. Sergija je jednou z mála pamiatok ruskej architektúry 17. storočia, ktoré sa zachovali dodnes v takmer nezmenenej podobe. V kostole sa nachádza knižnica, v ktorej je zozbieraných najviac starých rukopisov a tlačených kníh na území Ruska.

Trojický kláštor bol miestom, v ktorom často trávili čas i ruskí panovníci. Na tieto účely tu boli vybudované Cárske paláce (Carskije čertogi), ktoré ohromujú prepychom a krásou. V rokoch 1693 – 1699 bol postavený Chrám Jána Krstiteľa (Nadvratnaja cerkov sv. Ioanna Predteči) – symbol novej doby a vzniku nových vzťahov medzi štátom a cirkvou.

V roku 1744 dcéra Petra I. Jelizaveta Petrovna premenovala kláštor (rus. monastyr) na lavru, tak vzniklo súčasné pomenovanie: Troice-Sergijeva lavra. Okolité dediny sa pripojili ku kláštoru, začali tu vznikať nové domy, ulice rozvíjali sa remeslá a obchod. V roku 1782 na príkaz Kataríny II. bol Sergijev Posad vyhlásený za mesto so svojím erbom a radnicou. Ale hlavné slovo mal stále Trojický kláštor a hlava cirkvi – metropolita Platon, ktorý bol zároveň duchovným radcom Kataríny II.

V tomto období začali vznikať stavby, na architektúre ktorých sa prejavili západné vplyvy. Takou stavbou je napríklad chrám, postavený v barokovom štýle na počesť smolenskej ikony Divotvornej Matky Božej (Smolenskaja čudotvornaja ikona Božiej Materi).

Veľkosť a sláva ruských kláštorov sa často spája s výškou a krásou ich zvoníc. Päťposchodová Zvonica Trojickej lavry je dôstojným symbolom jej významu v histórii krajiny. Predstavuje jednu z najväčších pamiatok ruskej architektúry 18. storočia a zároveň je to najvyššia zvonica v Rusku (viac ako 87 metrov). Je v nej zabudovaných okolo päťdesiat zvonov. Najstarší je Nikonovský zvon z r. 1420 a Labuť z r. 1594), ktorý kláštoru venoval Boris Godunov. V roku 1784 boli vyrobené na príkaz Jekateriny II. hodiny s orlojom.

Na konci 19. a začiatkom 20. storočia sa v Troickom kláštore vykonávali mnohé prerábky, ktoré poškodzovali starobylý charakter architektonického komplexu. Len vďaka reštaurátorským prácam v 40. – 60. rokoch 20. storočia sa unikátne pamiatky dostali do pôvodného stavu.

V roku 1993 bol kláštorný komplex zaradený do Svetového dedičstva UNESCO.