Adygejsko

Adygejsko, dlhý tvar Adygejská republika, je autonómna republika Ruskej federácie,[4] z hľadiska federálneho usporiadania ide o subjekt Federácie. Administratívne patrí do Južného federálneho okruhu.
Nachádza sa v západnej časti Severného Kaukazu. Územie Adygejska je enklávou vo vnútri Krasnodarského kraja.[4]

Adygejsko

Adygejská republika
(Subjekt Ruskej federácie)

Vlajka Adygejska Znak Adygejska
Štátna hymna:
Гимн Республики Адыгея
Miestny názov  
 • dlhýАдыгэ Республик (adyg.)
Республика Адыгея (rus.)
 • krátkyАдыгэ (adyg.)
Адыгея (rus.)
Hlavné mesto Majkop
44°36′ s.š. 40°05′ v.d.
Najväčšie mesto Majkop
Úradné jazyky ruština, adygejčina
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
 republika
Aslan K. Tchakušinov (2006)
Murat K. Kumpilov (2008)
Federálny okruh Južný
Ekonomický rajón Severokaukazský
Vznik 27. júla 1922
Rozloha
 • celková
 • voda (%)		  
7792 km² (80.)  
 km² (5,7 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2010)
 • sčítanie (2007)
 • hustota (2007)		  
443,2 tis.[1]
441,2 tis..[3] (74.)
56,6 /km²
Časové pásmo
 • Letný čas		 MSK (UTC+3)
(UTC+4)
Kód subjektu  
 • číselný01
 • geokód ISO 3166-2RU-AD

Adygejsko vzniklo 27. júla 1922 ako Adygejská (Čerkesská) autonómna oblasť.

Napriek svojej polohe patrí Adygejsko medzi najpokojnejšie oblasti Kaukazu.

Prírodné podmienky

Územie Adygejska má nepravidelný tvar v smere juh-severozápad.
Severná časť sa rozprestiera na rovine, leží na ľavom brehu rieky Kubáň (Kubáňska nížina), na ktorej sú vybudované viaceré vodné priehrady. Južnú tvorí predhorie Veľkého Kaukazu.[4]
Asi 40 % rozlohy zaberajú prevažne listnaté lesy (buk, dub, hrab, javor, a i.).

Podnebie Adygejska je prevažne mierne,[4] s priemernými teplotami v januári −2 °C a v júli +22 °C. Sú tu však veľké rozdiely, čo vyplýva z rôznorodosti krajiny. Severné rovinaté oblasti majú skôr mierne kontinentálne podnebie, podhorie vlhké teplé a južná časť chladné vysokohorské podnebie. Klímu výrazne ovplyvňuje blízkosť nezamŕzajúceho Čierneho mora, vďaka ktorému krajinu zohrievajú aj v chladných mesiacoch teplé vzdušné prúdy. Rovnako je aj zdrojom tzv. „čiernomorských cyklónov“, ktoré sú hlavným zdrojom zrážok v oblasti. Priemerný ročný úhrn zrážok je 700 mm.[4] Ročne má Adygejsko 200 – 250 slnečných dní.

Prírodné zdroje

Adygejsko má bohaté zásoby dreva.

Z nerastných surovín sa na jeho území nachádzajú ložiská zemného plynu,[4] ropy,[4] zlata a iných rúd.

Sú tu veľké zásoby stavebných materiálov[4] – štrku, piesku, ílu a vápenca.

Rieky

Hlavnými riekami sú: Kubáň, Laba a Belaja.[4]

Dejiny

Územie Kaukazu je osídlené od praveku. Oblasť v okolí hlavného mesta Majkop je známa nálezmi z Majkopskej archeologickej kultúry. Na území dnešného Adygejska boli nájdené mnohé úžitkové i ozdobné predmety, ktoré dnes tvoria svetoznámu zbierku „Zlato skýtov“ vystavovanú v petrohradskej Ermitáži.[5] Megalitické kamenné dolmeny sú rozmiestnené po celom území Adygejska i Kaukazu. Pre Kaukaz bola typická multinacionalita aj v ďalekej minulosti – žilo tu množstvo rôznych kmeňov. Dnešní Adygejci odvodzujú svoj pôvod zo starovekých kmeňov Skýtov a Sarmatov, Meotov, Achejov či Kerketov, ktorí obývali severozápadný Kaukaz a čiernomorské pobrežie.[6]

Adygovia takisto oddávna udržovali čulé obchodné i politické styky s ruskými kniežatstvami.[7] V roku 1557 časť adygejských kniežat požiadala ruského cára o pričlenenie ich území k Rusku. Toto spojenie bolo potvrdené sobášom cára Ivana IV. s dcérou miestneho vládcu – kniežaťa Termjuka Goševnaja. Vďaka tomu sa otvorila cesta mnohým adygejským kniežatám na cársky dvor a stali sa významnými vojenskými hodnostármi Moskovského štátu a neskôr Ruského impéria.

V 17.-18. storočí došlo pod vplyvom Osmanskej ríše k islamizácii obyvateľstva.

V 18.storočí Adygovia obývali územie od ústia rieky Kubáň, pozdĺž pobrežia Čierneho mora až po rieku Psou v dnešnom Abcházsku a zo severu až po Osetsko, a až do 1. polovice 19. storočia boli nezávislým štátom. V rokoch 1830 – 1863 bolo toto územie pripojené k rozpínajúcemu sa Rusku.[4] V dôsledku Kaukazskej vojny, ktorá sa tohto územia dotkla v rokoch 1859 – 1864, utieklo alebo bolo vyhnaných do Osmanskej ríše až 95% pôvodného obyvateľstva.

Na krátky čas ešte Adygejsko získalo samostatnosť, keď v máji 1917 bola vyhlásená nezávislá Horská republika, kde okrem Čerkeska patrilo i Čečensko, Ingušsko, Dagestan, Osetsko, Karačajsko a Kabardsko. V rokoch 1918 – 1919 patrilo do Terskej sovietskej republiky, od roku 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republike.[4]

Vznik Adygejska

Za záchranu adygejského národa a vznik novodobého Adygejska sa považuje vyhlásenie Adygejskej (Čerkesskej) autonómnej oblasti 27. júla 1922,[4] ktorá vznikla vyčlenením z okolitých administratívnych útvarov. 28. júna 1991 bola prijatá Deklarácia o štátnej suverenite Sovietskej socialistickej republiky Adygejsko. Následne bola zákonom Ruskej federácie z 3. júla 1991 zakotvená premena Adygejskej autonómnej oblasti na Sovietsku socialistickú republiku Adygejsko a jej začlenenie do Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky.

V súlade s politickými zmenami a zánikom Sovietskeho zväzu 12. decembra 1991 došlo 24.marca 1992 k premenovaniu na Adygejskú republiku, ktorá je dnes jedným zo subjektov Ruskej federácie.[4]

Obyvateľstvo
Kaukazský folklórny súbor z Adygejska

Podľa oficiálneho portálu Adygejska má v súčasnosti (2007) Adygejsko okolo 441 tisíc obyvateľov, z ktorých viac ako polovica, t. j. 231 800, žije v dvoch mestách (Majkop a Adygejsk) a piatich sídlach mestského typu. Rovnaký zdroj uvádza, že viac ako 22% obyvateľstva je v poproduktívnom veku a asi 70 tisíc obyvateľov sú deti do 14 rokov veku.

Väčšina obyvateľstva je sústredená na rovinatom území Adygejska, tam dosahuje hustota osídlenia miestami až 141 ľudí na km2. Najmenšie osídlenie je v horských oblastiach. Priemerná hustota osídlenia je takmer 57 ľudí na km2.

Národnostné zloženie

Adygejsko je mnohonárodnostná republika. Žijú tu príslušníci viac ako 100 národností. Väčšinu tvoria Rusi – 64,5 %, Adygejci – 24,2 %, Ukrajinci – 3,2 %, Arméni – 2,7 %, Tatári – 0,7 %, Bielorusi – 0,6 % a iné národnosti tvoria 1,5 %.

Náboženstvo

Adygejci sú suniti, ostatné národnosti prevažne ortodoxní kresťania.[4]

Administratívne členenie
Administratívne členenie Adygejska

V súčasnosti (2011) sa Adygejsko člení na 2 mestské okruhy a 7 municipálnych rajónov.

Mestské okruhy
  1. mesto Majkop (rus. Майкоп) – hlavné mesto
  2. mesto Adygejsk (rus. Адыгейск)
Municipálne rajóny
  1. Giaginský rajón (rus. Гиагинский район)
  2. Košechabľský rajón (rus. Кошехабльский район)
  3. Krasnogvardejský rajón (rus. Красногвардейский район)
  4. Majkopský rajón (rus. Майкопский район)
  5. Tachtamukajský rajón (rus. Тахтамукайский район)
  6. Teučežský rajón (rus. Теучежский район)
  7. Šovgenovský rajón (rus. Шовгеновский район)

Politický systém

Štátne symboly

Štátnymi symbolmi Adygejska sú štátny znak, vlajka a hymna. Všetky štátne symboly boli prijaté zákonmi 24.marca 1992. V roku 2007 bol prijatý spoločný zákon upravujúci všetky štátne symboly a spôsob ich používania. Oproti pôvodným zákonom z r.1992 však nedošlo k výrazným zmenám v ich vzhľade.

Štátny znak

Štátny znak Adygejska má tvar kruhu, ktorý je zhora obkolesený nápisom „Adygejská republika“ v ruskom a adygejskom jazyku. Oba nápisy oddeľuje zlatá hviezda. Na spodnom okraji kruhu sú umiestnené rastliny typické pre Adygejsko – listy dubu a javora, klas pšenice a kukurice. Zdola je rastlinný motív rozdelený iniciálami „RF“ (Ruská federácia), uprostred ktorých je hlava tura, hlavný druh dobytka typického pre túto oblasť. Nad týmto motívom je národný stôl „ane“, na ktorom je položený chlieb a soľ (symbolizujúce pohostinnosť Adygejcov). Uprostred kruhu je vyobrazený bájny národný hrdina – bohatier „Sausryko“ na ohnivom lietajúcom koni. V ruke drží fakľu s ohňom, ktorý ukradol bohom pre dobro ľudí.

Letiaci jazdec symbolizuje „let“ mladej republiky v ústrety budúcnosti. Klasy pšenice, kukurice, chlieb so soľou a býk predstavujú bohatstvo Adygejska získané poctivou prácou národa. Vyobrazenie hôr, pasienkov a riek spolu s listami dubu a javora odrážajú geografickú polohu a prírodnú osobitosť štátu. Päťramenná zlatá hviezda navrchu znaku symbolizuje jednotu a mierové spolunažívanie národov a národností.

Štátna vlajka

Vlajka Adygejska má obdĺžnikový tvar v pomere strán 2:1 (dĺžka k výške). Pole vlajky má zelenú farbu (do r.2007 to bola tmavozelená akvamarínová farba). Na zelenom poli je umiestnených 12 žltých hviezd predstavujúcich 12 dávnych čerkeských kmeňov a 3 prekrížené šípy symbolizujúce tri starobylé adygejské kniežacie rody. Zelená farba symbolizuje život, večnosť, adygejské lesy, ale zelená je aj farbou islamu.[8]

Túto vlajku používalo v minulosti aj Čerkesko (historické územie Čerkezov (Adygejcov) rozprestierajúce sa na severozápade Kaukazu).

Štátna hymna

Priemysel

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (spracovanie olejov, tabaku a vína), drevospracujúci a strojársky priemysel, ťaží sa ropa, zemný plyn a stavebné materiály. V poľnohospodárstve sa prevažne pestujú obilniny, tabak a slnečnica, pomerne rozšírené je i pestovanie ovocia a chov dobytka. Priemyselným centrom krajiny je mesto Majkop.[4]

Referencie
  1. Odhad počtu obyvateľov, Ruský štatistický úrad (v ruštine) dostupné 28.2.211
  2. Obyvateľstvo, oficiálny portál Adygejska (v ruštine) dostupné 28.2.211
  3. Obyvateľstvo, oficiálny portál Adygejska (v ruštine) dostupné 28.2.211
  4. Adygejsko. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 59.
  5. Ermitáž, predmety z expozície „Zlato skýtov“ (v ruštine) dostupné 2.3.211
  6. Oficálny portál Adygejska - História (v ruštine) dostupné 2.3.211
  7. Oficiálny portál Adygejska - História (v ruštine) dostupné 2.3.211
  8. Борисов И. В., Козина Е. Н.: Геральдика России; «Астрель», 2006, ISBN 5-271-11355-8

Pozri aj
  • Čerkesko

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Adygejsko

Externé odkazy
Ruský portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.