Solovecké ostrovy

Na rozlohe 347 km² sa rozprestiera šesť veľkých ostrovov a okolo 100 malých ostrovčekov. Hlavné ostrovy tvoria:

• Solovecký (alebo Veľký Solovecký) ostrov – 246 km²
• Anzerský ostrov (alebo Anzer) – 47 km²
• Veľká Muksalma – 17 km²
• Malá Muksalma – 0,57 km²
• Veľký zajačí ostrov – 1,25 km²
• Malý zajačí ostrov – 1,02 km²

Pobrežie je značně členité. Krajina je mierne kopcovitá (najvyšší bod 86 m nad morom). Väčšina územia ostrovov je pokrytá ihličnatými drevinami, prevažne borovicami a smrekom. Na ostrovoch je viac ako 200 sladkovodných jazier, ktoré sú bohaté na ryby. Obyvatelia ostrovov postupne pospájali jednotlivé časti cestami, kanálmi pospájali jazerá, vyčistili lúky, vybudovali priehrady, prístavy a doky.

Ľudia navštevovali ostrovy už od 3. tisícročia pred Kr. Vzdialenejšie ostrovy prímorskí obyvatelia využívali na vykonávanie pohanských rituálov. Až do príchodu mníchov v roku 1429 ostrovy neboli trvale osídlené.

V roku 1429 priplávali na Solovecký ostrov dvaja mnísi. Na tomto mieste začali budovať kláštor. Koncom 15. storočia sa stal centrom šírenia kresťanstva a v 16. storočí centrom duchovného, kultúrneho a hospodárskeho života ruského severu. Postupne vznikajú Uspenský a Preobraženský chrám, desiatky kostolov (medzi najvýznamnejšie patrí kostol Zvestovania Panny Márie), kaplniek a pustovní.

V poslednej tretine 16. storočia a začiatkom 17. storočia predstavoval Solovecký kláštor významný uzol v obrane prímorských oblastí pred švédskymi vojskami. Bol obohnaný mocnými hradbami a mal vlastnú vojenskú posádku. Bol jedným z troch najvýznamnejších a najbohatších kláštorov tohto obdobia. Nachádzala sa v ňom veľká knižica, ktorá sústredila rozsiahlu zbierku rukopisov a starých kníh.

Na Solovkách neprijali Nikonovskú cirkevnú reformu a mnísi dlhý čas odporovali cirkevnej aj svetskej moci. V roku 1676 kláštor obsadili strelci, vyslaní cárom, ktorý si chcel podrobiť buričských bratov. Cárske vojsko vybudovalo na ostrove kamennú pevnosť na ochranu hraničného pásma, ktorá od roku 1718 slúžila ako väzenie. To zaniklo v roku 1903.

Ešte v období októbrovej revolúcie sa prekvitajúci Solovecký kláštor tešil sláve a vážnosti po celom Rusku. Ale v roku 1920 nová vláda rozhodla o jeho zrušení. Sovietski komisári ho vyhlásili za sovchoz a nariadili mníchom, aby sa menej modlili a viac pracovali v prospech robotníkov a roľníkov. Kláštorný majetok vyvlastnili.

V roku 1923 tu boli zriadené „Solovecké tábory zvláštneho určenia“ (Соловецкий лагерь принудительных работ особого назначения – СЛОН). Všetky kláštory a vojenské objekty sa zmenili na pracovné tábory. Tak vznikol jeden z prvých táborov súostrovia Gulag.

V roku 1926 bol Solovecký tábor prebudovaný na väzenie. Do roku 1937 sa tu vystriedali tisícky väzňov. V ťažkých životných podmienkach mnohí zahynuli, buď na následky chorôb, alebo boli usmrtení. Najkrutejšie bolo obdobie stavby bielomorského kanálu a pod vedením Naftalija Aronoviča Frenkeľa. Najvyšším zákonom súostrovia sa stal jeho výrok: „Z trestanca musíme dostať všetko v prvých troch mesiacoch, potom ho už nepotrebujeme.“ Zaobchádzanie s väzňami vyvolávalo veľkú kritiku západnej Európy a USA. V snahe umlčať kritické ohlasy, vyslala Sovietska vláda do tábora svetoznámeho a v Európe veľmi obľúbeného spisovateľa Maxima Gorkého. Gorkij napísal veľmi lichotivú esej, v ktorej popisuje nádhernú prírodu. Koľko toho Gorkij vedel o skutočných podmienkach v tábore nie je známe.

Väzenie bolo zrušené v roku 1939, keď sa blížila 2. svetová vojna. Tábor bol situovaný blízko fínskych hraníc a budovy sa stali súčasťou námornej základne. V rokoch 1942 – 1945 na Solovkách fungovala vynikajúca Škola námorných kadetov Severnej flotily.

Po vojne Solovky podliehali Ministerstvu obrany. V tomto období a prakticky až do 60. rokov dochádzalo k obrovským škodám na historických pamiatkach. Staré budovy svojvoľne prerábali a rozoberali. Od 60 rokov prebiehali na pamiatkach rekonštrukčné práce. V roku 1967 bolo otvorené múzeum, ktoré funguje dodnes.

V roku 1974 sa Solovecké ostrovy stali historickým a chráneným pamiatkovým územím, prírodnou rezerváciou ZSSR. V roku 1992 bol opäť zriadený kláštor.

Dnes patria Solovky k najnavštevovanejším miestam na severe Ruska. Okrem zvedavých turistov sem prichádzajú tisícky pútnikov, dopravujú sa buď loďou alebo môžu priletieť z najbližšieho letiska, ktoré sa nachádza v Archangeľsku. Na hlavnom ostrove – Veľkom Soloveckom – je dnes 6 hotelov s kapacitou 400 miest a spolu so súkromným sektorom môžu ubytovať až 700 ľudí. Pomaličky sa zvyšuje životná úroveň domácich obyvateľov. Vďaka turizmu dostali prácu desiatky miestnych – v službách, ako sprievodcovia, rozbehli sa požičovne bicyklov a lodiek.

V roku 1992 boli Solovky zaradené na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, keď ruská ortodoxná cirkev znovu otvorila Solovecký monastier. UNESCO uvádza Solovecké ostrovy ako pozoruhodný príklad mníšskeho osídlenia v nehostinných podmienkach severnej Európy, ktoré podáva svedectvo o viere, húževnatosti a podnikavosti stredovekých náboženských spoločenstiev.

• Solovecký monastier

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Solovecké ostrovy

• stránka Soloveckých ostrovov(po rusky)
• Solovecké ostrovy - miesto prvého Gulagu objavujú turisti(po česky)