Henrich VIII.

Zjednotená tudorovská ruža

Tudorovci boli rod, ktorý vládol v Anglicku v rokoch 1485 až 1603. Zaviedli do Anglicka pokoj po mnohých ťažkých rokoch vojny. Jedna z najvýznamnejších a najťažších vojen bola tzv. Vojna ruží, ktorá trvala až tridsať rokov. Bola to vojna medzi Lancasterovcami, ktorí mali symbol červenej ruže, a Yorkovcami so symbolom bielej ruže. Napokon si kráľ Henrich VII. z rodu Lancasterovcov zobral za manželku dcéru vodcu Yorkovcov. Ruže spojili na znak spojitosti a mieru. Tak vznikla tzv. Tudorovská ruža.

Henrich VIII. sa narodil v greenwichskom paláci ako tretie dieťa Henricha VII. a Alžbety z Yorku. Z jeho súrodencov prežili detstvo len traja – Artur Tudor, waleský princ, Margaréta Tudorová, neskoršia manželka škótskeho kráľa Jakuba IV., a Mária Tudorová, neskoršia manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta XII.

Henrich ako kráľovský princ mal samozrejme veľmi zhýčkané detstvo. Mal svoje vlastné služobníctvo, ministrov a šaša Jána Goosea. Mal dokonca chlapca na bičovanie, ktorý bol trestaný vždy, keď Henrich spravil niečo zlé.

Vzdelanie a štúdium

Šesť žien Henricha VIII.
Katarína Aragónska
Anna Boleynová
Jana Seymourová
Anna Klévska
Katarína Howardová
Katarína Parrová

Henrich VII., jeho otec, miloval zábavu, a tak na kráľovskom dvore nemohli chýbať rôzni akrobati, šašovia, kúzelníci a hudobníci. Jeho dvor sa stal vychýreným strediskom kultúry a vzdelaných osobností. Princ Henrich zbožňoval hudbu a vyrástol z neho dokonalý hudobník. Už v desiatich rokoch hral na nástrojoch ako píšťala, harfa, lutna a bubny. Bol veľmi energický, pekný a múdry. Vynikal v latinčine, matematike, astronómii, kozmológii. Bol i úžasným atlétom, lukostrelcom, poľovníkom a priaznivcom bojových hier. Taktiež hrával hru veľmi podobnú dnešnému tenisu.

Henrich dostal vynikajúce vzdelanie od najlepších učiteľov. Plynulo hovoril po latinsky, francúzsky a španielsky. Ako sa očakávalo, trón mal zdediť jeho starší brat, princ Artur, a Henrich bol pripravený na život v kostole.

Smrť Artura Tudora, Henrichovho brata

Artur Tudor, starší brat Henricha VIII.

Katarína Aragónska, prvá manželka Henricha VIII.

Henrichov starší brat, následník trónu, Artur Tudor si už vo veku 15 rokov zobral za ženu španielsku princeznú Katarínu Aragónsku. Neskôr spolu odcestovali na hrad Ludlow. O niekoľko mesiacov Artur aj Katarína vážne ochoreli vysoko nákazlivým ochorením vírusového pôvodu, ktorému v priebehu niekoľkých epidémií podľahlo niekoľko tisíc ľudí. Pätnásťročný Artur nakoniec chorobe podľahol a zomrel 2. apríla 1502. Niektorí historici sa však domnievajú, že zomrel na tuberkulózu alebo mor. Katarína skoro tiež zomrela, no podarilo sa jej uzdraviť a stala sa vdovou. Arturov brat Henrich, vojvoda z Yorku, nebol povýšený na waleského princa pokiaľ nebolo isté, že Katarína nečaká Arturove dieťa, ktoré by tento titul zdedilo.

Arturova smrť posunula všetky jeho povinnosti na mladšieho brata Henricha, ktorý sa tak stal waleským princom. Henrich VII. obnovil záujem o uzavretie manželského spojenectva medzi Anglickom a Španielskom. Navrhol teda zosobášiť Henricha a Katarínu Aragónsku, vdovu po Arturovi a najmladšiu dcéru Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej.

Osemnásťročný Henrich VIII. po svojej korunovácii v roku 1509.

Dva dni po korunovácii dal Henrich VIII. zatknúť dvoch otcových neobľúbených ministrov, sira Richarda Empsona a Edmunda Dudleyho. Boli bezdôvodne obvinení z vlastizrady a následne boli v roku 1510 popravení. Tento čin začal Henrichovu krutovládu a mal slúžiť ako výstraha pre všetkých, ktorí by mladému kráľovi stáli v ceste. Henrichovým prvým ministrom sa stal kardinál Thomas Wolsey, ktorého roku 1515 menoval za Lorda kancelára a predsedu kráľovskej rady, čím došlo k tomu, že kráľovskú politiku viedol kardinál. Neskôr mu pápež udelil doživotnú hodnosť legáta a on sa stal najvyššou cirkevnou autoritou v Anglicku.

Henrich bol všestranne vzdelaný človek a kráľovský dvor bol za jeho vlády centrom vedy a umenia. Henrich sa tiež zaraďoval medzi vynikajúcich hudobníkov, autorov a básnikov. Jeho najznámejšie hudobné diela sú Zábava s dobrou spoločnosťou (Pastime with Good Company) alebo The Kynges Ballade. Bol taktiež vášnivým hráčom kociek a vynikal aj v športe, obzvlášť v rytierskych súbojoch, poľovačke a tenise.

V tom čase bol známy aj pre svoje zanietenie pre kresťanstvo. V roku 1521 vydal polemiku Obrana siedmich sviatostí, ktorou útočil na Martina Luthera. V tzv. Šiestich článkoch bola určená smrť každému, kto by bol proti transsubstanciácii (pretváranie, premieňanie podstaty) a iným cirkevným dogmám. Za to mu pápež Lev X. v októbri 1521 udelil titul obranca viery (lat. defensor fidei). Vystúpil tiež proti Tyndalovmu anglickému prekladu biblie (v tom čase bolo totiž zakázané prekladať bibliu do anglického jazyka).

Francúzsko a Španielsko

Mince s podobizňou kráľa Henricha VIII.

V roku 1511 povolal pápež Július II. tzv. Cambraiskú ligu proti Francúzsku. Táto nová aliancia okrem Španielska a Rímskonemeckej ríše zahŕňala aj Anglicko. Henrich sa rozhodol využiť túto príležitosť ako zámienku na rozšírenie jeho dŕžav v severnom Francúzsku. V novembri 1511 uzavrel westminsterskú zmluvu so Španielskom, ktorá zaručovala vzájomnú pomoc proti Francúzsku. Začal sa pripravovať na vstup do vojny. V roku 1513 zaútočil Henrich na Francúzsko a jeho vojsko porazilo francúzsku armádu v spurskej bitke. Jeho švagor, Jakub IV., škótsky kráľ, zaútočil na Anglicko na príkaz francúzskeho kráľa Ľudovíta XII., ale nepodarilo sa mu dostať Henrichove jednotky z Francúzska. Škótska armáda bola 9. septembra 1513 katastrofálne porazená v bitke na Floddenskom poli. Medzi mŕtvymi bol aj škótsky kráľ a táto bitka ukončila krátku škótsku účasť vo vojne.

Henrichov nemanželský syn, Henrich FitzRoy.

Mária Boleynová, milenka Henricha VIII.

Napriek všeobecnej mienke nemal Henrich veľa mimomanželských vzťahov. Podľa záznamov mal len dve milenky (vynímajúc ženy, s ktorými sa neskôr oženil), ktoré boli oficiálne potvrdené, a tými boli Alžbeta (Bessie) Blountová a Mária Boleynová.

Alžbeta Blountová porodila Henrichovi nemanželského syna, Henricha FitzRoya. Malý chlapec získal v júni 1525 titul richmondský vojvoda, vďaka čomu si mnohí vtedajší ľudia mysleli, že Henrich VIII. vyhlási syna za legitímneho. V roku 1533 sa Henrich FitzRoy oženil s Máriou Howardovou, sesternicou Anny Boleynovej. Zomrel tri roky po svadbe bez potomkov. V čase jeho smrti sa kráľ pokúšal zaobstarať zákon, ktorý by umožnil jeho ďalšiemu nemanželskému synovi zdediť trón a stať sa tak kráľom.

Mária Boleynová bola sestra Anny Boleynovej, ktorá sa neskôr stala Henrichovou manželkou. Mária bola Henrichovou milenkou niekedy v rokoch 1519 až 1526 a podľa niektorých špekulácií Máriine dve deti, Katarína a Henrich, boli deťmi kráľa Henricha VIII. Jeho otcovstvo v týchto prípadoch však nikdy nebolo potvrdené a kráľ to tiež nepotvrdil, ako to spravil pri nemanželskom synovi Henrichovi FitzRoyovi.

V roku 1510 sa začalo povrávať, že kráľ má ďalší mimomanželský vzťah s jednou zo sestier Eduarda Stafforda, tretieho buckinghamského grófa, buď s Alžbetou alebo s Annou Hastingsovou. Jeho ďalšou milenkou bola v roku 1535 buď Margaret Sheltonová alebo jej sestra Mária Sheltonová.

Katarína Aragónska

Časom začal byť Henrich VIII. netrpezlivý – jeho manželka Katarína mu nedokázala priviesť na svet dediča trónu, ktorého si z celého srdca želal. Všetky Katarínine deti, okrem dcéry Márie, zomreli krátko po pôrode. Henrich si však želal mužského dediča, aby tak zabránil súpereniu o korunu. Podobné boje o korunu totiž spôsobili tridsaťročnú vojnu ruží, ktorú ukončil až Henrichov otec, Henrich VII., keď sa stal kráľom. Trón nechcel prenechať ani dcére Márii, lebo prvá žena na anglickom tróne, cisárovná Maud, v snahe obhájiť svoje práva na trón, spôsobila dvadsaťročnú občiansku vojnu, čo malo na krajinu katastrofálne následky.

V roku 1525 sa Henrichova netrpezlivosť ešte viac vystupňovala aj pod vplyvom toho, že stretol charizmatickú mladú ženu z manželkinho sprievodu, Annu Boleynovú. To, že si ju všimol, ovplyvnili dva faktory. Anna síce bola len priemernej výšky a s nevýrazným dekoltom a povráva sa tiež, že na jednej ruke mala o jeden prst viac, ale mala dokonalé vzdelanie a neuveriteľný sexepíl zdôraznený jej celkovým výzorom. Tmavá olivová pokožka, k tomu čierne husté vlasy, dlhý elegantný krk a výnimočne tmavé, takmer čierne oči, ktoré mužov doslova fascinovali, ju robili netypickou pre tú dobu. A druhým faktorom, nie menej podstatným, bola aj snaha predovšetkým otca Anny, dostať ju do pozornosti kráľa a " vyryžovať" na tom vlastný politický kapitál. Už to raz skúsil so svojou prvou dcérou Máriou, milenkou Henricha v čase jeho manželstva s Katarínou. Vtedy však neuspel. Inštruovaná Anna pod jeho vplyvom dlho a cielene kráľovskému dvoreniu odolávala. Na rozdiel od svojej sestry Márie, odmietala sa stať iba kráľovou milenkou. Povedala: " Buď kráľovná, alebo nič". Časom však jej zaťatosť poľavovala, príležitosť chopila a dotlačila Henricha k rozhodnutiu manželstvo s Katarínou anulovať.

Henrich vyzval priamo Svätú stolicu, nezávisle od kardinála Thomasa Wolseyho, ktorý držal v tajnosti jeho plány s Annou. Namiesto neho bol za pápežom Klementom VII. poslaný Viliam Knight a ten pápežovi predložil návrh na anulovanie manželstva s Katarínou. Ako dôvod uviedol, že pápež Július II., ktorý vydaním svojej buly povolil toto manželstvo, rozhodol na základe nepravdivých tvrdení, pretože Katarínine krátke manželstvo s Arturom malo byť naplnené. Henrich tiež v žiadosti o rozvod žiadal o povolenie znovu sa zosobášiť s ďalšou ženou. To jasne ukazovalo jeho plány zosobášiť sa s Annou.

Portrét Henricha VIII. od maliara Hansa Holbeina mladšieho.

Vzhľadom na to, že pápež bol v tom čase väzňom cisára Karola V., Viliam Knight mal veľké problémy, keď sa chcel k pápežovi dostať, a tak sa mu podarilo získať len podmienečné povolenie pre nové manželstvo. Henrich teraz nemal inú možnosť ako poveriť celou záležitosťou kardinála Wolseyho. Wolsey spravil všetko, aby zabezpečil rozhodnutie v kráľov prospech, pripravil dokonca cirkevné stretnutie v Anglicku so zástupcom pápeža. Pre Katarínu Aragónsku to bol veľký šok. Na jej stranu sa postavili nielen mnohí šľachtici v Anglicku, ale aj drvivá väčšina šľachticov a kráľovských rodín v ostatnej Európe. Karol V. bol proti anulovaniu tetinho manželstva, ale nie je jasné ako veľmi dokázal ovplyvniť rozhodnutie pápeža. Je však zrejmé, že Henrich pochopil, že by bolo úplne nepravdepodobné, aby mu pápež povolil rozvod s Katarínou, ktorá bola tetou cisára Karola V. Pápež zakázal Henrichovi vstúpiť do nového manželstva pred rozhodnutím v Ríme, nie v Anglicku. Vinu za to mal niesť Wolsey. Anna Boleynová presvedčila kráľa, že bol zradca a nakoniec bol v roku 1529 prepustený z verejného úradu. Po svojom prepustení kardinál prosil Annu, aby mu pomohla naspäť získať moc, no ona odmietla. Preto začal plánovať tajné sprisahanie, ktorého cieľom bolo násilne odviesť Annu do exilu a ohľadom tohto plánu začal komunikovať s kráľovnou Katarínou a pápežom. No sprisahanie bolo odhalené a Henrich nariadil Wolseyho zatknutie. Ak by v roku 1530 Wolsey nebol zomrel na chorobu, bol by popravený za zradu. Jeho nástupca, sir Thomas More, spočiatku spolupracoval s kráľovou novou politikou, kritizoval Wolseyho v parlamente a tvrdil, že teológovia z Oxfordu a Cambridgeu sú toho názoru, že manželstvo Henricha a Kataríny je protiprávne. No keď Henrich začal popierať pápežovu autoritu, Moreove obavy a pochybnosti rástli.

Podpis anglického kráľa Henricha VIII.

O rok neskôr bola kráľovná Katarína vykázaná z kráľovského dvora a miestnosti, v ktorých dovtedy žila, kráľ pridelil Anne Boleynovej. Po Wolseyho odchode Anna získala veľkú moc pri menovaní členov vlády a taktiež v politických otázkach. Keď zomrel canterburský arcibiskup Viliam Warham, Anna na túto pozíciu vymenovala svojho rodinného kňaza, Thomasa Cranmera. Vďaka zásahu francúzskeho kráľa bolo toto vymenovanie schválené Rímom a pápež Klement udelil Cranmerovi pallium.

Zmenšovanie moci a vplyvu Ríma v Anglicku prebiehalo pomaly. V roku 1532 Thomas Cromwell, ktorý podporoval Annu, priniesol parlamentu na schválenie niekoľko dokumentov vrátane Požiadavky proti obyčajom (Supplication against the Ordinaries) a Podrobenie duchovenstva (the Submission of the Clergy), ktoré uznali kráľovu zvrchovanosť nad cirkvou. Po týchto dokumentoch Thomas More odstúpil z funkcie tajomníka. Vďaka tomu sa Henrichovým hlavným ministrom stal Cromwell.

Anna Boleynová, druhá manželka anglického kráľa.

Henrich sa v zime v roku 1532 zúčastnil stretnutia v Calais s francúzskym kráľom, na ktorom získal podporu francúzskeho kráľa Františka I. – ten podporil jeho rozhodnutie pre ďalšie manželstvo. Hneď po Henrichovom návrate na hrad Dover v Anglicku, teda koncom januára 1533, sa s Annou tajne zosobášil. Anna už bola totiž tehotná a Henrich bol presvedčený, že čaká syna. Druhá, oficiálna, svadobná hostina sa konala 25. januára 1533. To, že manželstvo s Katarínou nebolo oficiálne anulované, nebolo pre neho podstatné. Udalosti vtedy nabrali rýchly spád – 23. mája 1533 Thomas Cranmer, ktorý predsedal špeciálnemu súdu, ktorý bol zvolaný v Dunstable Priory, vyhlásil kráľovo manželstvo s Katarínou Aragónskou za neplatné. O päť dní neskôr, 28. mája 1533, prehlásil Cranmer Henrichovo manželstvo s Annou Boleynovou za právoplatné.

Thomas Cranmer, verný kráľov poradca.

Medzitým mala Dolná snemovňa zakázané vykonávať všetky nariadenia Ríma a vymáhala tresty za praemunire (čo je podľa anglického práva špeciálny názov pre trestný čin, kedy daný človek poslúcha cudzí súd alebo orgány, čím spochybňuje zvrchovanosť koruny) proti všetkým, ktorí v Anglicku súhlasili s pápežskými bulami. Dolná snemovňa tiež bránila cirkvi vydávať akékoľvek predpisy bez kráľovho súhlasu. Nakoniec pápež exkomunikoval Henricha a Thomasa Cranmera, vyhlásil arcibiskupov dekrét o rozvode za neplatný a manželstvo s Annou označil za nezákonné a pápežov nuncius (čo je pápežov diplomatický zástupca v postavení veľvyslanca) bol z Anglicka odvolaný a diplomatické vzťahy medzi Rímom a Anglickom sa prerušili. Následne bolo v Anglicku schválených niekoľko ďalších zákonov. Zákon o vymenovávaní cirkevných predstaviteľov (The Ecclesiastical Appointments Act) z roku 1534 určoval, že duchovenstvo bolo volené biskupmi, ktorí boli menovaní panovníkom. Zákon o zvrchovanosti (The Act of Supremacy) z roku 1534 uzákoňoval, že kráľ bol najvyššou hlavou cirkvi v krajine a Zákon o velezrade (The Treasons Act) z roku 1534 hovoril, že každý, kto sa dopustí velezrady, čo znamenalo, že neuzná dané postavenie kráľa, bude potrestaný smrťou. Reakciou na exkomunikáciu bolo prijatie zákona, tzv. Peter's Pence Act, podľa ktorého Anglicko „nie je podriadené Bohu, ale jeho Milosti“, teda kráľovi.

Cirkev v Anglicku bola teraz pod Henrichovou kontrolou, nie pod kontrolou Ríma. Protestanti stále čelili prenasledovaniu, najmä kvôli námietkam voči Henrichovmu rozvodu. Mnohí utiekli do zahraničia, kde sa stretávali s ďalšími problémami a ťažkosťami, vrátane vplyvného Viliama Tyndalea, ktorý bol nakoniec upálený na Henrichov príkaz.

Kráľ a kráľovná neboli nadšení z manželského života. Kráľovský pár sa síce tešil obdobiu pokoja a lásky, ale Anna odmietla plniť úlohu ženy podriadenej manželovi, čo sa od nej očakávalo. Henrich nemal rád Anninu neustálu podráždenosť a náhly hnev. Po predstieraní tehotenstva alebo po potrate v roku 1534 Henrich videl jej neschopnosť porodiť mu syna ako zradu. Už na Vianoce 1534 sa Henrich radil s Cranmerom a Cromwellom, ako by mohol opustiť Annu bez toho, aby sa musel vrátiť ku Kataríne.

Kráľovná Jana Seymourová.

Jeden deň po Anninej poprave sa kráľ Henrich zasnúbil s Janou Seymourovou, ktorá bola dvorná dáma kráľovnej Anny. Ich svadba sa konala o desať dní neskôr vo Whitehalle. Jana Seymourová bola vyhlásená za kráľovnú 4. júna toho istého roku. Korunovaná však nikdy nebola. Henrich VIII. naznačil, že je ochotný ju korunovať, ak mu porodí syna – dediča trónu.

Približne v rovnakom čase Henrich schválil Waleský zákon (The Laws in Wales Act) z roku 1535, ktorým schválil pripojenie Walesu a vytvoril tak jednotný národ Anglicka a Walesu. V roku 1536 nasledoval ďalší zákon, Zákon o nástupníctve (The Act of Succession), ktorým Henrich ustanovil deti, ktoré by mu porodila Jana Seymourová, za dedičov trónu a obe svoje dcéry, Lady Máriu a Lady Alžbetu, vyhlásil za nelegitímne, čím im zamedzil akýkoľvek nárok na trón. V roku 1537 porodila Jana kráľovi syna, princa Eduarda, budúceho kráľa Eduarda VI. Pôrod bol veľmi ťažký a dvanásť dní po pôrode, 24. októbra 1537, Jana zomrela na následky infekcie v Greenwich Palace. Po Janinej smrti veľmi dlhú dobu smútil celý dvor spolu s Henrichom. Henrich pochoval Janu ako „pravú manželku“, jedinú, ktorá mu dala mužského dediča. Po svojej smrti sa nechal Henrich pochovať vedľa nej.

Anna Klévska, štvrtá manželka Henricha VIII.

V tom čase sa Henrich opäť rozhodol oženiť sa. Vzhľadom na to, že vtedy bola vysoká úmrtnosť detí a on mal len jedného syna, chcel ďalším sobášom vyriešiť tento problém. Thomas Cromwell, povýšený na prvého grófa Essexu, navrhol na sobáš Annu Klévsku, sestru protestantského vojvodu z Kleves. Maliar Hans Holbein mladší bol poslaný do Klévska, aby tam namaľoval pre kráľa obraz jeho budúcej nevesty. Hoci sa hovorí, že obraz zobrazoval Annu ako veľmi peknú ženu, ale v skutočnosti takou nebola, napriek tomu je nepravdepodobné, že by Annin obraz bol nepresný. Holbein totiž zostal na kráľovskom dvore stále v obľube. Po tom, ako Henrich zbadal Annin portrét a po ďalších jej opisoch, ktoré mu poskytli jeho dvorania, súhlasil Henrich so svadbou. No po jej príchode do Anglicka zostal Henrich veľmi prekvapený a sklamaný. Cítil sa byť podvedený, pretože Annin výzor všetci chválili, no Henrich tvrdil, že nie je vôbec taká pekná, ako sa o nej hovorí.

Katarína Howardová, druhá popravená manželka.

Už v čase manželstva s Annou Klévskou bol Henrich zamilovaný do asi devätnásťročnej Kataríny Howardovej, ktorá bola členkou kráľovskej družiny.

28. júla 1540, teda v deň Cromwellovej popravy, sa Henrich oženil s mladou Katarínou Howardovou, ktorá bola sesternicou Anny Boleynovej. Kráľ Henrich bol svojou novou manželkou úplne uchvátený. Koncom roka 1541 sa dostali na verejnosť Katarínine milenecké vzťahy vďaka Jánovi Lascellesovi, protestantskému reformátorovi, ktorého sestra, Mária Hallová, pracovala ako slúžka a niekoľkokrát bola svedkyňou Kataríniných milostných románov. Henrichovi tieto informácie sprostredkoval Thomas Cranmer, arcibiskup z Canterbury a jeden z najbližších Henrichových poradcov. Podľa dôkazov mala mať kráľovná Katarína ešte v čase pred sobášom s Henrichom milostný pomer s Francisom Derehamom, prípadne aj ďalšími mužmi. Thomas Cranmer si bol vedomý, že akýkoľvek skorší vzťah s Derehamom by pre Katarínu znamenal koniec manželstva s Henrichom. Bol však oddaný kráľovi, a tak poslal Henrichovi 2. novembra 1541 list, v ktorom uviedol všetky obvinenia proti jeho manželke. Henrich najprv odmietal obvineniam uveriť, list považoval za podvod a požadoval, aby Cranmer vec ďalej preveril. Počas niekoľkých nasledujúcich dní boli kráľovi predložené usvedčujúce dôkazy, ktoré zahŕňali aj svedectvá jej milencov, Derehama a Culpepera (ktorý bol Henrichov obľúbený dvoran), ktorí sa po mučení v londýnskom Toweri priznali. Ďalším dôkazom bol ľúbostný list, ktorý sama Katarína adresovala Culpeperovi a ktorý navyše dokazoval, že tento vzťah stále pretrvával.

Posledná manželka Henricha VIII., Katarína Parrová.

Henrichovou poslednou manželkou bola bohatá vdova Katarína Parrová, ktorú si vzal v roku 1543. Katarína nebola rovnakého náboženstva ako Henrich – ona zastávala reformovanie, ale Henrich zostával konzervatívcom. Toto jej správanie takmer viedlo k jej poprave, ale zachránila sa, keď ukázala svoju poddajnosť a viac sa do náboženských vecí nestarala. Pomohla tiež zlepšiť Henrichov vzťah s jeho dvoma dcérami, ktoré mal z prvých dvoch manželstiev. V roku 1544 parlamentný zákon schválil, aby boli princeznám Márii a Alžbete opäť uznané práva na trón, ale až po princovi Eduardovi. Ten istý zákon umožnil, aby Henrich určil ďalších nástupcov na trón vo svojej poslednej vôli.

Krutosť a násilná Henrichova povaha sa zhoršovali s jeho zvyšujúcim sa vekom a zhoršujúcim sa zdravím. Príkladom je aj vlna politických popráv, ktoré začali v roku 1513 popravou Edmunda de la Polea, suffolkského vojvodu, a skončili v januári 1547 Henrichom, grófom zo Surrey. Počas týchto rokov dal kráľ Henrich, podľa istých historických zdrojov, popraviť viac ako 72 000 ľudí.

Na konci svojho života trpel Henrich výraznou nadváhou. Jeho koža bola posiata rôznymi hnisavými rankami a vyrážkami, pravdepodobne trpel aj na lámku. Jeho obezita bola vlastne následkom poranenia nohy v roku 1536. Bol tak prinútený vzdať sa mnohých športových aktivít a to bol dôvod neustáleho priberania. Obezita bola zrejme aj dôvodom jeho skorej smrti. Mal len 55, keď 28. januára 1547 zomrel vo Whitehallskom paláci. Naposledy vydýchol po zopakovaní nasledovných slov: „Mnísi! Mnísi! Mnísi!“.

Henricha VIII. pochovali v Kaplnke svätého Juraja na Windsorskom hrade, hneď vedľa jeho tretej manželky Jany Seymourovej.

Teória, že mal syfilis, sa začala presadzovať až niekoľko sto rokov po jeho smrti. Iné teórie však hovoria, že rovnako ako jeho sestra, Margaréta Tudorová, zomrel na cukrovku.

Nástupca Eduard VI.

Henrich VIII. menoval vo svojej poslednej vôli šestnásť správcov, ktorí mali vystupovať ako Eduardova rada, pokým mladý kráľ Eduard VI. nedosiahne osemnásť rokov. Počet týchto správcov sa doplnil ešte o dvanásť členov z poradnej rady, ktorí mohli pomáhať správcom, ak o to boli požiadaní. Konečný stav Henrichovho závetu bol predmetom sporov. Niektorí historici sa domnievajú, že tento úzky okruh ľudí manipuloval kráľom, aby použili jeho vôľu na rozdeľovanie moci pre ich vlastný prospech – materiálny aj náboženský. Eduard Seymour, prvý gróf z Hertfordshire, sa stal lordom protektorom kráľovstva, guvernérom kráľovej osoby a vojvodom zo Somersetu.

Eduard VI. však zomrel ešte pred tým, ako dosiahol plnoletosť – zomrel vo veku šestnásť rokov. Po ňom nastúpila na trón dcéra Mária, ktorá vládla päť rokov a napokon Alžbeta. Všetci traja zomreli bezdetní.

Rod Tudorovcov preto končí smrťou Alžbety I.

• Henrich VII.
• Eduard VI.
• Katarína Aragónska
• Anna Boleynová
• Jana Seymourová
• Anna Klévska
• Katarína Howardová
• Katarína Parrová
• Zoznam kráľov Anglicka, Škótska, Veľkej Británie a Spojeného kráľovstva

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Henrich VIII.

• Stránka venovaná Henrichovi VIII. (po anglicky)
• Genealógia rodu Tudorovcov (po anglicky)
• Diela (listy, prejavy apod.), ktoré napísal Henrich VIII. (po anglicky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Henry VIII of England na anglickej Wikipédii.