Ázijská finančná kríza

Od začiatku deväťdesiatych rokov rástli ekonomiky juhovýchodnej Ázie vysokým tempom, v priemere 5 – 9 % ročne. Po ukončení spoločensko-politickej transformácie, ktorá prebiehala najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, sa ekonomiky liberalizovali a prilákali investorov, predovšetkým z Japonska a Európy, ktorí do regiónu presúvali produkciu, najmä kvôli lacnej pracovnej sile. Do polovice roku 1997 do regiónu prišlo takmer 400 miliárd dolárov.[1] Ekonomiky boli silno zamerané na výrobu pre export a vďaka technologickému pokroku a investíciám do infraštruktúry sa zvýšila produktivita práce.

Hoci sa analýzy dôvodov, ktoré krízu zapríčinili, rôznia, dajú sa identifikovať tri hlavné oblasti:

Nárast úverov v období pred krízou bol o 8 – 10 % rýchlejší než rast HDP. Peniaze smerovali najmä do trhu s nehnuteľnosťami a do akciových trhov, ktorých hodnota sa v deväťdesiatych rokov zvýšila štvornásobne. Podiel bankových aktív na HDP sa dostal na úroveň 200%.[2] Rast cien nehnuteľností podporoval prílev ďalších investícií a zároveň umožnil vydávanie nových úverov, čo vytvorilo začarovaný kruh.

Vlády v regióne zaviedli fixáciu miestnych mien na americký dolár, aby podporili export a prilákali zahraničný kapitál. To síce spočiatku fungovalo, po roku 1995 však začal dolár posilňovať oproti európskym menám a japonskému jenu. Spolu s dolárom posilňovali aj domáce meny, čo predražovalo export a viedlo k postupnému poklesu konkurencieschopnosti na svetových trhoch. Obchodná bilancia východoázijských štátov sa dostala do deficitu.

Nadužívanie úverov viedlo k tomu, že zadĺženie u zahraničných bánk presiahlo úroveň štátnych devízových rezerv. To neskôr viedlo k tomu, že štáty neboli schopné udržať menový kurz s americkým dolárom a museli devalvovať. Veľké množstvo lacných úverov viedlo k príliš vysokej úrovni investovania a množstvo investícií bolo nerentabilných. Finančné trhy v regióne ostávali naďalej nízko rozvinuté, keďže väčšina finančných transakcií bola štruktúrovaná v tradičných finančných centrách.

Výmenný kurz thajského bahtu, malajského ringgitu a filipínskeho pesa voči nemeckej marke v rokoch 1995 – 1999

Krízu spustili útoky menových špekulantov na thajský baht v dňoch 14. a 15. mája 1997. Po posilnení amerického dolára špekulanti predpokladali, že výmenný kurz medzi thajskou a americkou menou nezodpovedá reálnemu výkonu ekonomiky. Thajská centrálna banka skutočne nemala dostatok devízových rezerv na udržanie kurzu a 2. júla 1997 kurz bahtu uvoľnila. Ten sa následne prepadol o 40%. Došlo k úniku zahraničného kapitálu z krajiny a ekonomika sa zastavila. V konečnom došlo k prepadu HDP, masívnemu prepúšťaniu a akciový trh sa prepadol o 75 %.[3]

Po uvoľnení kurzu thajského bahtu sa presunul tlak na uvoľnenie fixného menového kurzu do Indonézie. Hoci mala indonézska ekonomika lepšie ekonomické ukazovatele než thajská (nízka inflácia, obchodný prebytok, vysoké devízové rezervy), veľa indonézskych firiem malo dlh v dolároch. Centrálna banka uvoľnila menový režim v polovici augusta 1997 a rupia zaznamenala najstrmší prepad o 80 %. Situácia v Indonézii bola najhoršia spomedzi krajín zasiahnutých krízou, v nasledujúcom roku sa ekonomika prepadla o viac ako 13 % a zlá hospodárska situácia viedla k násilným protestom, ktoré viedli k zvrhnutiu dlhoročného prezidenta Suharta.[4]

Navyspelejšou a najindustrializovanejšou krajinou, ktorú kríza výrazne zasiahla, bola Južná Kórea. Napriek vysokému rastu v krajine rástli štrukturálne problémy, najmä nadmerná priemyselná výroba, agresívne investície do rozvoja v zahraničí a dominancia obrovských, ale ťažkopádnych konglomerátov, tzv. chaebolov.[5] Odchod zahraničných investorov a zvýšenie úrokových mier spôsobil nedostatok likvidity, ktorý viedol k poklesu meny, akciového trhu a celkového výkonu hospodárstva. Južná Kórea preklenula pôžičkou od Medzinárodného menového fondu (MMF) v hodnote takmer 60 miliárd dolárov.

Krátko po devalvácii thajského bahtu sa zvýšilo obchodovanie aj s malajzijským ringgitom. Napriek rýchlym a výrazným opatreniam malajskej vlády došlo k poklesu hodnoty malajskej meny, úniku kapitálu a v konečnom dôsledku aj k poklesu ekonomiky.[6] Tá sa z krízy dostávala pomerne dlho a posledné krízové opatrenie bolo zrušené až roku 2005.

Pod sústredený tlak menových špekulantov sa dostal aj Hongkong, ktorý však ako jediný útoku odolal. Jeho ekonomika však v roku 1998 zaznamenala pokles. Filipínska ekonomika ustála krízu bez výrazného poklesu, hoci filipínske peso, nasledujúc ostatné meny v regióne, výrazne devalvovalo.[7] Obavy z toho, že kríza zasiahne aj Čínu, sa nepotrvdili. Čína si udržala fixáciu juanu na americký dolár, čo síce predražilo jej vývoz oproti lacným menách krajín juhovýchodnej Ázie, zahraničný kapitál ostal v krajine a nedošlo k nedostatku likvidity v krajine.

Výraznú úlohu pri záchrane ekonomík juhovýchodnej Ázie zohral Medzinárodný menový fond, ktorý poskytol bezprecedentné množstvo finančných prostriedkov na pomoc ekonomikám Thajska, Južnej Kórey a Indonézie. Pomoc sa skladala z troch položiek: finančná pomoc na podporu platobnej bilancie poskytnutá MMF, finančná pomoc Svetovej banky a Ázijskej rozvojovej banky, a bilaterálna finančná pomoc rôznych krajín.

Pomoc však nebola veľmi účinná z viacerých dôvodov. MMF podmieňuje čerpanie prostriedkov dosiahnutím určitých cieľov, čo chvíľu trvá. Peniaze teda neboli k dispozícii v kritických okamihoch. Úlohu MMF výrazne kritizoval laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz, ktorý tvrdí, že primárnym cieľom politiky MMF bolo splatenie dlhov krajín voči západným veriteľom. MMF taktiež podporoval krajiny v prílišnej liberalizácii ekonomík, čo viedlo k prílivu "horúcich peňazí" do regiónu.[8]