Mesto (všeobecne)

Mesto je sídlo alebo zoskupenie sídiel, ktoré sa od vidieckych obcí líši koncentráciou výrobných a nevýrobných aktivít (služieb), výškovou zástavbou, hustotou zaľudnenia, komplexnou vybavenosťou a sociálnymi vzťahmi.

New York je najvýznamnejšie mesto Severnej a Južnej Ameriky
Paríž je považovaný za jedno zo štyroch najdôležitejších miest na svete
Tokio je jedno z najväčších miest na svete
Londýn je veľkomesto svetového významu
Sandomierz - stredoveká časť mesta, Poľsko
Tampere - veľké vnútrozemské mesta, Fínsko

Ak sa určí hranica medzi vidieckymi obcami a mestami 2 000 obyvateľov, tak na Zemi je asi 100 000 sídiel mestského typu. Mesto s viac ako 100 000 obyvateľmi sa nazýva veľkomesto, mesto s vyše 1 miliónom obyvateľov „city“[chýba zdroj] a mestá s vyše 10 miliónmi obyvateľov sa označujú za „mega-city“[chýba zdroj].

Metropolou sa nazýva mesto, ku ktorému spáduje určité väčšie zázemie. Je sídlom centrálnych inštitúcií a orgánov. Z hľadiska významu možno rozlíšiť svetové metropoly (New York, Tokio, Londýn, Paríž), kontinentálne (Brusel, Sao Paulo), štátne a národné.

Kritériá pre vymedzenie mesta

Kritériá na vyčleňovanie miest vo svete sú rôzne. Väčšina štátov používa ako kritérium veľkosť obce (počet obyvateľov). Ďalej sa ako kritérium používa administratívna funkcia (Dánsko, Egypt), štatutárne kritérium, počet domov a bytov (Peru), hustota zaľudnenia (Filipíny, 1 000 obyvateľov/km²).

Čo sa týka veľkostného kritéria, existujú vo svete značné rozdiely. V Nórsku sa za mesto považuje už obec nad 200 obyvateľov, kým napr. v Japonsku obec nad 50 000 obyvateľov.

Na Slovensku sa za mesto považuje taká obec, ktorá získala postavenie mesta.

Pri definícii mesta nemožno použiť iba jedno kritérium a jestvuje viacero definícii pre vymedzenie pojmu mesta. Možno rozlišovať hľadisko geografické a sociologické, ktoré sú v súlade a vzájomne sa prelínajú. V geografickom ponímaní sa mesto odlišuje od okolitého vidieckeho prostredia štruktúrou, ktorá vyplýva najmä z antropogénnych premien geografického prostredia. Podľa sociologického výkladu je mesto zoskupením ľudí žijúcich životom odlišným od vidieckeho života. Mestá sú väčšie, plnia v sídelnej sieti špeciálne úlohy, sústreďujú sa tam záujmy väčších oblastí, pre ktoré sú mestá strediská a od väčších miest sú závislé sídla nižšieho rádu.[1] Mesto môže byť definované aj ako značné zoskupenie ľudí a ich bytov na neveľkom priestore a leží v miestach križujúcich sa ciest. [2] Iná definícia charakterizuje mesto ako sídlo, kde prevažná časť obyvateľov pracuje v samotnom sídle, naproti čomu vidiecka obec je sídlo, kde pracuje mimo. [3] Mesto je sídlo uzavreté, stále, značne veľké a husto zaľudnené, ktorého existencia nezávisí prevažne na teréne, na ktorom sa rozkladá ale na zväzkoch s rozsiahlymi priestormi na vyššom stupni organizácie súborného života. [4] Ďalšia definícia zas charakterizuje mesto ako historicky vzniknutý typ sídla, ktorý sa vyznačuje existenciou konkrétnej spoločnosti sústredenej na pevne stanovenom území so zvláštnou, právne vymedzenou organizáciou, alebo v rámci svojej činnosti vytvára zväzok trvalých materiálových usporiadaní o špecifickej fyziognómii, ktorú je možné uznať za zvláštny typ krajiny.[5]
Pri vymedzovaní hraníc mesta je možné použiť viacero kritérií napr.

  • právne administratívne
  • veľkostné
  • funkčné
  • fyziognomické[6]

Pričom geografické hranice mesta nemožno viesť iba na základe jediného činiteľa, lebo mesto je organizmus príliš zložitý, a jednotlivé javy tu spolu tesne a dialekticky súvisia a vzájomne sa podmieňujú.[7] Pri zostavovaní štatistických ukazovateľov sa však zväčša aplikuje administratívne kritérium pre vymedzenie mesta a jeho hraníc.

Vznik a vývoj miest

Mestá, ako sídelné útvary plnili v histórii odlišné funkcie, ako poľnohospodárske vidiecke osídlenie. Ich funkcia mohla byť obchodná, správna, vojenská prípadne dopravná. Základným predpokladom pre vznik mesta je poľnohospodársky prebytok a preto mohli mestá vzniknúť až v tom štádiu vývoja spoločnosti, kedy začali ľudia vyrábať viac potravín, ako ich spotrebovali a kedy bolo možné tieto prebytky efektívne sústreďovať do blízkosti spotrebiteľov. Preto vznikali prvé mestá na veľmi úrodných miestach ako boli zavlažované oblasti juhozápadnej Ázie, údolia Nílu, oblasti pri Induse alebo pri dolných tokoch čínskych riek. V Európe vznikali prvé mestá v Stredomorí. Najskôr to boli fenické mestá, ktoré sa venovali námornému obchodu a výbojmi si zaisťovali zázemie za účelom zásobovania potravinami. Grécke mestá mali vysokú úroveň.[7] V 8. - 6. storočí pr. Kr. zakladali Gréci kolónie na pobreží Stredozemného a Čierneho mora, pričom na kolonizačnej činnosti sa podieľali predovšetkým hospodársky pokročilé obce, ktoré v značnej miere prekonali kmeňové usporiadanie spoločnosti a vytvárali základy pre rozvoj typu štátu označovaného ako polis. Centrum takéhoto štátu bolo spravidla mesto, ktorého charakteristickým rysom bolo občianske vlastníctvo pôdy v poľnohospodárskom zázemí.[8] Grécke mestá, podobne ako fenické sa venovali obchodu ale mali aj správnu funkciu. V Rímskej ríši vznikali taktiež bohaté mestá, pričom mnohé mestá neboli iba obchodnými alebo správnymi centrami, ale vznikli aj z vojenských táborov. Takéto mestá vznikali až po Dunaj, teda po hranicu Rímskej ríše.[7]
V stredoveku došlo k významnému rozvoju miest. Pri vzniku a vývoji osídlenia v Európe boli rozhodujúce tradície Rímskej ríše, ktoré spočívali v jej civilizácii, v ktorej mestá tvorili základnú osnovu sídelnej štruktúry. Boli to sídla obchodu, remesiel, správy a vojenských funkcií.[9] Preto prvé stredoveké mestá v Európe vznikali tam, kde nedošlo k prerušeniu kultúrnej a sídelnej kontinuity. Keďže hlavnou oblasťou kontaktu s antickým svetom bolo Porýnie, boli prvé stredoveké mestá francúzske a nemecké. Tam bola v dôsledku sťahovania národov potlačená vládnuca rímska vrstva, ale remeselníci a obchodníci tých odvetví, ktoré boli viazané na poľnohospodárske zázemie tam ostali. V dôsledku rastu počtu obyvateľov sa vytvárala potreba obchodu. Prebytky z vidieka sú posielané na trhy do podhradí, ku kostolom a kláštorom, kde sa zvyklo zhromažďovať obyvateľstvo. Hrad, kostol, kláštor a trh sa stávajú uzlovými bodmi feudálnej ekonomiky, o ktoré sa opiera aj meniaca sa sídelná štruktúra.[7]

Hrad, v podhradí kostol a v popredí mesto, ktoré vzniklo na mieste trhoviska (na obr. Trenčín okolo r. 1700) - príklad stredovekého mesta

Prebiehali tri základné spôsoby vzniku stredovekých miest:

  • priama nadväznosť na antické mestá
  • vznik mesta z významnejších remeselných a obchodných osád, ktoré sa nachádzali pod hradmi a okolo kláštorov
  • zakladanie miest na zelenej lúke, na mieste, ktoré z ekonomických, vojenských alebo politických dôvodov nadobudlo na význame[10]

Aby sa mesto mohlo osamostatniť a slobodne rozvíjať, museli mu byť udelené privilégiá. Tieto privilégiá sa objavujú v Európe v 10. - 11. storočí v Nemecku a tzv. "magdeburské mestské právo" sa stalo akýmsi vzorom panovníckych privilégií.[11] Vznik mestských práv v nemeckých krajinách spočíval v spravovaní si vnútorných záležitostí ako sú dozor na trhu, clá, dane, stavba hradieb, obrana mesta a výklad práva prostredníctvom vlastných poverencov. Mestá tak získavali kompetencie, ktoré dovtedy prináležali pánovi mesta. Mešťania neboli obmedzovaní robotou a mohli sa sťahovať.[12] Vývoj miest v jednotlivých krajinách bol odlišný, ale mestá mali niektoré spoločné znaky, ktorými sa líšili od vidieckeho okolia - trhy, slobodné postavenie ich obyvateľov, boli to aj cirkevné centrá, odlišná fyziognómia - hradby, murované domy a.p. Stredoveké mesto je charakterizované najmä týmito vlastnosťami:

  • je sídlom s väčším počtom obyvateľov a výraznejšou urbanistickou - architektonickou výstavbou, často opevnené múrmi
  • vysoký stupeň samosprávy
  • rozvinuté špecializované remeslá
  • pravidelné trhy
  • slobodní obyvatelia, ktorí sa mohli voľne sťahovať, vlastniť pôdu a nemuseli odvádzať robotu
  • existencia škôl a cirkevných inštitúcií
  • hospodársky vplyv na širšie okolie
  • prítomnosť účelových stavieb hospodárskeho charakteru, radnica, kostoly, kláštory, mestské špitály a fortifikačné stavby[11]

Novoveká mestská štruktúra nadväzuje na stredovekú štruktúru miest. V dôsledku geografických objavov dochádza k novej hierarchizácii miest a privilegovanú polohu získavajú západoeurópske prístavy a hlavné mestá, kde sa sústreďuje bohatstvo. [13]

V 19. storočí mala veľký vplyv na rozvoj miest industrializácia, ktorá sa začala vo Veľkej Británii už začiatkom tohto storočia. Za najsilnejšie stimulátory industrializácie možno považovať obchod a distribúciu. V Británii bol vybudovaný systém prieplavov a železníc. Už v roku 1801 žilo viac ako 30 % obyvateľov Británie v mestách.[14] Vplyv na rozvoj miest v jednotlivých krajinách malo aj oslobodenie roľníckeho stavu, od ktorého záležala možnosť obyvateľov slobodne opúšťať vidiecke sídla a sťahovať sa do miest. Mestá sa najrýchlejšie rozvíjali v krajinách, kde sa rozvíjal priemysel. V 19. storočí najviac rástol podiel mestského obyvateľstva vo Veľkej Británii, v Nemecku a v USA.[11] V období od priemyselnej revolúcie do I. svetovej vojny dochádza aj k vzniku troch základných zón v mestách:

  • obytnej
  • priemyselnej
  • parkovej[10]

Proces vývoja mesta pokračuje aj po I. svetovej vojne a následne aj po II. svetovej vojne až do súčasnosti. Na vývoj miest majú naďalej veľký vplyv hospodárske a politické vplyvy ako aj poloha mesta. Ide však už najmä o rozvoj mestskej siete, ktorá sa vyvinula ako dôsledok historického vývoja a priemyselnej revolúcie. V súčasnosti sú typickými znakmi vývoja miest suburbanizácia a rýchly nárast obyvateľov miest po II. svetovej vojne, ktorý v súčasnosti prebieha najmä v rozvojových krajinách.

Referencie
  1. SMAILES, A.E., HARTLEY, G. (1961): Shopping Centres in the Greater London Area. Trans. Inst. Geogr. Stud., 26, London. Zdroj: VOTRUBEC, C. (1980): Lidská sídla jejich typy a rozmístění ve světě. Vyd. Academia, nakladatelství ČSAV. Praha 1980, 396 s.
  2. RATZEL, F. (1891): Antrophogeographie. 4. Aufl. Stuttgart. Zdroj: VOTRUBEC, C. (1980): Lidská sídla jejich typy a rozmístění ve světě. Vyd. Academia, nakladatelství ČSAV. Praha 1980, 396 s.
  3. BRUNHES, J. (1942): neznáma práca. Zdroj: VOTRUBEC, C. (1980): Lidská sídla jejich typy a rozmístění ve světě. Vyd. Academia, nakladatelství ČSAV. Praha 1980, 396 s.
  4. SORRE, M. (1952): Les fondements de la géographie humaine, III. Iéme tome L´Habitat. Paris. Zdroj: VOTRUBEC, C. (1980): Lidská sídla jejich typy a rozmístění ve světě. Vyd. Academia, nakladatelství ČSAV. Praha 1980, 396 s.
  5. DZIEWONSKI, K. (1967): Neznáma práca. Zdroj: VOTRUBEC, C. (1980): Lidská sídla jejich typy a rozmístění ve světě. Vyd. Academia, nakladatelství ČSAV. Praha 1980, 396 s.
  6. VEREŠÍK, J: (1955). K metódam vymedzovania hraníc miest, Geografický časopis, 7, s. 5-13, Bratislava.
  7. VOTRUBEC, C. (1980): Lidská sídla jejich typy a rozmístění ve světě. Vyd. Academia, nakladatelství ČSAV. Praha 1980, 396 s.
  8. HRADEČNÝ, P. a kol. (1998): Dějiny Řecka, vyd. Nakladatelství Lidové Noviny s.r.o., Praha, 765 s., ISBN 80-7106-192-1
  9. RIEDLOVÁ, M., BLAŽEK, M., BRABEC, F. (1983): Obecná ekonomická geografie. Vyd. Státní pedagogické nakladatelství, n.p., v Prahe, 1983, s. 272
  10. HALÁS, M. (2006): Územné plánovanie, vyd. Geo-grafika, Bratislava, 2006, 72 s., ISBN 80-969338-6-8,
  11. PAŠIAK, J., (1980): Človek a jeho sídla. Vyd. Vydavateľstvo Obzor, n.p., Bratislava, 280 s., 1980
  12. MÜLLER, H., KRIEGER, K.F., VOLLRATH, H. (1995): Dějiny Německa. Vyd. Nakladatelství Lidové Noviny, Praha 1995, s. 592, ISBN 80-7106-125-5
  13. IVANIČKA, K., (1971): Úvod do ekonomicko - geografického výskumu, vyd. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 376 s.,
  14. MORGAN, K. O. a kol. (1999): Dějiny Británie. Vyd. Nakladatelství Lidové Noviny, Praha, s. 640, ISBN 80-7106-347-9

Pozri aj

Iné projekty

Zdroje
  • Slavík, V. (2001): Geografia sídiel. Študijný materiál.
  • Údaje zo sčítania obyvateľov, domov a bytov, 2001.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.