Pitcairnove ostrovy

Pitcairnove ostrovy tvoria juhovýchodný výbežok súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii. Tvoria ich štyri ostrovy: Pitcairn, Oeno (atol s piatimi ostrovčekmi), Henderson a Ducie (atol so štyrmi ostrovčekmi). Trvalé osídlenie je len na ostrove Pitcairn, ktorý je dostupný len loďami. Ostrov Henderson tvorí asi 67 % celkovej rozlohy ostrovov, ale je obťažne prístupný kvôli vápencovým útesom. Ostrov by dokázal uživiť malú populáciu, ale je neobývaný. Ostatné ostrovy sú vzdialené ďalej ako 100 km a sú neobývateľné.

Pôvodnými obyvateľmi ostrovov boli Polynézania, ktorí na ostrovoch Pitcairn a Henderson žili niekoľko storočí. Archeológovia sa domnievajú, že Polynézania tam žili ešte v 15. storočí. Európski moreplavci však ostrovy objavili neobývané. Ostrovy Ducie a Henderson boli pravdepodobne objavené portugalským moreplavcom v roku 1606, ale niektorí historici toto tvrdenie spochybňujú. Ostrov Ducie bol znovuobjavený v roku 1791 britským kapitánom Edwardsom s loďou H. M. S. Pandora, ktorý ostrov pomenoval po kapitánovi kráľovského námorníctva, lordovi Ducie. V roku 1938 bol začlenený do administratívnej jednotky Pitcairnove ostrovy.

Ostrov Oeno bol objavený 26. januára 1829. Objavil ho americký kapitán George Worth na veľrybárskej lodi Oeno. V roku 1902 bol Oeno pripojený k Británii a v roku 1938 pričlenený k Pitcairnových ostrovom. Ostrov Pitcairn bol objavený 3. júla 1767 britskou loďou HMS Swallow, ktorej velil kapitán Philipe Carteret (podľa niektorých prameňov ostrov navštívil už Quiros v roku 1606). Bol pomenovaný po pätnásťročnom poddôstojníkovi Robertovi Pitcairnovi, ktorý ostrov ako prvý uvidel.

15. januára 1790 v zátoke, ktorá sa dnes volá Bounty Bay, zakotvili s britskou loďou vzbúrenci spolu so svojimi tahitskými ženami a mužmi. Loď Bounty neskôr zapálili a usadili sa na ostrove. Vrak lode bol objavený až vo februári 1957 spisovateľom a fotografom spoločnosti National Geografic Luisom Mardenom, keď bola vyzdvihnutá aj kotva.

Ostrov sa v roku 1838 stal britskou kolóniou. V 50. rokoch 19. storočia sa osídlenie natoľko rozrástlo, že ostrovania a jeho predstavitelia žiadali Britániu o pomoc. Vláda im ponúkla ostrov Norfolk a a tak 3. mája 1856 na Norfolk odplávalo 193 ľudí. Ale po 18 mesiacoch sa 17 osadníkov vrátilo naspäť na Pitcairn a o päť rokov ďalších 27 ľudí.

Najvyšší počet obyvateľov na Pitcairne bol v roku 1937, až 233 obyvateľov. Od tej doby však ostrov jeho obyvatelia opúšťajú, hlavne na Nový Zéland. Na Pitcairne v súčasnosti zostalo len asi 47 až 50 ľudí.

Úrodná zem v údoliach na Pitcairne má dobré podmienky na pestovanie rôznych druhov ovocia a zeleniny, citrusov, cukrovej trstiny a banánov. Napriek tomu sú obyvatelia ostrova závislí hlavne na rybolove. Hlavným zdrojom príjmov je predaj poštových známok zberateľom, medu a suvenírov. Obchod je limitovaný odľahlosťou ostrova, vybudovanie letiska ani prístavu nie je možné, Všetok tovar sa prepravuje dvoma dieselovými, 13 metrov dlhými hliníkovými člnmi s nosnosťou do 10 ton, ktoré osadníci dostali v roku 1995 z Nového Zélandu. Ešte v roku 1880 britská kráľovná Viktória darovala ostrovanom dva veľrybárske člny. Svoje vlastné člny si postavili z dreva až v roku 1980.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pitcairnove ostrovy

• Oficiálna stránka