Maďarsko-česko-slovenská vojna

Obsadenie Slovenska dostalo na starosť na tento účel vzniknuté Veliteľstvo operujúcich česko-slovenských vojsk na Slovensku do čela ktorého bol postavený generál Josef Štika. Pod jeho právomoc podliehali predovšetkým dobrovoľnícke jednotky tvorené z veľkej časti Sokolmi, posádky českých plukov a posilňovali ich postupne útvary vracajúce sa z frontu, väčšina síl však bola v tom čase viazaná vojenským zabezpečovaním pohraničia, kde nemecká menšina vyhlásila samostatné provincie Deutschböhmen, Sudetenland, Böhmerwald a Deutschsüdmähren.

2. novembra 1918 vstúpil na Slovensko prápor 25. streleckého pluku nadporučíka Bauera. Dôvodom bola žiadosť obecných zástupcov z Hodonína, ktorí mali obavy z lúpežných nájazdov rôznych ozbrojených skupín. Súčasne prišla žiadosť z Holíča o ochranu pred maďarskou mocou. Na tento účel bola vytvorená pod vedením nadporučíka Ripku jednotka, ktorá bola neskôr nazvaná holíčskou skupinou 120 dobrovoľníkov z práporu. Táto jednotka prenikla cez Gbely do Malaciek. Maďarský župan v Bratislave však reagoval protestom proti vstupu česko-slovenského vojska na Slovensko a vyslaním vlaku so stovkou ozbrojených námorníkov do Malaciek. 6. novembra dorazili do Malaciek v sile približne 70mužov, ale boli nútení odísť naprázdno.

8. novembra 1918 bola dojednaná medzi nadporučíkom Ripkom a maďarským majorom Brandstätterom dočasná demarkačná línia, vedúca od Devínskej Novej Vsi na Malinský vrch a ďalej na Malé Karpaty a zostala platná až do konca roka 1918. Ripka preto dostal posily, čím sa jeho sily rozrástli na 500 mužov a obsadil podľa dohovoru územie od Stupavy až k Devínskemu jazeru.

9. novembra 1918 obsadil podplukovník Hančík so sto dvadsiatimi mužmi Trnavu, čo sa nepáčilo maďarskému županovi v Bratislave, preto vyslal do Trnavy jednotky vedené nadporučíkom Heltayom. Navyše v Trnave Maďari vytvorili ozbrojenú gardu, ktorá mala za úlohu vytlačiť Čechoslovákov z mesta. Hančík musel ustúpiť do Senice, kde ho podporili dve pešie roty pod velením nadporučíka Bezrukého. Maďari boli nakoniec porazení a Trnava sa ocitla opäť v česko-slovenských rukách. 17. novembra bola pri Senici rozprášená ďalšia maďarská jednotka. V ten istý deň prevzal velenie nad skupinou podplukovník Verich.

V čase obsadenia úsekov pri Malackách a Trnave vyčíňali v oblasti Trenčína a povodia Váhu ozbrojené skupiny, ktoré mohli preniknúť na Moravu, preto sem bol vyslaný I. prápor 1. dobrovoľníckeho pluku pod velením kapitána Římka s úlohou zabezpečiť dané územie v okolí Vlárskeho priesmyku a udržať poriadok. Římek úlohu splnil, navyše 10. novembra obsadil Trenčín a potom hlavné oporné body v Považí.

Preto, že v Žiline boli maďarské jednotky, ktoré čiastočne Římka ohrozovali, vyslalo sem české veliteľstvo ďalšie jednotky, ktorým velil kapitán Kurz, ktorý 12. novembra bez boja obsadil Žilinu a chystal sa postupovať na Ružomberok, čo bolo zmarené poškodením mosta pri Kraľovanoch.

13. novembra 1918 obsadili české útvary Turany, ale o dva dni neskôr bolo mesto dobyté späť maďarským obrneným vlakom. Maďari potom obsadili Vrútky a donútili Čechoslovákov ustúpiť na severnom brehu Váhu smerom na Žilinu. Maďarský vlak nakoniec zastavil poručík Viesner tým, že proti nemu pustil lokomotívu plnou parou. Kapitán Kurz však 16. novembra 1918 ustúpil do Ostravy.

Medzitým na Slovensko dorazila I. rota česko-slovenských námorníkov, ktorá zaujala obranu pri Púchove a Zem. Kotešovej. Tiež dorazil na Slovensko III. prápor 1. dobrovoľníckeho pluku a I. prápor 2. dobrovoľníckeho pluku a 30. novembra obsadil Piešťany a Hlohovec. Tým vznikla Trenčianska skupina, ktorej velenie prevzal 18. novembra podplukovník Šembera.

25. novembra 1918 bol generál Štika nahradený plukovníkom Schöblom, v ten istý deň tiež bola vojnovou radou určená nová dočasná demarkačná línia: Bratislava - severný breh Dunaja - pozdĺž Ipľa - Pinciná - ústie Uhu do Laborca ​​- pozdĺž Uhu - Užský priesmyk. Schöbl čiastočne reorganizoval svoje jednotky a zriadil záložné sklady výstroja a výzbroje pri Uherskom Hradišti.

Schöbl sa rozhodol obsadiť Nitrianske údolie a Nížinu čím by sa Holíčska a Trenčianska skupina spojili. Táto operácia mala začať 6. decembra. Už 4. decembra však došlo k prvým bojom, keď Maďari napadli neúspešne Hlohovec. 5. decembra došlo na úseku I. námornej roty pri Zem. Kotešovej k boju s maďarskou posádkou Žiliny. Maďari v ňom utrpeli ťažkú ​​porážku a ustúpili zo Žiliny, ktorú obsadili česko-slovenské jednotky. 6. decembra Maďari znovu zaútočili na Hlohovec a opäť boli donútení k ústupu. 7. decembra prišli do Hlohovca ďalšie české posily, ktoré do 10. decembra obsadili mestá Sereď, Modra a Pezinok.

Schöbl potom vyslal 1. dobrovolecký pluk, ktorému velil major Pirník, aby zabezpečil okolie Nitry. 11. decembra bola Nitra obsadená. Maďari ustúpili do Nových Zámkov.

Po týchto úspechoch chcel Schöbl zabezpečiť východné Slovensko, kde bolo jadro promaďarských síl na Slovensku a vznikla tu aj komunistická Slovenská ľudová republika. Navyše hrozilo, že Poľsko vojensky obsadí oblasti Spiša a Oravy.

Na obsadenie východného Slovenska vyčlenil Schöbl 6 peších práporov, 1 a pol delostreleckej batérie, polovicu eskadróny 7. jazdeckého pluku a obrnený vlak. Velením tejto skupiny bol poverený podplukovník Hrbenský. Ostatné jednotky, ktoré mal k dispozícii, nechal pod velením pplk. Šemberu na obranu doteraz zaisteného územia.

Hrbenský vyslal pri postupe na východ napred obrnený vlak, ktorý 15. decembra obsadil Poprad. Ďalší deň zvyšok skupiny obsadil Spišskú Novú Ves. 17. decembra sa jeden prápor stretol s poľskými jednotkami pri Kežmarku a donútil ich ustúpiť, napriek tomu sa Hrbenský dohovoril s poľskou stranou na dočasnej demarkačnej línii Lomnický štít - Magura - Stará Ľubovňa.

Pri ďalšom postupe bol obsadený 22. decembra 1918 Zvolen a 23. decembra Banská Štiavnica a Banská Bystrica. V deň, keď sa do vlasti vrátil prezident Masaryk, došlo pri Poprade k boju medzi I. práporom Gardy slovenskej slobody a práporom poľskej armády. Tento stret skončil ústupom Poliakov, z ktorých boli 4 zajatí. Následne došlo k uzavretiu dočasnej demarkačnej čiary medzi Poľskom a Česko-Slovenskom, ktorá bola neskôr nahradená inou. Do 25. decembra 1918 bolo zaistené celé Považie a oblasť až ku Spišskej Novej Vsi.

Potom na východnom Slovenskom zostávalo obsadiť len Košice a Prešov, čo dostala za úlohu novovytvorená skupina, ktorej velil podplukovník Baran. Ten začal útočnú operáciu na Košice a Prešov 28. decembra a ešte v ten deň obsadil Prešov. Košice boli obsadené 29. decembra, čím zanikla Slovenská ľudová republika. Tento deň prevzal velenie nad česko-slovenskými jednotkami na Slovensku taliansky generál Piccione, ktorý stál na čele Talianskej vojenskej misie v Česko-Slovensku.

Pre obsadenie južného Slovenska bol vybraný česko-slovenský armádny zbor z Talianska. 30. decembra začal Piccione postup na Bratislavu. Česko-slovenské jednotky sa k nej prebojovali a v dňoch 1. januára a 2. januára 1919 ju obsadili.

V noci z 2. na 3. januára obsadili Lučenec, 9. januára bez boja Nové Zámky, 10. januára Komárno. Do 11. januára bolo od Maďarov vybojované povodie Ipľa cez Kováčovú, Bušince, Mikušovce k Pincinej.

Piccione sa rozhodol že ďalší postup bude viesť južným smerom, pretože Pichonova línia pretínala na mnohých miestach dôležité železničné cesty.

16. januára bol obsadený južný breh Ipľa. Do 18. januára boli vo východnej časti južného Slovenska obsadené mestá Perečín, Veľký Berezna, Užok, Veľké Kapušany a Vojany. Do 20. januára bolo pod česko-slovenskou kontrolou celé územie Slovenska.[5]