Alexander Bach

Narodil sa v Loosdorfe v Rakúsku. Ako mešťan patril k tretiemu stavu a neskôr sa stal vyhľadávaným viedenským advokátom. Už roku 1848 získal miesto ministra vnútra. Titul baróna získal za zásluhy o trón roku 1852. Najprv sa usiloval „minister brigád” o premenu monarchie so silnými pozostatkami feudalizmu na demokratický štát s modernou správou. Vo funkcii ministra vnútra ho svojho normalizačného kabinetu prizval knieža Schwarzenberg a od rozpustenia kroměřískeho snemu roku 1849 bol Bach nazývaný „muž budúcnosti”. Bol veľmi schopný a povahou karierista.

Po októbrovom krvipreliatí vo Viedni zbabelo utiekol preoblečený z mesta. Potom, čo za zosnulého Franza Stadiona prevzal ministerstvo vnútra v lete 1849, predstavoval Bach hlavného obnoviteľa „starých poriadkov”.

Po smrti Schwarzenberga roku 1852 sa Bach stal všemohúcim absolutistom. Toto obdobie sa často označuje ako Bachov absolutizmus. Opovrhovaný minister vnútra zostal až do roku 1859 hneď po cisárovi druhým najmocnejším mužov štátu, ktorý však tento štát ťažko zadĺžil (za éry Bacha vzrástol dlh ríšskej pokladnice na 1 800 miliónov zlatých). Bach zvýšil priame dane o 143 %, vrátil do života mnohé staré metternichovské praktiky, najmä ostrú cenzúru, policajné špehovanie a pod.

Na druhej strane sa za odsudzujúcou nálepkou absolutizmu skrývali aj pokroky v hospodárstve, technike a štátnej správe. Rozvíjal sa priemysel a obchod, budovali sa železnice a cesty, boli zrušené colné bariéry a zavedené okresy a kraje. Po prehranej vojne roku 1859 bolo pomerne jednoduché pripísať Bachovi zásadnú a rozhodujúcu úlohu pri rozvrate ríše.

Po zvrhnutí bol Bach v rokoch 1859–1867 veľvyslancom v pápežskej kúrii. Roku 1893 zomiera v ústraní v rakúskom Schöngraberne.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexander Bach

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.