Maďarská republika rád

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vojenskej porážke bola 16. novembra 1918 vyhlásená Maďarská demokratická republika (vedená Mihálom Károlyim), ktorá mala priniesť liberálno-demokratické reformy. Budapešť dúfala, že ak obetuje starý režim, ponúkne Slovákom i Rumunom autonómiu a začne používať samourčovací jazyk amerického prezidenta Wilsona, tak sa víťazná Dohoda nad Maďarskom zľutuje a podarí sa udržať maďarský štát v jeho historických uhorských hraniciach (pred 1. sv. vojnou). Snaha nakloniť si Dohodu nebola úspešná a tak niektorí upriamili pozornosť na Rusko, zmietajúce sa v občianskej vojne.[1] Podľa Čiernej knihy komunizmu v tomto období prišlo do Maďarska 250 až 300 ,agitátorov‘ a poverencov“. Bol medzi nimi aj Béla Kun. [1]

Po nezdare tejto republiky (Károlyi, medzičasom prezident, bol neschopný vládca) prevratom prevzala v Maďarsku 21. marca 1919 moc komunistická strana vedená Béla Kunom, ktorý ustanovil MRR s proletárskou vládou vedenou ideológiou diktatúry proletariátu.

MRR zoštátnila kľúčové odvetvia (továrne a bane nad 20, neskôr 10 zamestnancov, ale tiež dopravné spoločnosti, banky a nájomné domy [1] ) a veľkostatky nad 40 hektárov, pričom však pôdu nerozdelila roľníkom. Podporu obyvateľstva však komunisti získali vďaka prísľubu obnoviť Veľké Maďarsko v pôvodných hraniciach.[2]

V apríli 1919 aj z podnetu západných dohodových mocností (Entente) napadli MRR 16. apríla rumunské a 27. apríla československé vojská (budúci spojenci v Malej dohode). 16. apríla proti Maďarom nečakane začala postupovať rumunská armáda. Rumuni, cítiac sa ohrození agresivitou maďarských boľševikov, postúpili k rieke Tise. Už 25. apríla stáli na línii tvorenej mestom Čop, riekou Tisou a maďarským mestom Polgár. Maďarskí vojaci ustupovali na celom úseku frontu a pod tlakom Rumunov vyprázdnili aj územia styku s česko-slovenskými vojakmi. Česko-slovenská armáda dostala rozkaz tieto oblasti obsadiť. Tým 27. apríla 1919 prakticky vypukla vojna Česko-Slovenska s Maďarskou republikou rád. Krvavou súčasťou konfliktu, bol prekvapivý maďarský útok na Komárno. V noci na 1. mája 1919 maďarská Červená armáda spustila útok a bombardovanie na česko-slovenské pozície. Malú hliadku na dunajskom železničnom moste rýchlo pobili.[3]

Maďarská Červená armáda prešla dňa 20. mája do protiofenzívy. Koncom mája 1919, potom, čo vojenský zástupca Entente požadoval ďalšie územné ústupky Maďarska, sa Kun rozhodol naopak splniť svoj sľub obnoviť hranice Maďarska. V júni maďarská Červená armáda obsadila východnú časť novo sa formujúceho československého štátu (dnešné východné Slovensko) a v Prešove bola 16. júna 1919 vyhlásená Slovenská republika rád. Maďarská Červená armáda dosiahla značné vojenské úspechy pod vedením plukovníka Auréla Stromfelda, keď sa dostala až na sever Slovenska a plánovala pochodovať proti rumunskej armáde na východ. Po počiatočnom vojenskom úspechu však Kun stiahol o tri týždne vojská, aj preto, že Francúzi sľúbili maďarskej vláde, že rumunské sily odpochodujú z územia za Tisou (sk: Zátisia hu: Tiszántúl). Ústup maďarskej Červenej armády znamenal stratu podpory maďarskej verejnosti aj preto, že rumunské sily neodtiahli spoza Tisy.

Situácia maďarských komunistov sa začala zhoršovať, keď po neúspešnom puči sociálnych demokratov (24. júna 1919) nastúpila nová komunistická vláda Antala Dovcsáka, ktorá sa uchýlila k rozsiahlym represáliám. Revolučný tribunál nariadil popravy ľudí, ktorí boli podozriví z toho, že sa podieľali na pokuse o prevrat. Toto sa stalo známym ako „červený teror“ a výrazne znížilo domácu podporu vláde.

Maďari zistili, že je stále ťažšie bojovať proti Československu a neskôr Rumunsku s malými jednotkami dobrovoľníkov vo dvoch vojnách v zahraničí a komunistická strana doma slabne čiastočne aj preto, že najoddanejší komunisti sa dobrovoľne hlásili do boja. Kun potom neúspešne obrátil armádu proti Rumunom, ktorí 30. júla 1919 prerazili slabé maďarské línie. Béla Kun spolu s ďalšími vysokopostavenými komunistami utiekol 1. augusta 1919 do Rakúska a MRR podľahla spojenému náporu interventov a domácej opozície. Iba málo komunistov (napr. György Lukács, bývalý komisár pre kultúru a marxistický filozof) naďalej podporovalo komunistickú stranu. Budapeštiansky Soviet zvolil novú vládu na čele s odborovým predákom Gyulom Peidlom, ktorá trvala len niekoľko dní, kým Budapešť 6. augusta 1919 celkom neobsadili Rumuni.

Vytvorené mocenské vákuum využili polooficiálne oddiely (technicky pod velením Horthyho, ale v praxi konajúce nezávisle), keď začali kampaň násilia proti komunistom, ľavičiarom a židom, známu ako „biely teror“. Mnoho priaznivcov MRR bolo uväznených, ale aj popravených, dokonca bez súdu.

Začiatkom novembra 1919 sa rumunské vojská stiahli späť na svoje územie a 16. novembra 1919 vstúpil na čele národnej armády do Budapešti bývalý admirál námorníctva rakúsko-uhorskej armády Miklós Horthy. Situácia bola stabilizovaná a 1. marca 1920 parlament vyhlásil Maďarské kráľovstvo, ktorého regentom sa stal Horthy. Väčšina z odsúdených počas bieleho teroru bola neskôr v roku 1921 prepustená do Sovietskeho zväzu v rámci dohody o výmene väzňov medzi Maďarskom a ZSSR (spolu 415 väzňov).

Zmeny hraníc následne potvrdila Trianonská zmluva, ktorá bola podpísaná 4. júna 1920.

1. Maďarská republika rád ako lekcia akcie a reakcie [online]. www.postoj.sk, [cit. 2019-03-28]. Dostupné online.
2. ".. support they enjoyed was based far more on their program to restore Hungary's borders than on their revolutionary agenda." The Library of Congress Country Studies – Hungarian Soviet Republic (anglicky)
3. Sčítanie ľudu pred 100 rokmi: V ČSR nežili ani 2 milióny Slovákov [online]. TASR, [cit. 2019-04-14]. Dostupné online.

• Slovenská republika rád

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Historický portál