Dejiny Francúzska

Dosiaľ najstaršie archeologické nálezy, z francúzskeho Chilhacu, naznačujú, že Francúzsko bolo osídlené už pred 1 800 000 rokmi (najstarší paleolit). Podobné nálezy sú však až do stredného paleolitu, kedy sa na území dnešného Francúzska zhruba pred 200 000 rokmi objavili neandertálci, skôr výnimočné. V období pred 40 000 rokmi (mladší paleolit) potom boli neandertálci vytlačení novým ľudským druhom, človek rozumný. O význame jeho rozšírenia na území Francúzska svedčí skutočnosť, že jeho rané vývojové štádium – kromaňonec – bolo pomenované práve po francúzskom nálezisku Cro Magnon.

Menhiry v Carnacu.

Až do obdobia okolo roku 6000 pred Kr. sa ľudia na území Francúzska živili prevažne lovom, doplňovaným zberom – o dôležitosti lovu pre vtedajšieho človeka svedčia monumentálne jaskynné maľby (vo Francúzsku sú najznámejšie jaskyne v Lascaux). Pretože vtedajšia lovná zver sa neustále sťahovala, ľudské spoločnosti boli prevažne kočovnícke. Práve v 6. tisícročí pred Kr. sa ale (pravdepodobne ako dôsledok ústupu ľadovca a výraznej celkovej zmeny ekosystému v predošlých tisícročiach) postupne začínal presadzovať prechod k usadlejšiemu spôsobu života a objavovalo sa primitívne poľnohospodárstvo; tento proces sa nazýva neolitická revolúcia. To sa zhruba do roku 2700 pred Kr. rozšírilo po celom území Francúzska. Najznámejšia vo Francúzsku zastúpená neolitická kultúra bola bretónska megalitická kultúra, ktorá sa preslávila najmä vztyčovaním obrovských kamenných radov (najväčšie sú v Carnacu).

V období neolitu sa do Európy začali dostávať aj indoeurópske kmene z východu, ktoré sem okrem iného priniesli aj nové technológie. Okolo roku 2000 pred Kr. prekvitala tzv. kultúra zvoncovitých pohárov, ktorá sa preslávila použitím medi. O tejto dobe už hovoríme ako o medenej dobe. Tá neskôr s vynálezom zliatiny medi a cínu prechádza do bronzovej doby.

Pozri aj: Kelti

Koncom bronzovej doby prenikla do východného Francúzska (údolie Rhôny) takzvaná „keltská“ civilizácia. Označenie Kelti pochádzajúce od Grékov si Rimania zmenili a keltským kmeňom hovorili Galovia. V skutočnosti išlo o niekoľko „národov“, ktoré hovorili rôznymi keltskými jazykmi. Tieto skupiny žili aj pred rímskou okupáciou na pomerne vysokej úrovni, na území Galie fungovalo niekoľko významných miest. Značne rozvinutý bol obchod vrátane diaľkového, všeobecne rozšírená bola peňažná zmena. Galovia vyznávali vlastné polyteistické náboženstvo, v spoločnosti patrilo významné miesto druidom – kňazom. Stredomorské pobrežie bolo už od 7. storočia pred Kr. osídlené Grékmi, od ktorých Galovia prevzali písmo. Táto Gallia Narbonensis, ako ju neskôr nazvali Rimania, sa od 2. storočia pred Kr. stala predmetom záujmu Rimanov.

Počas krízy ríše v 3. storočí začal postupný hospodársky úpadok rímskej Galie. Po epidémiách a neúrodach, ktoré Galiu na začiatku 3. storočia postihli, sa zákonite dostavil pokles počtu obyvateľov. Živoriace vidiecke obyvateľstvo odchádzalo do miest, čím bola ešte viac oslabená poľnohospodárska produkcia – hlavný zdroj bohatstva Galie. Súbežne s tým sa znižovali i príjmy štátu z daní. V celej Galii sa rozšírilo vyčíňanie potulných tlúp ozbrojených roľníkov (tzv. bagaudov), ktorí pustošili vidiecke oblasti. Nedostatok pracovných síl prinútil veľkých vlastníkov pôdy k snahe o pripútanie kolónov k pôde, kým cisári zvyšovali dane a utužovali štátnu správu. V 50. rokoch 3. storočia sa navyše zintenzívnili vpády germánskych kmeňov, ktoré ako by vycítili, že Galia im už nebude schopná dlho odolávať.

Thór, germánsky boh vládnuci búrke a bleskom, autor Mårten Eskil Winge (1872)

Germáni sídlili zo začiatku v severnej Európe, kam prišli počas neskorej doby bronzovej (1000 pred Kr. až 500 pred Kr.). Žili najmä kočovným spôsobom života, a museli teda neustále hľadať nové úrodné územia na pestovanie nenáročných plodín, či skôr pastierstvo. Prírodné podmienky severnej Európy bez použitia železných nástrojov iný spôsob obživy v podstate neponúkali; nachádzali sa tu husté lesy a močiare, kým nezalesnené nížiny či stepi sa vyskytovali len zriedkavo. Potreba obživy, vyvolaná hladomorom, tlakom preľudnenia a nedostatkom pôdy, hnala germánske kmene postupne na západ a juh, kde boli priťahovaní stále viac bohatnúcou a rozkvitajúcou Galiou. (Niektoré skupiny Germánov zamierili naopak na východ; nielen z tohto dôvodu ich nazývame Východní Germáni. S tými nemala Galia až do 5. storočia problém.) Ich cieľom nebolo Rímsku ríšu zničiť, ale priživiť sa na jej rozvinutom poľnohospodárstve, úrodnej pôde a životnej úrovni jej obyvateľov. Tieto „barbarské“ kmene videli v rímskych mestách kúpele s teplou vodou, niekoľkoposchodové domy, spevnené cesty, viadukty a akvadukty či vybrané pokrmy a lahodné víno. Germánov však čakalo niekoľko storočí najrôznejších stretnutí a vojen, než sa im podarilo do rímskeho sveta preniknúť.

Zo začiatku sa Rimania s novo prichádzajúcimi dokázali vyrovnať. Germáni boli najímaní do rímskych légii, ktoré boli počtom značne oslabené, lebo pohodlných rímskych občanov a Galorománov už neustála služba v légiách unavovala. A tak títo Germáni chránili rímsku hranicu proti iným Germánom.Rimania im dovoľovali ponechať si svoje zvyky a vodcov, ale v podstate im nijako nebránili preberať rímske zvyky a kultúru. Germánske obyvateľstvo sa tak pomaly prispôsobovalo svojmu vyspelejšiemu a vzdelanejšiemu okoliu, čiastočne preberalo jeho jazyk (Galmi už značne pozmenený na tzv. vulgárnu latinčinu), pričom sa romanizovalo, christianizovalo a preberalo antické tradície, ktoré si však svojim spôsobom upravovalo. Časom však prichádzalo stále viac kmeňov, a Rímska ríša ich už prestala zvládať.

Západogermánsky boh Wothan (Odin) idúci na Sleipnirovi (maľba na kameni v Tängvide, 8. storočie)

Istým medzníkom vyznačujúcim začiatky germánskej prevahy bola už v roku 9 n. l. Bitka v Teutoburskom lese (v dnešnom Dolnom Sasku), v ktorej vodca germánskych Cheruskov Arminius (ktorý bol vychovaný v Ríme a velil germánskym pomocným oddielom) uštedril drvivú porážku rímskym légiám. Hoci Arminius bol v roku 17 so svojim vojskom porazený, táto bitka definitívne stanovila hranicu Rímskej ríše (a teda i Galie) na Rýne a Rimania sa vzdali ďalších snáh posunúť ju až k Labe.

Táto hranica bola zabezpečená zhruba do polovice 3. storočia, kedy germánske nájazdy na západnú časť Rímskej ríše boli stále častejšie. V roku 253 vnikli do Galie germánski Alamani a Frankovia a dostali sa až do severného Talianska, kde však boli v roku 258 pri Miláne zastavení. V roku 275 sa ale opäť vrátili a Galiu vyplienili.

Rímska ríša sa v tomto období nestretávala len s germánskym nebezpečenstvom, ešte väčšou hrozbou pre ňu bola perzská Sasánovská ríša na východe. Tohto oslabenia, spojeného s odchodom rímskych légii na východ, využil v roku 260 vojvodca Postumus a vyhlásil sa za cisára provincie Galie a častí Hispánie a Británie. Vznikol tak na Ríme nezávislý štátny útvar. Mal však len veľmi krátku existenciu. V roku 273 ho rímsky cisár Aurelianus opäť pripojil k ríši. Hoci historici tento prechodne existujúci štát nazývajú Galské cisárstvo, nemal by sa vytvoriť dojem, že sa Galia od Ríma separovala. Postumus sa nikdy neprezentoval ako galský vládca (razil mince s legendou Večný Rím, užíval cisársku titulatúru, atď.) Hoci Postumus bol vlastne uzurpátor moci, jeho vláda bola pre Rím (i Galiu) prínosná. Zatiaľ čo sa skutočný cisár musel zaoberať problémami na východe, Postumus sa mohol plne sústrediť na udržiavanie pokoja v Galii a odrazenie germánskych nájazdov.

Hoci galské cisárstvo vnieslo do Galie na určitú dobu pokoj, ktorý vydržal ešte niekoľko desiatok rokov po jeho zániku, v polovici 4. storočia sa Germáni opäť vrátili. V roku 357 boli nakrátko spacifikovaní Iulianom Apostatom. Tento rímsky vojvodca po bitke pri Štrasburgu zahnal Alamanov späť za Rýn a o rok neskôr si podrobil aj sálskych Frankov (územie, ktoré im ako spojencom Ríma prepožičal sa neskôr stalo jadrom ich Franskej ríše.) Až do začiatku 5. storočia mala Galia od Germánov čiastočne pokoj, hoci k obnoveniu rozkvetu z obdobia pred germánskymi vpádmi neprišlo aj preto, že Rím neustále zvyšoval dane. Ich potrebu vyvolali nové udalosti na východnej hranici ríše, ktoré sa o pár desiatok rokov neskôr dotkli i Galie.

Vpád Hunov vedených Attiloum do Európy. Ilustrácia od A. De Neuvilla

V roku 375 udalosti na brehoch Čierneho mora podnietili proces neskôr nazvaný Sťahovanie národov. Tento proces, zahájený vpádom kočovného kmeňa Hunov do Európy, vrhol väčšinu germánskych kmeňov a s nimi takmer celú Európu do pohybu pri ktorom už Germáni rímsku civilizáciu nechránili, ale naopak si ju privlastňovali a pritom ničili. Na konci 5. storočia sa v nej potom – už ale podstatne zmenenej a oslabenej – rozplynuli.[1] Podľa vzoru Rímskej ríše, ku ktorej predsa len mali istý rešpekt, Germáni začali z jednotlivých kusov jej území tvoriť vlastné štáty, v ktorých sa prvky ich kultúry miešali s rímskou kultúrou a odkazmi. V juhozápadnej Galii tak vznikla okolo mesta Toulouse Vizigótska ríša, vo východnej Galii Burgundské kráľovstvo a na severozápade sa zvoľna formovala Franská ríša, ktorá nakoniec ostatných pohltila a stala sa najstabilnejším štátom včasného stredoveku.

Sťahovanie národov bolo iniciované kmeňom Hunov. Huni potom, čo boli vyhnaní z Číny, vpadli do južného Ruska, kde narazili na ríšu usadených Ostrogótov. Ostrogóti boli skupinou východných Germánov, ku ktorým patrili ešte o niečo západnejšie sídliaci Vizigóti, Vandali či Langobardi. Práve východní Germáni sa tejto veľkej migrácie zúčastnili najviac. Huni donútili ostrogótskeho kráľa k samovražde a jeho ríšu rozvrátili.

Obavy z Hunov prinútili susedných Vizigótov k postupu ďalej na juh, až nečakane vpadli na územie Východorímskej ríše, kde im cisár po porážke v bitke pri Adrianopole radšej pridelil územie v dnešnom Rumunsku a urobil z nich svojich spojencov (tzv. federátov) v obrane proti Hunom. Rastúce hunské nebezpečenstvo však Vizigótov tlačilo ďalej na západ, a potom čo spustošili Grécko a obrátili sa tiež proti Taliansku (v roku 410 dobyli a vyplienili Rím), odišli nakoniec do južnej Galie, kde sa usadili. Využili pritom celkové oslabenie rímskej ríše a zhruba na území niekdajšej provincie Akvitánie založili v roku 418 historicky prvé germánske kráľovstvo, zvané Tolosánska ríša. Jej centrom bolo mesto Toulouse a vydržala tu takmer celé storočie.

Táto ríša rozkvitala a bola Rímom uznaná za nezávislú. Postupne sa Vizigóti sťahovali viac na juh, najväčší rozmach ich ríša dosiahla v 2. polovici 5. storočia, kedy okrem južnej Galie zahŕňala veľkú časť Hispánie. Okolo roku 475 tu vznikla prvá kodifikácia do tej doby ústne tradovaného zvykového germánskeho práva, tzv. Codex Euricianus, ktorý neskôr inšpiroval ostatné germánske zákonníky. V roku 507 boli Vizigóti porazení franským kráľom Chlodovikom v bitke pri Vouillé, po ktorej stratili svoje územia v Galii (vytvorili však novú ríšu okolo Toleda.)

Burgundský kráľ Gunther (Pieseň o Nibelungoch)

Boje s Vizigótmi v Taliansku a na Balkáne oslabili hranici na Rýne a keď rieka počas tuhej zimy v decembri roku 406 zamrzla, prevalili sa cez ňu do Galie Vandali, Alani, Svébi a Burgunďania, ktorí mali z Hunov práve taký strach ako Vizigóti.

Zatiaľ čo Vandali, Alani a Svébi Galiou len prešli (a pritom ju vyplienili), Burgunďania sa usadili na ľavom brehu Rýna a so zvolením Rímskej ríše (ktorá bola príliš vyčerpaná, než aby im bránila) založili vo východnej Galii v roku 413 svoj vlastný štát, ktorého centrom boli mestá Worms a Ženeva. Keď sa však svoje panstvo pokúsili rozšíriť o rímsku provinciu Belgicu, Rimania si na pomoc proti nim pozvali Hunov a burgundská ríša bola v roku 436 zničená. Burgunďania sa potom usadili v juhovýchodnej Galii v Savojsku, kde boli zjednotení ich vládcom Gundobadom, ktorý kodifikoval zákonník. Začiatkom 30. rokov 6. storočia si ale Burgundsko podrobili Frankovia. Napriek tomu však zostalo i v stredoveku v rámci Franskej ríše i neskoršieho Francúzska pomerne svojbytnou oblasťou so svojimi zvláštnosťami a značnou autonómiou, a niekoľkokrát v priebehu francúzskych dejín sa dokonca osamostatnilo.

Medzi najvýznamnejších franských náčelníkov konca 5. storočia patril Chlodovik I. z rodu Merovejovcov. Panoval sálskym Frankom, ktorí sídlili na západnom brehu Rýna. Potom, čo odstránil svojich súperov a stal sa kráľom všetkých Frankov, začal ich rozsiahlu expanziu na juh a západ. V roku 486 porazil pri Soissons Syagria, ktorý panoval na troskách rímskej Galie v okolí Remeša, čím ovládol severnú Galiu. Sobášom s burgundskou princeznou Klotildou (Chrotechildou) získal nielen nároky na toto územie, ale hlavne katolícky krst, ktorým sa odlíšil od ostatných germánskych panovníkov (ktorí boli buď pohania alebo kresťanstvo prijali v jeho arianskej forme. Spolu s kráľom, ako bolo vtedy bežné, prijali nové náboženstvo i jeho ľudia. Tento okamih býva často interpretovaný ako jeden zo začiatkov budúceho Francúzska. Koncom života sa Chlodovikovi podarilo poraziť Vizigótov, ktorí sídlili v dnešnom juhozápadnom Francúzsku, a tiež zjednotil Frankov na oboch brehoch Rýna.

Po Chlodovikovej smrti v roku 511 bola Franská ríša po niekoľko desiatok rokov trvajúcich bojoch v roku 537 rozdelená medzi jeho synov; vznikli tak kráľovstvo Austrázia (so sídlom v Remeši), Neustrázia (hlavné mesto Paríž) a Burgundsko (s centrom v Orléans). Podľa franského zvyku (uzákoneného v Chlodovikom vydanom zákonníku Lex Salica) sa totiž majetok po smrti otca delil medzi všetkých jeho synov. Tento systém (hoci sa možno zdá spravodlivý) bol potom príčinou mnohých bratovražedných bojov, ktoré sa stali trvalou súčasťou fungovania franského štátu (hlavným prameňom pre poznanie tohto obdobia je kronika tourského biskupa Gregora známa pod názvom O boji kráľov a údele spravodlivých.)

Rozsah ríše okolo roku 768

Boje medzi jednotlivými Merovejcovami potom dominovali dejinám Franskej ríše po celé 6. a 7. storočie. Poslední králi z tejto dynastie boli už len veľmi slabými panovníkmi. Rozhodujúci vplyv v zemi získali správcovia kráľovských palácov a statkov – majordómi, ktorí nakoniec vládli už úplne samostatne, bez ohľadu na skutočných kráľov.

Najúspešnejší boli majordómi Austrázie, v 7. storočí si tu dynastia Karolovcov zaistila tento úrad pre svoj rod dedične. V roku 687 tunajší majordóm Pipin II. zjednotil takmer všetky franské územia. Jeho syn Karol Martel vládol už úplne bez ohľadu na skutočného kráľa, v roku 732 dosiahol v bitke pri Poitiers slávne víťazstvo nad Arabmi, ktorí prenikali zo Španielska cez Pyreneje na juh dnešného Francúzska.

Na základe úspechov svojich predchodcov sa Karolov syn Pipin III., zvaný Krátky, v roku 751 prehlásil a bol zvolený (za podpory pápeža) skutočným franským kráľom. Na franský trón tak nastúpila dynastia Karolovcov.

Korunovácia Karola Veľkého

Za vlády Pipinovho syna Karola I. Veľkého dosiahla Franská ríša najväčší rozmach. Obdobiu jeho vlády dominovali najmä rozsiahle výboje ktorými sa franský štát výrazne rozšíril; Karol získal po ťažkých bojoch Sasko a Bavorsko, ovládol Taliansko až po Spoleto (celé severné Taliansko), prinútil Slovanov platiť tribút, prenikol tiež na Pyrenejský polostrov (ktorý ovládol po rieku Ebro). Rozsiahlej expanzii Karol podriadil i správu ríše: na hraniciach ríše vznikli marky (spravované markgrófmi), v ktorých sa udržovala neustála prítomnosť vojska; vnútorná časť ríše bola rozdelená na grófstva (spravované grófmi). Grófov a markgrófov si Karol k sebe pripútal lénnymi vzťahmi. Za Karolovej vlády sa bohato rozvíjala i kultúra a prišlo k veľkému rozkvetu vzdelanosti (karolínska renesancia).

Franská ríša sa postupne stala rozhodujúcu mocnosťou v západnej Európe a protiváhou Byzantskej ríše na východe. Tomu odpovedal cisársky titul jej panovníka. V roku 800 korunoval pápež Lev III. počas vianočných bohoslužieb v Ríme Karola Veľkého za cisára (Karolova ríša tak mala byť pokračovaním rímskej ríše).

Rozdelenie franskej ríše podľa Verdunskej zmluvy z roku 843

Napriek všetkým reformám sa ukázalo, že nie je možné riadiť tak veľkú ríšu ako jednotný štát. Po Karolovej smrti došlo k dynastickým bojom medzi jeho synmi. V roku 843 bola uzavretá Verdunská zmluva, ktorá franskú ríšu rozdelila na tri časti: západofranskú, východofranskú a Lotharingiu. Zo západofranskej ríše sa vyvinulo stredoveké Francúzsko.

Na začiatku konfliktu sa Anglicko (vedené kráľom Eduardom III.) snažilo najmä o posilnenie svojho obchodného postavenia vo Flámsku, ktoré bolo paradoxne jeho spojencom, a udržanie svojich dŕžav vo Francúzsku. Na strane Francúzska (kráľ Filip VI.) stálo Škótsko. Anglicku sa darilo najmä v námorných bitkách (bitka pri Sluis v roku 1340 mu zaistila dlhodobú kontrolu nad kanálom La Manche), ale v roku 1346 porazila francúzske vojsko aj v bitke pri Kreščaku. V roku 1347 Angličania dobyli mesto Calais. Hoci v tom istom roku bol uzavretý mier (počas ktorého nastúpil na francúzsky trón kráľ Ján II.), už o osem rokov vojna znovu začala a Francúzi boli v roku 1356 porazení v bitke pri Poitiers. Počas vzniknutých zmätkov sa vlády chopil Karol V., ktorý zlikvidoval odpor rozbúreného Paríža a v roku 1360 uzavrel mier v Brétigny, ktorým prvá etapa vojny skončila. Kráľ Eduard III. sa zriekol francúzskej koruny a Flámsko zostalo v moci Francúzska. Väčšina francúzskeho územia však ďalej patrila Anglicku.

Francúzske vojská sa skladali zo šľachtickej jazdy; šľachta odmietala púšťať do bitky mešťanov a žoldnierov. Naproti tomu anglická armáda disponovala skvelou jazdou a výbornými lukostrelcami z Walesu, ktorí mohli francúzskych jazdcov postrieľať skôr, než stihli použiť svoje dlhé kopije. Navyše bola anglická armáda oveľa disciplinovanejšia, francúzske rytierstvo totiž často neposlúchlo rozkazy, vyšli inam než im bolo prikázané, alebo nevyšli vôbec, čo veľmi narušovalo celistvosť armády). Veľkým dôkazom ich tvrdohlavosti sú následky bitky pri Kreščaku – francúzska bojová šľachta si nedokázala priznať, že by ju porazili neurodzení lukostrelci, ale vraj to boli anglickí rytieri zosadnutí z koní (aby mohli lepšie brániť práve lukostrelcov) a hneď do ďalšej bitky vyrazili francúzski rytieri do boja peši.

Vojna skončila v podstate víťazstvom Francúzov. Anglicko stratilo všetky francúzske územia, ktoré malo pred vojnou, okrem Calais a Normanských ostrovov, čo z neho urobilo ostrovný štát, lebo ešte pred začiatkom vojny mu patrila celá Normandia.

Karol V. v bitke pri Mühlbergu, Tizian, 1548

Celej prvej polovici 16. storočia dominujú vojny o Taliansko. Tieto vojny boli vyvolané sporom o nástupníctvo v Neapolskom kráľovstve a Milánskom vojvodstve. Francúzsko tu bojovalo najmä so Španielskom, ale i so samotnými talianskymi mestami. Francúzsko malo o posilnenie moci v Taliansku záujem z niekoľkých dôvodov, najmä však preto, že talianske mestá boli veľmi bohaté a kultúrne vyspelé, a ich získanie by umožnilo zastaviť rozpínavosť Španielska a Habsburgovcov. Neapol i Miláno Francúzi niekoľkokrát získali aj zase stratili. Po 60 rokoch vyčerpávajúcich vojen sa nakoniec v roku 1559 mierom v Cateau-Cambrésis akýchkoľvek snáh o ovládnutie Talianska vzdali (Neapolské kráľovstvo získali španielski Habsburgovci).

Práve Habsburgovci sa v 16. storočí stali pre Francúzsko najväčším nepriateľom. V predchádzajúcich rokoch totiž významne vzrástla ich moc; od roku 1437 prakticky bez prestania držali cisársku korunu Svätej ríše rímskej, v roku 1477 prenikli do západnej Európy a tesného susedstva Francúzska sobášom Maximilián I. s Máriou Burgundskou. Ich syn Filip I. Habsburský zdedil Burgundsko, Luxembursko a celé Nizozemsko (teda i územie dnešného Belgicka) a jeho sobášom s Janou Kastílskou navyše Habsburgovci získali Španielsko a jeho zámorské kolónie. Syn Filipa a Jany – Karol V. Habsburský – sa tak stal zďaleka najmocnejším monarchom Európy 16. storočia. A Francúzsko sa ocitlo v habsburskom obkľúčení – na francúzskej severnej a západnej hranici ovládali Habsburgovci Burgundsko, Nizozemsko a Nemecko, na juhu Španielsko.

František I. od Cloueta

Spolu s francúzskymi zásahmi v Taliansku do Francúzska dorazila renesancia. Stelesnením rozkvetu a moci Francúzska v tejto dobe sa stal kráľ František I. (François I^er). Všetci životopisci Františka I. zdôrazňujú, že podporoval umenie, udržiaval prepychový dvor a posilňoval moc kráľa. A pritom rozhodne nezabúdal na zahraničnú politiku. Po celý život bol rivalom španielskeho kráľa a nemeckého cisára Karola V., s ktorým sa stretol v početných vojnách o Apeninský polostrov a od ktorého získal naspäť Burgundsko. Práve vojna o Taliansko so Španielskom dominovali celej jeho vláde. Humanistami bal František milovaný, do úst mu vložili slová: „Nevzdelaný kráľ je korunovaný osol.“, ospevovaná bola jeho pekná postava, hlas, výrečnosť a šarm.

zámok Chambord na Loire

František nemal žiadnu stálu rezidenciu, miesto toho brázdil spolu so svojim kočujúcim dvorom Francúzsko. Hoci bol tento typ riadenia štátu vtedy bežný, poukazuje tiež na nedostatočnú funkciu Paríža ako hlavného mesta. Pretože však Františkov dvor bol obrovský a prepychový (v celej vtedajšej Európe nemal obdoby), a jeho neustále sťahovanie sa dosť predražovalo, František začal so stavbou kráľovských rezidencií; vznikli tak ospevované zámky na Loire (Chambord, Chenonceau, Blois), zámok Fontainebleau a František tiež dal niekoľkokrát prebudovať parížsky Louvre.

Na Františkovom dvore sa plno rozvinula renesančná a manieristická kultúra; pôsobili tu básnici Pierre de Ronsard, Michel de Montaigne či François Rabelais, František sem pozval Leonarda da Vinci, Michelangela, Raffaela a Tiziana.

Počas Františkovej vlády Verrazano a Jacques Cartier objavili pre Francúzsko Kanadu; vo Francúzsku sa začal rozvíjať aj obchod (v Lyone je založená prvá burza).

Ale obrovská sláva Františkovho dvora a namáhavé vojny v Taliansku mali aj svoju odvrátenú stranu. Za Františkovej vlády sa Francúzsko nesmierne zadlžilo, a tak rástli dane, ceny a nespokojnosť ľudu. V tomto období do Francúzska prenikla reformácia.

• Řehoř z Toursu: O boji králů a údělu spravedlivých, Praha, Argo, 2006. ISBN 80-7203-597-5

• MAUROIS, André: Dějiny Francie, Praha, NLN, 1994. ISBN 80-7106-098-4
• FERRO, Marc: Dějiny Francie. Praha, NLN, 2006. ISBN 80-7106-888-8.
• DUBY, Georges (ed.): Dějiny Francie od počátků po současnost, Praha, Nakladatelství Karolinum, 2003. ISBN 80-7184-514-0.
• EDWARD, James: Frankové. Praha, NLN, 1997. ISBN 80-7106-200-6
• SEIBT, Ferdinand: Zrození Evropy. Praha, Vitalis, 2004. ISBN 80-7253-108-5
• POLO de Beaulieu, Marie Anne: Středověká Francie: od roku 1000 po černou smrt 1348, Praha, NLN, 2003. ISBN 80-7106-648-6