Storočná vojna

Anglicko a Francúzsko boli dve suverénne kráľovstvá, no anglickí králi mali ako feudum značnú časť francúzskych území, pretože keď svojho času normanský vojvoda Viliam Dobyvateľ porazil anglického kráľa Harolda II. v bitke pri Hastingse, ponechal si aj svoje dŕžavy vo Francúzsku. Francúzi potom o tieto územia v nasledujúcich storočiach zvádzali striedavo úspešné aj neúspešné vojny s Angličanmi. Storočná vojna bola konečným vyvrcholením týchto sporov.

Ďalšou príčinou storočnej vojny bol aj spor oboch kráľovstiev o nadvládu nad dôležitým obchodným centrom, Flámskom. Pred začiatkom storočnej vojny mali v týchto sporoch prevahu Francúzi. V roku 1336, teda rok pred začiatkom vojny, dalo flámske knieža Ludvig pozatýkať všetkých anglických obyvateľov Flámska. Nasledovalo odvetné opatrenie zo strany Angličanov proti všetkým obyvateľom Flámska prevádzkujúcim obchod, zákaz vývozu anglickej vlny do Flámska a dovozu flámskych výrobkov do Anglicka, dôsledkom čoho vypuklo v krajine ľudové povstanie pod vedením Jacoba van Artelvede, ktorý uzavrel spojenectvo s anglickým kráľom Eduardom III. Keď však francúzsky kráľ Filip VI. napadol anglické dŕžavy vo Francúzsku, Eduard III. pod zámienkou nároku na francúzsky trón, vyhlásil Francúzsku vojnu.

Bitka pri Kreščaku – ilustrácia z 15. storočia

Na začiatku Storočnej vojny mali Angličania predovšetkým záujem udržať si svoje územia vo Francúzsku ako aj upevnenie svojho obchodného postavenia vo Flámsku. Spojencom Francúzska bolo Škótsko, ktoré len ťažko znášalo svoju lénnu závislosť od Anglicka, kým spojencom Anglicka bolo samotné Flámsko.

Víťazstvo v námornej bitke pri Sluis v roku 1340 zaistilo Angličanom dlhodobú kontrolu nad kanálom La Manche. Kým sa Angličanom darilo v námorných stretoch, v pozemných toľko šťastia nemali. Stratili dokonca aj svojho veľkého podporovateľa, Jakoba van Artevelde, ktorý bol za svoj pokus dosadiť na flámsky trón princa z Walesu v roku 1345 zavraždený.

Hneď na ďalší rok však zvíťazila anglická armáda vedená Eduardom III. vo významnej bitke pri Kreščaku nad mnohonásobnou presilou Francúzov. V tomto boji sa hlavne osvedčili waleskí lukostrelci, ktorým Eduard III. pozdvihol morálku tým, že prikázal svojim rytierom zosadnúť z koní a bojovať bok po boku s lukostrelcami. V tejto bitke padol tiež významný spojenec Francúzska, český kráľ Ján Luxemburský, ktorý bol už v tej dobe slepý. Jeho chrabrosť neskôr ocenil syn Eduarda III. Čierny princ Eduard tým, že prijal do svojho znaku tri pierka z chocholu jeho prilby a za svoje prijal aj jeho heslo Ich Dien (Slúžim).

Vo viacerých bitkách storočnej vojny sa prejavil rozdiel v taktike Anglicka a Francúzska. Francúzske vojská sa skladali predovšetkým zo šľachtickej jazdy, ktorú sprevádzali oddiely mešťanov a žoldnierov, ktorými šľachta opovrhovala, a nechcela ich pripustiť do bitky, čo si spolu s dokonalejšou anglickou taktikou vyžiadalo sériu prehier a tragédii. Naproti tomu Eduard III. disponoval nielen výbornou jazdou, ale aj výbornými lukostrelcami z Walesu, ozbrojenými dlhými lukmi. V bitkách storočnej vojny títo lukostrelci postrieľali francúzskych jazdcov skôr než stihli použiť svoje dlhé kopije a ostré meče. Lukostrelci sa preukázali ako neoceniteľná súčasť anglickej armády.

V roku 1347 po dlhodobom obliehaní dobyli Angličania prístavné mesto Calais a to zostalo v ich moci dlhšie ako dvesto rokov. V roku 1347 bolo uzavreté aj osemročné prímerie medzi Francúzskom a Anglickom trvajúce do roku 1355. Po smrti Filipa VI. v roku 1350 nastúpil na francúzsky trón jeho syn Ján II. prezývaný Dobrý. V bitke pri Poitiers v roku 1356 boli Francúzi porazení Čiernym princom Eduardom a kráľ Ján, spolu s mnohými svojimi šľachticmi, bol zajatý. V následných zmätkoch sa vlády vo Francúzsku chopil Karol V., prezývaný Múdry, syn Jána II., ktorý s pomocou panstva a duchovenstva najprv musel zlikvidovať protivojnovú vzburu parížskych mešťanov. Toto víťazstvo Karol nezneužil, ale snažil sa urobiť v krajine poriadok.

Mier z Brétigny v roku 1360 ukončil prvú etapu storočnej vojny. Anglický kráľ sa zriekol francúzskej koruny a Flámsko zotrvalo v moci Francúzov. V moci Angličanov však zostalo prístavné mesto Calais, ako aj väčšina francúzskeho územia. Okrem toho mal kráľ Ján zaplatiť ohromné výkupné v hodnote troch miliónov dukátov, čo však nikdy nesplatil a preto odišiel do zajatia do Anglicka, kde v roku 1364 zomrel. Skôr ako zomrel, udelil svojmu druhému synovi Filipovi Smelému Burgundské vojvodstvo.

Mierom v Brétigny skončilo prvé obdobie storočnej vojny a začalo druhé. Na francúzsky trón v roku 1364 nastúpil Karol V. a za niekoľko rokov Francúzi obnovili boj. Teraz však už zmenili svoju taktiku a pod vedením schopného vojaka Bertranda du Guesclin viedli malú vojnu, bránili mestá a veľkým bitkám sa opatrne vyhýbali. Tento spôsob sa im oplatil a v roku 1380 zostali v anglickej moci už len Bayonne, Bordeaux, Brest, Cherbourg-Octeville a Calais.

Za vlády Karola V. Francúzsko prosperovalo. Karol zbavil krajinu lúpežných bánd bývalých žoldnierov a dal zbúrať veľa hradov, aby sa nestali anglickou oporou. Nariadil, aby parlament zasadal stále, nielen občas ako dovtedy, no právo vydávať zákony vyhradil iba panovníkovi. Podporoval vedu a umenie, rozšíril Paríž, zveľadil Louvre a založil niekoľko zámkov.

V roku 1377 zomrel v Anglicku kráľ Eduard III. a zanechal vládu svojmu vnukovi, Richardovi II., synovi Čierneho princa Eduarda. Jeho strýkovia Ján z Gentu, vojvoda z Lancasteru, Edmund z Cambridge, vojvoda z Yorku a Tomáš z Woodstocku, vojvoda z Gloucesteru, uznali mladého kráľa a súhlasili so zriadením zvláštnej vlády. Obdobie panovania Richarda II. však nebolo pokojné. Už v roku 1381 musel potlačiť ľudové povstanie, ktoré si pod vplyvom Johna Wicliffa kládlo za cieľ rovnosť všetkých stavov. Povstalci sa pod vedením Wata Tylera zmocnili Toweru, no povstanie bolo potlačené a Wat Tyler zavraždený.

Po porážke povstania Wata Tylera sa Richard obrátil proti parlamentu a proti svojím strýkom, ktorí neustále obmedzovali jeho moc. Najprv sa roku 1389 sám chopil moci a o osem rokov, v roku 1397, dal časť z nich zajať a niektorých dokonca popraviť. Obmedzil moc parlamentu a začal vládnuť absolutisticky. V roku 1399 zomrel Richardov strýko Henrich z Gauntu a Richard sa zmocnil jeho majetku. Henrichov syn, takisto Henrich, využil kráľovu neprítomnosť v Anglicku, Richard vtedy podnikol vojnovú výpravu do Írska, vrátil sa z exilu a spojil sa s nespokojnými stavmi. Richarda po návrate do Anglicka zajali a prinútili vzdať sa kráľovskej koruny. Parlament potom prijal za kráľa syna Henricha z Gauntu, Henricha IV. Na anglický trón tak v osobe Henricha IV. dosadla dynastia Lancasterovcov. Richard zomrel v roku 1400 vo väzení na hrade Pontefract.

Vo Francúzsku od roku 1380 vládol syn Karola V., Karol VI., a pre Francúzsko vtedy nastali zlé časy. Za mladého Karola najprv vládli jeho strýkovia, vojvodovia burgundskí, anjouskí a berryskí. V zemi vypukol rad povstaní, v Paríži, vo Flámsku aj inde. Povstania boli potlačené a v roku 1384 sa vlády vo Flámsku ujal burgundský vojvoda Filip. Po získaní Flámska sa začalo Burgundsko Francúzsku stále viac a viac odcudzovať a viesť vlastnú politiku.

V roku 1388 sa Karol VI. odvrátil od svojich strýkov a vybral si radcov z príslušníkov nižšej šľachty. V roku 1392 však u neho prepukla duševná choroba a vlády sa znovu chopili jeho strýkovia. Keď v roku 1404 burgundský vojvoda Filip zomrel, jeho syn Ján I. Nebojácny si chcel zachovať svoj vplyv a postavenie vo vláde. Keď sa mu v tom pokúšal zabrániť kráľov brat, Ľudovít Orleánsky, dal ho Ján v roku 1407 zavraždiť. Nasledovala občianska vojna medzi burgundskou a orleánskou stranou.

Nepokoje vo Francúzsku využil nový anglický kráľ Henrich V., syn Henricha IV., a v roku 1415 sa vylodil v Normandii. Tým skončilo druhé obdobie vojny a začalo tretie, posledné. Ešte v tom roku zvíťazil Henrich V. nad šesťnásobnou presilou Francúzov v bitke pri Azincourte, rovnakou taktikou ako Eduard III. a Eduard Čierny Princ v bitke pri Kreščaku a v bitke pri Poitiers. Henrich ovládol celú Normandiu a v roku 1420 uzavrel s francúzskou kráľovnou Izabelou a novým burgundským vojvodom Filipom Dobrým zmluvu v Troyes. Podľa nej mal Henrich V. dostať za manželku dcéru Karola VI., Katarínu, a po svokrovej smrti zasadnúť na francúzsky trón. Syn Karol mal byť z následníctva vylúčený. Angličania vtedy našli v burgundskom vojvodovi mocného spojenca.

Henrich V. sa však francúzskej koruny nedočkal, pretože v roku 1422, iba sedem týždňov pred Karolom VI. nečakane zomrel. Zanechal po sebe deväťmesačného syna Henricha VI. ktorý bol uznaný za kráľa v Anglicku a časti Francúzska, severne od Loiry a v Guyenne. V Anglicku za neho vládol vojvoda z Gloucesteru a vo Francúzsku jeho strýko, vojvoda z Bedfordu.

V ostatných oblastiach Francúzska vládol syn Karola VI., Karol VII., devätnásťročný mladík. Proti nemu pokračoval vo vojne vojvoda z Bedfordu, ktorého vojská postúpili za Loiru a v roku 1428 už obliehali Orléans, poslednú väčšiu vojenskú pozíciu francúzskych síl, kde bol veliteľom známy Dunois, prezývaný Bastard orleánsky. Francúzi sa však ubránili do príchodu posíl vedených obyčajným sedliackym dievčaťom, Janou z Arku. V roku 1429 sa jej podarilo Orléans uvoľniť, čím si získala svoje "bojové" meno, Panna Orleánska. V tom istom roku bol v Reims korunovaný princ Karol VII. čím malo Francúzsko zrazu dvoch kráľov.

Vystúpením Jany z Arku v storočnej vojne sa vo väčšej miere uplatnili ľudové sily a vojna proti Angličanom zrazu nadobudla národný charakter. Na Angličanov sa problémy začali hrnúť zo všetkých strán – ich vzťahy s burgundským vojvodom sa začali zhoršovať a ich vojská vo Francúzsku začali trpieť nedostatkom zásob a posíl. Navyše začali vznikať nezhody medzi dvomi najmocnejšími panovníkmi lancasterskej ríše, vojvodom z Befordu a vojvodom z Gloucesteru.

Po oslobodení mesta Orléans a porážke Angličanov pri mestách Patay a Jargeau nastal obrat vo vojne. Vysoká šľachta však závidela Jane z Arku jej postavenie a prekážalo jej, že spásu Francúzsku prinieslo obyčajné dievča. Johanka bola nakoniec vyštvaná z kráľovského dvora a vrátila sa späť do boja. Pri oslobodzovaní Compiègne bola zajatá Burgunďanmi a v roku 1431 bola v Rouen upálená.

V roku 1435 bolo zvolané zasadnutie v meste Arras, na ktoré sa dostavili vyslanci skoro všetkých európskych štátov. Malo sa tu rozhodnúť o osude Francúzska, ale k tomu nedošlo pre nezhody medzi Anglickom a Francúzskom. Vojna preto pokračovala. Angličania však stratili svojho burgundského spojenca, ktorý za prestup na francúzsku stranu zinkasoval mnohé územia a lénnu nezávislosť od francúzskeho kráľa až do Karolovej smrti.

Potom už nasledovala jedna porážka Angličanov za druhou. V roku 1436 dobyli Francúzi Paríž a v roku 1449 Normandiu. Angličania napokon v roku 1453 prehrali bitku pri Castillone a museli vojnu skončiť. Vo Francúzsku zostalo v ich moci jedine prístavné mesto Calais s okolím a Normanské ostrovy. Calais padlo do rúk Francúzov znovu v roku 1558 a jediné územie, ktoré Angličanom vo Francúzsku zostalo sú Normanské ostrovy.

I. etapa (1337 – 1360)

• 1337 – kráľ Eduard III. vzniesol nárok na francúzsky trón, začiatok otvoreného konfliktu medzi Anglickom a Francúzskom
• 1338 – francúzske loďstvo napadlo a vypálilo anglický prístav Portsmouth
• 1340 – Angličania porazili francúzske loďstvo pri Sluise, čo im zaistilo dlhodobú nadvládu nad kanálom La Manche
• 1345 – v Gente zavraždili významného podporovateľa Anglicka, Jakoba van Artevelde
• 1346 – v bitke pri Kreščaku Anglicko porazilo Francúzsko, v tejto bitke padol Ján Luxemburský, začiatok obliehania prístavu Calais
• 1347 –  po začiatočných bojoch sa obe strany finančne vyčerpali, v dôsledku čoho uzavreli osemročné prímerie, po dlhodobom obliehaní sa francúzsky prístav Calais vzdal anglickému kráľovi Eduardovi
• 1350 – po smrti Filipa VI. zasadol na francúzsky trón Ján II.
• 1355 – koniec prímeria medzi Anglickom a Francúzskom, uzavretého v roku 1347
• 1356 – Eduard Čierny Princ zajal pri Poitiers Jána II.
• 1358 – povstanie mešťanov v Paríži, zároveň aj sedliacke povstanie

II. etapa (1360 – 1415)

• 1360 – Francúzsko uzavrelo s Anglickom v Brétigny mier, ktorý dovoľoval Angličanom ponechať si všetky získané územia, Francúzsko na pokraji katastrofy
• 1364 – Ján II. zomrel v anglickom zajatí, kráľom sa stal Karol V.
• 1369 – Karol V. znovu vyhlásil vojnu Anglicku a vyhnal Angličanov z mnohých oblastí Francúzska
• 1377 – v Anglicku zomrel kráľ Eduard III. a vládu zanechal svojmu vnukovi Richardovi II.
• 1380 – v anglickej moci zostali už len Bayonne, Calais, Cherbourg-Octeville, Brest a Bordeaux, vlády vo Francúzsku sa po smrti svojho otca Karola V. ujal Karol VI.
• 1381 – ľudové povstanie v Anglicku vedené Watom Tylerom
• 1388 – Karol VI. sa odvrátil od svojich strýkov a vybral si poradcov z radov nižšej šľachty
• 1392 – u Karola VI. prepukla duševná choroba, jeho strýkovia sa znovu chopili vlády
• 1413 – Henrich V. korunovaný kráľom Anglicka

III. etapa (1415 – 1453)

• 1415 – Henrich V. obnovil nárok na francúzsky trón a vylodil sa v Normandii
• 1420 – Henrich V. uzavrel v Troyes zmluvu s francúzskou kráľovnou Izabelou a burgundským vojvodom Filipom Dobrým, ktorá uznávala Henricha V. za dediča francúzskej koruny
• 1422 – smrť Henricha V. a Karola VI., vojna pokračovala pod vedením Henrichovho brata, vojvodu z Bedfordu
• 1429 – Johanka z Arku oslobodila Orléans a porazila Angličanov pri meste Pataye
• 1431 – Johanka z Arku prehlásená za čarodejnicu a upálená v Rouen, Anglicko začalo strácať svoje postavenie vo Francúzsku
• 1449 – Normandia znovu dobytá Francúzmi
• 1453 – koniec storočnej vojny, Angličania stratili všetky územia okrem prístavu Calais

Po prehre v bitke pri Castillone museli Angličania vojnu ukončiť. Stratili všetky svoje územia vo Francúzsku okrem prístavu Calais (ktorý bol znovudobytý Francúzskom v roku 1558) a Normanských ostrovov.

Storočná vojna zmietla prosperitu Francúzska, ktorej sa tešilo viac než dve storočia. Obchodníci nechceli riskovať cestu cez vojnou zničené územia, a tak prestali trhy v Champagne, kde sa obchodovalo s orientálnym tovarom, anglickou vlnou a flámskym súknom. V Provensalsku pracovalo v roku 1340 tritisíc práčovní, v roku 1399 už len tridsaťdva. Navyše Francúzsko od 80. rokov 14. storočia postihlo mnoho povstaní a nepokojov, ktoré na začiatku 15. storočia vyústili v občiansku vojnu medzi burgundskou a orleánskou stranou. Storočná vojna však priniesla Francúzsku aj dlho chýbajúcu jednotu.

Oproti tomu Anglicko prežívalo počas storočnej vojny obdobie hospodárskeho rozvoja, aj keď bolo v rokoch 1348 – 1350 oslabené úderom moru. Na rozdiel od Francúzska sa mu však vyhlo priame bojové besnenie a naopak, ťažilo z vojnovej konjunktúry. Hospodársky rozvrat priniesla až bratovražedná vojna ruží. Politicky na tom nebolo Anglicko práve najlepšie. Krajinu zmietali spory mocných šľachticov, ktoré slabý Henrich V. nedokázal skončiť. Preto až vojna ruží "prečistila" politickú situáciu v krajine a spojila ju pod vládou Tudorovcov.

Vznikom miest v dobe vrcholného stredoveku skončilo výsadné postavenie šľachty v spoločnosti, čo sa čoskoro prejavilo v oblasti, ktorá až dovtedy bola jej doménou, vo vojenskej službe. Prítomnosť neurodzených vrstiev na bojovom poli vo svojej podstate znamenala koniec monopolu šľachty na vojnu. Po celé 14. storočie dochádzalo k sporom feudálnej šľachtickej jazdy s neurodzeným protivníkom, či už mešťanmi alebo dedinčanmi. V roku 1302 boli Francúzi porazení flámskymi sedliakmi pri Courtai, v roku 1315 Švajčiari porazili habsburské vojská pri Morgatene a v roku 1367 pri Sempachu. Najviac sa ale sila neurodzených vrstiev prejavila v bitkách storočnej vojny. Či už na strane Anglicka (lukostrelci z Walesu) alebo na strane Francúzska (ľudové hnutie pod vedením Jany z Arku).

Ďalším novým prvkom vo vojenskej službe bol vznik žoldnierskych vojsk, tvorených nižšou šľachtou, neskôr aj mestskou chudobou. Mestá neboli pôvodcami vzniku žoldnierskych vojsk, ale boli ich veľkými užívateľmi. Mešťania sa potrebovali venovať práci a obchodu, nie vojne, a tak im možnosť najať si niekoho, kto by za nich bojoval, prišla vhod. Navyše sa začali objavovať nové vojenské prostriedky, primitívne palné zbrane, ktorých výroba a používanie bolo veľmi drahé, takže si ich už šľachta nemohla dovoliť.

Rytieri dominovali na bojovom poli po celé 14. storočie. Až víťazstvá husitov a Švajčiarov nad feudálnou jazdou v 15. storočí znamenali koniec ich éry na bojovom poli. Súčasne sa vojny stali oveľa surovejšími. Rytieri sami seba považovali za nadnárodný stav a z tohto titulu dali prednosť zajatiu a následnému plateniu výkupného pred smrťou. Pechote milosť nikdy nedávali a tá preto pre nich tiež nikdy nenašla zľutovanie.

Anglicko

Francúzsko

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Storočná vojna