Štvrtá francúzska republika

Dočasné riešenia, ktoré nasledovali po oslobodení Paríža 25. augusta 1944, ukončila voľba Rady republiky a prezidenta, ktorým sa stal socialista Vincent Auriol. Vláda, ktorá bola zostavená Paulom Ramadierom, ostala v duchu tzv. tripartizmu, čo znamenalo spoluprácu koalície komunistov, socialistov a ľudových republikánov. Komunisti sa však proti takejto forme politiky búrili, čo bola príležitosť pre predsedu Rady republiky na odvolanie ich ministrov dekrétom z 5. mája 1947. Tretia sila (Troisième force) mala jednotný program: obrana režimu a podpora vytvorenia Atlantického spolku na obranu proti sovietskej hrozbe. Neustále však dochádzalo k problémom, pretože vlády boli labilné a veľmi rýchlo sa striedali. K zmene dochádza po voľbách v roku 1951 z politických dôvodov. Odchod socialistov z Tretej sily ju zbavuje jej prevahy. Nová vláda je orientovaná stredne pravicovo a 6. marca 1956 sa predsedom Rady republiky stáva nezávislý Antoine Pinay, ktorý si priazeň voličov získal otvoreným vystupovaním a stabilizáciou franku, teda aj francúzskej ekonomiky. Neúspech RPF má za následok čiastočný odchod Charlesa de Gaulla z politiky, ktorý však dosiahol zamietnutie CED – jednotný systém obrany Európy, vrátane jednotnej európskej armády.

Pierre Mendès France sa zapísal do dejín francúzskej politiky ako zosobnenie krízy IV. republiky. Vždy sa opieral o referendum, zaujímalo ho stanovisko národa, nie politický názor. Za veľkej podpory gaullistov, ľavicového stredu a ostatnej ľavice zredukoval počet ministrov z 38 na 29, získal podporu národa, či vybudoval školské zázemie. Medzi jeho najväčšie zásluhy však patrí dohoda o uzavretí mieru v konflikte medzi Indočínou a Viet Minhom, ku ktorej doslova prinútil bojujúce strany. Táto bola podpísaná 20. júla 1954 v Ženeve. 1. novembra 1954 sa začali národnooslobodenecké boje v Alžírsku, ktoré veľká väčšina Francúzov považovala za francúzsku oblasť. Mendès sa pokúšal o oslobodenie Alžírska, no tým si iba vyslúžil ďalšie urážky, po ktorých nasledoval tvrdý úder od politikov vtedajšej IV. republiky. 4. februára 1955 bola táto vláda zvrhnutá komunistami, umiernenými, MRP a niektorými radikálmi, ktorí mu nedali možnosť brániť sa. V roku 1955 toto rozhodnutie ľutuje 54 % Francúzov. On sám odmietal pojem “mendésizmus”, no ten sa vžil a ovplyvnil nejedného politika aj po jeho smrti v roku 1982.

V marci 1956 je vládou uznaná nezávislosť Maroka a Tuniska, navyše je prijatý tzv. “rámcový zákon” (23. júl 1956), ktorého cieľom je vývoj oblastí Zámorské územie (Francúzsko), teda aj Alžírska. Situácia v Alžírsku však sťažuje legislatívny priebeh. Následne Molletova vláda pripravuje zákon, tzv. Loi- cadre Deferre, ktorý po etapách pripravuje dekolonizáciu Čiernej Afriky a Madagaskaru. Po páde jeho vlády sa zákon snaží presadiť ešte Maurice Bourgès-Maunoury, ale podarí sa to až radikálovi menom Félix Gaillard, ktorý ho ale musí pozmeniť v zmysle zmiernenia vo vzťahu k Alžírsku. V januári 1958 sa konflikt presúva aj do susedného Tuniska, čím sa začína štvortýždenná vládna kríza, ktorá vypovedá o neschopnosti vlády riešiť zásadné otázky. 13. mája 1958 je menovaná vláda Pierra Pflimlina, ktorý má v alžírskej otázke čisto liberalizačné záujmy, čo znepokojuje francúzskych generálov Alžíru, ktorí preto iniciujú povstanie. Predstavitelia francúzskej armády vystupujú z tradičnej neutrality a navyše požadujú návrat Charlesa de Gaulla k moci. Ten 15. mája 1958 prehlasuje, že je pripravený zhostiť sa tejto úlohy a tým prispieva k urýchleniu rozkladu režimu IV. republiky. Do úradu je znovu uvedený 1. júna 1958.

1. Toucheboeuf, B., Goetschel, P., 2004, La Quatrième République- inédit. Le Livre de Poche, Paris
2. Barreau, J., 2012, Toute l'histoire de France. Le livre de Poche, Paris
3. Ferro, M., 2006, Dějiny Francie. Nakladatelství Lidové noviny, Praha
4. Alžírska vojna- stručný prehľad diania v rokoch 1924-1962