Postumus

Postumus alebo Marcus Cassianius Latinius Postumus bol uzurpátor rímskeho trónu, ktorý v rokoch 260 – 269 ovládal Galiu, Britániu a časť Hispánie. V zvyšku ríše medzitým panovali cisári Gallienus (253 – 268) a Claudius II. (268 – 270).

Antoninián "galského" cisára Postuma (260 – 269)

O Postumovom pôvode a kariére nevieme prakticky nič, predpokladá sa len, že za Valeriánovej vlády mu podliehala provincia Dolná Germánia. Podľa kronikára Zonara dosiahol Postumus v lete roku 260 isté úspechy v boji s Germánmi, bol vojskom vyhlásený za cisára a ihneď potom obsadil mesto Coloniu Agrippinu (dnes Kolín nad Rýnom), kde býval syn cisára Galliena Caesar Saloninus, ktorý skončil po kapitulácii mesta na popravisku. Na veľmi krátky čas sa k vzbure pripojili aj provincie Belgica, Lugdunensis, Aquitania, Tarraconensis a obe britské provincie, takže Postumus sa stal skutočným pánom západných oblastí ríše. Cisár Gallienus, ktorý práve potláčal Ingenuovu a Regalianovu revoltu v Panónii, nebol schopný proti uzurpátorovi zakročiť, ale ani Postumus zrejme nemal dosť síl na to, aby tiahol na Rím. Vznikla tak zvláštna situácia, kedy vedľa seba koexistovali dvaja cisárski protivníci, z ktorých ani jeden nedokázal presadiť svoju autoritu v ríši.

Historici pre Postumovu sféru vplyvu často používajú názov galské cisárstvo alebo galská ríša, aby tak vystihli lokálny a „dlhodobý“ charakter tohto útvaru. Problémom je, že Postumus sa nikdy neprezentoval ako galský vládca – používal normálnu cisársku titulatúru, razil mince s legendou Roma aeterna (Večný Rím) a menoval dokonca vlastných konzulov. Výraz galská ríša je preto treba používať opatrne, aby nevznikol dojem, že sa západné provincie od impéria separovali, že tu pôsobila akási „idea samostatnosti“. Postuma a jeho nástupcov v Gálii možno skôr považovať za nelegálnych spoluvladárov cisárov v Ríme, nelegálnych v zmysle právne neuznaných. Zo štátoprávneho hľadiska „galská ríša“ nikdy neexistovala.

Cisár Gallienus sa do budúcnosti nemienil s daným stavom zmieriť. Istý čas mu síce Postumovo panstvo na Západe mohlo vyhovovať – Postumus ako obhajca hraníc na Rýne slúžil záujmom celého impéria – ale v dlhodobej perspektíve bolo treba rozhodnúť kto z koho. Na vojenskú výpravu zhromaždil cisár dostatok prostriedkov v roku 265 a zo začiatku sa zdalo, že mu preje šťastie. Postumus utrpel v južnej Gálii ťažkú porážku, musel ustúpiť na sever a nakoniec sa dostal v jednom galskom meste do obkľúčenia. Gallienus triumfoval. Jeho radosť však bola predčasná, pretože dobre mierený šíp ho vážne poranil na chrbte a prinútil ho výpravu ukončiť. Vzhľadom na iné problémy (vpád Gótov) už Gallienus do Gálie nikdy nevstúpil.

Postumus si napriek tomu nedal ujsť príležitosť, aby Gallienovi neoplatil ponižujúcu porážku z polovice šesťdesiatych rokov. V prvých mesiacoch roku 268 nadviazal kontakt s vojvodcom Aureolem v Miláne, získal ho na svoju stranu a krátky čas sa zdalo, že bez boja dosiahne uznanie v Itálii. Aureolova revolta sa však čoskoro zrútila a Postumovi nebola nijak prospešná, aj keď Galliena počas nej zavraždili. Nový cisár Claudius II. predstavoval pre Postuma minimálne rovnaké nebezpečenstvo ako Gallienus.

Na jar roku 269 zažil Postumus sám, čo je to bojovať s uzurpátorom – vystúpil proti nemu legát v Hornej Germánii Ulpius Cornelius Laelianus. Postumovi sa síce podarilo vzburu zlikvidovať, ale keď jeho vojaci chceli vyplieniť Laelianovo sídelné mesto Mogontiacum, snažil sa tomu zabrániť a rozzurená soldateska ho zabila (asi jún 269). Po jeho smrti sa na „galskom“ tróne v rýchlom slede vystriedali ešte traja cisári – Marius, Victorinus a Tetricus – žiaden z nich však nedosiahol Postumov formát.

Postumovou hlavnou zásluhou je, že v čase vážneho ohrozenia ríše udržiaval pokoj na rýnskej hranici a vlastne tak zastupoval cisára Galliena, ktorý mal povinnosti inde. Na druhej strane zmnožila jeho revolta rozkladné a krízové tendencie v impériu – jav, ktorému sa všetci reprezentanti ústrednej vlády snažili zabrániť. Výsledkom boli vojny Galliena s Postumom alebo neskôr Aureliana s Tetrikom, ktoré odvádzali rímsku pozornosť od vonkajších nepriateľov, predovšetkým od germánskych kmeňov.