Arménsko

Povrch Arménska je hornatý. Priemerná nadmorská výška je 1 800 m n. m. Prevažná väčšina územia leží vo výškach nad 1 000 m.[8] Republika sa rozprestiera v Arménskej vysočine - pokračovaní Anatólskej plošiny, obkolesenej horami Malého Kaukazu. Horské chrbty sa striedajú s plošinami ležiacimi vo výške 1 400 - 2 000 m n. m., respektíve s nižšie položenými rovinami. Podobne ako okolité oblasti je súčasťou alpsko-himalájskej sústavy.

Krajina je bohatá na medené a medeno-molybdénové rudy, nefelíny (surovina na výrobu hliníka) a pyrit.[8] Bohaté sú aj zásoby stavebných surovín. Podnebie je kontinentálne a suché. Poľnohospodárska pôda sa musí umelo zavlažovať. Hlavnou riečnou tepnou je rieka Araks, tvoriaca hranicu s Tureckom. Významné jazero Sevan je dôležitým rezervoárom vody pre priemysel a poľnohospodárstvo.

Antický Chrám v Garni

Ečmiadzinská katedrála

Arménska vysočina patrí k dávnym centrám ľudskej civilizácie. Bola trvale osídlená od paleolitu. V najstarších písomných pamiatkach z dôb Chetitov sa spomína národ Chajasa v 2. tisícročí pred Kr. V tomto období ovládli územie Arménska Asýrčania. Mesto Jerevan bolo najstarším písomne doloženým mestom na území ZSSR. Spojením arménskych kmeňov v 9. storočí pred Kr. vznikla ríša Urartu v oblasti Vanského jazera. V tomto období boli založené mnohé opevnené mestá, rozvíjali sa remeslá a vinohradníctvo. V 6. storočí pred Kr. Urartská ríša zanikla po vpáde Médskych vojsk. V Malom Arménsku a v Araratskej rovine vzniklo Arménske kráľovstvo a začal sa formovať arménsky národ.

V 4. storočí pred Kr. ovládli Arménsko satrapovia Alexandra Macedónskeho – Seleukovci. Po oslabení ich moci sa v 2. storočí pred Kr. obnovil arménsky štát, ktorý trval až do 4. storočia nášho letopočtu. V tomto období sa rozvinul obchod, remeslá, poľnohospodárstvo a kultúra. Arménsko ako prvá krajina v histórii prijala roku 301 kresťanstvo. Koncom 4. storočia si Arménsko rozdelili Rimania a Peržania. Od 7. do 9. storočia ho ovládali Arabi. Arménsky štát sa obnovil v 9. storočí. Arméni vynikali ako obchodníci, zakladali kolónie po celej Prednej Ázii, ale i v Kyjeve a Novgorode. Od 11. storočí ovládali krajinu Seldžukovia, od 13. storočia Mongoli. V 17. storočí bolo Arménsko rozdelené medzi Osmanskú ríšu (pripadlo mu Západné Arménsko) a Perziu (Východné Arménsko). Národnú identitu im v tomto období pomohla udržať ich kultúra, ktorá žila prevažne v zahraničí. Až začiatkom 19. storočia pripadla časť Východného Arménska spolu s Východným Gruzínskom cárskemu Rusku. Ruské vojská a arménski dobrovoľníci roku 1827 ovládli celé Východné Arménsko. Arménov žijúcich v Turkami spravovanom Západnom Arménsku postihol ťažký osud. V rokoch 1890 – 1922 boli systematicky vyvražďovaní, pričom pri genocíde ich prišlo o život zhruba 1,5 milióna, ďalších sto tisíc utieklo pred prenasledovaním do Ruska ako aj iných krajín. Rozvíjalo sa fakticky už len Východné Arménsko.

Po prvej svetovej vojne sa dostalo na krátku dobu pod správu štátov Dohody. No roku 1920 sa začalo komunistami podporované povstanie, ktoré vyhnalo zahraničné vojská z krajiny a naopak na svoje územie privolalo Červenú armádu. 29. novembra 1920 bola vyhlásená sovietska vláda a o dva roky neskôr Arménsko vstúpilo do Zakaukazskej federácie a stalo sa členom ZSSR.

Arménsko v roku 1988 postihlo silné zemetrasenie s magnitúdou 7,2 (zemetrasenie v Arménsku v roku 1988)[9], v dôsledku ktorého zahynulo najmenej 50 000 osôb. ZSSR od samého počiatku informoval svet o hrôzach tejto mimoriadnej prírodnej katastrofy a jednalo sa o prvú prírodnú katastrofu na území ZSSR, po ktorej krajina umožnila vstup pracovníkov poskytujúcich pomoc zo zahraničia.

V tom istom roku vypukli boje medzi Arménskom a susednou Azerbajdžanskou republikou o oblasť Náhorného Karabachu, ktoré sa ešte vyostrili po rozpade ZSSR. Od roku 1994 dodržujú obidve krajiny oficiálne prímerie. Turecko na protest proti obsadeniu Náhorného Karabachu uzavrelo arménske hranice. Roku 1999 bol počas zasadania parlamentu zavraždený premiér krajiny, čo následne viedlo k ekonomickej aj spoločenskej kríze v krajine.

Podľa odhadov OSN z roku 2016 tu žilo asi 2 924 816 obyvateľov.[10] Etnickí Arméni tvoria asi 98,1% obyvateľstva. Významnejšie menšiny tvoria Jezídi - asi 1,2%, a Rusi 0,4%.

Väčšina obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu (arménskej cirkvi).

Jerevan

Pričlenenie Arménska k ZSSR malo výrazný vplyv na rozvoj priemyslu. Z krajiny sa pomaly stal rozvinutý priemyselno-poľnohospodársky štát. Arménsko vyvážalo stroje, textil a spotrebný tovar. Po rozpade ZSSR roku 1991 krajina zrušila poľnohospodárske družstvá, o poľnohospodársku výrobu sa starajú drobní farmári. Priemysel prešiel začiatkom 90. rokov obdobím stagnácie, ale nová vláda začala s liberalizáciou ekonomiky. Tá od roku 1995 zaznamenáva rast. V krajine je napriek tomu vysoká nezamestnanosť a chudoba. Pod jej hranicou sa nachádza až polovica obyvateľstva.

Doprava železničná, cestná, potrubná, letecká.

Arménsko podporovalo snahy enklávy Arménov v Náhornom Karabachu v susednom Azerbajdžane, čo vyústilo do vojny trvajúcej od roku 1988 do roku 1994. Vojna spôsobila izoláciu Arménska, pretože významné arménske menšiny vo všetkých okolitých krajinách sa taktiež pokúšajú o určitú mieru autonómie. Boje v oblasti spôsobili, že 800 000 Azerbajdžancov opustilo svoje domovy v Náhornom Karabachu. Takisto 230 000 Arménov bolo nútených utiecť z Azerbajdžanu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Arménsko
• Wikislovník ponúka heslo Arménsko

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.