Ečmiadzinská katedrála

Podľa arménskej tradície bol pôvodný chrám vybudovaný medzi rokmi 301 – 303 na mieste pohanského chrámu neďaleko kráľovského paláca. V rozpore s predpokladmi o predošlom pohanskom chráme legenda tvrdí že v sne sa zjavil Ježiš Kristus svätému Gregorovi Lusavoričovi. Ukázal mu presné miesto, kde by mala navrhovaná stavba ležať, pričom udrel do zeme zlatým kladivom v rukách. Výstavbu pôvodného chrámu inicioval Gregor Lusavorič začiatkom 4. storočia. Bol postavený na mieste pohanského chrámu. Pôvodný chrám bola jednoduchá trojloďová bazilika zasvätená Panne Márie. Názov Ečmiadzin sa odvodzuje od slov ečnel (zostúpenie) a miacin (jediného počatia) čo je narážka na Ježiša Krista.[9][10][11][6]

Jadro súčasnej budovy bolo vystavené v rokoch 483 – 484 Vardanom Mamikoneanom v tvare gréckeho kríža po tom, čo bol pôvodný chrám ťažko poškodený pri perzskej invázii. Od svojho založenia až do druhej polovice 5. storočia bol Ečmiadzin sídlom katolika Arménska, najvyššieho predstaviteľa arménskej cirkvi. V roku 640 po invázii a dobytí Arménie Arabmi pod vedením Rášidského kalifátu došlo k úpadku postavenia katedrály a Ečmiadzinu, ako významného náboženského centra. Politické a náboženské centrum sa tak presúva do mesta Dvin a potom do Ani. V 10. storočí región zasiahlo veľké zemetrasenie, ktoré spôsobilo značné škody na stavbách ale aj zrútenie Katedrály Zvarthnoc. V 11. storočí po ničivom nájazde seldžuckých Turkov sa náboženské centrum presunulo do do Kilíkie (dnešné Turecko) a zotrvalo tam aj počas nadvlády egyptských Mamlúkov, kým sa v roku 1441 vrátilo naspäť do Ečmiadzinu. Na konci 13. storočia po vpáde Mongolov začalo okolie a samotná katedrála chátrať.[9][11][6]

Po roku 1441 sa arménska apoštolská cirkev rozhodla obnoviť katolikos. Katedrálu obnovil katolikos Kirakos v rokoch 1441 – 1443. V tom čase bol Ečmiadzin pod nadvládou Kara Kojunlu. V roku 1502 Safíjovská ríša získala kontrolu nad časťami Arménska vrátane Ečmiadzinu. Vďaka tomu arménska apoštolská cirkev získala určité privilégiá. V priebehu 16. a 17. storočia Arménsko trpelo polohou medzi Perziou a Osmanskou ríšou a konfliktami medzi týmito dvoma ríšami. Od roku 1627 prebiehali rekonštrukčné práce pod vedením katolika Mojžiša , kedy bola opravená kupola, strecha základy a dlažba. V tomto období boli postavené mníšske cely, refektár a ďalšie stavby. Okolo katedrály bol navyše postavený múr, ktorý z neho vytvoril opevnený komplex. Rekonštrukčné práce prerušila Osmansko-safíjovská vojna medzi rokmi 1635 – 1636. Obnova katedrály pokračovala až pod vedením katolika Pilippa, ktorý postavil nové mníšske cely. V rokoch 1653 – 1654 sa začalo so stavbou trojposchodovej zvonice na západe a dokončená bola až v roku 1658. Na zvone sa nachádza budhistický nápis pravdepodobne už dávno zabudnutý dar nejakého mongolského alebo ílchanátského chána. Na začiatku 18. storočia boli pridané lucerny (nad zvonicou, a troma apsidami). Rekonštrukčné práce pokračovali v priebehu 18. storočia. V roku 1720 a potom v rokoch 1777 – 1783 podnikli kroky na zachovanie a obnovy katedrály. Počas vlády Simeona I. z Jerevanu bol kláštorný komplex úplne uzatvorený od mesta Vagaršapat. V rekonštrukčných prácach sa pokračovalo v rokoch 1784 – 1786. Začiatkom 19. storočia Ruské impérium postupne preniklo do Zakaukazska. Počas rusko-perzských vojen dochádzalo k rýchlemu striedaniu nadvlády nad Arménskom. Ečmiadzín sa formálne stal náboženským centrom Arménov žijúcich v Ruskej ríši. V roku 1868 vykonal katolikos Gregor IV. veľkú poslednú zmenu v katedrále pridaním sakristie, ktorá je dnes múzeom, na jej východnom konci. V roku 1874 založil v areáli kláštorného komplexu teologický seminár. V roku 1888 katolikos Markar I. podujal na rekonštrukciu katedrály.[5][6][11]

Na začiatku 20. storočia ruská vláda sa pokúsila skonfiškovať majetok arménskej cirkvi. V snahe to dosiahnuť obsadili vojaci katedrálu, ale už v roku 1905 bol konfiškovaný majetok opäť vrátený. Počas arménskej genocídy sa katedrála a jej okolie stali hlavným útočiskom tureckých Arménov. Neďaleko katedrály bola zriadená nemocnica a sirotinec až do roku 1919. V roku 1921 sa zvonica južnej apsidy zrútila a bola neskôr znovu obnovená. Vyhlásením Arménskej sovietskej republiky v roku 1920 sa situácia pre arménsku cirkev zhoršila. Bohoslužba bola zakázaná, komplex kláštora bol rozdelený na kolektívnu správu, seminár sa zmenil na štátnu školu, múzeum a knižnicu. Následne boli vyhlásené za štátne vedecké ústavy. Po rokovaniach katolika Gregora VI. v Moskve sa situácia do značnej miery normalizovala. Okrem iného bolo možné opäť zvoliť katolika a umožniť začatie činnosti seminárom a reorganizáciu diecéz. Výsledkom bolo, že dal katedrálu rozsiahlo zrekonštruovať. Počas archeologických vykopávok v rokoch 1955 – 1956 sa pod oltárom uraturska stéla, fragmenty mozaiky, nástenné maľby a pozostatky pohanského chrámu. V pokladnici katedrály sa nachádzajú veľmi cenné relikvie vrátane Svätej kopije, ktorou rímsky vojak Longinus prepichol bok Ježiša Krista, ruka svätého Gregora Lusavoriča či drevo z Noemovej archy. Katedrála je súčasťou kláštorného komplexu, v ktorom sa nachádza knižnica, múzeum, refektár a ďalšie budovy. Katedrála predstavuje významné pútnické miesto a jeden z najnavštevovanejších turistických cieľov v krajine.[5][6][9][11] Katedrála bola vyhlásená v roku 2000 spolu s ďalšími troma pamiatkami zapísaná do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO, v rámci lokality Katedrála a chrámy v Ečmiadzine a archeologické nálezisko Zvarthnoc.[8]

• 
  Pôdorys prvého chrámu zo 4. storočia
• 
  Pôdorys druhého chrámu v tvare gréckeho kríža z 5. storočia
• 
  Pôdorys súčasnej katedrály

• 
  Pohľad na katedrálu zo západu
• 
  Pohľad na katedrálu juhovýchodu
• 
  Zvonica
• 
  Hlavný portál do katedrály
• 
  Typické združené okno (bifórium) s krížom
• 
  Reliéf Gregora Lusavoriča
• 
  Pohľad do interiéru katedrály
• 
  Pohľad na výzdobu kupoly a tamburu
• 
  Relikvia Svätej kopije
• 
  Hlavný oltár
• 
  Maľba Ečmiadzinskej katedrály, autor: neznámy, olej na plátne, 19. storočie
• 
  Kresba kláštorného komplexu a Ečmiadzinskej katedrály, autor: Jacob Peeters, 1690

1. BRAGINSKIJ, Vladimir. Turistická střediska SSSR. Moskva : Raduga, 1983. S. 112.
2. ANANIKJAN, Rem; DMITRIJEV, Gordan; BEZUSOVÁ, Vlasta. Jerevan. Moskva : Planeta, 1989. ISBN 5-85250-218-9. S. 106.
3. BRENTJES, Burchard; KOUŘIMSKÁ, Milada. Arménie tři tisíce let dějin a kultury. Praha : Vyšehrad, 1976. S. 80.
4. The oldest cathedral in the world is in Armenia [online]. aleteia.org, 2017-12-01, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.
5. Echmiatsin and The Archaeological Site of Zvartnots [online]. Jerevan : ICOMOS, 1999, [cit. 2020-12-04]. S. 5 – 9. Dostupné online.
6. Echmiatsin/Zvartnots (Armenia) [online]. ICOMOS, 9.7.1999, [cit. 2020-12-04]. S. 29. Dostupné online.
7. The number of foreign tourists visiting Armenia expected to surge to one million [online]. arka.am, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.
8. UNESCO World Heritage Centre. Cathedral and Churches of Echmiatsin and the Archaeological Site of Zvartnots [online]. whc.unesco.org, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.
9. Etchmiadzin Cathedral [online]. Ancient History Encyclopedia, [cit. 2020-12-04]. Dostupné online.
10. News [online]. armenianchurch.us, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.
11. The Armenian Church - Մայր Աթոռ Սուրբ Էջմիածին [online]. www.armenianchurch.org, [cit. 2020-12-10]. Dostupné online.

• kresťanská sakrálna architektúra
• Gregor Lusavorič

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ečmiadzinská katedrála

• Ečmiadzinska katedrála(po anglicky)