Prvá britsko-afganská vojna

Prvá britsko-afganská vojna bola eskaláciou dlhoročného diplomaticko-politického napätia medzi cárskym Ruskom a Britským impériom. Územie Afganistanu sa nachádzalo medzi oboma mocnosťami na strategicky dôležitom mieste. Tak Rusi, ako aj Briti sa snažili získať na afganské územie svoj politický vplyv, a to najskôr diplomatickou cestou. Vtedajším afganským emirom bol Dóst Muhammad Chán, ktorý ovládal najdôležitejšie časti krajiny. Ostatné časti ovládali miestni kmeňoví náčelníci či Muhammad Chánovi príbuzní. Muhammad Chán sa snažil o opätovné zjednotenie ríše, preto tiež ťažko niesol, keď sikhský vládca Radžit Singh striktne odmietal Afganistanu vrátiť Péšávar, strategicky veľmi dôležité územie v blízkosti Chajbarského priesmyku.[1]

Dóst Muhammad, medzi rokmi 1818–1839 afghanský emir

Sikhovia boli vtedy spriatelení s Britmi, preto sa Muhammad Chán rozhodol obrátiť na ruského cára Mikuláša I., aby ho získal za svojho spojenca. Mikuláš I. preto vyslal na afganský dvor diplomatické posolstvo v čele s I. V. Vitkevičom, ktorý sa mal snažiť o zmierenie znepriatelených strán v Afganistane (nepriateľské nálady panovali najmä medzi Dóst Muhammad Chánom a jeho bratom Kohandilem Chánom, ktorý ovládal Kandahár) a prípadnému započatiu blízkej spolupráce Afganistanu so spriateleným Iránom. Briti však Vitkevičovu misiu vnímali ako nebezpečnú akciu, ktorá by mohla Britskú ríšu ohroziť, a začali sa pripravovať na vojnový konflikt.[2]

V roku 1838 sa Briti začali pripravovať na vojenskú intervenciu afganského územia. Po ovládnutí Afganistanu zamýšľali na miesto Dóst Muhammada dosadiť muža menom Šáh Šudžá (Šudžáulmulka), bývalého afganského emira z dynastie Durrání, ktorý sa už dlhšiu dobu nachádzal v indickom exile. Armáda, ktorá sa vydala na pochod koncom roku 1838, mala okolo 20 000 mužov. Skladala sa z jednotiek Východoindickej spoločnosti, Šáha Šúdžu a z bojovníkov sikhského panovníka Radžita Singha. Počas niekoľkých mesiacov sa britskej armáde podarilo bez väčších konfliktov prísť do Kandaháru a dosadiť na trón nového vládcu – Šáh Šudžu.[3]

Britská armáda sa vo svojom ďalšom postupe afganským územím stretávala s väčším či menším odporom. O obranu svojho územia sa pokúsil aj Muhammad Dóst s armádou o sile 6 000 mužov, jeho ľudia ho však zradili a musel utiecť do Bamjánu a ďalej do Buchary. Britská armáda medzitým obsadila väčšinu krajiny, ale stretla sa s tuhým odporom miestnych obyvateľov. Tí len veľmi ťažko niesli prítomnosť cudzích vojsk vo svojej krajine a Šáha Šudžu odmietli uznať ako nového panovníka. Začal partizánsky boj Afgancov, do ktorého čela sa postavil syn uniknuvšieho Muhammada Dósta Akbar Chán. Britská strana musela čeliť vytrvalým partizánskym aktivitám miestnych obyvateľov a navyše bola nútená vyplácať ohromné sumy miestnym kmeňom, aby si zaistila ich podporu. Keď sa táto prax stala pre britskú stranu finančne neúnosnou a zastavili vyplácanie úplatkov kmeňovým vodcom, jednotlivé kmene sa čoskoro začali búriť a zabíjať miestne britské posádky. Pre britskú stranu bolo okrem iného zdrvujúce, keď kmeň Ghilzajov obsadil kľúčový Chajbarský priesmyk. Angličania sa ešte snažili privolať z Britskej Indie posily, tie však boli už cestou pobité.[4]

Hŕstka tých, ktorí prežili bitku pri mestečku Gandamak

Povstalecká armáda sa čoskoro zmocnila strategicky dôležitých miest a pritom neustále pokračovala s odbojom proti britským jednotkám. K roku 1841 sa Afgancom podarilo zlikvidovať väčšinu dôstojníkov britskej armády i generálneho guvernéra Alexandra Burnesa.[5] Tieto i ďalšie okolnosti prinútili britského rezidenta v Afganistane Williama Hay Macnaghtena, aby začal s povstalcami vyjednávať o kapitulácii. Počas vyjednávaní sa však Macnaghten pokúsil o prípravy vrážd povstaleckých vodcov, preto ho Akbar Chán usmrtil.[6]

Počiatkom roku 1842 sa početne veľmi oslabená a morálne zdrvená britská armáda vydala na ústup. Britských vojakov ustupovalo cez štyri tisíc, boli však doplnení trénom, ktorý čítal asi 12 000 osôb vrátane mnohých žien a detí. Počas ústupu sa britský konvoj stal terčom ozbrojených útokov afganských kmeňov, ktoré dobre poznali miestny terén a na rozdiel od ustupujúceho vojska malo dobré zbrane a dostatok zásob. Povstalci pobili veľkú časť britského vojska, a koho nepobili, ten zomrel následkom vyčerpávajúcej námahy z cesty, predovšetkým zimy a nedostatočného množstva potravín. Do bezpečia Džalalabádu sa nakoniec dostal iba jediný Brit, ťažko ranený lekár William Brydon, ktorý neskôr podal správu o strastiplnom pochode ustupujúceho vojska.[7]

Britsko-afganská vojna tak skončila v roku 1842 drvivou porážkou Britov. Veľká hra však pokračovala a Britská vojská sa do Afganistanu vrátili už v roku 1878, čím zahájili druhú anglo-afganskú vojnu.

1. Marek, s. 168–170.
2. Marek, s. 170–171.
3. Marek, s. 174.
4. Marek, s. 176–178.
5. Roux, s. 320.
6. Marek, s. 177–178.
7. Marek, s. 178.

• MAREK, Jan. Dějiny Afghánistánu. Praha : Nakladateľstvo Lidové noviny, 2006. ISBN 80-7106-445-9. (po česky)

• ROUX, Jean-Paul. Dějiny Střední Asie. Praha : Nakladateľstvo Lidové noviny, 2007. ISBN 978-80-7106-867-9. (po česky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prvá britsko-afganská vojna

• The Afghan Wars 1839-42 and 1878-80 od Archibalda Forbesa (po anglicky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku První anglo-afghánská válka na českej Wikipédii.