Veľká hra

V 19. storočí územná expanzia Ruskej ríše v Strednej Ázii priblížila hranice oboch impérií. Britské impérium sa začalo obávať o svoju dominanciu na Indickom subkontinente. Začala nepriateľská hra výskumných výprav, špionáže a diplomacie.[1] Stále hrozilo riziko vojnového konfliktu medzi oboma impériami. K žiadnemu vzájomnému vojnovému konfliktu ale nikdy nedošlo.

Politická satira z roku 1878 - afganský vládca Amír Šér Alí medzi ruským medveďom a britským levom hovorí „Ochráňte ma pred mojimi priateľmi!“

Briti sa obávali predovšetkým o Britskú Indiu, „perlu v korune“ Britského impéria. Ruský postup na juh, blížiaci sa k Afganistanu, bol Britmi vnímaný ako ruská snaha obsadiť Afganistan a pripraviť si tak predmostie pre vpád do Britskej Indie. Ako prevenciu Britské impérium začalo v roku 1838 prvú anglo-afganskú vojnu[2] s cieľom ustanoviť v Afganistane bábkový probritský režim a Afganistan ovládnuť. Napriek počiatočným víťazstvám sa nakoniec museli Briti z Afganistanu pre citeľné straty stiahnuť. Následne Britské impérium obmedzilo svoje afganské ambície a začalo vnímať Afganistan ako nárazníkový štát medzi Ruskou ríšou a Britskou Indiou. Rusi medzitým pokračovali v expanzii na juh a postupne dosiahli hranice Afganistanu. V roku 1865 bol Ruskou ríšou anektovaný Taškent, v roku 1868 Samarkand. Mierová zmluva z roku 1868 fakticky ukončila nezávislosť Buchary. Rusmi kontrolované územie teraz dosahovalo k severnému brehu Amu-darje.

K obnoveniu napätia došlo v súvislosti s vyslaním ruskej diplomatickej misie do Afganistanu v roku 1878. Briti žiadali, aby Afganistan prijal i britskú diplomatickú misiu. Britská diplomatická misia však bola z Afganistanu vykázaná a Briti zahájili druhú anglo-afganskú vojnu. Do Afganistanu vyslali britský expedičný zbor. V roku 1881 sa Briti z Afganistanu opäť stiahli, podarilo sa im však v Afganistane ustanoviť nový režim, ktorý súhlasil s tým, že Britské impérium bude riadiť afganskú zahraničnú politiku.

Ďalšia vlna napätia vznikla v roku 1884, kedy Ruská ríša obsadila oázu Merv. Rusi si robili nárok na celé územie, pôvodne ovládané vládcom Mervu a bojovali o časť tohoto územia s Afgancami. Hrozilo vojenské stretnutie medzi Britským impériom a Ruskou ríšou. Briti sa však nakoniec rozhodli prijať súčasný stav a uznať ruské nároky. Spoločná anglo-ruská hraničná komisia (bez účasti zástupcov Afganistanu) ustanovila rusko-afganskú hranicu na Amudarje.

Klasická fáza Veľkej hry skončila britsko-ruskou zmluvou z roku 1907. Ruská ríša súhlasila s tým, že zahraničná politika Afganistanu podlieha výlučnej kontrole Britského impéria s tým, že všetky politické vzťahy Ruskej ríše s Afganistanom budú prebiehať cez Britské impérium. Tento súhlas vyslovili Rusi s výhradou, že Briti zaručia existenciu stávajúceho režimu v Afganistane. Britské impérium sa zaviazalo udržiavať vtedajšie rusko-afganské hranice a aktívne zamedziť Afganistanu v ich narúšaní.

Francis Younghusband a jeho spolubojovníci pri Britskej invázii do Tibetu

Jedným z aktov klasickej fázy Veľkej hry bola aj Britská invázia do Tibetu v rokoch 1903 až 1904. Rovnako ako v prípade oboch anglo-afganských vojen, aj v tomto prípade bola hlavným dôvodom britskej invázie obava, aby Ruská ríša nezískala vplyv v jednom z nárazníkových štátov obklopujúcich Britskú Indiu.

Na rozdiel od oboch anglo-afganských vojen bola Britská invázia do Tibetu vojensky úspešná. Briti vyhrali vďaka svojmu neporovnateľne modernejšej výzbroji, (najmä guľometom „Maxim“), všetky vojenské stretnutia, ku ktorým v priebehu invázie došlo. Tibeťania však bojovali sami, bez akejkoľvek vojenskej podpory vtedy už veľmi oslabeného Čínskej ríše, ktorého bol Tibet súčasťou a nedostali ani žiadnu inú vojenskú podporu. K prvému stretnutiu a veľkému masakru Tibeťanov došlo 31. marca 1904 v tzv. bitke pri Guru. K ďalšiemu významnému stretnutiu došlo v Gjance, kde sa britské vojská po delostreleckej paľbe zmocnili pevnosti nad mestom.

Keď britsko-indické vojská vstúpili do Lhasy, Briti prinútili zástupcov nimi dosadenej tibetskej vlády (vtedajší dalajláma Thubtän Gjamccho z mesta utiekol do Vonkajšieho Mongolska) podpísať anglo-tibetskú zmluvu. Tibet sa v nej zaviazal k otvoreniu hraníc medzi Sikkimom a Tibetom pre voľný obchod medzi britskými a tibetskými subjektami a k vyplateniu odškodnenia britskej vláde za výdavky, ktoré jej vznikli vyslaním vojenských síl do Lhasy. Súčasne sa zaviazal, že bude všemožne podporovať britského obchodného poverenca so sídlom v Gjance. (Tento úrad existoval od roku 1904 až do roku 1944, od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia paralelne s veliteľstvom Britskej misie v Lhase.)

Pevnosť v Gjance, dobytá Britmi počas ich postupu na Lhasu

V dohode sa Tibet tiež zaviazal, že bez britského súhlasu neodstúpi žiadne zo svojich území inej mocnosti a neudelí žiadnej inej mocnosti koncesiu k zriaďovaniu železníc, telegrafných liniek a baní.

V roku 1906 bola uzatvorená dohoda medzi Britániou a Čínou, v ktorej sa Briti zaviazali, že neanektujú tibetské územie a nebudú zasahovať do vnútornej správy Tibetu, a Číňania naopak, že to isté nedovolia žiadnemu inému štátu. V britsko-ruskej zmluve z roku 1907 Briti uznávajú Tibet ako zvrchované územie Číny a zaväzujú sa rešpektovať jeho územnú celistvosť, nevysielať do Lhasy svojich diplomatických zástupcov a nevstupovať do rokovania s Tibetom inak, než ako prostredníci čínskej vlády. Obe tieto bilaterálne dohody mali v kontexte už existujúcich právomocí Britov v Tibete a Číne iba formálny charakter.

V roku 1910 obsadili Tibet znovu aj vojská Čínskej ríše. Po odchode čínskych jednotiek z Tibetu v roku 1912 bola až do štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia britská posádka jedinou zahraničnou vojenskou zložkou prítomnou na tibetskom území.

Ukážka z anglického satirického časopisu z roku 1911: „Keby medzi nami nepanovalo dokonalé porozumenie, ja (britský lev) by som bol v pokušení sa Vás (ruského medveďa) spýtať, čo to tam robíte s našim malým kamarátom (perzskou mačkou).“

Druhá fáza Veľkej hry začala po októbrovej revolúcii v Rusku v roku 1917. Sovietske Rusko prehlásilo dohody uzatvorené Ruskou ríšou za neplatné, a to vrátane britsko-ruskej dohody z roku 1907. Rusko-britská rovnováha dosiahnutá dohodou v roku 1907 tak prestala existovať.

V roku 1919 vypukla tretia anglo-afganská vojna. Vládca Afganistanu Amánulláh vyhlásil plnú nezávislosť a súčasne vypuklo povstanie Paštunov žijúcich v Britskej Indii. Briti, prvýkrát v afganských dejinách, bombardovali Afganistan letecky. Obe strany sa čoskoro ocitli v patovej situácii. Boje ukončila dohoda z Rávalpindí, uzatvorená v tom istom roku (1919). Britské impérium v dohode uznalo nezávislosť Afganistanu a priznalo mu právo na samostatnú zahraničnú politiku. V máji 1921 podpísal Afganistan so Sovietskym Ruskom dohodu o priateľstve a do Afganistanu začala prúdiť sovietska zahraničná pomoc. Britský a ruský vplyv v Afganistane sa vyrovnal. Afganistan sa aj tak nestal satelitom ani Britského impéria, ani Sovietskeho zväzu a robil samostatnú politiku - teraz „padišah“ Amánulláh ponúkol útočisko moslimským utečencom zo Sovietskeho zväzu i indickým nacionalistom z Britskej Indie, a snažil sa zjednotiť paštunské kmene na oboch stranách Durandovej línie.

So začiatkom druhej svetovej vojny došlo k dočasnému zjednoteniu britských a sovietskych záujmov v Afganistane. V roku 1941 oba štáty vyvinuli tlak na Afganistan, aby vyhostil talianskych a nemeckých občanov, ktorí neboli súčasťou akreditovaného diplomatického zboru.

Z druhej svetovej vojny sa, vďaka vojnovému vyčerpaniu materského Spojeného kráľovstva, Britské impérium už nespamätalo a transformovalo sa do organizácie s celkom inými pravidlami a účelom - do Spoločenstva národov (Commonwealth). Veľká hra tak skončila a bola nahradená tzv. Novou Veľkou hrou, tentoraz s aktívnou účasťou Spojených štátov amerických, Čínskej ľudovej republiky a ďalších štátov.