Mečiarizmus

Ako mečiarizmus sa označuje spôsob vládnutia na Slovensku v rokoch 1992 – 1998. Jeho vedúcim predstaviteľom bol Vladimír Mečiar, predseda vlády počas tohto obdobia (okrem 9 mesiacov v roku 1994). Vyznačuje sa väčšinovým vládnutím, ktoré spochybňuje práva opozície a menšín.[1]

Roky 1994 – 1998, kedy vládla tretia vláda Vladimíra Mečiara, bývajú označované ako vrchol mečiarizmu.[2] Vláda autoritatívneho premiéra v spojení s nacionalistickou SNS a radikálnym ZRS, jej snahy o zmenu viacerých zákonov (špecificky volebného zákona pred voľbami 1998) či iné zákonné a nezákonné postupy (únos Michala Kováča ml., nezákonné odvolanie mandátu Gauliedera či Mečiarove amnestie) naznačovali inklináciu k autoritarizmu.[3]

Mečiarizmus sa zvykne zaraďovať medzi tzv. neliberálne (iliberálne) demokracie. Okrem mečiarizmu sa zvykne do rovnakej kategórie, z toho istého obdobia, zaraďovať vláda Slobodana Miloševiča v Juhoslávií, Iona Iliescu v Rumunsku a Franja Tuđmana v Chorvátsku.[4] Nemecký politológ Wolfgang Merkel zaraďuje režim tretej Mečiarovej vlády k neliberálnym demokraciam[5] s určitými delegatívnymi prvkami. Označuje sa tým režim, v ktorom slobodne zvolené vlády porušujú základné ľudské práva a občianske slobody, resp. nerešpektujú právny štát alebo sa ho nesnažia budovať.[6]

Na exekutívnej zložke štátnej moci ostal nezávislý ústavný súd, dobre organizované boli mimovládne organizácie. Hoci boli obmedzené kontrolné mechanizmy opozície, bola zachovaná časová deľba moci, ktorá nakoniec viedla k výmene politickej reprezentácie.[6]