Zavlečenie Michala Kováča ml.

15. februára 1993 bol člen HZDS Michal Kováč aj s podporou vtedajšej opozície ako jediný kandidát, na návrh premiéra Vladimíra Mečiara, zvolený v NRSR za prezidenta[2]. Premiér Mečiar sa dostával čoraz viac do konfliktov s čoraz nezávislejším prezidentom. Ten mu odmietol návrh menovať Ivana Lexu za ministra privatizácie. 9. marca 1994 vystúpil prezident v parlamente a predniesol správu o stave republiky, v ktorej vyjadril „vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote“[3]. O dva dni na to, 11. marca 1994 vyjadril parlament Mečiarovi nedôveru. Druhá Mečiarova vláda padla a HZDS odišlo do opozície. K moci sa dostala dočasná vláda Jozefa Moravčíka. Na jeseň 1994 sa konali predčasné parlamentné voľby, ktoré opäť vyhralo HZDS. Mečiarovi blízki spolupracovníci Oľga Keltošová a Ivan Lexa navštívili prezidenta Kováča a vyzvali ho aby podal demisiu.[4] Ten odmietol. Medzitým vznikla vládna koalícia HZDS – SNS – ZRS, ktorá počas ustanovujúcej parlamentnej schôdze z 3. na 4. novembra 1994 uchopila moc v štáte[5]. Ivan Lexa sa stal predsedom nového osobitého úradu parlamentu na kontrolu činnosti SIS. 13. decembra 1994 musel vymenovať prezident tretiu vládu Vladimíra Mečiara a Ivan Lexa sa stal riaditeľom SIS v apríli 1995.

Riaditeľom SIS do 23. februára 1995 bol Vladimír Mitro. Vladimír Mečiar  v apríli 1995 v parlamente oznámil, že SIS proti nemu zneužil prezident Kováč: „Minulý týždeň SIS dala výpoveď dôstojníkovi len preto, že ma odmietol po menovaní do funkcie predsedu vlády sledovať.“[6] Tvrdenia predsedu vlády, ktoré prezident odmietol, sa dostali do správy, ktorú spracovali poslanci Lexa (od 4. novembra 1994 predseda Osobitného kontrolného orgánu pre činnosť SIS - OKO) a Igor Urban. Napísali v nej, že dvaja príslušníci SIS vypovedali o svojom nadriadenom, že im povedal: „Tajné informácie idú prezidentovi...“ Aj na základe toho v máji 1995 poslanci odhlasovali uznesenie, v ktorom sa hovorí: „Bolo preukázané, že o činnosti SIS nad rámec zákona... bol nepretržite informovaný prezident.“ Vládna koalícia vedená HZDS potom v parlamente vyjadrila prezidentovi nedôveru aj keď to bolo v rozpore s ústavou .[6][7]

Už predtým 6. marca 1995, schválila vládna koalícia novelu zákona o Slovenskej informačnej službe. Podľa nej mala riaditeľa SIS schvaľovať vláda na návrh jej predsedu bez potreby menovania prezidentom. 18. apríla 1995 sa tak novým riaditeľom SIS stal Ivan Lexa. Ten do funkcie riaditeľa vnútorného spravodajstva (2. sekcia – kontrarozviedka) SIS menoval Jaroslava Svěchotu.[8] Jedným z prvých krokov, ktoré Svěchota urobil, bolo vytvorenie Odboru špeciálnych operácií určeného na vykonávanie tzv. neštandardných operácií.[8]

Po odstúpení Lexu z funkcie riaditeľa SIS v roku 1998 bol nájdený analytický materiál, ktorý sa zaoberal spôsobom akým docieliť odstúpenie prezidenta Kováča. Materiál sa našiel pod názvom – Informácia SIS z 26. mája 1995, bol podpísaný Lexom a adresovaný premiérovi Mečiarovi.[9] Alternatívy boli nasledovné[10] :

1. Dobrovoľné odstúpenie prezidenta po tlaku dosiahnutého rozvinutím silnej informačnej kampane, aby bol M. Kováč zdiskreditovaný ako osoba i ako prezident medializáciou dostupných kompromitujúcich skutočností (napr. kauza Orme[7], Paničov list[7], kauza Skarabeus[7], návšteva riaditeľa ruskej spravodajskej služby u prezidenta, okrúhly stôl menšín), vyhľadávanie nových skutočností doma i v zahraničí.
2. Odvolanie prezidenta parlamentným hlasovaním, po získaní podpory 8 až 9 opozičných alebo nezávislých poslancov.
3. Zotrvanie prezidenta vo funkcii s okliešťovaním jeho právomocí, tak aby bol „úplne nestranný“[9] (teda rezignoval na politiku, najmä na podporu opozície).

Existenciu tohto analytického dokumentu potvrdil aj neskorší riaditeľ tajnej služby Vladimír Mitro vo svojej Správe o plnení úloh SIS, ktorú odprezentoval na neverejnom zasadnutí NR SR 12. februára 1999.[10] Podľa Mitra tento dokument je jednoznačným potvrdením, že vedenie SIS v máji 1995 porušilo zákon a SIS sa aktívne zapojila do kampane proti prezidentovi a vykonávala protizákonnú činnosť, ktorej cieľom bolo dosiahnuť personálnu zmenu vo funkcii hlavy štátu.[10] O dokumente 13. marca 2017 hovorili Igor Cibula a Peter Tóth na tlačovej konferencii Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov.^{[chýba zdroj]} Faktom zostáva, že pravosť dokumentu sa nikdy nepodarilo dokázať.[11] Obaja hlavní protagonisti V. Mečiar aj I. Lexa pravosť dokumentu popierajú.

Pittnerova správa (1996)[12] poukazuje na neprimerane aktívny postup polície a SIS proti Kováčovi ml. v súvislosti s činnosťou firmy Intercommerce (u nás známe ako kauza Technopol) aj keď bol predpoklad, že nemecké orgány ho vypočujú v septembri v Bratislave. Zatykač vystavený v novembri 1994 prokuratúrou s účelom zabezpečenia výsluchu k potvrdeniu, resp. vyvráteniu podozrenia z trestnej činnosti nemecké orgány nezaslali oficiálne slovenskej strane ani nepožiadali kompetentné slovenské orgány o vydanie Michala Kováča ml. do Nemecka. Nemecký zatykač bol slovenskými policajnými orgánmi získaný iba neoficiálne v decembri 1994, neskôr v marci 1995 bol jeho obsah uverejnený v denníku Slovenská republika, ako i v ďalších masmédiách. V priebehu roku 1995 je zaznamenávané úsilie špeciálne vyčlenených príslušníkov kriminálnej polície a SIS preukázať účasť M. Kováča ml. na kauze Technopol.[12]

Kauza Technopol bol podvod na firme Technopol a.s. v rozsahu 2,3 milióna dolárov z roku 1992, do ktorého bol v roku 1994 na základe doplňujúcej výpovede obvineného Krylova vtiahnutý aj Michal Kováč mladší. Mníchovská prokuratúra vydala v novembri 1994 medzinárodný zatykač aj na neho. O rok neskôr, v novembri 1995 poskytol Krylov rozhovor Slovenskej televízii. Svoju vinu na podvode nepoprel a zároveň verejne zopakoval obvinenia zo spolupáchateľstva na adresu prezidentovho syna.

Mitrova správa (1999)[10] priamo spája zámer kompromitovať Kováča s aktivitami SIS: S cieľom únosu a následného zadržanie M. Kováča ml. orgánmi činnými v trestnom konaní v Nemecku sa opakovane v auguste 1995 stretol riaditeľ 2. sekcie Jaroslav S. s B. Chilom-Ptákom, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu s obvineným Krylovom. Chilo-Pták sa potom dvakrát pokúsil vylákať M. Kováča ml. na stretnutie.[10]

• Už 7. septembra 1995 bol z prípadu odvolaný (prípad mu bol odňatý) vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič po tom, čo sa verejne vyjadril, že má závažné podozrenie o účasti SIS na prípade.
• Peter Vačok viedol trestné stíhanie voči príslušníkovi SIS Jiřímu N., ktorý nedokázal zdôvodniť svoju prítomnosť pri dome M. Kováča ml. Uznesenie o vznesení obvinenia však prokurátor zrušil a I. Lexa podal na Vačoka trestné oznámenie. Následne Vačok obvinil aj Oskara F. a Igora M. zo spolupáchateľstva, pričom Oskar F. priznal, že do veci je zapletená SIS. (Pozri dole Výpoveď Oskara Fegyveresa..) Prokurátor Róbert Vlachovský napriek tomu uznesenie o vznesení obvinenia zrušil a prípad bol odňatý aj Vačokovi.[15] Vačok po tom, čo mal pohovor s pplk. Jánom Kosťovom[16], generálnym riaditeľom sekcie vyšetrovania kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru (PZ) požiadal o odchod zo svojej funkcie a v polovici roka 1996 si podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru a odišiel do civilu. V tom čase unikla na verejnosť údajná nahrávka údajného telefonického rozhovoru medzi Lexom a ministrom vnútra Hudekom. Z rozhovoru, v ktorom Hudek avizoval, že „vyšetrovateľa kopne do gúľ“ mu Lexa sľúbil dať „pusu na čelo“. Prvá Hudekova reakcia pravosť nahrávky potvrdila, následne však obaja začali zapierať a nahrávku označili za montáž. Dva dni po uskutočnení rozhovoru bol z vyšetrovania Vačok odvolaný.[17] V. Mečiar na mítingu s občanmi verejne oznámil, že vyšetrovanie únosu preberú tzv. Stredoslováci. „Sa toho chytia, dúfam, že zjednajú nápravu.“[18]
• Jozef Číž (Stredoslovák, riaditeľ Okresného úradu vyšetrovania PZ vo Zvolene) prevzal vyšetrovanie od októbra 1995. Spolu s ním na prípade pracoval J. Chmel. Títo v máji 1996 (po 7 mesiacov) pre nedostatok dôkazov na začatie trestného stíhania prípad uložili.[15]
• Na list so sťažnosťami M. Kováča st. na postup vyšetrovania z 27. novembra 1995 odpovedal Kosťov, že v oboch výmenách vyšetrovateľov nedošlo k odňatiu trestnej veci neoprávnenou osobou (ale oprávnenou osobou) a z týchto dôvodov považuje výhrady prezidenta za neopodstatnené.[19]

• Na slávnostný ceremoniál 30. augusta až 1. októbra 1995 pri príležitosti tisíc dňovej existencie Slovenskej republiky v športovej hale v Trnave, ktorého sa zúčastnila celá vláda, zástupcovia cirkvi a diplomacia už nebol prezident pozvaný. 31. augusta 1995 uniesli jeho syna. Deň predtým titulná strana vo vládnych novinách Slovenská republika ho takto škandalizovala: "Prezident má miliónový účet v Raiffeisenbank vo Viedni". Ako dôkaz bol vytlačený bankový výpis s bilanciou účtu 23 258 688,80 šilingov, ktorý bol bankou neskôr odhalený ako falzifikát.[20]
• 11. októbra 1995 bol z maďarského mesta Győr odoslaný list s odosielateľom Braňo Chilo – Pták. List bol zaslaný na ministerstvo vnútra a neskôr taktiež do redakcie denníka Pravda. Autor v liste tvrdí, že Michal Kováč ml. si únos organizoval sám. Autor listu tvrdí, že aj on sám sa zúčastňoval týchto príprav. V liste sa ďalej spomína, že skupina, ktorá mu pri únose pomáhala údajne plánovala atentát i na predsedu slovenskej vlády.[11] „V prípade zavlečenia Michala Kováča mladšieho išlo o predstieraný únos alebo samoúnos.“ tvrdil Lexa.[21] "Samoúnos Michala Kováča mladšieho mali zorganizovať zahraničné tajné služby", povedal V. Mečiar.[22]

Oskar Fegyveres pred vyšetrovateľom Vačokom v septembri 1995 vypovedal, že sa ako príslušník SIS, na príkaz nadriadených, podieľal na únose Michala Kováča mladšieho.[23] Na základe jeho výpovede bolo možné získať dôkazy, ktoré SIS s únosom jednoznačne spájali (napríklad použité automobily) a preto Fegyveres odišiel zo Slovenska v obave o svoj život. Spojku v komunikácii so Slovenskom mu robil Róbert Remiáš (a Peter Tóth). Svěchota kontaktoval Fegyveresovou priateľku Adrianu K. a podľa jej tvrdenia ju nahováral na to, aby policajtom dosvedčila, že Oskar bol v čase únosu s ňou, a teda jeho výpoveď o účasti SIS na únose je klamstvo.[24]

Podľa neskorších tvrdení viacerých zúčastnených sa Fegyveres stretol súkromne aj s prezidentom Kováčom v jeho vile v Dúbravke. Viezol ho tam Marian Kočner v aute prítomného Kováčovho advokáta Havláta.[25] Aj pri tomto stretnutí potvrdil účasť SIS na únose.

•  29. apríla 1996 Róbert Remiáš zahynul pri výbuchu vlastného auta.

Podľa Vačoka[26] : „Remiáš bol najlepším priateľom Fegyveresa, ktorého SIS chcela za každú cenu dostať na Slovensko a docieliť zmenu jeho výpovede. Remiáš bol práve tým, ktorý tomu zámeru prekážal.“ Riaditeľ SIS v rokoch 1993 – 1995 a 1998 – 2003 Vladimír Mitro v správe o činnosti SIS, ktorú predniesol v NR SR 12. februára 1999[27] uvádza opatrenia SIS, ktoré mali slúžiť aj na marenie vyšetrovania prípadu a obviňuje priamo I. Lexu:

„Zásadným spôsobom maril policajné vyšetrovanie riaditeľ SIS, ktorý ignoroval akékoľvek dožiadania orgánov činných v trestnom konaní o zbavenie mlčanlivosti zainteresovaných príslušníkov SIS, ako aj odmietol poskytnúť súhlas k policajnej prehliadke objektu SIS, kde sa nachádzal Mercedes 208 D. Dokonca I. Lexa prostredníctvom ministra vnútra SR ovplyvňoval vyšetrovanie tak, aby nedošlo k odhaleniu účasti SIS na únose.“

Aj po smrti Remiáša sa SIS snažila umlčať Fegyveresa. V januári 1997 námestník riaditeľa SIS Svěchota vyslal piatich príslušníkov kontrarozviedky na tajnú misiu do Švajčiarska, kde mali vypátrať miesto pobytu Fegyveresa.[27] Keď zistili všetky potrebné údaje o mieste pobytu, boli členovia skupiny presvedčení, že O. Fegyveres má byť zlikvidovaný. Aby sa vyhli vražde radšej sa pod zámienkou celá skupina rozhodla vrátiť do Bratislavy.[27]

Napriek podozreniam voči SIS bol námestník riaditeľa SIS Svěchota členom pôvodného vyšetrovacieho tímu únosu (vedeného Šimuničom). Až keď sa vyšetrovateľom stal Peter Vačok, vyzval Svěchotu, aby zo stretnutia vyšetrovacieho tímu odišiel.[24]

Pittnerova správa tzv. "Občianskej nezávislej komisie" (1996)[12] poukazuje na zneužitie pohotovostného policajného útvaru pri únose a dokumentuje udalosti, ktoré svedčia o marení vyšetrovania: Reakciou na vznesené obvinenie proti príslušníkovi SIS (Jiřímu N.) bolo hneď na druhý deň predčasné odvolanie ministra vnútra SR Ľ. Hudeka z jeho služobnej cesty v Bruseli a generálneho prokurátora M. Vaľa z dovolenky premiérom vlády V. Mečiarom a ich následné, dňa 25. 9. 1995, nočné rokovanie na úrade vlády. A hneď ďalší deň prokurátor R. Vlachovský náhle zmenil názor. Zrušil uznesenie majora Vačoka o začatí trestného stíhania.[12]

Dňa 16. októbra 1995 sa uskutočnil údajný telefonický rozhovor medzi riaditeľom SIS Ivanom Lexom a ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom, ktorý svedčí o spolupráci SIS a MV SR pri zahladzovaní stôp a marení vyšetrovania kauzy (zámena Vačoka za Číža).[12]

Novinári upozorňujú, že Vladimír Mečiar toho urobil príliš veľa, aby malo ísť iba o ochranu jeho blízkeho spolupracovníka I. Lexu. Všetko, čo robil pre Lexu, robil aj pre seba. Keď sa verejnosť oboznámila s nahrávkou Mečiar vyhlásil, že záznam nie je autentický: „Mám k dispozícii znalecký posudok, ktorý spochybňuje autenticitu nahrávky…“[28]

Svěchota sa vo februári 1999 dostal do väzby ako dôvodne podozrivý z organizovania viacerých káuz. 13. apríla 1999 policajtom priznal, že únos zorganizovala a spáchala SIS. 5. mája  1999 vypovedal bývalý šéf odboru SIS Róbert B., ktorý tiež priznal účasť tajnej služby na únose. Svoju výpoveď Svěchota neskôr rozšíril.[24] Po zrušení amnestií (pozri dole) účasť SIS ako možnú pripustil aj Mečiar aj Lexa a príslušník SIS Ľuboš Kosík je ochotný o nej svedčiť.

• Hneď prvý deň 3. marca 1998 premiér Vladimír Mečiar využil získané prezidentské právomoci a vyhlásil amnestiu o. i. pre páchateľov zavlečenia a zmarenia referenda z mája 1997 o priamej voľbe prezidenta a o vstupe SR do NATO.[30] 7. júla 1998 vyhlásil Mečiar ešte jednu amnestiu na rovnaké skutky.[31] Amnestie súvisia aj s vraždou Róberta Remiáša. Tieto amnestie v kombinácii s niekoľkými výmenami vyšetrovateľov spôsobili, že kauza nebola doteraz celkom objasnená. Bývalého námestníka tajnej služby Jaroslava S. v kauze obžalovať nemohli, hoci pôvodne priznal podiel SIS na únose[32] prezidentovho syna a usvedčoval aj Ivana L. Dokonca v médiach vyhlásil, že ideovým otcom únosu bol Vladimír Mečiar.[33] Advokáti Jaroslava S. však uspeli na Ústavnom súde so sťažnosťou proti obvineniu svojho klienta, v ktorej sa odvolávali na amnestie.[33]

• Po voľbách v septembri 1998, v ktorých opäť HZDS zvíťazilo, nebola Mečiarova strana schopná vytvoriť koalíciu a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Mečiar, hoci bol lídrom kandidátky HZDS, do poslaneckej lavice nezasadol. Vzdal sa funkcie poslanca a na jeho miesto nastúpil Ivan Lexa.

• V marci 2000 Vladimír Mečiar odmietol vypovedať vo veci únosu aj keď ho k tomu vyzval Jaroslav Ivor.[34]

• Pravdepodobne v máji 2000 I. Lexa opustil územie Slovenska. 10. júla 2000 po ňom bolo vyhlásené medzinárodné pátranie. Po dvoch rokoch 14. júla 2002 bol na základe medzinárodného zatykača zadržaný v Juhoafrickej republike. 18. júla 2002 bol eskortovaný na Slovensko.

• V novembri 2000 prokurátor Michal Serbin podal obžalobu na Ivana Lexu a ďalších dvanástich aktérov kauzy zavlečenia[35]. Serbin uvádza podrobnosti únosu a zapojenia SIS, z ktorých potom vychádza konkrétna identifikácia jednotlivých páchateľov únosu.[33]

• 5. apríla 2017 NR SR zrušila amnestie, čo znamená, že skutky nie sú premlčané[36] a vyšetrovanie bude obnovené.[37]
• 31. mája 2017 Ústavný súd SR potvrdil zrušenie amnestií.

Súdny proces ohľadne únosu by sa mal obnoviť na Okresnom súde Bratislava III.[1] 2. júna 2017 bol k prípadu pridelený sudca Karol Posluch z Okresného súdu Bratislava III.[38]

• Vladimír Mečiar v televízii TA3 dňa 7. marca 2017 na otázku či bola za únosom SIS odpovedal: „mohol niekto v SISke o tom vedieť, ale nebola to Slovenská informačná služba”. Mečiar podozrieva vtedajšieho námestníka SIS Svěchotu, ktorého vraj „z celej duše nenávidel“. Podľa neho boli amnestie vydané „v snahe vyriešiť politické a kriminálne problémy, ktoré „zasvinili Slovensko“.[39]
• V júli 2017 Ivan Lexa vo video rozhovore s Petrom Tóthom zaznamenanom na Tóthovom webe[40] nevylučuje, že jeho bývalý námestník Svěchota bol do únosu zapletený. Obidvaja sú však už nedôveryhodní aj preto, že v roku 2003 bol Tóth obvinený zo spravodajskej hry v kauze odpočúvania denníka SME. (Tóth bol vtedy obvinený za to, že v januári údajne poslal faxom Generálnej prokuratúre anonymné oznámenie na vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka. V oznámení sa písalo, že Palko prikázal podriadeným, aby zmenili databázu čísel odpočúvaných políciou.) V roku 2004 sa potom na súde ospravedlnil Ivanovi Lexovi za články, ktoré o ňom predtým písal.[41]
• V januári 2018 potvrdil Fegyveresovu verziu účasti SIS v únose aj ďalší priamy aktér únosu, príslušník SIS Ľuboš Kosík,[42] ktorý listom zaslal svoje vyhlásenie z väzenia v Mali.[43] Kosík obviňuje priamo I. Lexu z riadenia celej akcie.[42] Podľa Kosíka: "Mali ho (Fegyveresa) zobrať a zhodiť zo skál".[44] Dôvodom návratu skupiny bez splnenia úlohy bola podľa Kosíka banálna kontrola švajčiarskou políciu pri jazde autom. Viacerí však poukazujú na to, že tvrdenia Kosíka sú účelové.[45] Kosík bol vo väzení v Mali, kde sa pôvodne skrýval. Zadržali ho na základe medzinárodného zatykača v novembri 2016, ale v inej veci. Na Slovensku je totiž odsúdený na 14 rokov väzenia za falšovanie zmeniek. Vo februári 2018 vtedajší premiér R. Fico požiadal osobne o pomoc s vydaním Kosíka prezidenta Mali.[46] V júni 2019 sa Kosík znovu ozval redakcii SME, že je už na slobode.[47]
• 27. novembra 2000 odovzdal Okresnému súdu (OS) Bratislava III prokurátor Michal Serbin obžalobu na Ivana Lexu a ďalších dvanástich aktérov kauzy zavlečenia. Proces bol obnovený ale aktuálnne je konanie prerušené, čaká sa na Súdny dvor EÚ v Luxemburgu. Predpokladá sa, že proces s Lexom začne najskôr v roku 2020. „Po uskutočnení previerky NBÚ obidvaja prísediaci začali ihneď so študovaním predmetných dvoch spojených trestných vecí“ (20 000 strán) uviedol hovorca bratislavských súdov Pavol Adamčiak.[48]

• Vyjadrenie V. Mečiara k záverom vyšetrovania smrti Remiáša pri rozprave o návrhu na zrušenie amnestií 18. októbra 2006: "Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi."[49] Tento výrok sa odvtedy začal bežne používať ako dôvod zastavenia vyšetrovania a sta sa mémom.[50]
• 1. marca 2017 mal premiéru film režisérky Mariany Čengel Solčanskej, Únos práve na tému únosu Kováča a vraždy Róberta Remiáša.[51]
• Už v roku 2016, keď politológ Miroslav Kusý prišiel s tvrdením, že republika potrebuje slovenskú štátnu ideu, aby si vyjasnila zmysel svojej existencie a budúce smerovanie, prišiel v súvislosti s hlavným sloganom vládnej strany SMER "Robíme pre ľudí" Marián Leško opäť s tézou o únose štátu.[52] 25 rokov po únose Peter Bárdy prostredníctvom vraždy spája únos Kováča s únosom štátu: "Mečiarizmus a ľudia v jeho pozadí neuniesli len Kováča mladšieho. Uniesli celý štát. Keď oligarchovia z pozadia HZDS pochopili, že Mečiarova éra sa končí, okamžite preskočili k mladému a ambicióznemu Robertovi Ficovi. Veľkí hráči v pozadí zostali, pribudli k nim noví, len sa vymenili figúrky. Únos štátu mohol pokračovať."[53]