Plótinos

Ústredným pojmom Plotinovej filozofie je pojem Jedného. Plotinos uvažuje, že každé partikulárne jestvujúcno sa skladá z určitého počtu rozlíšiteľných zložiek, častí alebo aspektov. Platí to vďaka ich vnútornej konzistencii determinovanej konkrétnou mierou. Nielen materiálne jestvujúcna majú takúto mieru, a teda sú istým spôsobom štruktúrované, ale podľa Plotina i duše majú v sebe rozlíšiteľné prvky (myslenie, chcenie, vnímanie), hoci samotnú mieru nemajú. Všetky prvky štruktúrovaných jestvujúcien sú charakteristickým spôsobom zjednotené, a práve táto jednota dáva jestvujúcnu konkrétnu podobu. Plotinos ukazuje, že čím bude jednota prvkov užšia, o to dokonalejšie jestvujúcno touto jednotou vznikne. A práve pri úsilí hierarchizovať jestvujúcna na základe miery ich partikulárnej jednoty sa filozof dostáva k pojmu Jedného, ktorý ako Absolútna jednota je skutočným a pravým božstvom.

Označenie Jedno alebo Jeden (gr. hen) je pre Plotina celkom výstižné, keďže realitou Jedného je dokonalá jednota, ktoré nemá štruktúrované zložky, a teda je imateriálne a istým spôsobom nekonečné. Plotinos takéto božstvo predstavuje tiež ako niečo Prvé, Večné, Najvyššie. Je to v platónskom kontexte Dobro. Jedno popisuje aj ako jestvujúcno úplne pojmovo nepostihnuteľné, ktoré prevyšuje a transcenduje všetko, čo sa vo svete nachádza. Preto aj cesta k nemu nemôže viesť cez intelekt, ale len cez mystickú extázu, ktorá nezávisí od zmyslovej skúsenosti. Jedno ako jednota je úplne jednoduché a bez akejkoľvek potenciality či zmeny. I preto je božské Jedno neporovnateľné s človekom. Plotinos v tejto súvislosti podotýka, že Jedno nie je ani sebauvedomený Stvoriteľ sveta (ako napr. v kresťanskom zmysle).

Plotinos však upozorňuje, že Jedno nie je ani súčtom partikulárnych jestvujúcien, keďže tieto jestvujúcna potrebujú vysvetlenie a uvedenie svojej príčiny. Preto Plotinova filozofia nie je typickým spôsobom panteistická, hoci rozvíja myšlienku tzv. emanácie sveta z Jedného.

Hlavný článok: Emanácia Jestvujúcna ako komplexné štruktúry s mierou tak, ako každé väčšie číslo pozostáva z jednotiek, je vytvorené z Jedného. Jestvujúcna vyplývajú, vyžarujú, emanujú z Jedného. Takáto emanácia je však nevyhnutným fenoménom, pretože prisúdiť Jednému možnosť slobodnej stvoriteľskej vôle by bolo podľa Plotina pripustenie zmeny. Veci teda emanujú z božského Jedného spôsobom, akým svetlo vychádza zo slnka, ako voda prúdi z prameňa. Takto zdroj zostáva samým sebou a emanácia sa javí len ako jeho prirodzenosť. Ide teda o nutnú emanáciu ex Deo v kontraste s kresťanským slobodným stvorením ex nihilo („Najvyššia bytosť akoby preteká a jej prekypujúca plnosť tvorí všetko ostatné.“ – Piata enneada, Druhá úvaha). Treba však dodať, že aktivitu vnútri Jedného Plotinos koncipuje ako slobodnú, iba aktivita navonok je „nutným chcením“.

Emanácia (z lat. emanare – vytekať; gr. aporroia) prebieha stupňovito, čím sa vytvára hierarchia rôznych sfér bytí podľa ich blízkosti k Jednému. Celý proces emanácie sa deje mimo čas. Emanovaná hierarchia pozostáva z týchto jestvujúcien:

• božský duch – rozum,
• duša sveta,
• partikulárne duše,
• hmotný svet.

Nekonkrétnemu a božskému Jednému je hierarchicky najbližšie božský duch. Ide o realitu rozumu (gr. nous) ako súhrnu mysleného bytia – ideí. Prechod od Jedného k rozumu je prechod iracionálny a mystický. Je to prechod z nezávislého do závislého, od najplnšieho k obmedzenému, od jedného k mnohému. Božský duch ako rozum je „predsieňou Dobra“. K sebauvedomeniu v rozume dochádza po emanovaní vlastného obrazu z Jedného, kde následne v rámci reflexie dôjde k spätnému obráteniu k svojmu prameňu. Takéto nestotožnenie božského ducha so samotným Bohom je príbuzné aj myšlienkam Filóna Alexandrijského. Rozum je ako mysliaci subjekt konkretizovaný do podoby večného božského ducha a ako myslený substrát je konkretizovaný v ideách.

Ďalším emanovaným jestvujúcnom je svet duševna, duchovná substancia – svetová duša. Rozum je zameraný na seba (tzv. sebanazeranie), zatiaľ čo duša sveta je orientovaná navonok. Plotinos v duši rozlišuje dva aspekty:

1. Hľadí nahor k rozumu (božskému duchu) a kontempluje idey.

2. Hľadí nadol a dáva vznik rozumovým procesom, čím spája idey vecí s prirodzeným poriadkom.

Činnosť duše je základom pre fenomén času.

Medzi svetovou dušou a hmotným svetom sa nachádzajú partikulárne duše ľudí. Ľudská duša je tak emanáciou z duše sveta a tiež v nej možno podľa Plotina rozlíšiť dva aspekty:

1. Hľadiac hore má účasť na rozume.

2. Hľadiac dole sa spája s telom, ale s telom sa nestotožňuje.

Takto Plotinos potvrdzuje Platónovu náuku o preexistencii duše a o „páde duše do zrodenia“ – uvrhnutí duše do tela, v ktorom bude zdrojom racionality, vitality a zmyslovosti.

Posledný emanovaný stupeň bytia je hmota, ktorá je úplným protikladom Jedného. V zmysle Platónových myšlienok je i u Plotina vnímaná ako zlo, ba ako nebytie, nepravá a falošná realita. Hmotný svet je najzákladnejší substrát mnohosti, ku ktorému sa, hľadiac dole, obracia ľudská duša. Veci sú jednotou látky a formy – formy, ktorú poskytuje svetová duša, čím sa každá vec stáva oduševnenou a aspoň do istej miery vitálnou. Keďže hmota je zlom a nešťastím, tak aj ľudské telo je iba krutým väzením duše. Takýto hmotný svet je priam negáciou Jedného, je v podstate nebytím, pretože skutočným bytím je Jedno, prípadne idey jeho emanovaného rozumu. Plotinos prirovnával hmotu (látku) dokonca k najtemnejšiemu svetlu, ktoré sa nachádza na samej hranici medzi svetlom a tmou.

Tento proces emanácie Plotinos prirodzene chápe ako cestu od najvyššieho a najlepšieho k najnižšiemu a najhoršiemu. Ale postupovať je možné aj „zdola nahor“, kedy sa ľudská duša kognitívno-mystickou cestou vymaňuje z područia zlej hmoty a vracia sa späť k Jednému. Tento návrat je predmetom Plotinovej morálnej filozofie.

Princípom zla je matéria (hmota), čo je spôsobené tým, že sa nachádza na samom okraji emanácie a má najnižší stupeň dokonalosti. Podľa Plotina takto zlo nie je reálnou devastujúcou mocou (v kresťanstve konkretizovaný trebárs v diablovi), nejestvuje ani ustavičný zápas medzi silami dobra a zla, svetla a tmy, ako tvrdí perzský zoroastrizmus. Zlo je v zmysle emanácie len nedostatok dokonalosti. Zlo „nie je niečo“, ale je chýbajúci poriadok v dôsledku „veľkej vzdialenosti“ emanovaného substrátu (hmoty) od svojho prameňa – Jedného. Je možné teda povedať, že prameňom zla je Jedno, je to nutný dôsledok jeho nutnej emanácie, v ktorej sa nutne delí o svoju dokonalosť. Zlo je vlastne tienistá stránka obrazu, ktorá však paradoxne zväčšuje jeho krásu.

Plotinos sa vyjadruje aj k problému morálneho zla. Morálne zlo je dôsledkom spojenia ľudskej duše a hmotného tela. V tomto dočasnom zväzku musí racionalita duše zápasiť s telom, ktoré je zdrojom žiadostí a vášní. Zlo potom spočíva v rozdielnosti medzi dobrými intenciami duše a aktuálnym správaním tela.

Kľúčom k pochopeniu Plotinovho konceptu blaženosti (gr. eudaimonia) je mystika. Životná cesta človeka má mystický charakter a jej cieľom je zjednotenie sa s Jedným. Plotinos cestu zjednocovania opisuje ako ťažkú a bolestnú úlohu. Človek na ceste k blaženosti a šťastiu musí pomôcť sebe ako duši oslobodiť sa od svojej telesnej individuality, čomu dopomôže postupné nadobúdanie mravných a intelektuálnych cností, ako i askéza. Tak sa duša môže dostať k poznaniu poriadku celého sveta, pretože práve v sebe nachádza podstatu svetovej duše – ľudská duša je vlastne individualizovaná svetová duša. Človek ako takáto duša následne pochopí, že cesta smeruje dovnútra k sebe, k ponoreniu do samého seba, čiže do toho božského, čo je v ňom. Je to intenzívne sebanazeranie, ktoré vedie k návratu do svetovej duše. Bez tohto návratu je duša po smrti tela „uväznená“ zas v inom, ďalšom tele, čím sa stáva súčasťou kolobehu (pozri aj reinkarnácia). Rozumovým nazeraním duša postihne svoju spolupatričnosť so svetovou dušou. I svetová duša cestou extatickej mystickej vízie nahliadne božský rozum, ktorý sa následne zjednocuje rovnakou cestou s Jedným. Duša v mystickej extáze pri zjednocovaní so svetovou dušou zanecháva vedomie a spomienky, čím sa úplne vnorí do božského Jedného (tzv. sebazapomínajúce odovzdanie). Toto zjednotenie je vlastnou podstatou blaženosti človeka.