Lucretius Carus

Naším najdôležitejším zdrojom informácii o Lucretiovom živote je Chronicon (Kronika) od Hieronyma. Podľa toho zahynul básnik-filozof vo veku 44 rokov vlastnou rukou po tom, ako vypil nápoj lásky a ten ho dohnal k šialenstvu. De rerum natura napísal počas záchvatov šialenstva [1]. Rozličné verzie kroniky uvádzajú ako rok Lucretiovho narodenia 96, 94 alebo 93 pred Kr. (a dátumy smrti teda ako 52, 50 a 49 pred Kr.).

S týmto údajom ale nesúhlasia iné pramene, napríklad údaj v Cicerovej korešpondencii bratovi Quintovi z roku 54 pred Kr. Cicero spomína, že vo februári toho roku mal možnosť spolu s bratom čítať Lucretiovo dielo. Pritom text De rerum natura dokazuje, že skladba bola vydaná bez záverečnej úpravy, veľmi pravdepodobne preto, že autor zomrel pred jej dokončením. Pokiaľ je táto hypotéza pravdivá, Lucretius musel byť už v roku 54 pred Kr. mŕtvy.

Tretím zdrojom údajov o Lucretiovom narodení a smrti je Vita Vergilii (Život Vergília) od Donata. Podľa toho filozof umrel v roku, kedy dovŕšil Vergílius 17 rokov a konzulát zastávali Pompeius a Crassus. Tento údaj sám osebe je nepresný, pretože Vergílius, ktorý sa narodil roku 70 pred Kr., mal 17 rokov roku 53 pred Kr., ale Pompeiov a Crassov konzulát spadá do roku 55 pred Kr. Zo všetkých možností sa posledný dátum, rok 55 pred Kr., javí ako najpravdepodobnejší dátum úmrtia (a podľa Hieronymovych informácii sa teda Lucretius narodil roku 99 pred Kr.).

Ani ďalšie životopisné údaje, ako ich uvádza Hieronymus, sa nejavia ako pravdivé. Napríklad jeho tvrdenie, že o vydanie De rerum natura sa zaslúžil Cicero, bolo zavrhnuté ako vymyslené. Pokiaľ by Cicero skutočne bol editorom Lucretiovho diela, zaiste by sa o tom zmienil v svojej korešpondencii. Zmienky v korešpondencii skôr naznačujú, že Lucretia poznal ako bežný čitateľ. Cicero sa nezaoberal vydavateľskou činnosťou a nie je pravdepodobné, že Lucretia vôbec poznal.

Zdá sa, že Hieronymus sa skôr pokúšal, ako jeden z popredných predstaviteľov cirkvi, zdiskreditovať pohanského filozofa, ktorý v duchu epikureizmu pochyboval o živote po smrti a o tom, že by sa nejaké božstvo zaujímalo o človeka. To sa týka tak historky o nápoji lásky, ktorá je očividne vymyslená, a veľmi pravdepodobne aj Lucretiovej samovraždy, ktorú nepotvrdzujú žiadne iné pramene o jeho živote.

Lucretius sám uvádza na viacerých miestach svojej básnickej skladby, že jeho hlavným zámerom je oslobodiť ľudskú myseľ od poverčivosti a strachu zo smrti. Pokúša sa o to prostredníctvom filozofického systému vytvoreného Epikurom, ktorý je v De rerum natura vyzdvihovaný takpovediac medzi bohov.

Lucretius spája poverčivosť (religio) s vierou, že bohovia alebo nejaká nadpozemská sila stvorila svet a naďalej doň zasahuje. Pomocou pozorovania a logickej úvahy sa snaží dokázať, že fungovanie sveta možno vysvetliť prostredníctvom prírodných javov – pravidelného pohybu a interakcie atómov (partes) v priestore – a nie prostredníctvom bohov, ktorých by sa mal človek báť alebo im slúžiť.

O smrti Lucretius tvrdí, že je iba rozkladom fyzického tela a rozumu a nie je na nej ani nič dobré, ani nič zlé. Pretože po smrti nikto nič necíti, nemôže cítiť ani zármutok nad stratou života alebo bolesť. Strach zo smrti je len preneseným strachom zo života a z bolesti, ktorú môže v skutočnosti pociťovať iba živý tvor. Lucretius tiež používa argument symetrie: rovnaký stav neexistencie ako po smrti predsa človek zažíva aj pred svojim narodením a pokiaľ sa nebojíme tohto obdobia predchádzajúceho životu, nemáme sa báť ani obdobia po živote.

Lucretiova skladba v šiestich knihách je vystavaná symetricky. Prvé tri knihy poskytujú základný výklad o filozofických pojmoch, v ktorých Lucretius uvažuje: bytí a nebytí, hmote a priestore, časticiach a ich pohybe, nekonečne a vesmíre, podstate ľudskej mysle, ktorú rozdeľuje na animus, čiže rozum, a anima, čiže zmyslové vnímanie, a jej smrteľnosti. Tri ďalšie knihy používajú tieto pojmy, aby vysvetlili javy, ktorými sa najčastejšie človek zaoberá, medzi nimi i zrak, sexuálnu príťažlivosť, poľnohospodárstvo, nebeské úkazy a choroby.

Prvú knihu otvára hymnus na oslavu Venuše, ktorý je jednou z umelecky najprecítenejších častí diela. Tento úvod je o to zaujímavejší, že kontrastuje s Lucretiovým odmietaním bohov.

To, že Lucretius nestihol De rerum natura dokončiť, dokazuje náhly koniec skladby akoby uprostred myšlienky. V piatej knihe sľubuje básnik, že podá v najbližšej časti popis sídiel bohov, ale namiesto toho sa v šiestej knihe dostáva k popisu Aténskeho moru, za ktorým už nič nenasleduje. Podobné nezrovnalosti sa vyskytujú na viacerých miestach básne.

De rerum natura je písané hexametrom, podobne ako diela Ovídia alebo Vergília. Lucretiovo metrum, ktoré je staršie ako metrum dvoch velikánov Augustovho obdobia, sa však líši od hexametru neskorších básnikov, čo dlho viedlo k tomu, že bol ako autor podceňovaný. Používa neobvyklé radenie prízvuku, asonanciu, synkopáciu, veľký význam pripisuje dieréze. Tieto prvky, ktoré pôsobia pri neskorších uhladených hexametroch, „drsne“, súvisia s energiou básne, ktorá sa pokúša vyjadriť nesúrodosť látok i svojim rytmom.

Podobne ako jeho súčasník Cicero sa aj Lucretius podieľal na vytvorení latinskej filozofickej terminológie jej prevodom z gréčtiny. Okrem novotvarov tohto druhu používa hojne archaizmy, ktoré boli typické pre vysokú reč básnikov. Podľa Epikurovej zásady, že je potrebné myšlienky formulovať do krátkych ucelených výrokov, ktoré si možno ľahko zapamätať a možno ich často opakovať, vkladá Lucretius opakovane do svojej skladby niektoré sekvencie, ktoré v niektorých prípadoch vytvárajú až refrén. Tak napríklad dvojveršie nam quod cumque suis mutatum finibus exit, continuo hoc mors est illius quod fuit ante (keď opustí zmenené čokoľvek hranice vlastné, mŕtva je zrazu vec, čo bývala predtým) sa opakuje na štyroch miestach prvých troch kníh [2].

Lucretius bol považovaný za velikána básnického umenia už v antickej dobe. Pochvalne sa o ňom zmieňujú mnohí kritici aj iní básnici: Cicero, Ovídius, Vergílius, Cornelius Nepos, Vitruvius, Quintilianus a Statius.

S nástupom kresťanstva sa postoj vzdelaných vrstiev k Lucretiovi výrazne zmenil. Jeho odmietanie božského v svete a nesmrteľnosti duše znamenalo, že ho kresťanské autority, aj zmienený Hieronymus, odsúdili.

Novovek objavil Lucretia spolu s rukopisom, ktorý v roku 1418 našiel Poggio Bracciolini v Alsasku.