Gnosticizmus

Gnosticizmus (z gréc. gnósis, γνώσις, poznanie) alebo gnóza je nábožensko-filozofický smer neskorej antiky, ktorý zažil svoj najväčší rozmach v 1. – 3. storočí po Kr. Je preň charakteristické odmietanie hmotného sveta, spásna rola poznania a vyznačuje sa vierou v božskú iskru v človeku. Tento článok nepojednáva o novognosticizme či iných prúdoch západného ezoterizmu.

Termíny gnóza a gnosticizmus

Gnosticizmus je neologizmus, ktorý začali používať pre rozvinutejšie kresťansko-gnostické systémy francúzski učenci v 18. storočí.[1] Vymedzuje sa ako nábožensko-filozoficko-sociálny prúd neskorej antiky, ktorý existoval v 2. – 4. storočí.

Gnóza, termín pochádzajúci z gréckeho slova gnosis („poznanie“), je podstatou učenia gnostických systémov. Poznanie má podľa gnostických systémov spásonosný charakter. Pomáha uvedomiť si skutočnú podstatu hmotného sveta, vymaniť sa z neho a navrátiť sa do pôvodného stavu jednoty s univerzom.

Časom sa pojem gnóza stal všeobecným označeným pre filozoficko-náboženské prúdy neskorej antiky, ktoré spájala myšlienka zvestovaného poznania – gnózy s cieľom vymaniť sa z hmotného sveta a zjednotenia s univerzom.

Ľudia, ktorí sa venovali praktizovaniu a hľadaniu gnózy, sa zvyknú označovať ako gnostici. Takto gnostikov nazývali predovšetkým ich oponenti – kresťanskí hereziologóvia, v skutočnosti nie je dochované v prameňoch, že sa tak sami označovali. Veriaci z kresťansko-gnostických smerov gnózy sa napríklad označovali ako kresťania.[2]

V súčasnom vedeckom diskurze sa v anglicky píšucej komunite používa termín gnosticizmus, kým v nemecky písanej literatúre sa pojmy gnóza a gnosticizmus môžu zamieňať.[3]

Pramene

Pramene, pomocou ktorých vedci skúmajú fenomén gnosticizmu sa dajú rozčleniť na dve skupiny.

Hereziologická literatúra

Prvou skupinou sú texty kresťanských hereziológov, ktoré informujú o jednotlivých gnostických spoločenstvách z uhla kresťanskej polemiky. Ich pohľad na gnózu formuje potreba vymedzenia sa voči nej a z toho vyplývajúca tendenčnosť.[4] Napriek všetkému sú cenným zdrojom informácií. Niektorí autori aspoň v zlomkoch zachovali niektoré gnostické texty. Do objavov prvých priamych prameňov a predovšetkým nálezov rukopisov z Nag Hammadí boli jediným zdrojom informácii o gnosticizme.[4]

Najznámejší a najvýznamnejší hereziologický spis venujúci sa gnosticizmu pochádza od Eirénaia z Lyonu. Nazýva sa „Odhalenie a vyvrátenie falošného poznania“, známy už od staroveku pod názvom „Proti herézam“. Na svojom diele pracoval pravdepodobne po mnoho rokov, ako vidieť z častých opráv a dodatkov.[5] Pri písaní spisu čerpal priamo z gnostických spisov, ktoré kolovali v jeho dobe, a z protignostických polemík starších hereziológov (napr. Justín Mučeník, dielo Syntagma), ktoré sa do dnešnej doby nezachovali.[6] Jazykom textu bola gréčtina. Jej grécka pôvodná podoba sa zachovala iba v zlomkoch, do dnešnej doby prežila v latinskom preklade.[7]

Ďalšími kresťanskými autormi, ktorí sa venovali vo svojom diele polemike s gnosticizmom, boli Hippolytos Rímsky. Napísal spis „Odhalenie všetkých bludov“, ktorý je významný zachovaním kompletného gnostického spisu „Naasejský traktát“. Klement Alexandrijský je významný výpiskami z diela valentinovca Theodota. Órigenes zachoval v 48 citáciách časť komentára gnostika Herákleóna k Jánovmu evanjeliu. Všetci títo autori písali v gréčtine.

Priame pramene

Druhú skupiny tvoria texty napísané priamo gnostikmi, ktoré sa začali vynárať z hlbín púští od 1. polovice 19. storočia až do súčasnosti.

V polovici 19. storočia vyšiel preložený do angličtiny koptský gnostický traktát, ktorý bol podľa hlavnej osoby nazvaný Pistis Sofia. Kódex je známy ako Askewov kódex.

Ďalší súbor textov, ktorý vošiel do histórie bádania pod menom Bruceho kódex, obsahuje Dve knihy Jeú, tri fragmenty gnostických textov a spis, ktorý dostal meno Neznáme gnostické dielo.

Najvýznamnejšou zbierkou originálnych gnostických textov pred objavom rukopisov z Nag Hammadí je Berlínsky kódex. Obsahuje Tajnú knihu Jánovu, Múdrosť Ježiša Krista, Máriino evanjelium a zlomky negnosticky ladených Skutkov Petrových.

Texty z Nag Hammádí

Texty z Nag Hammádí sú v súčasnosti najvýznamnejším prameňom pre skúmanie gnosticizmu. Začali sa objavovať od roku 1946, keď bol do egyptského národného múzea prinesený dnešný Kódex III.[8] Postupne sa za pomerne dramatických okolností podarilo zhromaždiť všetky dochované kódexy z nálezu. Začal sa preklad a spracovanie textov, ktorý skončil až v roku 1977.[9]

Celkovo ide o 13 zväzkov – kódexov, tvorených 51 textami rôzneho obsahu o 1153 stranách z pôvodných približne 1257 strán, čo znamená zachovaných približne 90 % textu.[10] Tridsaťdeväť textov nebolo predtým vôbec známych, šesť sú texty, ktoré sa objavujú v zbierke dvakrát a šesť bolo známych zo starších objavov.

Medzi najvýznamnejšie objavené texty patrí napr. Tomášovo evanjelium, Filipovo evanjelium a Tajná kniha Jánova.

Hlavné rysy gnosticizmu

Aj keď sa jednotlivé gnostické texty a správy o gnosticizme môžu od seba v mnohom líšiť, dajú sa vystopovať niektoré spoločné rysy, ktoré prestupujú celým gnosticizmom.

Jedným zo základných rysov je predstava o božskej častici uväznenej v ľudskom tele. Vplyvom okolností opísaných v kozmogonických mýtoch padla na zem do sveta osudu, zrodenia a smrti a musí byť z neho prinavrátená späť do jednoty s univerzom, resp. bohom, označovaným niekedy ako Pleróma (gr. plnosť).[11]

Z tohto vyplýva ďalší charakteristický rys prestupujúci gnosticizmom, a tým je dualizmus. Hmotný svet je vnímaný negatívne, stvorený nižšou božskou bytosťou, označovanou ako Demiurg. Zlo a hmota sú stotožňované.[12] Gnostici sa preto usilovali vymaniť z tohto sveta a opätovne zjednotiť svoju božskú podstatu s bohom. Ten je opisovaný ako neznámy, mimosvetský a Pán všetkého stvorenia, ktorý sídli v „nadzmyslovom“ svete.[12]

Ďalším výrazným prvkom objavujúcim sa v gnosticizme je predstava o „vykúpenom Vykupiteľovi “. Gnostici verili, už za svojho života prežívali svoje spasenie a svet okolo seba relativizovali.[13] Cítili sa byť „pokolením bez kráľa“.[13] Sami sebe boli kráľmi vďaka vedomiu o svojej božskej podstate.[13] Podľa gnostikov ale ešte neboli vyzbierané a navrátené všetky božské čiastočky. Preto sa vraví o gnostikoch, že sú totožní s vykupiteľom, ktorý „má byť vykúpený“.[13]

Vykúpenie a spásu získavali gnostici prostredníctvom duchovného poznania – gnózy, ktorá im bola zvestovaná od niektorej z duchovných bytostí, ako je napríklad Sofia – Múdrosť, resp. prostredníkmi, ktorí pravdu o božskej podstate človeka zvestujú.[14] Takýmito osobami bol napríklad Set, mytologický otec skupiny gnostikov označovaných ako setovci, alebo neskôr Ježiš Kristus.

Pôvod gnosticizmu

Pôvod gnosticizmu je v súčasnosti predmetom intenzívnej vedeckej diskusie.

Na začiatku vedeckého skúmania gnosticizmu v 18. storočí sa predpokladalo na základe materiálov od hereziológov, že gnóza je kresťanská heréza, ktorá sa vyvinula z kresťanstva jeho helenizáciou.[15] Ďalej sa objavila teória o indo-iránskom pôvode gnózy, ktorá bola podporovaná podobnosťou niektorých gnostických myšlienok (dualizmus) so zoroastrizmom.[15]

Po objave rukopisov z Nag Hammadí sa tieto závery museli prehodnotiť a dnes je jasné, že gnóza má predkresťanský pôvod.[16] Jej vznik je kladený do obdobia medzi 1. storočím pred Kr. a 1. storočím po Kr.

Korene gnosticizmu sa nachádzajú v polemike okrajových skupín diasporného judaizmu s jeho hlavným prúdom, ktorú môžeme vidieť v gnostických textoch ako napr. Podstata Archontov (NHC II, 4), ktoré sa zaoberajú alternatívnym výkladom knihy Genezis. Gnóza sa voči judaizmu ostro vymedzuje. Židovského Boha Jahveho označuje menom Demiurg, ktorý podľa gnostikov len stvoril hmotný svet a v skutočnosti nad ním existuje vyšší neznámy boh, ktorého židia nevidia.[17] Gnostická predstava o bohu je paradoxne v mnohom podobná judaistickej, gnostický boh tiež nesie výrazné monoteistické rysy.

Na predstavy gnostikov vplývala aj židovská apokalyptika, ktorá predpokladá skorý koniec sveta, a preto netreba hmotnému svetu prikladať veľký význam. Spásy sa dočkajú iba jedinci – apokalyptici, ktorým sa zjavil Boh a odhalil tajomstvo blížiaceho sa konca sveta.[18] Poznanie je teda rovnako ako v gnóze zjavené. Všetko zlo pochádza zo sveta, resp. z dejín.[19]

Jedným z predpokladov vzniku gnosticizmu bol myšlienkový kvas, ktorý vznikol na Blízkom východe po páde Alexandrovej ríše. Po Blízkom východe sa šírili myšlienky helenizmu a gréckej filozofie. Jedným z významných intelektuálnych centier prelomu letopočtov sa stala egyptská Alexandria, ktorá bola zároveň jedným z významných gnostických centier. V gnóze môžeme pozorovať vplyv Platónovej filozofie, predovšetkým v myšlienke vzostupu duše.[20] Podobní sú si aj dualizmom hmoty a ducha. Gnostici často používali prevzatú grécku terminológiu, termíny ako aión, ennoia, sofia, bythos.[20]

Gnosticizmus ďalej ovplyvnilo priamo alebo nepriamo egyptské náboženstvo, grécke mystéria (orfizmus), zoroastrizmus a židovská mudroslovecká literatúra.

Gnosticizmus a kresťanstvo

Špecifický je vzťah gnosticizmus a kresťanstva. Obidva smery sa začali navzájom ovplyvňovať na prelome 1. a 2. storočia, čoho výslednom je napríklad vznik gnosticko-kresťanských skupín ako valentinovci, ktorý fungovali vnútri cirkvi pravdepodobne až do 4. storočia a sami sa označovali ako jej elita.[21] Gnostici do svojich textov ľahko vložili postavu Ježiša Krista a stotožnili ho so svojou predstavou o Vykupiteľovi.

V kresťanstve môžeme vybadať gnostické vplyvy v predstavách o Vykupiteľovi v Pavlovej epištole Filipským a predovšetkým v Jánovom evanjeliu [chýba zdroj]. Ďalej sa gnosticizmus nepriamo podieľala na rozvoji kresťanskej ortodoxie a filozofie, keďže práve v polemikách s gnózou sa formovala, vymedzovala a naberala na hĺbke. Niektorí ranokresťanskí autori, predovšetkým Órigenes, boli gnostickými myšlienkami priamo ovplyvnení.[22]

Gnostické učenie z hľadiska apoštolskej tradície odsúdil sv. Irenej z Lyonu. Jeho komplexný výklad je obsiahnutý v diele Proti bludom.[23] V ňom dokazuje, že gnostici nemajú apoštolskú postupnosť, všetky svoje vývody získali zmiešaním učenia pohanských náboženstiev, Platónovej filozofie a samotného Nového zákona. Za základ gnosticizmu je považovaný Šimon kúzelník, od ktorého vyšli všetci kacíri gnosticizmu.[23] Celkový výklad tohto diela obsahuje päť kníh, z ktorých každá premáha gnosticizmus z iného hľadiska. Prvá kniha učenie gnosticizmu vysvetľuje, druhá kniha popiera učenie o aiónoch na základe dôkazov o existencii jediného Boha. Tretia kniha vyvracia gnosticizmus na základe Písma a cirkevných podaní. Štvrtá kniha vyvracia gnosticizmus na základe výrokov Pána Ježiša Krista. Posledná kniha dokladá skutočnú prítomnosť Tela a Krvi Pánovej v Eucharistii a dokladá vzkriesenie tela, v ktoré gnostici neverili.

V postoji voči Biblii sa rôznili. Starý zákon úplne neodmietali (ako sa niekedy predpokladá), význačné bolo zaujatie pre exegézu hebrejských mien ako Elohim. Extrémnejší a dôslednejší postoj mal Markión (markionizmus). Z Nového zákona sa vyjadrovali k Jánovmu evanjeliu a odvolávali sa na skrytú tradíciu učenia od Petra (Basileidés) a Pavla (Valentinos Egyptský).[24]

Kresťanská gnóza „bolo náboženstvo vykúpenia a zmierenia ľudského ducha s nevýslovnou veľkosťou Boha. Predstavovala zásadné skreslenie kresťanskej náuky v každom z týchto bodov a cirkev ju musela odmietnuť.“[25]

Odmietavo sa ku gnosticizmu postavil aj pápež František, napríklad pred konkláve, na kongregácii kardinálov, ako aj v iných vyjadreniach.[26][27]

Gnostické hnutia a skupiny

Rané gnostické hnutia a skupiny

Šimon Mág je mytologický zakladateľ gnózy, súčasník Ježiša Krista. Objavuje sa už v Novom zákone v Skutkoch apoštolov, v ktorých chce kúpiť od apoštola Petra moc na konanie zázrakov.[28] Pochádzal zo Samárie. Podľa Justína Mučeníka existovala komunita Šimona Mága, ktorá ho uctievala ako boha.[29] Podľa legendy v apokryfných Skutkoch Petrových bojoval svätý Peter a Šimon Mág, obidvaja predvádzali čarodejné kúsky.[30] Hippolytos Rímsky píše, že Šimon Mág sa nechal zahrabať do zeme s tým, že vstane z mŕtvych, ale nepodarilo sa mu to.[30] Jeho družkou mala byť Helena, bývalá neviestka, ktorá sa prehlásila za Ennoiu (gr. myšlienka) a spolu so Šimonom kázali po Palestíne.[31]

Šimonovým žiakom má byť Menandros, ktorý sa prehlásil za Vykupiteľa.[32] Jeho krst mal zaručiť nesmrteľnosť duše.[32]

Ďalším Šimonovým žiakom bol údajne Satornilos, lat. Saturninus, ktorý pôsobil v 2. storočí v Antiochii.[33] Svet bol podľa neho stvorený sedmi anjelmi, z ktorých bol jeden židovským Bohom.[33] Delil ľudí na dve skupiny – dobrí ľudia s božskou iskrou a zlí ľudia, ktorí božskú iskru nemajú a budú zatratení.[32]

Významným gnostickým učiteľom bol Basileidés, ktorý pôsobil v 1. polovici 2. storočia v Alexandrii; bol plodný autor, mnoho sa toho ale od neho nezachovalo. Demiurga nazýval Abraxasom, čo je jedno z mien židovského Boha.[34] Vyznával doketickú kristológiu.[35]

Setovci

Setovci mali byť gnostická skupina, ktorá odvodzuje svoj pôvod od Šéta (Séta), Adamovho syna, ktorý je zvestovateľom múdrosti a vykupiteľom.[36]

Ide skôr o bádateľský konštrukt, ktorý pospájal do jednej skupiny viaceré texty z Nag Hammadí, ktoré spájala predovšetkým myšlienka Seta ako Vykupiteľa a otca gnostikov.[36] Problémom je, že neexistujú spoľahlivé dôkazy o existencii setovcov.[37] Nie sú žiadne správy od hereziológov alebo samotnej skupiny, o tom, že naozaj existovali ako spoločnosť a tak sa nazývali.[37]

Najvýznamnejším dielom pripisovaným setovcom je Tajná kniha Jánova, ktorá je zachovaná v 4 verziách, ktoré sa ďalej delia na dlhú a krátku verziu.[38] Obsahuje zhrnutie základného gnostického mýtu. Pravdepodobne ide o kompiláciu viacerých textov s mnohými redakčnými úpravami, bola dodatočne christianizovaná.[39]

Valentinovci

Valentinovci sú považovaní za najprepracovanejší a najúspešnejší gnostický systém. Fungovali predovšetkým v 2. – 3. storočí a boli silným konkurentom rodiacej sa katolíckej cirkvi. Za zakladateľa valentinovcov je označovaný Valentínos, gnosticko-kresťanský učiteľ a filozof, ktorý pôsobil približne v rokoch 140 – 160 v Ríme.[40] Bol považovaný za plodného autora, bohužiaľ až na zlomky sa z jeho diela nič nezachovalo.

Valentinovci boli rozšírení po celom Stredomorí, čo viedlo po smrti Valentína k rozdeleniu na západných a východných valentinovcov.

Problematická je rekonštrukcia učenia valentinovcov, keďže sa zachovalo veľa prameňov od žiakov Valentína, ale žiaden gnostický spis priamo od jeho zakladateľa. Predpokladá sa, že Valentínovo učenie malo dve roviny – exoternú, ktorá bola v súlade s kresťanským učením, a ezoterickú, ktorá bola tajná, obsahujúca gnostické myšlienky. Valentinovci mali zo všetkých gnostických skupín najprepracovanejšiu kozmogóniu, dochovalo sa dokonca päť rôznych verzií od hereziológov.[41]

Referencie
  1. Pokorný 1986, s. 14
  2. Rudolph 2010, s. 298
  3. Chalupa 2013, s. 6
  4. Chalupa 2013, s. 7
  5. Pokorný 1986, s. 32
  6. Pokorný 1986, s. 33
  7. Chalupa 2013, s. 8
  8. Pokorný 1986, s. 75
  9. Pokorný 1986, s. 80
  10. Chalupa 2013, s. 11
  11. Rudolph 2010, s. 63
  12. Rudolph 2010, s. 67
  13. Pokorný 1986, s. 26
  14. Pokorný 1986, s. 27
  15. Rudolph 2010, s. 38
  16. Rudolph 2010, s. 57
  17. Pokorný 1986, s. 50
  18. Rudolph 2010, s. 276
  19. Rudolph 2010, s. 277
  20. Rudolph 2010, s. 282
  21. Pokorný 1986, s. 143
  22. Rudolph 2010, s. 24
  23. Ireneus z Lyonu, Patero kněh proti kacířstvím. Praha 1876 dostupné online - česky
  24. Pelikan 1971, s. 92-94
  25. Pelikan 1971, s. 97
  26. Gnosticismus jako největší nebezpečí, časopis Revue Trivium dostupné online - česky
  27. Kardinál Bergoglio o Cirkvi a kampani médií proti Vatikánu dostupné online
  28. Sk. 8:9 – 25
  29. Rudolph 2010, s. 292
  30. Rudolph 2010, s. 294
  31. Pokorný 1986, s. 118
  32. Pokorný 1986, s. 123
  33. Rudolph 2010, s. 296
  34. Pokorný 1986, s. 133
  35. Rudolph 2010, s. 310
  36. Chalupa 2013, s. 39
  37. Chalupa 2013, s. 46
  38. Chalupa 2013, s. 40
  39. Chalupa 2013, s. 41
  40. Rudolph 2010, s. 316
  41. Rudolph 2010, s. 317

Literatúra

Sekundárna literatúra
  • Rudolph, Kurt (2010), Gnóze : podstata a dějiny náboženského směru pozdní antiky, Světová náboženství (1. vyd.), Praha: Vyšehrad, ISBN 978-80-7021-947-8
  • Ismo Dunderberg, „The School of Valentinus“, in: Antti Marjanen – Petri Luomanen (eds.), A Companion to Second-Century Christian “Heretics”, Leiden: E. J. Brill 2005, 64 – 99.
  • Michael A. Williams, "Sethianism", in: Antti Marjanen – Petri Luomanen (eds.), A Companion to Second-Century Christian “Heretics”, Leiden: E. J. Brill 2005, str. 32 – 63.
  • Pokorný, Petr (1986), Píseň o perle : tajné knihy starověkých gnostiků (1. vyd.), Praha: Vyšehrad
  • Wouter J. Hanegraaff et al. (eds.), Dictionary of Gnosis & Western Esotericism, Leiden: E. J. Brill 2006.
  • Chalupa, Aleš (2013), Gnosticismus (1. vyd.), Brno: Masarykova univerzita, ISBN 978-80-210-6507-9
  • Pelikan, Jaroslav (1971), The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine, Vol. 1 : The Emergence of the Catholic Tradition (100 – 600), Chicago; London: University of Chicago Press, ISBN 0-226-65370-6

Pozri aj

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gnosticizmus

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.