Epikouros zo Samu

Narodil sa na Samose na začiatku roka 341 pred Kr. Jeho otec Neoklés, ktorý žil z výnosu svojho poľa, bol aj učiteľom. Nepochybne práve on dal Epikurovi prvú výchovu. Keď mal Epikuros 14 rokov, bol poslaný do mesta Téos, kde počúval prednášky Nausifana, ktorý bol žiakom Démokrita. V roku 323 pred Kr. sa vybral do Atén, ako aténsky občan podliehal vojenskej službe efébov (efébos znamená dospelý), ktorá trvala 2 roky. v roku 321 pred Kr. prichádza k Neoklésovi do Kolofónu. V týchto rokoch si Epikuros nemohol dovoliť platiť žiadnu školu. Bol chudobný a mal krehké zdravie, ako svedčia jeho listy.

Od roku 321 pred Kr. do doby kedy sa usadil v Aténach (306 pred Kr.) žil Epikuros v Malej Ázii, najprv v Kolofóne, potom v Mitylénach na ostove Lesbos a v Lampsaku. Práve tu nadviazal priateľstvá, ktoré potom mali tak významné miesto v jeho škole, v Záhrade. Jeho prvý nástupca Hermachros pochádza z Mitylény, Metrodóros a jeho brat Timokrates, Idomeneus, Leonteus a jeho žena Themista, Kolótes, Polyainos a pravdepodobne aj Ktésippos sú z Lampsaku.

Po jedenástich rokoch premýšľania a meditácie osamote (321 pred Kr. - 310 pred Kr.) sa Epikuros začal venovať vyučovaniu, najprv v Mityléne, potom v Lampsaku. Zopár jeho bohatších žiakov finančne prispievalo na potreby jeho školy. V lete v roku 306 pred Kr. odišiel do Atén, kde roku 306 pred Kr. kúpil Záhradu.

Od tohto roku (306 pred Kr.) už jeho život nemá dejiny. Vie sa, že dvakrát alebo trikrát navštívil svojich priateľov v Iónii.

Zomrel v roku 270 pred Kr. vo veku 71 rokov po krutom utrpení spôsobeným chorobou vnútorností a obličkovými záchvatmi. Idomeneovi a ďalším priateľom z Lampska napísal:

Prežívam blažený a zároveň posledný deň svojho života píšuc vám toto : Úplavica mi spôsobuje také bolesti, že sa už ani nemôžu stupňovať. Ale to všetko vyvažuje radosť, ktorá naplňuje moju dušu, keď si spomínam na naše niekdajšie rozhovory. Ty sa však staraj, v zhode s náklonnosťou, akú si mne a filozofii od chlapčenských rokov prejavoval, o deti Métrodórove.

Ďalej si želal, aby sa po jeho smrti napodobňovala jeho starostlivosť o chudobných a o deti a aby sa v nej pokračovalo. Prepustil na slobodu svojho starého spoľahlivého otroka (volal sa Mys) a s ním aj ďalších troch, medzi ktorými bola aj jedna žena. Jeho ďalším želaním bolo, aby sa v dvadsiaty deň každého mesiaca oslavovala spomienku na neho a na Métrodóra. Aby sa v týchto dňoch mohli jeho priatelia bezstarostne baviť, vyčlenil na to značnú časť majetku.

Epikuros vytvoril individualistické etické učenie, podľa ktorého sa za najvyššie dobro považuje slasť a za hlavný predpoklad blaha pokoj duše. Cieľom poznania je oslobodiť človeka od strachu z bohov a zo smrti. Epikuros sa vysmieva strachu ľudí zo smrti. Hovorí, že kým človek žije, smrti niet a preto nemá dôvod báť sa jej, a keď smrť prišla, tak už niet človeka, ktorý by sa jej bál.

Epikurova etika nachádza blaženosť a slasť v umiernenom spôsobe života, ktorý je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania. Telesné pôžitky sú krátkodobé a prechádzajú do svojich protikladov, trvalú blaženosť dosahuje iba pokojná duša filozofa.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Epikouros zo Samu
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Epikouros zo Samu

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.