Theodor Wiesengrund Adorno

Theodor Ludwig Wiesengrund Adorno (* 11. september 1903, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko – † 6. august 1969, Visp, Švajčiarsko) bol nemecký filozof, sociológ, muzikológ, predstaviteľ frankfurtskej školy.[1] Ústrednou témou jeho (kritických) reflexií je európska kultúra a jej zložky (najmä hudba).

Theodor Wiesengrund Adorno
Západná filozofia
Filozofia 20. storočia

Theodor Wiesengrund Adorno (1964)
Biografické údaje
MenoTheodor Wiesengrund Adorno
Narodenie11. september, 1903, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko
Úmrtie6. august 1969 (65 rokov), Visp, Švajčiarsko
Dielo
Škola/tradíciamarxizmus, kritická teória
Oblasť záujmusociálna teória, sociológia, psychoanalýza, epistemológia, estetika, muzikológia,literárna teória, masmédiá
Význačné myšlienkykultúrny priemysel, autoritárska osobnosť, negatívna dialektika
Ovplyvnený
Ovplyvnil
Odkazy
Theodor Wiesengrund Adorno
(multimediálne súbory na commons)
 Biografický portál

Študoval filozofiu, psychológiu i hudobnú kompozíciu. Na začiatku nástupu nacizmu v Nemecku emigroval najskôr do Veľkej Británie a v roku 1938 do Spojené štáty. Vrátil sa v roku 1950 a neskôr pôsobil ako profesor na univerzite vo Frankfurte.[1]

Práca

Metodologicky rozvíjal negatívnu dialektiku, podľa ktorej je negácia relativizáciou uzavretého systému pojmov. Dialektika v Adornovom poňatí nikdy nezaujíma stanovisko vopred. Adornova negatívna dialektika vychádza z idey neustále sa premieňajúcej predreflexívnej skutočnosti, ktorá je protikladná a predchádza každému mysleniu. Táto zvláštna a neopakovateľná realita prekračuje hranice systému, žije iba mimo systému. Proti systémovému mysleniu stavia Adorno negatívne kritické myslenie, koncentrujúce sa na isté tematické okruhy alebo centrá, ktoré nazýva modely.

Model vystihuje špecifické a viac než špecifické, no zároveň bez toho, aby ho vtesnávalo do vyššieho pojmu, do všeobecného. Filozoficky myslieť znamená myslieť v modeloch; negatívna dialektika je súborom modelových analýz. Ide jej o kritiku univerzálnej zaslepujúcej súvislosti i seba samej. Negatívna dialektika ako kritika vôbec je tak aj vlastnou sebadeštrukciou: nie je filozofovaním o konkrétnom, ale uvoľnením sa voči konkrétnu s cieľom filozofovať z konkrétneho.

Podľa Adorna je vnímanie šťastia a slobody neoddeliteľné od vzdelania. Racionálne myslenie je podľa neho prostriedkom vlády. Kritizuje chápanie umenia ako formy tovaru.[1]

Dielo
  • Kierkegaard. Konstruktion des Ästhetischen, 1933
  • Dialektik der Aufklärung, 1947 (spolu s M. Horkheimerom)
  • Philosophie der neuen Musik, 1949
  • Minima Moralia. Reflexionen aus dem beschädigten Leben, 1951
  • Zur Metakritik der Erkenntnistheorie. Studien ber Husserl und die phänomenologischen Antinomien, 1956
  • Noten zur Literatur, 3. Bde., 1958-1965
  • Einleitung in die Musiksoziologie, 1962
  • Drei Studien zur Hegel, 1963
  • Eingriffe. Neue kritische Modelle, 1963
  • Jargon der Eigentlichkeit, 1965
  • Negative Dialektik, 1966, hlavné dielo
  • Der Positivismusstreit in der deutschen Soziologie, 1969
  • Ästhetische Theorie, 1970
  • Erziehung zur Mndigkeit, Vorträge und Gespräche mit Helmut Becker aus den Jahren 1959 bis 1969, 1970
  • Gesammelte Schriften in 20 Bänden, hg. v. R. Tiedemann, 1970-1986
  • Soziologische Schriften, 1971
  • Philosophie der neuen Musik, 1972
  • Philosophische Terminologie, 2 Bde., 1974
  • Briefwechsel mit E. Krenek, 1975

Referencie
  1. Adorno, Theodor. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 56.

Pozri aj

Iné projekty

Zdroje
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Theodor W. Adorno na anglickej Wikipédii.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.