Hypatia

Hypatia (starogr. Ὑπατία – Hypatia; * 350 – 370, Alexandria – † 415, Alexandria) bola pohanská helenistická novoplatónska filozofka, astronómka a matematička, žijúca na prelome štvrtého a piateho storočia v egyptskej Alexandrii, vtedy súčasti Rímskej, resp. novovznikajúcej Východorímskej ríše. Bola poprednou mysliteľkou novoplatónskej školy v Alexandrii, kde učila filozofiu a astronómiu. Je prvou ženou matematičkou, ktorej život je v rozumnej miere zaznamenaný. Počas života bola známa ako učiteľka a poradkyňa. Napísala komentár k Diofantovmu dielu Arithmetica, ktorý sa mohol čiastočne zachovať vložený do Diofantovho originálneho diela, a komentár k pojednaniu Apollónia z Pergy o kužeľosečkách, ktorý sa nezachoval. Mnoho ľudí tiež na základe názvu komentára jej otca Theóna k tretej knihy Almagestu verí, že Hypatia mohla upraviť aj text Ptolemaiovho Almagestu.

O rovnomennej planétka pozri 238 Hypatia.

Hypatia
grécka filozofka
Narodenie	medzi 350 až 370
Úmrtie	415 Alexandria, Egypt
Odkazy
Commons	Hypatia
Biografický portál

Postava z vatikánskej fresky Aténska škola Raffaela Santiho často pokladaná za maliarovu predstavu Hypatie

Hypatia je známa tým, že konštruovala astroláby a hustomery; avšak nevynašla ich, pretože sa používali už dlho pred jej narodením. Hoci bola pohankou, tolerovala kresťanov a učila aj kresťanských žiakov, vrátane neskoršieho biskupa Synesia. Staroveké pramene hovoria o tom, že bola obľúbená medzi pohanmi aj kresťanmi a vytvorila si veľký vplyv na politickú elitu Alexandrie. Ku koncu života radila Orestesovi, rímskemu prefektovi Alexandrie, ktorý mal spor s biskupom Kyrillom. Šírilo sa o nej, že to ona bráni Orestesovi zmieriť sa s Kyrillom a v marci roku 415 bola zavraždená zberbou spomedzi kresťanov, vedenou lektorom menom Peter.

Vražda Hypatie šokovala a vytvorila z nej „mučeníčku pohanstva“. Viedla budúcich novoplatonikov, ako bol Damaskios, k tomu, aby sa stali horlivejšími v kritike kresťanstva. Od 18. storočia (najmä v deistických a osvietenských kruhoch) sa život Hypatie opakovane objavuje ako predmet interpretácií autorov novovekej a modernej literatúry, ktorí si o nej často vytvárajú svoj vlastný a skutočnosti nie úplne zodpovedajúci obraz. Stáva sa symbolom kritiky katolicizmu, hoci žila v období prvotnej cirkvi a katolicizmus, pravoslávie, ani protestantizmus ešte neexistovali. V 19. storočí Hypatiu európska literatúra, zvlášť novela Charlesa Kingsleyho Hypatia z roku 1853, romantizuje ako „poslednú z Helénov“. V 20. storočí sa Hypatia začína zobrazovať ako ikona boja za ženské práva a predchodkyňa pre feministické hnutie. Koncom dvadsiateho storočia niektoré zobrazenia spojili jej smrť so zničením Alexandrijskej knižnice napriek historickému faktu, že Alexandrijská knižnica neexistovala už počas Hypatiinho života.