Pribina

Pribina (názvy v historických textoch: Privina, Priwina, Priuuinna, Briuuinus, Briwinus, Privuina, Priuina, Pruno, Bryno, Brynno; * okolo r. 800 – † 861) bol prvé historicky známe knieža priamych predkov dnešných Slovákov. V rokoch 825 až 833 bol posledným kniežaťom samostatného Nitrianskeho kniežatstva a asi od roku 840 do 861 prvým kniežaťom Blatenského kniežatstva na území dnešného Maďarska. Bol ženatý, mal syna Koceľa s manželkou, pochádzajúcou z Bavorska.[1][2]

O rovnomennej planétke pozri 10293 Pribina.
Pribina
nitrianske knieža

Socha kniežaťa Pribinu v Nitre
Narodenieokolo 800
Úmrtie861
Odkazy
Commons Pribina
 Biografický portál

Kostol v Nitre

Či bol Pribina pôvodne pohanom je dnes sporné, častejšie sa usudzuje, že ním bol. Vo svojom kniežatstve dal v každom prípade už okolo roku 828 postaviť kresťanský kostol, ktorý mu vysvätil osobne salzburský arcibiskup Adalram. Bol to prvý známy kostol západných a východných Slovanov. Skutočnosť, že to Pribina vykonal nezávisle od susedného vládcu Mojmíra, je jedným z dôkazov o vtedy ešte samostatnom postavení Nitrianskeho kniežatstva. Táto udalosť je dôležitá aj preto, lebo vysvätenie kostola bol úkon, spadajúci do právomocí pasovského biskupa. Predpokladá sa, že Pribina mal veľmi blízky vzťah k salzburskému arcibiskupovi Adalramovi, ktorý ho pokrstil až po vyhnaní z Nitry v mestečku Traismauer (pamätná tabuľa na kostole a fontána pripomínajúca krstenie svätenou vodou)[3].

Príčiny vysvätenia kresťanského kostola v Nitre, nie sú ešte úplne jasné. Jestvuje niekoľko názorov, z ktorých dva sú najpravdepodobnejšie:

  • Pribina dal vysvätiť kostolík pre nemeckých osadníkov, ktorí už boli kresťania pod svojím hradom (toto tvrdí napríklad Cibulka);
  • Kostolík dal Pribina vysvätiť pre svoju manželku, ktorá bola pravdepodobne kresťanka, alebo aspoň zo spoločensky vysokopostavených soľnohradských vrstiev (toto tvrdí napríklad Rapant).

O Pribinovi treba predpokladať, že bol pod vplyvom svojej manželky a stykom s bavorským nemeckým prostredím naklonený kresťanskej kultúre.

Útek z Nitry

V roku 833 dobyl Mojmír, vládca susedného Moravského kniežatstva, Pribinovo Nitrianske kniežatstvo, Pribinu vyhnal a premenil Nitrianske kniežatstvo na údelné kniežatstvo v rámci svojho vlastného štátu, ktorý odvtedy nazývame Veľká Morava.

Bližšie okolnosti a príčiny tejto udalosti nie sú známe. Jediný písomný prameň tu je spis O obrátení Bavorov a Korutáncov z roku 870, ktorý spomína okrem vysviacky kostola v Nitre (asi v roku 828) aj neskoršie Pribinovo vyhnanie z Nitry (z historických súvislostí vyplýva, že sa odohralo v prvej polovici roka 833). Túto udalosť však potvrdzujú aj archeologické nálezy. Útok Moravanov bol prudký, neodolali mu viaceré hrady Pribinovho kniežatstva. Pobedim, Majcichov a Čingov práve niekedy v tomto období zničil oheň. Zanikla aj Ostrá Skala na Orave.

V minulosti historici zvykli tvrdiť, že príčinou vyhnania Pribinu z Nitry bol odpor Mojmíra ku kristianizačnej a germanofilnej orientácii Pribinu. Kým jeho germanofilstvo asi dnes ťažko posúdiť, pohanskej orientácii Mojmíra protirečí údaj o prijatí kresťanstva Moravanmi v roku 831 a početné nálezy kresťanských stavieb spred roku 833 v Moravskom kniežatstve v Mikulčiciach.

Pribina ušiel s družinou k markgrófovi franských „východných oblastí“ (Avarská marka a Korutánska marka) Ratbodovi (Radbod, Rathbod), ktorý ho v polovici roka 833 (asi v máji) v Rezne predstavil kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Na príkaz tohto kráľa potom Pribinu pokrstili, resp. podľa niektorých bádateľov len znova pokrstili (lebo nevedel dokázať, či nebol svoho času pokrstený len nesvätenou vodou, ako to robili íroškótski misionári, a vtedy sa – napríklad podľa nariadenia synody z roku 796 – musel krst zopakovať). O slabosti Ľudovíta Pobožného v tom čase (vnútropolitické problémy) alebo o slabosti vplyvu Pribinu svedčí, že Ľudovít Pobožný neurobil pokus (ak áno, tak bezvýsledne) vrátiť Pribinovi jeho panstvo, z ktorého ho vyhnal Mojmír (takéto pokusy bývali vtedy pomerne bežné).

Pre spory s Ratbodom (možno pre jeho neochotu poskytnúť mu pomoc v boji proti Mojmírovi) čoskoro Pribina utiekol z „východných oblastí“ do Bulharska a neskôr do Chorvátska (presnejšie do Slavónska) k svojmu príbuznému, kniežaťu Ratimirovi. V roku 838 však Ratbod dobyl Ratimirovo kniežatstvo, takže Pribina utiekol k Salachovi, kniežaťu Kranska, ktorého územie vtedy už pravdepodobne patrilo do franského Korutánska, ovládaného Radbodom. Salacho zmieril Pribinu s Radbodom a pomohol mu získať priazeň kráľa Ľudovíta Nemca.

Vláda v Panónskom kniežatstve

V roku 839 alebo 840 Pribina dostal od Ľudovíta Nemca do správy územie, ktoré dnes nazývame Panónske kniežatstvo, ktoré bolo dovtedy časť Korutánskej marky spravovanej Ratbodom. V roku 846 alebo 847 dostal toto kniežatstvo do doživotnej a okolo roku 848 do dedičnej držby.V kniežatstve Pribina spustil rozsiahlu kolonizáciu a bol horlivým kristianizátorom. Hlavné mesto Blatnohrad dal prestavať na obrovskú pevnosť a postavil najmenej 15 kostolov. Pribinovo panstvo bolo cieľom misijnej činnosti franských kňazov, ktorí okrem počtu kostolov rozmnožovali aj svetskú moc Franskej ríše. Do poslednej chvíle bol Pribina verným vazalom franských kráľov, ochraňoval Franskú ríšu pred útokmi Veľkej Moravy, Bulharska a juhozápadných Slovanov. V christianizačnej činnosti Pribinovi veľmi pomáhal aj jeho syn Koceľ.

24. januára 850 Pribinovi salzburgský arcibiskup Liutprand (Liupram) vysvätil na kniežacom hrade v Blatnohrade prvý zo série kostolov. Text Conversio explitne uvádza zaujímavú informáciu – menný zoznam významných ľudí, ktorí sa na tomto akte zúčastnili. Zoznam začína 14 slovanskými menami (podľa J. Stanislava sú všetky okrem troch západoslovanské a zvyšné tri sú južnoslovanské) „Chezil [Koceľ], Unzat, Chotemir, Liutemir, Zcurben, Siliz, Wlkina, Witemir, Trebiz, Brisnuz, Zuemir, Zeska, Crimisin, Goimer, Zistilo“, ktorých môžeme považovať za členov Pribinovej družiny (teda osoby, ktoré spolu s Pribinom ušli z Nitry), a pokračuje 17 čisto nemeckými menami „Amalrih, Altwart, Wellehelm, Fridepercht, Scrot, Gunther, Gunther [2 Guntherovia], Arfrid, Nidrih, Isanpero, Rato, Deotrih, Madalperht, Engilhast, Waltker, Deotpald“. Podľa názoru Jána Stanislava názvy obcí spojené s týmito menami rozširujú hranice Pribinovho kniežatstva ďaleko na sever aj na juh (napr. Silic – Žilic- Žilina, Wlkina – dnešná Vlkonya v Maďarsku a pod.).[4]

Smrť

Pribina padol v bojoch Karlomana s Rastislavom za nevyjasnených okolností. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ.

Primárne zdroje o Pribinovi

Primárne pramene o Pribinovi sú:

  • O obrátení Bavorov a Korutáncov, t. j. tzv. Conversio, ktorý vznikol okolo roku 870 (linky pozri dole)
  • Aventinove texty, ktoré vznikli začiatkom 16. storočia na základe starších, často dnes už stratených, prameňov (linky pozri dole)
  • uvedenie v mníšskom zozname pútnikov, ktorí sa na ceste do Ríma zastavili v kláštore v Cividale (Cividalský evanjeliár; v tvare Priuuinna a možno aj Bribina)[5]
  • listiny[6]:
    • Ľudovít Nemec daroval Pribinovi (Briwinus) mansy pri rieke Valchau (rok 846): ,
    • Ľudovít Nemec daroval Pribinovi (Priwina) všetky benefíciá do vlastníctva (rok 847): ,
    • Ľudovít Nemec potvrdzuje Pribinovo (Briuuinus) darovanie územia pri Sále Nieder-Altaichu (rok 860): , , (v slovenčine); v tejto listine sa nachádza aj známy sporný výraz Slougenzinmarcha (? slovenská marka)

Pribinove osudy (tak aj v tomto článku vyššie) sa obyčajne opisujú najmä podľa Conversia; Aventinove texty (vo viacerých bodoch od Conversia odchylné) sa v súvislosti s Pribinom v bežnej literatúre obyčajne ignoruje, pretože sú neskoršieho dáta a nie všetci historici Aventina považujú za spoľahlivý zdroj. O Aventinovi pozri nižšie.

Pribina podľa textu O obrátení Bavorov...
  • latinský originál celého textu ("Priwina" sa prvý raz vyskytuje na str. 11):
  • slovenský preklad časti týkajúcej sa slovenských dejín: , iný preklad

Meno sa tu vyskytuje v tvaroch: Priwina, Privuina, Priuina, Pruno.

Pribina podľa Aventina

Aventinus uvádza o Pribinovi (Bryn(n)o..., qui et Privina) o.i. nasledovné významné informácie neuvedené v Conversiu [7]:

  • Pribinovi patrili mestá (zdroj: viacero miest v Annales Boiorum):
    • Nitra (vydanie 1710: Nitrauia/vydanie 1882:Nitrava) a
    • Bratislava (vydanie 1710: Pisonium quae & Vratislaburgium/vydanie 1882: Pisonium, quae et Vratissolaoburgium) a
    • Brno (Brynna)
  • podľa Pribinu bolo pomenované mesto Brno (zdroj: Annales Boiorum – kniha IV – cap. X 27)
  • Pribina posvätil kostol nielen v Nitre, ale aj v Bratislave (zdroj: podľa J. Stanislava sa Aventinus pri tejto informácii odvoláva na rukopis M dvornej štátnej knižnice v Mníchove a na rukupis A mestského archívu v Augsburgu – vydanie z roku 1886 – V. Band – IV. Buch – cap. 59. str. 172 – 3)

Pôvod mena Pribina

Väčšina vedcov zastáva názor, že meno Pribina vzniklo buď zo slova prvina, čiže prvorodený syn, prvý z rodu alebo je odvodené od slova pribúdať, pribývať.[8] Podľa Šimona Ondruša meno Pribina asi znamená prvotne "predný, prvý" a vzniklo alternáciou b a m (staré pr(e)im- sa zmenilo na prib-). Autor dodáva, že O väčšom výskyte základu Prib- svedčí jeho výskyt v zemepisných názvoch na Slovensku. Pribeta v Podunajskej nížine, Príbovce v Turci, Pribeník pri Kráľovskom Chlmci, Príbelce pri Lučenci...Prekvapuje zistenie, že na území iných Slovanov nie sú známe zemepisné mená so základom Prib-. Ale iní Slovania nemali ani knieža Pribinu.[9]

Významný ruský jazykovedec Oleg Trubačev vysvetľuje pôvod mena skrátením tvaru Prijebina (ľavoboček, nemanželský syn).[10]:147. V latinčine mu zodpovedá slovo privignus s rovnakým významom.[10]:147

Referencie
  1. ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Bratislava : Slovart, 2012. 671 s. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 26.
  2. DVOŘÁK, Pavel. Stopy dávnej minulosti. Zväzok 3 : Zrod národa. Budmerice : Rak Budmerice, 2013. 270 s. ISBN 978-80-85501-59-9. S. 86.
  3. KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok I : od príchodu Slovanov do roku 1526. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008. 368 s. ISBN 978-80-89222-58-2. S. 69 – 70.
  4. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3. S. 101. ; DVOŘÁK, Pavel. Stopy dávnej minulosti. 1. vyd. Zväzok 3, Zrod národa. Budmerice : Rak, 2004. 287 s. ISBN 80-85501-28-7. S. 157.
  5. pozri napr. DVOŘÁK, Pavel. Stopy dávnej minulosti. 1. vyd. Zväzok 3, Zrod národa. Budmerice : Rak, 2004. 287 s. ISBN 80-85501-28-7.
  6. Magnae Moraviae fontes historici. Ed. Lubomír Emil Havlík et al. Vyd. 1. Zväzok III : Diplomata, epistolae, textus historici varii. Brno : Universita J. E. Purkyně v Brně – filosofická fakulta, 1969. 470 s. (Spisy filosofické fakulty; zv. 134.) ; v Dvořák 2004 je tretia listina aj farebne odfotená
  7. STANISLAV, Ján. Slovenský juh v stredoveku II. 2. vyd. Bratislava : Národné literárne centrum, 2004. 533 s. ISBN 80-88878-89-6. S. 370. ; a Aventinus: Annales Boiorum, vydanie z roku 1710 - kniha IV - cap. X 27 a XII 7 a XII 13,14 a XIII 14 a XIII 20 a XIV 7 a XIV 43 - český preklad tu , latinský originál tu str. 352 a nasl., latinské vydanie z roku 1882 tu str. 527 dole ďalšie verzie Aventinovho textu pozri napr. v článku bitka pri Bratislave
  8. http://old.kniznica-rv.sk/publikacie/slovensko_v_historii.htm
  9. ONDRUŠ, Šimon. Odtajnené trezory slov II. Martin : Matica slovenská, 2002. ISBN 80-7090-659-6.
  10. MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. 1. vyd. Zväzok II. Praha : Libri, 2006. 967 s. ISBN 80-7277-105-1.

Externé odkazy

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pribina
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.