Peter Orseolo

Narodil sa v Benátkach. Jeho otec bol benátsky dóža Otto Orseolo a matka Mária[1] bola dcéra kniežaťa Gejzu. Počas svojho života mal dve manželky. Prvá, Judita, bola dcéra reznianskeho kniežaťa Ruprechta. Neskôr sa oženil s Juditou Schweinfurtskou, dcérou severobavorského markgrófa Henricha.

Na trón ho určil jeho strýko Štefan I. hneď po smrti svojho syna Imricha. Obišiel tým oprávnené nároky členov arpádovského rodu, z čoho neskôr vzniklo mnoho sporov a vojen. Po otcovej smrti v roku 1031 žil Peter na uhorskom kráľovskom dvore. Kráľ Štefan I. ho vymenoval za vojvodcu kráľovského vojska.

Po nástupe na trón zbavil kráľovnú Gizelu Bavorskú, vdovu po Štefanovi, akéhokoľvek politického vplyvu a vyhnal ju do izolácie na jeden z hradov (pravdepodobne na Vesprém).[2] Dokonca zabral i jej majetky, ktoré dostala do vena, čím popudil voči sebe Bavorov aj samotného nemeckého kráľa Henricha III. Na prelome rokov 1039 a 1040 vpadol do Východnej marky spolu s českým kniežaťom Břetislavom a neskôr v auguste 1040 Henricha III. spoločne porazili. Počas spojenectva odrazil Peter aj útok poľského vojska. Z Poľska sa na uhorský trón chcel dostať Vazulov syn Belo.

V Uhorsku však Peter popularitu veľmi rýchlo stratil. Do vysokých úradov dosadzoval totiž výlučne cudzincov, predovšetkým Nemcov a Talianov, a na vlastných veľmožov nebral ohľad. Šľachta bola nespokojná a začala pripravovať voči nemu povstanie. Na jeho čelo sa postavil bývalý palatín Samuel Aba, švagor Štefana I.

Po vypuknutí povstania v roku 1041 ušiel Peter k svojmu švagrovi Adalbertovi, markgrófovi Východnej marky, pretože videl, že v Uhorsku stratil zázemie. Ani české knieža Břetislav mu nemohol prísť na pomoc, pretože sa bránil presile Henrichovho vojska. Od Adalberta zakrátko odišiel a hľadal pomoc u svojho bývalého nepriateľa Henricha III. "Po víťazstve v Čechách obrátil Henrich pozornosť na Uhorsko. Preto mu Petrova žiadosť o pomoc proti novému uhorskému kráľovi Samuelovi Abovi prišla mimoriadne vhod."[3] V októbri 1041 uzavrel Henrich spojenectvo s Břetislavom a spoločne vpadli do Uhorska. Podarilo sa im dobyť 9 komitátov a do ich správy dosadil kráľ Henrich Domoslava, syna Ladislava Lysého.[4]

V lete 1043 zaútočili nemecké vojská znovu na Uhorsko, ale Samuel Aba sa s Henrichom dokázal dohodnúť. Samuel Aba mu odstúpil pás územia na západ od riek Litavy a Moravy, čím vytýčil hranice medzi oboma celkami a Henrich sa zaviazal, že nebude podporovať nároky Petra Orseola na uhorský trón a uznáva Samuela za uhorského kráľa. Aba mal navyše prepustiť zajatcov a poslať Henrichovi cennosti.[5] Keďže Samuel Aba neplnil poriadne mierové podmienky, nemecký kráľ Henrich sa do Uhorska znovu vypravil so svojím vojskom v polovici roku 1044 a spolu s ním prišiel aj Peter Orseolo. K Henrichovmu vojsku sa pripojilo i Břetislavovo české vojsko. Rozhodujúci boj sa odohral pri dedine Menfö 5. júla 1044. Časť uhorského vojska prešla k Petrovi a zvyšok spojenci porazili. Kráľ Samuel Aba bol na úteku prichytený, postavený pred súd a zakrátko popravený. Novým kráľom sa korunováciou v Stoličnom Belehrade stal znovu Peter Orseolo.

26. mája 1045 prišiel Henrich do Stoličného Belehradu, kde mu Peter Orseolo prisahal lénnu vernosť ako odmenu za pomoc proti Samuelovi Abovi. Proti tomuto aktu, ale aj proti cudzincom a cirkvi začali zakrátko vznikať povstania. Peter zakročil v roku 1046 proti sprisahaniu synov Prokuja, strýka Štefana I., ale nezabránil, aby biskup Gerard spolu s niekoľkými veľmožmi vyslal poslov do Kyjevskej Rusi, so žiadosťou o príchod Vazulových synov Ondreja a Leventeho do Uhorska. V tom istom čase sa vzbúril aj békešský župan Vata.

V septembri 1046 sa Ondrej a Levente stretli na hrade v Abovskom Novom Meste s Vatovými povstalcami, ktorí zavrhli západne kresťanstvo, chceli pozabíjať biskupov a kňazov a žiť podľa starých zvykov. Kráľ Peter sa dozvedel o ich príchode a ponáhľal sa do svojho sídla – Stoličného Belehradu. Predbehol ho však biskup Gerard so svojou skupinou, ktorú tvorili biskup Bystrík, biskup Buldus a biskup Benetus a Petra do mesta už nevpustili. Keď chceli biskupi potom pri Pešti privítať družinu Ondreja a Leventeho, prepadli ich Vatovi vojaci a okrem biskupa Beneta ich povraždili. Peter sa ešte proti povstalcom bránil niekoľko dní, musel však utiecť. Na úteku smerom k západným hraniciam Uhorska ho chytili a oslepili. O jeho ďalšom osude niet žiadnych hodnoverných dokladov.