Železničná trať Ružomberok – Korytnica

Obyvatelia Liptova sa od začiatku rozvoja železničnej dopravy na území Slovenska snažili o priame železničné spojenie Liptova so stredným a južným Slovenskom. Roku 1869 sa usilovali predstavitelia Liptovskej župy a mesta Ružomberka o to, aby uhorská severná železnica viedla z Lučenca cez Banskú Bystricu do Ružomberka. Magistrát mesta Ružomberok sa v apríli 1869 uzniesol, že poskytne na túto stavbu stavebné pozemky a stavebný materiál. Prípoj ku Košicko-bohumínskej železnici však postavili cez Turiec. Trať Zvolen – Vrútky otvorili v auguste 1872.

Koncom 19. storočia sa stala predmetom úvah, ale aj konkrétnych plánov, výstavba železnice z Banskej Bystrice do Ružomberka. Uvažovalo sa aj o železničnom spojení Ružomberka s Dolným Kubínom. V polovici 20. rokov 20. storočia je opäť na pretrase stavba železnice Banská Bystrica – Ružomberok. Podľa pôvodných plánov mala merať až 66 km. Roku 1927 intervenovali zástupcovia Banskej Bystrice, Ružomberka a Dolného Kubína a poslanci zo Slovenska u vlády, aby sa postavila železnica z Banskej Bystrice do Ružomberka a odtiaľ do Dolného Kubína. V rokoch 1943 a 1944 sa opäť ozývajú hlasy za postavenie tejto železnice. Kvôli vojne sa však tento projekt nerealizoval. A v období socializmu už tento projekt nebol na programe dňa.

Už roku 1898 sa uvažovalo využiť stavebné plány železnice Banská Bystrica – Ružomberok na postavenie železnice Ružomberok – Korytnica. Roku 1906 bola založená akciová spoločnosť Miestna železnica Ružomberok – Korytnica iniciátormi projektu boli Korytnický lekár Dr. Jozef Ormai a železničiar Štefan Angyal. Stanovy akciovej spoločnosti boli schválené 12. decembra 1906. Jej cieľom bolo postaviť železnicu na prepravu dreva a na osobnú dopravu pre prepravu kúpeľných hostí do kúpeľov v Korytnici. Pôvodný projekt s normálnym rozchodom (1 435 mm) sa napokon nerealizoval. Schválený bol nakoniec variant s úzkym rozchodom (760 mm). Tento fakt však znamenal súdny proces mesta Ružomberok s vládou Budapešti, ktorá musela vrátiť subvencie, ktoré mesto prispelo na normálny rozchod.[1]

Oproti pôvodnému plánu bol spoločnosťou Mandel a Révész realizovaný len 23,564 km dlhý úsek z Ružomberka údolím riečky Revúcej a Korytnickou dolinou do kúpeľov Korytnica. Otvorenie Miestnej železnice Ružomberok – Korytnica bolo 5. júna 1908.[2] Spočiatku bola prevádzkovaná Košicko-bohumínskou železnicou, od roku 1921 ČSD. Posledným dňom prevádzky bol 28. september 1974 a následne bola unikátna trať vrátane zvršku zlikvidovaná, aby ustúpila rozvíjajúcej sa automobilovej doprave.[1]

Trať mala 9 zastávok a dĺžku 24 km.

Stanice a zastávky na trati:

(posledný názov / km poloha / pôvodný názov):

• Ružomberok = km 0,000 / Ružomberok
• 1. Ružomberok malá stanica = km 2,266 / Ružomberok papiereň
• 2. Ružomberok-Biely Potok = km 5,427 / Biely Potok
• 3. Ružomberok-Trlenská = km 6,652 / Trlenská dolina
• 4. Ružomberok-Jazierce = km 7,976 / Biely Potok papiereň
• 5. Ružomberok-Podsuchá = km 11,420 / Somsichov prameň
• 6. Liptovská Osada = km 15,279 / Osadianska píla
• 7. Liptovská Osada obec = km 16,436 / Osada obec
• 8. Liptovská Osada-Patočiny = km 20,549 / Patočinská dolina
• 9. Korytnica kúpele = km 23,467 / Korytnica kúpele

Ako prvá dodávala tri lokomotívy typu 51 pre železnicu budapeštianska fabrika MÁVAG. Počas prvej svetovej vojny boli premiestnené k Heeresfeldbahn a slúžili na trati Gardena Fleimstalbahn a vojenskú prepravu na Predných Dolomitoch. Po roku 1918 ostali lokomotívy v talianskom Tirolsku. Talianske štátne dráhy ich neskôr umiestnili na miestnu železničnú trať Mori – Arco – Riva v Trentine.

Prevádzka bola dočasne zachovaná vďaka lokomotívam z Borzsatalskej dráhy (dnes Ukrajina). Neskôr prišli lokomotívy triedy kkStB – rady U, ktoré boli na trati používané až do roku 1959. Od päťdesiatych rokov Česko-slovenské štátne dráhy jazdili na trati s dieslovými lokomotívami radu T47.0. Pre osobnú prepravu bolo nakúpených 10 nových vagónov typu Balm/u od ČKD Tatra. Po zrušení trate boli premiestnené do Jindřichovho Hradca, pre JHMD kde jazdia dodnes. Pôvodná parná lokomotíva U37.006 je ako pamätník umiestnená v parku pred železničnou stanicou v Ružomberku.

Zrušenie trate v roku 1974 prinieslo vlnu nespokojnosti miestnych obyvateľov aj návštevníkov kúpeľov Korytnica. Po roku 1989 bolo niekoľko snáh zo strany mesta Ružomberok, miestneho občianskeho združenia a nadšencov trať obnoviť. V súvislosti s kandidatúrou na olympijské hry v roku 2002 na Slovensku, sa myšlienkou výstavby dopravného systému v Revúckom Podolí zaoberali aj ŽSR. Jednou z alternatív bola električka podobne ako vo Vysokých Tatrách. Posledná myšlienka obnovy pochádza z roku 2012.[3]

V novembri na Svätú Katarínu 2017 bol po vyše 40 rokoch miestnymi nadšencami vypravený motorový vozeň M131.1 „Hurvínek“ na vyše 2 km trase Ružomberok – Ružomberok malá stanica. V roku 2018 sa čiastočne obnovila prevádzka na existujúcej 3,1 km trati zo stanice Ružomberok – Ružomberok malá stanica – Zápalkáreň pre letnú víkendovú dopravu konvenčným motorákom, s dreveným vozňom pre bicykle.[4]

V prvej letnej sezóne 2018 Korýtko prepravilo spolu 7 100 ľudí. Z toho v letnej sezóne 5 600 cestujúcich a na mimoriadnej jazde 9. júna 2018 na Korýtkofeste ďalších 1 500 cestujúcich.

V lete 2016 bola otvorená cyklotrasa „Cyklokorytnička“, vybudovaná prevažne na telese zaniknutej úzkokoľajky.[5]

• LICHNER, Dušan. To bola naša Korytnička. 1. vyd. Žilina : Žilinská univerzita, 2014. 111 s. ISBN 978-80-554-0867-5.

• Zoznam železničných tratí na Slovensku

• História úzkokoľajnej železnice na webe mesta Ružomberok
• Po stopách Korytničky – článok na Vlaky.net (2015)