Považská lesná železnica

Považská lesná železnica (skratka PLŽ) je bývalá lesná železnica v údolí Čierneho Váhu a súčasný depozitár vozidiel v Múzeu Liptovskej dediny v Pribyline.

Považská lesná železnica

Liptovský Hrádok – stanička lesnej železnice
Základné informácie
PrevádzkovateľMúzeum liptovskej dediny
Dĺžka42,02 km
Otvorenie22. októbra 1916
(104 rokov a 79 dní)
Ukončenie prevádzky31. decembra 1972
(48 rokov a 9 dní)
Parametre trate
Rozchod760 mm
Počet koľají1
Max. rýchlosť15 km/h
Priebeh trate
Legenda
smer L. Mikuláš
st. Liptovský Hrádok
rieka Váh
priecestie
podjazd cesty
odbočka Malužiná
priecestie vlečky
rieka Boca
st. K. Lehota
smer Štrba
rieka Čierny Váh
priecestie
priecestie
odbočka Svarínska d.
st. Svarín
rieka Čierny Váh
odbočka Nižný Chmelinec.
odbočka Vyšný Chmelinec
st. Čierny Váh
odbočka na Ipolticu.
odbočka na Dikulu
odbočka Benkovo
36.083 km Liptovská Teplička
odbočka do Depa
Biely potok
odbočka
Rovienky – Zátureň 1941
42.02 km Stanikovo 1937
Stanica lesnej železnice v osade Čierny Váh, v súčasnosti múzeum PLŽ

Lesná železnica 1912 – 1972

V údolí Liptova boli veľké hlboké lesy, preto sa začalo uvažovať o ich využití. Prvé zmienky sú o splavovaní dreva po Čiernom Váhu. Tento spôsob bol zdĺhavý a fyzicky náročný. Mnoho dreva sa vtedy poškodilo. Preto sa v roku 1912 rozhodlo o výstavbe lesnej železnice s rozchodom 760 mm.[1]

Hlavná trať viedla z Liptovského Hrádku cez Liptovskú Tepličku do Staníkova s dĺžkou 40 km. Boli postavené odbočky Benkovo, Ipoltica, Svarín, Vyšný Chmelianec a Liptovská Teplička. Po dokončení mala trať až 109,64 km. Bola to 2. najdlhšia lesná železnica na Slovensku po Vychylovke. Prevádzka začala v roku 1921, podľa niektorých zdrojov už v roku 1916, tento údaj sa spomína viackrát, takže je pravdepodobne pravdivejší. V ďalších rokoch sa budovali ďalšie odbočky Dikula, Malužiná, Nižný Chmelianec, posledná bola v roku 1941 odbočka Rovienky – Zátureň.[1]

Park vozidiel

Doprava bola od začiatku prevádzky zabezpečovaná parnými rušňami čísel 2 a 3. Potom boli nakúpené motorové rušne Rába. Na dopravu osôb bol určený vozeň Ca/u 1. Na nákladnú dopravu to boli dva služobné vozne Da/u 1 a 2 a niekoľko vozňov Pa/u. Vozňový park je dnes celý v Pribyline.

Koniec železnice

Lesná železnica nemohla konkurovať narastajúcemu automobilizmu, od roku 1960 sa pravidelne rušili odbočky kvôli nerentabilnosti, všetko zavŕšil 31. december 1972, kedy bola celá železnica zrušená.[1] Jej správcovia sa snažili ju obnoviť, ale žiaľ sa to nepodarilo celá trať bola rozobratá a prevezená do Pribyliny a do Čierneho Balogu

Historická železnica 1972 – 2001

Po ukončení prevádzky bol celý park vozidiel deponovaný v depe Liptovský Hrádok.

Bola nádej, že by mohla byť aspoň časť železnice zachovaná, exponáty aj trať sú v prevádzkyschopnom stave. Celý park vozidiel prevzala pamiatková správa a potom vyhlásila za kultúrnu pamiatku časť hlavnej trate Liptovský HrádokSvarín. Uvažovalo sa o vybudovaní lesného múzea, nakoniec sa od toho upustilo.

Park vozidiel bol deponovaný v autodielni a vďaka bývalým zamestnancom PLŽ, brigádnikom a ďalším sa podarilo prerobiť objekt na depo pre vozidlá, pred objektom bolo umiestnené koľajisko.

Celý majetok PLŽ prevzalo Múzeum v Liptovskom Hrádku a časť exponátu zapožičala Historická lesná úvraťová železnica (kysucko-oravská). Tieto exponáty sú tu dodnes. Prevádzkyschopné rušne sú však väčšinou v MLD Pribylina.

Po roku 1989 začali práce na obnove trate, boli organizované tábory Stromu života. V depe prebiehali dni otvorených dverí, konali sa pochody po trati, opravoval sa vozidlový park. V roku 1993 bol uskutočnený posledný tábor Stromu života; na železnici zostala iba malá skupina nadšencov. Napriek novému vozidlu na posun boli snahy o uvedenie trate do prevádzky opäť neúspešné.

Naposledy bol projekt na obnovu trate predložený v roku 1998, boli postavené nové vozne, dni otvorených dverí, no nádej na obnovu stále klesala.

Kvôli nezáujmu bola železnica rozkradnutá, budovy zničené, depo v dezolátnom stave; nakoniec sa rozhodlo exponáty presťahovať. Trať Liptovský HrádokSvarín definitívne zanikla.

Nové prostredie Pribylina od roku 2001

Kvôli dezolátnemu stavu trate do Svarína bolo rozhodnuté o presťahovaní celého parku vozidiel a koľajníc do Múzea liptovskej dediny v Pribyline.

V múzeu bola vystavená odstavná koľaj na exponáty, pre železnicu sa pripravovalo nové pôsobisko. Ako priestory pre budúce depo poslúžili haly, ktoré boli postavené pri výstavbe skanzenu.

Medzi novembrom 2001 a aprílom 2002 boli všetky exponáty prevezené do Pribyliny, depo a koľajisko v Liptovskom Hrádku bolo zrušené.

Výstavba trate

V múzeu bol vypracovaný projekt na výstavbu trate, rozdelený na tri etapy:

  1. etapa – Depo – Kostol
  2. etapa – Kostol – Parkovisko
  3. etapa – Depo – Ukončenie v ústí Račkovej doliny

Výstavba približne kilometrového úseku Depo – Kostol (1. etapa) bola zrealizovaná v lete 2018.[2] Úsek bol slávnostne otvorený 24. októbra 2018 s plánovanou premávkou od sezóny 2019.[3][4] Z dôvodu nevyhnutných administratívnych úkonov a čiastočne pandémie na jar 2020, bola prevádzka na takmer kilometer dlhej trati spustená až 6. júna 2020.[5]

Referencie

  1. História PLŽ v rokoch 1912-1972 [online]. Liptovský Hrádok : Spoločnosť pri Považskej lesnej železnici, [cit. 2018-06-20]. Dostupné online.
  2. STANČÍKOVÁ, Ľubica. V Liptove sa začína výstavba železnice. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2018-05-09. Dostupné online [cit. 2018-05-09]. ISSN 1335-4418.
  3. Slávnostné otvorenie zmodernizovanej Považskej lesnej lesnej železničky 24. 10. 2018 [online]. Ružomberok : Liptovské múzeum, 2018-10-25, [cit. 2019-01-23]. Dostupné online.
  4. TASR. V Pribyline obnovili lesnú železničku. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2018-10-25. Dostupné online [cit. 2019-01-23]. ISSN 1335-4418.
  5. Železnička premáva už aj na Liptove [online]. zilinskazupa.sk, [cit. 2020-06-05]. Dostupné online.

Literatúra

  • BIZUB, František. Považská lesná železnica. 1. vyd. Banská Bystrica : Lesy SR, 2012. 181 s. Dostupné online. ISBN 978-80-971070-0-0.
  • MARUŠIAK, Juraj: Železnička v doline Čierneho Váhu. In: Historická revue, roč. IV., 1993, č. 2, s. 32.

Iné projekty

Externé odkazy


This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.