Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

V 60. rokoch sa politický systém v Česko-Slovensku dostal do krízy. Nemalý podiel na tom mal i vtedajší prezident a zároveň aj generálny tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný, ktorý sa podieľal na nezákonnostiach v 50. rokoch a preto až do začiatku 60. rokov brzdil revíziu nielen politických procesov a rehabilitácie ale aj výmeny politickej garnitúry. V januári 1968 bol Novotný z funkcie generálneho tajomníka odvolaný a na jeho post bol zvolený Alexander Dubček. 30. marca 1968 bol za prezidenta zvolený Ludvík Svoboda. Predsedom vlády sa stal v apríli Oldřich Černík a predsedom národného zhromaždenia Josef Smrkovský.

S novými politikmi (tzv. progresívne sily) v najvyšších funkciách sa do popredia dostala zásadná otázka reformy režimu presadzovaná Dubčekom ako „socializmus s ľudskou tvárou“. Proces zahŕňal liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti. Voľby do predsedníctva KSČ prebehli po prvý krát ako tajné. Akčný program KSČ (schválený až v apríli 1968 a šírený ako „Československá cesta k socializmu“) predpokladal, že KSČ sa bude do istej miery deliť o moc s ďalšími partnermi, ale v tomto partnerstve jej zostane vedúca úloha. Bolo zakázané kumulovať vedúce stranícke, štátne a verejné funkcie do rúk jedinej osoby. Program kládol dôraz na občianske slobody a potvrdil právo na zhromaždenie, vznik dobrovoľných organizácií, združení a spolkov. Zaručoval slobodu prejavu, vďaka ktorej bola prakticky zrušená cenzúra, slobodu pobytu spojenú s vycestovaním do zahraničia atď. V ekonomickej a sociálnej oblasti malo dôjsť k zvýšeniu platov a ekonomickej reforme (zrušiť výrobné ministerstvá, boli vytvorené podnikové rady pracujúcich, hospodárska spolupráca aj so zahraničnými / kapitalistickými podnikmi, koruna sa mala stať konvertibilnou menou, povolenie drobného súkromného podnikania). Súčasne s tým prebiehala v krajine aj federalizácia a naopak boli odložené voľby do Národných výborov, Národného zhromaždenia a SNR pre nespokojnosť s niektorými kandidátmi a plánmi na zmenu zákonov o voľbách.

Proti týmto procesom sa však stavala konzervatívna časť komunistickej strany, ktorú predstavovali najmä Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder či Oldřich Švestka. Dianie na česko-slovenskej politickej scéne vzbudzovalo obavy sovietskych štátnych predstaviteľov na čele s prvým tajomníkom ÚV KSSZ Leonidom Brežnevom, ktorí sa obávali, že prebiehajúci proces by mohol oslabiť pozície komunistického bloku počas studenej vojny.

Podľa odtajnených správ CIA bola americká administratíva o vývoji v Československu veľmi dobre informovaná. Správa CIA z 12. júla 1968 napovedá, že Brežnev stráca trpezlivosť s Dubčekom a naozaj pripravuje vydať rozkaz na ozbrojený zásah. Americká špionáž poukázala na zistenie, že vzniklo päť nových komunikačných kanálov kontrolovaných generálnym štábom Sovietskej armády: „Dva sú v Československu, tretí je neďaleko Budapešti, ďalší pri Užhorode a posledný juhovýchodne od Magdeburgu.“ CIA usúdila, aj keď priame dôkazy nezískala, že je to pravdepodobne súčasť príprav na to, aby sa vojská Varšavskej zmluvy vydali do Československa zo Sovietskeho zväzu, z Maďarska a z východného Nemecka.[7]

Časový priebeh udalostí pred inváziou

22. – 24. februára – Na oslavy Februárových udalostí Priletel do Prahy Leonid Iľjič Brežnev. Ani ten však nezabránil tomu aby bol 22. marca Antonín Novotný donútený abdikovať z funkcie prezidenta. (Jedným z dôvodov bol aj útek generála Jana Šejnu, vedúceho straníckej organizácie na ministerstve obrany a blízkeho priateľa prezidentovho syna, do zahraničia.[8])

23. – 24. marca – V Drážďanoch sa konalo stretnutie vedúcich predstaviteľov Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR s československou delegáciou, ktorú tvorili Alexander Dubček, Jozef Lenárt, Oldřich Černík, Drahomír Kolder, Vasil Biľak. Kritika pomerov v ČSSR tu bola označená aj termínom „plazivá kontrarevolúcia“.[9]

Už koncom marca Ústredný výbor KSSZ rozoslal straníckym aktívom tajnú informáciu o situácii v Československu. V dokumente sa uvádza: „... udalosti sa uberajú nesprávnym smerom. V Československu sa šíria vystúpenia nezodpovedných elementov, ktorí chcú vytvoriť „oficiálnu opozíciu“ a „tolerovať“ rôzne anti-socialistické názory a teórie. Nepravdivo očierňujú minulé skúsenosti socialistickej výstavby, predkladajú návrhy na špecifickú československú cestu k socializmu, ktorá je rozdielna od skúseností iných krajinách. Pokúšajú sa vrhnúť tieň na zahraničnú politiku Československa a zdôrazňuje potrebu „nezávislej“ zahraničnej politiky. Vyzývajú na zriadenie súkromných podnikov, upustenie od plánovaného systému, rozšírenie vzťahov so Západom“. Vojská boli informované, že sovietska strana nevylučuje možnosť vstupu vojsk NATO na československé územie (domnelé manévre NATO pri hraniciach s krycím názvom „Black Lion“).[10]

30. marca – Národné zhromaždenie ČSSR na návrh Alexandra Dubčeka zvolilo za prezidenta republiky Ludvíka Svobodu.[9]

1. – 5. apríla sa konalo plenárne zasadanie ÚV KSČ, na ktorom už konzervatívny smer nemal takmer žiadnych zástupcov a aj preto bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý bol vlastne projektom reformy socializmu, ktorá sa začala nazývať socializmus s ľudskou tvárou.[11]

8. apríla – Prezident Ludvík Svoboda vymenoval novú vládu, na čele ktorej stál Oldřich Černík. Podpredsedami sa stali: František Hamouz, Peter Colotka, Gustáv Husák, Lubomír Štrougal a Ota Šik.

8. apríla – Veliteľ sovietskych výsadkárov, generál V.F. Margelov dostal nariadenie, podľa ktorého začal plánovať nasadenie výsadkárov na území Československa.[12] V nariadení sa uvádza: „Sovietsky zväz a ďalšie socialistické krajiny majú internacionálnu povinnosť priviesť svojich vojakov na pomoc Československej ľudovej armáde pri obrane vlasti od hroziaceho nebezpečenstva.“ Dokument tiež zdôraznil: „... v prípade, že vojaci Československej ľudovej armády pochopia vstup sovietskych vojsk, v tomto prípade je nutné organizovať interakcie s nimi a spoločne plniť úlohy. Ak budú vojská nepriateľské k výsadkárov a podporu získajú konzervatívne sily, potom je potrebné prijať opatrenia na ich „lokalizáciu“ a ak to nebude možné tak na ich odzbrojenie“. 

12. apríla – generál Alexander Majorov, v tom čase veliteľ 38. sovietskej armády, dostal zapečatenú obálku s rozkazom ministra obrany Grečka pripraviť svoju armádu na vpád do Československa.[13]

18. apríla – Predsedom parlamentu (Národného zhromaždenie ČSSR) sa stal Josef Smrkovský.

24. – 25. apríla – Do Československa prišiel hlavný veliteľ Varšavskej zmluvy Ivan I. Jakubovskij, ktorý rokoval o vojenskom cvičení Šumava na česko-slovenskom území. Ruská strana trvala na tom, aby sa cvičenie uskutočnilo už v máji, hoci pôvodný plánovaný termín bol október.

4. – 5. mája – V Moskve prebehli rokovania na najvyššej úrovni. Československá delegácia – Dubček, Černík, Smrkovský a Biľak si vypočuli od Brežneva, Kosygina a Podgorného ostrú kritiku pomerov v ČSSR. Tí požadovali rázne opatrenia zamerané proti „antisocialistickým a pravicovým silám“.

6. mája – Politické byro (predsedníctvo) KSSZ vydalo interné rozhodnutie o vojenských akciách (vrátanie vojenského cvičenia na území Česko-Slovenska) a zvolalo rokovanie predstaviteľov 5 krajín VZ o dianí v ČSSR bez jej zástupcov na 8. mája 1968 v Moskve.[11][14]

29. mája – 1. júna – V Prahe zasadal ÚV KSČ, na ktorom sa otvorene stretli dve protichodné politické línie – Dubčekova a Biľakova. Dubček označil správy o nebezpečenstve vojenskej intervencie štátov Varšavskej zmluvy za nepravdivé a poškodzujúce kurz politiky KSČ. XIV. zjazd KSČ bol naplánovaný na 9. septembra 1968.

19. júna – V Prahe-Ruzyni sa konal zraz Ľudových milícií. Kritické hlasy, ktoré tu odzneli, vyčítali komunistickému vedeniu slabosť v postupe proti pravici a žiadali mocensko-administratívne zákroky. Táto akcia vyvolala v krajine vlnu rozhorčenia a podpisovú akciu za zrušenie milícií.

20. – 30. júna – Na území Česko-Slovenska prebehlo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava s účasťou okolo 27-tisíc vojakov. Pôvodne malo trvať desať dní (do 30. júna), ale aj po tomto termíne boli stále vojská na česko-slovenskom území. O mesiac (19. júla) sa tu ešte stále nachádzalo takmer 12-tisíc sovietskych vojakov, vyše 60 tankov a 20 lietadiel. Denne o tom otvorene písali české i slovenské médiá.[15]

25. – 26. júna – Bol schválený zákon o súdnych rehabilitáciách a finančnom odškodnení a novela tlačového zákona, podľa ktorého bola cenzúra neprípustná.

27. júna – Vo viacerých novinách vyšla výzva s názvom Dvetisíc slov, ktorá aktivizovala verejnosť proti zjavnému tlaku sovietskeho vedenia a konzervatívneho krídla zastaviť reformy. Ludvík Vaculík okrem iného v ňom napísal: „Veľké znepokojenie v poslednom čase vychádza z možnosti, žeby do nášho vývoja zasiahli zahraničné sily,“... „Svojej vláde môžeme dať najavo, že za ňou budeme stáť trebárs aj so zbraňou, kým bude robiť to, na čo jej dáme mandát.“ Moskva označila manifest za výzvu na kontrarevolučné akcie. Brežnev telefonoval Dubčekovi a žiadal podniknúť kroky proti iniciátorom a signatárom.[15]

14. – 15. júla – Predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR na schôdzke vo Varšave schválili otvorený list adresovaný KSČ. Obsahom tohto varšavského listu „päťky“ (bratských) strán bolo veľmi vážneho varovania s viditeľnými prvkami hrozby zasahovania do vnútorných záležitostí. „Nedopustia aby nepriateľské sily zviedli ČSSR zo socialistickej cesty a vytvárali tak hrozbu odtrhnutia republiky od socialistického spoločenstva“.[16] Dubček sa pokúsil vzdorovať Brežnevovi. Do Varšavy ísť odmietol, vybojoval si najprv bilaterálne stretnutie v Čiernej nad Tisou. Brežnev však naliehal, že musí dôjsť aj k stretnutiu s „bratskými“ štátmi. Dubčekovi sa podarilo aspoň docieliť, že sa tak stane na domácej pôde v Bratislave. Dúfal, že tlak tu bude slabší.[17]

17. – 19. júla – Vedenie KSČ odmietlo myšlienku o internacionálnej pomoci „päťky“ brániť socializmus v inej krajine, čo viedlo k posilneniu dôvery vo vedenie KSČ (78 % občanov) a práva na vlastnú, československú cestu.

29. júla – 1. augusta – Prebehli ďalšie rokovania v železničnom vagóne v Čiernej nad Tisou. Na stretnutí Dubček naďalej obhajoval program reforiem. Brežnev však dosiahol kompromis, keď členovia KSČ potvrdili svoju lojalitu k Varšavskému paktu a dištancovali sa od akýchkoľvek antisocialistických tendencií. Sľúbili, že nedovolia znovuvytvorenie Česko-slovenskej sociálno-demokratickej strany a budú prísnejšie kontrolovať tlač. Sovieti sa zaviazali, že z Česko-Slovenska stiahnu svoje vojenské jednotky, ktoré boli v krajine od manévrov Šumava (20. – 30. júna 1968[18]) a umožnia uskutočnenie zjazdu strany 9. septembra 1968.

3. augusta – V Bratislave sa stretli predstavitelia ZSSR, NDR, PĽR, MĽR, BĽR a ČSSR[19] a podpísali Bratislavskú deklaráciu,[20][21] v ktorej vyhlásili svoju „neotrasiteľnú jednotu v marxizme-leninizme, proletárskom internacionalizme, neobmedzenom boji proti buržoáznym tendenciám a protisocialistickým silám“. Sovietsky zväz otvorene vyjadril zámer (neskôr označovaný ako Brežnevova doktrína) intervenovať v ktorejkoľvek krajine Varšavskej zmluvy, ak v nej dôjde k zavedeniu „buržoázneho“ pluralitného systému. Československí komunisti boli donútení sľúbiť znovuzavedenie cenzúry, zákaz všetkých „nelegálnych“ organizácií pôsobiacich mimo rámec Národnej fronty i kádrové zmeny – predovšetkým odvolanie Františka Kriegla z predsedníctva ÚV KSČ.[22] Odmenou bolo, že po skončení konferencie sovietske vojská opustili Česko-Slovensko,[15] zostali však zhromaždené v blízkosti hraníc krajiny.

Počas konferencie bol tajne odovzdaný tzv. Pozývací list určený Brežnevovi.

Leták kritizujúci vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska zhodený z lietadla v auguste 1968 v Lučenci.

13. augusta – Brežnev (opätovne po 4 dňoch) telefonoval Dubčekovi. V dramatickom rozhovore sa ho pýtal, kedy sľubované zmeny uskutoční. V takmer poldruhahodinovom telefonáte agresívne vyžadoval, aby Dubček začal konať, lebo inak to bude považovať za zradu. Vyhrážal sa, že „tým vznikne úplne nová situácia, ktorá si bude vyžadovať nové opatrenia,“ Dubček argumentoval, že o všetkých sľúbených zmenách musí rozhodnúť až mimoriadny 14. zjazd KSČ, ktorý sa mal konať na jeseň. Počas rozhovoru Dubček povedal, že ak Brežnev verí, že ide o jeho zradu abdikuje z funkcií.[22][23] Rozhovor prebiehal v ruštine a Brežnev (starší o 15 rokov) oslovoval Dubčeka aj familiárne, otcovsky „Saša“.

15. augusta – Dubček prijal Nicolae Ceaușesca na oficiálnej návšteve Československa. Urobil tak necelý týždeň po návšteve Josipa Broza Titu.[24]

16. augusta – v Moskve na zasadaní politbyra KSSZ prebehla rozprava o situácii v Československu a bol schválený návrh na vyslanie vojakov. Potom bol schválený list politbyra prvému tajomníkovi ÚV KSČ (Dubčekovi). Podľa spomienok ruského diplomata[25] v tento deň telefonoval Brežnev Dubčekovi a žiadal ho, aby on sám pozval vojská.

17. augusta – sa sovietsky veľvyslanec v Prahe stretol s prezidentom Svobodom a informoval Moskvu, že prezident Svoboda v prípade konfliktu bude stáť na strane ZSSR. V rovnaký deň bola prijatá v Moskve skupina „zdravých síl“ KSČ aby pripravila texty prejavov k „česko-slovenskému ľudu“ s plánom vytvoriť tzv. „revolučnú robotnícko-roľnícku vládu“. 

V rovnaký deň sa na neoficiálnom rokovaní „bez nejakého protokolu“ stretol János Kádár s Dubčekom v Komárne.[22][26] Kádár tlmočil nespokojnosť Moskvy s vývojom v Československu a rozoberal chyby, ktorých sa údajne dopustila KSČ. Varoval Dubčeka, že ak nebude plniť závery rokovania z Čiernej nad Tisou a z Bratislavy, tak môže dôjsť k najhoršiemu. Kádar nehovoril priamo o vojenskej intervencii[9][26]ale veľkou okľukou na ňu upozorňoval. Povedal, že Dubčekove sľuby (pozri 3. augusta), nazývané v rozhovore kompromisy, nie sú myslené čestne a Sovieti ich neberú vážne.[22]

18. augusta – sa v Moskve uskutočnilo stretnutie vedúcich predstaviteľov ZSSR, NDR, Poľska, Bulharska a Maďarska. Aj na základe tamojšieho vystúpenia „zdravých síl“ KSČ so „žiadosťou o vojenskú pomoc“ bol schválený plán invázie.[27] V liste prezidentovi Československa Svobodovi menom účastníkov stretnutia sa ako jeden z hlavných dôvodov invázie uvádza prijatie „žiadosti o pomoc zo strany ozbrojených síl československého ľudu a väčšiny členov predsedníctva ÚV KSČ a viacerých členov vlády ČSSR“. Sovietska tlač odôvodňovala v nasledujúcich dňoch vstup vojsk i existenciou pozývacieho listu, ktorý zostavili prívrženci konzervatívneho krídla KSČ, v ktorom žiadali o pomoc v boji proti „kontrarevolúcii“.

19. augusta – napriek Kádarovmu varovaniu zo 17. augusta si Dubček, podľa vlastných vyjadrení, intervenciu nevedel predstaviť ani si ju nepripúšťal, čoho dôkazom sú jeho verejné prejavy. Československé vedenie (strany aj štátu) totiž priamo nespochybňovalo kľúčové tézy marxizmu-leninizmu (komunizmu) ani spojenectvo so ZSSR.[28] Navyše 19. augusta po 22.00 hodine dostal list od sovietskeho veľvyslanca Červoněnka, ktorý podľa Dubčeka nijako nesignalizoval možnosť vojenskej intervencie.[29] ZSSR a USA si vymenili nóty o platnosti dohôd z Jalty a Postupimu s podmienkou, že v prípade vojenských akcií nepoužijú strategické zbrane a zaručia bezpečnosť svojich štátnych príslušníkov. Washington tým dal de facto Moskve voľnú ruku na zákrok v Československu.[1]

20. augusta – V Prahe sa o 14.00 h začalo zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Hlavným bodom rokovania mala byť príprava septembrového XIV. zjazdu KSČ (ktorý sa potom už neuskutočnil). Počas zasadania prišla okolo 23.30 h správa od ministra Dzúra o obsadzovaní republiky cudzími vojskami.[29] Podľa súčasných historikov[30]: „Intervencia vojsk bola koordinovaná s postupom takzvaného zdravého jadra vo vedení KSČ. Plán spočíval v tom, že skupina „zdravých síl“ vyvolá na zasadnutí rozkol v predsedníctve, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom reforiem nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej Robotnícko-roľníckej (revolučnej) vlády. Zároveň mala skupina vydať vyhlásenie, v ktorom by privítala vojenskú intervenciu piatich spriatelených štátov ako bratskú pomoc v záujme záchrany socializmu v Československu.“ vysvetľuje slovenský historik Michal Štefanský. Dubček však odkladal záverečné hlasovanie a jeho odporcovia (predstavitelia „zdravého jadra“) Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka a Emil Rigo[30] boli prehlasovaní v pomere 7 : 4 a bolo schválené komuniké[31], ktoré odsúdilo inváziu.

Pozri ďalej Časový priebeh invázie 21. augusta.

Pre akciu, označenú ako operácia Dunaj, vyčlenili jednotky Varšavskej zmluvy o sile 27 divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 leteckú armádu o celkovej sile 200 až 750 000 vojakov s 800 lietadlami, 2 až 6 300 tankmi a 2 000 delami a raketometmi.[32] Tieto sily ako celok prevyšovali počtom Česko-slovenskú ľudovú armádu.[27] Sily východného vojenského okruhu ČSĽA neboli v období vpádu v plnom počte a podľa niektorých odhadov na jednu česko-slovenskú divíziu pripadalo 6 intervenčných.[33]

Na operácii sa zúčastnilo asi 28 000 poľských a asi 30 000 maďarských[34] vojakov. Vojsko NDR bolo zastúpené len jedným veliteľsko-spravodajským oddielom.[35]

Len na Slovenskom území bolo v prvých dňoch okupácie nasadených 48 055 sovietskych, 10 372 maďarských a asi 1 000 bulharských vojakov.[33]

Intervenčné sily pod velením generála Pavlovského boli rozdelené do troch skupín. Skupina A (sovietske a poľské jednotky) prenikli na česko-slovenské územie z územia Poľska (Legnica – Krakov). Skupina B tvorená vojskami ZSSR a NDR vyrazila z NDR (oblasť Görlitz, Zittau, Drážďany a Klingenthal). Skupina C, ktorú tvorili sovietske, maďarské a bulharské jednotky vnikla do Česko-Slovenska z maďarského územia z oblasti Győru. Vojaci intervenčných vojsk boli propagandou informovaní, že zasahujú proti kontrarevolúcii a v prípade, že nevstúpia do krajiny ako prví, obsadia Česko-Slovensko západné mocnosti.

Sovietsky obrnený transportér BRDM-1 prechádzajúci Prahou v prvých dňoch okupácie

20. augusta 1968 okolo 23:00 navštívil prezidenta Svobodu sovietsky veľvyslanec Červonenko a oznámil mu, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili česko-slovenské hranice.[36] Operácia sa začala 20. augusta 1968 o 23:20.[27] Najdôležitejším prvkom operácie bol moment prekvapenia. Okolo 2:00 ráno pristálo na Ruzyňskom letisku v Prahe dopravné lietadlo Antonov An-12 s výsadkovou jednotkou,[37] ktorá zaistila letisko, na ktorom začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi a technikou.

Neinformovaní obyvatelia krajiny boli týmto aktom agresie šokovaní, mnohí zastavovali postupujúce jednotky a snažili sa vojakom vysvetliť, že na inváziu nebol žiadny dôvod. Na niektorých miestach obyvatelia strhli označenia ulíc a smerové tabule, aby okupačné sily dezorientovali.[38] Česko-slovenská ľudová armáda nekládla odpor. Jednotky dostali zákaz vychádzania. Z vojenského hľadiska bola operácia uskutočnená veľmi efektívne, všetky významné miesta a priestory boli v priebehu jedného dňa obsadené bez boja a s minimálnymi stratami. Nepodarilo sa však uskutočniť predpokladaný politický prevrat a nastoliť robotnícko-roľnícku vládu, ktorú by zorganizovali odporcovia reforiem z konzervatívneho krídla KSČ.

Robotnícko-roľnícka vláda

20. augusta poobede počas zasadania predsedníctva ÚV KSČ sa otvorene Dubčekovi odporcovia Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka a Emil Rigo označili za „zdravého jadra“. Alois Indra, ktorý mal prevziať vedenie „robotnícko-roľníckej vlády" Robotnícko-roľníckej (revolučnej) vlády nezískal podporu (prezident Svoboda odmietol menovať), napriek tomu 21. augusta ráno bol Dubček a ďalší vedúci pracovníci boli zaistení a unesení „v mene robotnícko-roľníckej vlády vedenej súdruhom Indrom." Dubček, premiér Oldřich Černík, predseda parlamentu Josef Smrkovský, tajomník ÚV KSČ Josef Špaček (jeden z najbližších spolupracovníkov Dubčeka), predseda pražskej straníckej organizácie Bohumil Šimon a František Kriegel boli unesení a internovaní. Lietadlami boli najprv prevezení z Prahy na Ukrajinu, kde boli držaní na chate neďaleko Užhorodu. 23. augusta Ludvík Svoboda s Gustávom Husákom, Martinom Dzúrom a Bohuslavom Kučerom odleteli do Moskvy, kde bol podpísaný moskovský protokol, ktorý znamenal kapituláciu ale aj prepustenie internovaných. Zatiaľ to nie je doložené písomnými dôkazmi z nedostupných archívnych fondov v Rusku, ale všetko svedčí o tom, že „maďarský" scenár potlačenia „kontrarevolúcie" v Československu sa nepodarilo zopakovať jednoduchým unesením vedenia. Počas maďarského povstania na jeseň 1956 Sovieti uniesli reformného lídra Imreho Nagya do Rumunska a v Budapešti dosadili robotnícko-roľnícku vládu Jánosa Kádára. Nagya potom dva roka revolučný tribunál za zatvorenými dverami odsúdil za zradu a nechal popraviť obesením. Sovietskym veľvyslancom v Budapešti bol vtedy Jurij Andropov, ktorý o dvanásť rokov neskôr šéfoval KGB. V Československu sovieti nenarazili na ozbrojený odpor „kontrarevolúcie", ale na pasívny odpor obyvateľstva a s tým si okupanti nevedeli poradiť. Alois Indra tiež nebol Kádár a zlyhal na celej čiare, tak ako aj ďalší pozývatelia takzvanej internacionálnej pomoci. Bývalý plukovník KGB Oleg Gordijevskij uvádza, že sovietske politbyro sa rozhodlo zmeniť kurz a vzdať sa scenára s „revolučnou robotnícko-roľníckou vládou" večer 22. augusta.[39]

Sovietsky vojak s tankovou muníciou

Straty na strane okupantov

Pri prejavoch odporu a niekoľkých útokoch na invázne sily zahynulo 12 sovietskych vojakov (1 dôstojník, 4 poddôstojníci a 7 vojakov), ďalších 87 bolo hospitalizovaných, z toho 25 v dôsledku ozbrojených potýčok s obyvateľstvom.[49]

Obyvateľ Prahy pokúšajúci sa vysvetliť skutočnú politickú situáciu v krajine sovietskemu vojakovi

Okrem toho zahynulo 86 vojakov pri leteckých a dopravných nehodách.[49] Celkovo však k výrazným ozbrojeným zrážkam nedošlo, čiastočne aj vďaka vyhláseniam Dubčeka a Svobodu na zachovanie pokoja.

Najmä vojaci prvej inváznej vlny, ktorá prekročila hranice v noci z 20. na 21. augusta, boli zaskočení správaním civilného obyvateľstva, mnohí postupne začínali chápať, že boli oklamaní a vstup na česko-slovenské územie bol nezákonný a nesprávny. Do 20. septembra 1968 päť sovietskych vojakov spáchalo na česko-slovenskom území samovraždu.[49] Sovietske velenie väčšiu časť vojsk prvej vlny v nasledujúcich dňoch vystriedalo čerstvými jednotkami. Tie už nenarážali na prejavy odporu v takej miere ako ich predchodcovia, najmä kvôli postupnému otupeniu a v konečnom dôsledku aj upokojeniu verejnej mienky v krajine.

Fotografia bola odfotená z okna budovy bývalej česko-slovenskej ambasády v Štokholme 21. augusta 1974, protest proti sovietskej okupácii Česko-Slovenska

Napriek vojenskému úspechu vpádu a faktu, že Dubček, Černík a Smrkovský boli zatknutí okupačnými vojskami a odvezení do Moskvy, nepodarilo sa okupantom zabrániť uskutočneniu mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ 22. augusta 1968 v budove Pražskej ČKD. Zjazd odmietol okupáciu a žiadal prepustenie zatknutých politikov a odmietal prerušiť reformný proces.

23. augusta odletel Ludvík Svoboda s Gustávom Husákom, Martinom Dzúrom a Bohuslavom Kučerom do Moskvy. Okrem nich sa na rokovania do Moskvy dostavil aj Vasil Biľak, Alois Indra a Jan Piller. Rokovania najprv prebiehali niekoľko dní s každým politikom osobitne. Sovietske vedenie pripravilo tzv. moskovský protokol, ktorý mal anulovať výsledok mimoriadneho zjazdu a zabezpečiť splnenie sovietskych požiadaviek z Čiernej nad Tisou.

25. augusta 1968 – Sovietsky zväz vetoval rezolúciu Rady bezpečnosti OSN proti okupácii Československa.

26. august 1968 – V Moskve bol po dlhých rokovaniach medzi sovietskou a československou delegáciou podpísaný zvláštny protokol, v ktorom československá strana podľahla nátlaku Sovietov a zaviazala sa vykonať kádrové zmeny v straníckych a štátnych orgánoch, anulovať vysočanský zjazd KSČ a pripraviť dohodu o legalizácii pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR.

31. augusta 1968 Ústredný výbor KSČ anuloval vysočanský zjazd a schválil moskovský protokol, čím zároveň zlegalizoval pobyt vojsk a umožnil začať tzv. normalizáciu.

Možnosť ozbrojeného odporu komunistické vedenie odmietlo a vyzývalo (prezident Svoboda) obyvateľstvo k zachovaniu pokoja, napriek tomu sa na viacerých miestach spontánne postavili ľudia do cesty tankom. Formou nenásilného odporu boli vojaci Varšavskej zmluvy vítaní výčitkami ako okupanti. Spočiatku sa niektorí civilisti snažil presviedčať vojakov ale to sa stretávalo s malým alebo žiadnym úspechom. Ľudia v uliciach protestovali so zástavami a obrazmi Dubčeka a Slobodu. Nápisy a graffiti na stenách a chodníkoch odsudzovali okupantov, sovietske vedenie a domácich kolaborantov. V snahe zastaviť alebo aspoň spomaliť postup vojsk ľudia strhávali alebo menili orientačné a smerové tabule a pribudli nové udávajúce smer nazad do Moskvy. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej výsledkom boli obete na životoch. Protesty proti invázii trvali len asi týždeň. Okrem zastrašovania vojakmi a tankmi považovali mnohí podpísanie moskovského protokolu 26. augusta 1968 za definitívnu porážku a zradu komunistickým vedením. Protesty však spôsobili, že Dubček, ktorý bol zatknutý v noci 20. augusta a mal byť okamžite nahradený, mohol zostať ďalej vo svojej funkcii.

28. októbra 1968, pri príležitosti 50. výročia vzniku ČSR, protestovalo v Bratislave 300 mladých ľudí, ktorí žiadali odchod okupačných vojsk.[52] 29. októbra 1968 už pochodovalo ulicami Bratislavy 1500 až 2000 ľudí.[52] Protesty sa postupne rozšírili aj do iných slovenských miest. 5. novembra 1968 v Žiline protestovalo približne 500 študentov, ktorí strhávali sovietske zástavy. Výnimkou nebolo ani ich pálenie.

7. novembra 1968 (výročie VOSR) sa v Bratislave stretlo okolo 400 demonštrujúcich študentov. Sprievod mestom však postupne narástol na 3-tisíc ľudí. Polícia dav rozohnala obuškami a polievacími autami. V rovnaký deň protestovali ľudia aj v iných mestách, poškodených bolo asi 250 sovietskych zástav.[52]

8. septembra 1968 sa na protest proti invázii upálil na celorepublikových dožinkách na varšavskom Štadióne desaťročia pred zrakmi 100 tisíc divákov Poliak Ryszard Siwiec. Skôr než sa podpálil, rozhodil do davu letáky s protestnou výzvou. Zomrel po 4 dňoch v nemocnici. Poľskej tajnej polícii (Służba Bezpieczeństwa) sa podarilo udalosť bagatelizovať tak, že ako prvá odvysielala správu o jeho čine poľská redakcia Rádia Slobodná Európa až v máji 1969. 19. januára 1969 sa na protest proti okupácii upálil na Václavskom námestí v Prahe študent Jan Palach. Podobne brutálnym spôsobom protestovali aj Jan Zajíc a Evžen Plocek. V Košiciach sa na protest proti okupácii na Námestí osloboditeľov upálil 11. apríla 1969 Michal Lefčík.[53] Aj keď tieto protestné samovraždy hlboko otriasli verejnou mienkou, nemali trvalejší dopad na politickú situáciu.

Do februára 1969 zachytila ŠtB 440 letákov a anonymných listov. Vyšetrovatelia začali celkovo 44 trestných stíhaní.[52]

V marci 1969, po víťazstvách hokejistov ČSSR nad ZSSR na šampionáte vo Švédsku sa oslavy v uliciach zmenili na politické protesty. Po prvom zápase (21. marca 1969, víťazstvo 2 : 0) sa v Bratislave zišlo zhruba 2 tisíc ľudí. Asi polovica z nich sa následne presunula z centra mesta na Miletičovu ulicu – pred budovu vtedajšieho veliteľstva sovietskej armády. Polícia ich násilím rozohnala, pričom zadržala niekoľko osôb. 28. marca 1969 po ďalšom víťazstve ČSSR nad ZSSR 4 : 3 prišlo na námestie SNP asi 20-tisíc ľudí. Približne 10 tisíc ľudí odtiaľ pochodovalo k sovietskemu konzulátu a k veliteľstvu armády. Podobné protesty boli aj v ďalších slovenských mestách (v Košiciach asi 1 200 ľudí).[52]

Protiokupačný protest v Helsinkách

V noc invázie Kanada, Dánsko, Francúzsko, Paraguaj, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty požiadali o mimoriadne stretnutie Bezpečnostnej rady (BR) Organizácie Spojených národov aby prerokovalo tzv. „česko-slovenskú otázku“. Zasadanie sa uskutočnilo od 21. do 24. augusta. Pretože bolo dovolenkové obdobie najvyšším prítomným československým predstaviteľom bol zástupca veľvyslanca v OSN Ján Mužík, ktorý však nemal z Prahy inštrukcie a preto prvé tri dni sa rokovalo bez prítomnosti zástupcov Československa. Najprv veľvyslanec ZSSR (Jakov Malik) zdôvodňoval inváziu tým, že bola „uskutočnená na pozvanie politických predstaviteľov, ktorých oslobodený národ hladko zvolí za robotnícko-roľnícku vládu“.[54][55] Do New Yorku prišiel vtedajší minister stavebníctva Jozef Trokan a aj s jeho podporou vystúpil Mužík a poprel existenciu akéhokoľvek pozvania. 24. augusta 1968 prvýkrát a naposledy prehovoril na zasadaní vtedajší československý minister zahraničia Jiří Hájek, ktorý priletel z dovolenky v Juhoslávii.[55] Hájek povedal, že ide o „akt použitia sily, ktorý nemôže byť nijako ospravedlnený“ a „... žiadna taká žiadosť nebola nikdy vydaná“. Dve navrhované rezolúcie odsudzujúce inváziu neboli prijaté, pretože Maďarsko a Sovietsky zväz (ako člen BR s právom veta) hlasovali proti. Pozícia predstaviteľov Česko-Slovenska v OSN sa po vyhrážkach v Moskve a podpísaní Moskovského protokolu „zmenila“ a 27. augusta 1968, československá stála misia pri OSN požiadala, aby Bezpečnostná rada prerokúvanie „česko-slovenskej otázky“ stiahla.[56]

Spojené štáty na inváziu oficiálne nereagovali, keďže akceptovali dohody o povojnovom rozdelení Európy. Lyndon B. Johnson navyše nariadil stiahnuť všetky americké vojská v oblasti do vzdialenosti 60 km od česko-slovenských hraníc. Niektoré takzvané socialistické krajiny, ako Rumunsko a Juhoslávia, sa na invázii odmietli zúčastniť a vyjadrili vedeniu KSČ podporu. Rumunský prezident Nicolae Ceaușescu v deň vpádu vojsk[34] predniesol v Bukurešti prejav pred 100 000 účastníkmi, v ktorom vpád označil za „hrubú chybu a ohrozenie mieru v Európe a budúcnosti socializmu“.[57] Albánsko v dôsledku nesúhlasu s inváziou vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Komunisti v Južnom Vietname vydali zvláštny obežník, ktorý nariaďoval objasniť v partizánskych jednotkách situáciu v Česko-Slovensku a nutnosť reakcie krajín Varšavskej zmluvy.[58]

Transparent sovietskych protestujúcich na Červenom námestí v Moskve s heslom: „Za vašu aj našu slobodu“.

25. augusta 1968 na moskovskom Červenom námestí protestovalo osem sovietskych občanov (Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natalia Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg, neskôr označovaní ako osem statočných[59]), ktorí niesli transparenty s nápismi: „Strácame najlepších priateľov“, „Hanba okupantom“, „Ruky preč od ČSSR“, „Za vašu a našu slobodu“, „Slobodu Dubčekovi“, „Nech žije slobodné a nezávislé Česko-Slovensko“ a česko-slovenskú vlajku. Po asi 15 minútach však boli zatknutí. Heslá na ich transparentoch boli označené súdom ako klebety a potom boli niekoľko rokov väznení (v priemere 4 roky vyhnanstva).

8. septembra 1968 sa na celoštátnych dožinkových slávnostiach na varšavskom štadióne verejne zapálil na protest proti okupácii Ryszard Siwiec. Na následky popálenín o štyri dni neskôr zomrel.

Deti sovietskych dôstojníkov ubytovaných v oblasti Milovíc. V pozadí hangár pre tanky s transparentom, na ktorom bolo napísané: „Večné a nezničiteľné priateľstvo!“

Štátna moc nazývala vojenskú okupáciu územia, nášho formálne suverénneho štátu, cudzím vojskom eufemizmami ako pobyt alebo prítomnosť vojsk. Práve vďaka tomuto pobytu mohla vládnuť (konzervatívna časť) KSČ bez výraznejšej opozície niekoľko ďalších desaťročí.

Prítomnosť intervenčných vojsk na česko-slovenskom území vyvolávala veľkú vlnu nevôle v celej krajine a ich odsun sa stal jedným z hlavných bodov rokovaní vedení oboch krajín. Pretrvávala potreba odsunu intervenčných vojsk, ktoré zotrvávali na území ČSSR aj v zmysle 5. bodu Moskovského protokolu. Obe strany sa dohodli, že „len čo pominie vzniknuté ohrozenie vymožeností socializmu v Česko-Slovensku a ohrozenie bezpečnosti štátov socialistického spoločenstva, sa po etapách uskutoční odchod spojeneckých vojsk z česko-slovenského územia.“[60]

A. Dubček, G. Husák a O. Černík podpísali 16. októbra 1968 v Prahe zmluvu o podmienkach „dočasného“ pobytu vojsk, ktorá legalizovala okupáciu. 18. októbra 1968 odhlasoval podpis zmluvy parlament. Proti jej prijatiu vtedy hlasovali štyria poslanci (František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková) a ďalší desiati sa hlasovania zdržali. Podľa zmluvy malo byť v ČSSR rozmiestnených 75 000 sovietskych vojakov. Keď v roku 1991 odchádzali, bol ich stav stále ešte 73 500 a počet rodinných príslušníkov presahoval 30 000.[61]

Od 18. októbra do 4. novembra 1968 opustili Česko-Slovensko armády Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Časť sovietskych jednotiek po okupácii zostala na česko-slovenskom území až do roku 1991. Podľa odhadov bolo v Česko-Slovensku dislokovaných na 33 lokalitách okolo 150 000 osôb. Do užívania boli sovietskym vojskám ponechané celé vojenské priestory (napr. Milovice, Libavá, Ralsko, alebo Lešť), kasárne (napr. Horňátky, Rokytnice v Orlických horách), ako aj niektoré civilné objekty (napr. nemocnica Kostelec nad Černými lesy). V Miloviciach bolo zriadené veliteľstvo sovietskej Strednej skupiny vojsk a bolo tu vybudované v podstate celé nové mesto s tisíckou bytov. Na Slovensku sa usídlili sovietske vojská napríklad v Sliači, Častkovciach, Michalovciach, Skalke nad Váhom, Vlkanovej, Voderadoch. Vojenské posádky mali sídlo[62] v Nových Zámkoch, Komárne (a strelnica Modrany), Štúrove, Lešti, Rimavskej Sobote, Jelšave, Rožňave, Ružomberku, Zvolene, Malackách, Nemšovej, Vrútkach, Novom Meste nad Váhom a v Bratislave. Na troch nešpecifikovaných miestach boli aj skladiská pre jadrové zbrane[62] V roku 1983 bola sovietska 122. raketová brigáda na česko-slovenskom území vyzbrojená balistickými strelami TR-1 Temp známymi aj ako OTR-22 alebo SS-12 Scaleboard,[63] ktoré mohli niesť konvenčné ale aj jadrové hlavice. Rozmiestnenie týchto sovietskych zbraní oznámila vláda ČSSR stručným vyhlásením z 24. októbra 1983.[64] Velenie Česko-Slovenskej armády nemalo prístup do priestorov rozmiestnenia.[64]

Michael Kocáb

Odsun sovietskych vojsk sa začal už niekoľko mesiacov pred Nežnou revolúciou avšak až po nej bolo rozhodnuté o definitívnom a úplnom odsune všetkých cudzích vojsk z nášho územia. Michael Kocáb, poslanec vtedajšieho Federálneho zhromaždenia, presadzoval rýchly odsun vojsk. Aj jeho zásluhou bola už koncom februára 1990 podpísaná ministrami zahraničia zmluva medzi ZSSR a ČSFR, ktorá stanovila, že vojská budú odsunuté do konca júna 1991. Nepresadila sa teda radikálna požiadavka aby „odišli tak rýchlo ako prišli“ ale Václav Havel uspel s formulkou „do roka a do dňa“, čo sľubovalo odchod väčšiny jednotiek už do prvých slobodných volieb, teda do konca mája 1990.[65]

Podľa Kocába[66] názov „odsun vojsk“ namiesto „ukončenie okupácie“ si vymohli Sovieti. V tejto súvislosti však Kocáb ako poslanec Federálneho zhromaždenia dosiahol zrušenie samotnej dohody z 18. októbra 1968 o pobyte sovietskych vojsk, čím sa odhlasovalo, že zmluva je od začiatku neplatná. „Tým sme zneplatnili celý pobyt sovietskych vojsk u nás, čo nám, logicky, prinieslo lepšie pozície pri rokovaniach. Zároveň bola vytvorená komisia na dohľad nad odsunom sovietskej armády.“[66]

V priebehu 16 mesiacov opustilo Česko-Slovensko v 925 transportoch 73 500 vojakov, 39 000 rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty, 105 lietadiel, 175 vrtuľníkov a odviezli si so sebou 95-tisíc ton munície.[67] Posledný železničný transport prekročil hranice 21. júna 1991 a o šesť dní neskôr odletel aj veliteľ Strednej skupiny sovietskych vojsk generál Eduard Vorobjov. Sovietske vojská uvoľnili 355 objektov, z toho 286 v Česku a 69 na Slovensku.[67]

Dlhodobý pobyt sovietskych vojsk len na slovenskom území spôsobil veľké škody na životnom prostredí. Na základe nutných sanačných prác boli v rokoch 1990 – 1992 ohodnotené škody do výšky 986 568 825 Kčs.[68]

Na území NDR, Maďarska, Poľska a Československa mala sovietska armáda približne pol milióna vojakov (nepočítajúc civilný personál) a viac ako 9 000 tankov, 5 800 diel, 12 000 bojových vozidiel, 1 700 vojenských lietadiel, 700 vrtuľníkov, ako aj taktické raketové systémy. Ich odsun sa uskutočnil v rokoch 1990 až 1994.[69]

Prvé jednotky južnej skupiny síl (spolu 70 000 vojakov) začali opúšťať Maďarsko v júni 1989 (skončilo 1990). Odchod Ústrednej skupiny síl (92 000 vojakov) z Československa sa začal 26. februára 1990 a v priebehu 486 dní (do 27. júna 1991) prešiel tromi etapami. Stiahnutie severnej skupiny síl z Poľska (45 000 vojakov) sa začalo 8. apríla 1991 a skončilo sa v septembri 1993. Najpočetnejšou a najlepšie ozbrojenou sovietskou skupinou síl v Európe bola západná skupina dislokovaná v Nemecku. V roku 1990 pozostával okrem iného z viac ako 300 000 vojenského personálu, 200 000 civilistov, 5 000 tankov a 1 700 lietadiel. Odsun sovietskych vojsk z NDR bol ukončený 31. augusta 1994.[70] Poľsko najprv odmietlo povoliť presun vojsk z NDR cez svoje územie.[71]

Biľak a Gustáv Husák počas normalizácie.

V júni 2016 prezident Kiska odhalil pamätník odsunu sovietskych vojsk. Pamätník sa nachádza v Sliači na sídlisku, ktoré v rokoch 1968 – 1991 obývali sovietski dôstojníci. Oceľový pamätník má formu „zastávkového označníka s cestovným poriadkom“. Má ísť o prvý pamätník tejto udalosti vôbec.[72]

Poslanec NR SR Budaj v októbri 2016 navrhol medzi pamätné dni na Slovensku zaradiť aj začiatok (21. august) a koniec okupácie (21. jún), čo nebolo schválené.[73][63]

V roku 1992 Boris Jeľcin odovzdal prezidentovi Havlovi kópiu pozývacieho listu, ktorý podpísalo viacero členov konzervatívneho krídla KSČ. V Česko-Slovensku nebol pre podporu zahraničnej intervencie, ktorá mala charakter vlastizrady, odsúdený ani jeden z týchto predstaviteľov. Vasil Biľak, vtedy posledný žijúci signatár pozývacieho listu, bol slovenskou prokuratúrou zbavený obvinenia pre chýbajúcich svedkov a nedostatok dôkazových materiálov.[74]

Traja predstavitelia Sovietskeho zväzu resp. Ruskej federácie (Michail Gorbačov, Boris Jeľcin, Vladimir Putin) sa od invázie do Československa v roku 1968 dištancovali, nikdy sa však Čechom a Slovákom za tieto udalosti priamo neospravedlnili. [75]

Vpád vojsk bol takým vážnym historickým medzníkom, že pre staršiu generáciu sa stal rok 1968 alebo len „68“ nezabudnuteľnou traumou a preto sa vpád a nasledovná okupácia takto zjednodušene označujú.[76] O „1968“ alebo „šesťdesiatom ôsmom“ sa ani len nemalo rozprávať a preto napríklad číslo 68 na drese Jaromíra Jágra bolo symbolickým odkazom.

23 mája 2015 odvysielala štátna ruská televízia Rossija 1. film Varšavská zmluva – odtajnené stránky, ktorý sa venoval aj Vpádu. Podľa poslanca Sineľščikova, ktorý vo filme vystupuje bolo základnou úlohou[77] „potlačenie štátneho prevratu v ČSSR, ktorý pripravovala československá opozícia s podporou západných krajín“... Nešlo o agresiu, ale o snahu predísť „v konečnom dôsledku vpádu vojsk NATO“.

V Ruskej dume traja poslanci komunistickej strany v lete 2016 predložili návrh zákona, podľa ktorého by mali ruskí vojaci, ktorí sa zúčastnili na invázii, získať postavenie a výhody vojnových veteránov.[77]

Pred návštevou českého prezidenta v Rusku v roku 2017 sa na webe Zvezdy objavil článok chváliaci inváziu. Zeman reagoval ironicky, že musí upozorniť Kisku na prípadný budúci vpád ruských vojsk cez Slovensko, aby sa dokázal včas pripraviť.[78]

V ankete Najväčší Slovák sa Gustáv Husák umiestnil na siedmom mieste. Jeho obhajcom bol súčasný predseda KSS Jozef Hrdlička, ktorý vpád vojsk zo životopisu Husáka vymazal. Podľa Ondreja Dostála tak „verejnoprávna televízia v hlavnom vysielacom čase vytvorila priestor pre ospevovanie a obhajobu zločineckého komunistického režimu a jeho vrcholného predstaviteľa jeho nasledovníkom“.[79]

Hnutie OĽaNO chce 21. august vyhlásiť za pamätný deň. V minulom volebnom období sa o to pokúšal poslanec Ján Budaj.[80]

• Železná opona 
• Západný a východný blok
• Pražská jar
• Pozývací list
• Brežnevova doktrína
• Normalizácia
• Jan Palach
• Dvetisíc slov

^  Vojská NDR (Nationale Volksarmee – NVA) v počte 15 000 (až 16 000) sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť (okrem špecialistov vojenskej skupiny NVA v počte niekoľko desiatok vojakov) odvolaná z Moskvy a zostali na hraniciach (v Saských lesoch) ako rezerva. V skutočnosti hranicu prekročila iba skupina štábnych dôstojníkov tejto armády s pozorovateľskou misiou.[34] NDR však propagandisticky podporovala inváziu, dokonca sa šírili klamné informácie o tom, že NVA v skutočnosti do ČSSR napochodovala. V novinách sa objavovali fotografie oných štábnych dôstojníkov, ktorí boli na území ČSSR.[34] Nelegálna rozhlasová stanica Vltava, ktorá začala vysielať na vlne 210 m okolo 5. hodiny ráno 21. augusta 1968 vysielala najprv z nemeckej obce Wilsdruff pri Drážďanoch a potom z Karl-Marx-Stadtu (Chemnitz) na frekvencii 1 322 kHz.

• TASR: Chronológia: Udalosti v bývalej ČSSR súvisiace s okupáciou v roku 1968
• 21august1968.sk – tematický portál Ústavu pamäti národa k 50. výročiu vpádu vojsk (2018)
• Tematický portál českého Ústavu pro studium totalitních režimů
• 21. august 1968, Osmičky v našich dejinách, Slovenský rozhlas – rozhovor s historikom Síkorom
• 21. august na Českej televízii
• Sovětská armáda v Československu – počty vojenských jednotek
• Fórum "válka.cz": sled událostí a sbírka fotografií (na konci stránky)
• Československý filmový týdeník č. 35 z r. 1968 – celý venovaný invázii, s pôvodnými zábermi a komentárom
• Interaktivní mapa Oběti okupace 1968, Ústavu pro studium totalitních režimů
• Relácia Českého rozhlasu Plus: Když ztichl socialistický hlas pravdy
• Zoznam diel v súbornom katalógu ČR, ktorých predmetom je vpád vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska