Nicolae Ceaușescu

Nicolae Ceaușescu sa narodil v dedine Scornicești na juhu Rumunska v rodine roľníka. Ako jedenásťročný odišiel do Bukurešti aby tam pracoval ako obuvnícky učeň. V roku 1932 sa ako štrnásťročný pridal ku vtedy ilegálnej Komunistickej strane Rumunska. O rok neskôr reprezentoval „demokratickú mládež“ na protifašistickom zjazde v Bukurešti a bol zvolený do národného protifašistického výboru. Dňa 23. novembra 1933 je prvýkrát zatknutý za podnecovanie k štrajku a distribúcii komunistických a protifašistických letákov (vedúcou stranou v Rumunsku bola v tej dobe nacionalistická a fašistická Železná garda). V roku 1934 bol opäť zatknutý, tentoraz za zbieranie podpisov na petíciu proti procesu so železničnými pracovníkmi. Toho istého roku bol ešte dvakrát zatknutý a vo svojom spise je vedený ako „nebezpečný komunistický agitátor“ a „aktívny distribútor komunistickej a protifašistickej propagandy“.

Portrét Nicolae Ceușesca z roku 1936.

V roku 1936 ho vypovedali z Bukurešti a poslali ho do vyhnanstva do jeho rodnej dediny Scornicești. Ceaușescu však prešiel do ilegality a vrátil sa do Bukurešti, aby pokračoval vo svojej politickej činnosti. V máji roku 1936 ho chytili a spolu s niekoľkými spolupracovníkmi ho odsúdili na dva roky a šesť mesiacov v Doftanskej väznici.

Po prepustení z väzenia roku 1939 spoznal pri komunistickej činnosti svoju budúcu manželku Elenu Petrescu, taktiež komunistickú činiteľku. V roku 1940 ho opäť uväznili, tentoraz ho poslali do Jilavskej väznice. V roku 1943 bol presunutý do koncentračného tábora v Târgu Jiu, ktorý bol určený pre politických väzňov (hlavne z radov Komunistickej strany Rumunska), kde sa zoznámil s Gheorghe Gherghiu-Dejom a s ďalšími komunistickými väzňami. V roku 1944, keď Sovietsky zväz začal inváziu do Rumunska, sa mu podarilo spolu s ďalšími väzňami dostať z tábora a bol zvolený za vodcu Únie komunistickej mládeže.

V roku 1945 bol menovaný za brigádneho generála v rumunskej armáde. Medzitým už skončila druhá svetová vojna a Rumunsko ostalo v sovietskej sfére vplyvu, čo umožnilo vzostup komunistov. O rok neskôr (1946) sa oženil s Elenou Petrescu a bol menovaný za regionálneho tajomníka pre Oltskú oblasť. Po tom čo sa komunisti pod vedením Gheorghe Ghergiu-Deja definitívne ujali vlády v Rumunsku, sa stal Ceaușescu roku 1947 zástupcom ministra poľnohospodárstva a potom pracoval ako zástupca veliteľa ozbrojených síl. V roku 1948 sa Komunistická strana Rumunska a jedno krídlo Socialistickej strany spojili a vytvorili Rumunskú robotnícku stranu (rum. Partidul Muncitoresc Român, PMR). S pomocou Gherhgiu-Deja sa Ceaușescu v roku 1952 dostal do ústredného výboru. V roku 1954 sa už stal tajomníkom Ústredného výboru Rumunskej robotníckej strany a kandidátom na člena politbyra, ktorého plným členom sa stal o rok neskôr.

Propagandistický plagát v Bukurešti z roku 1986, ktorý šíril kult osobnosti k veľkému vodcovi Rumunskej socialistickej republiky - Nicolae Ceaușescovi.

Po smrti Gheorghe Ghergiu-Deja sa Ceaușescu stal prvým tajomníkom Rumunskej robotníckej strany. Prvé zmeny, ktoré na tomto poste vykonal, boli premenovanie Rumunskej robotníckej strany na Rumunskú komunistickú stranu, zavedenie novej ústavy 21. augusta 1965 a vyhlásenie Rumunska za socialistickú republiku, namiesto ľudovej republiky. V 60. rokoch 20. storočia pozastavil Ceaușescu aktívne pôsobenie Rumunska vo Varšavskej zmluve, hoci oficiálne zostala jej členom. V roku 1966 sa Ceaușescu stretol s Josipom Brozom Titom, aby prerokovali spoluprácu medzi Rumunskom a Juhosláviou. V tom istom roku bol ešte vydaný dekrét pojednávajúci o zákaze interrupcií, zvýšení daní pre bezdetné páry a iných opatreniach, ktorých cieľom bolo zvýšiť pôrodnosť a nárast obyvateľstva v Rumunsku.

Hoci bola Rumunská socialistická republika na sovietskej strane „Železnej opony“, Ceaușescu Sovietsky zväz nerešpektoval ako autoritu a snažil sa o nadviazanie stykov so západnou Európou. Sovietom sa vzdialil ešte viac, keď roku 1967 ustanovil diplomatické styky s Nemeckou spolkovou republikou. Na vojenskom zásahu Varšavskej zmluvy v ČSSR v roku 1968 (Pražská jar) Ceaușescu odmietol participovať a odsúdil túto akciu, podobne ako sovietsku inváziu do Afganistanu v roku 1979. Na začiatku augusta 1969 sa Ceaușescu stretol s Richardom Nixonom, ktorý navštívil Rumunsko ako prvú krajinu počas svojho úradu prezidenta.

V roku 1971 podnikol Ceaușescu návštevu Číny a Severnej Kórey (KĽDR), kde ho zaujal systém národnej transformácie, ako bol popísaný v programe Kórejskej strany robotníkov. V apríli roku 1972 podnikol návštevu Egypta, kde sa stretol s prezidentom Anwarom Sádátom a s Jásirom Arafátom.

Demolácia kostolov v Bukurešti

V roku 1974 bol vytvorený titul prezidenta republiky a za doživotného prezidenta bol „zvolený“ práve Ceaușescu, ktorý v tomto období začal dávať významné posty vo vláde svojím najbližším ľudom, manželke, bratom, synom a iným ľudom ktorým dôveroval. Približne v tom období začal v Rumunsku proces systematizácie, presídľovanie ojedinelých obydlí a menších dedín do miest, ktorý vyvrcholil prebudovaním hlavného mesta. Približne jedna pätina centra Bukurešti, vrátane kostolov a historických budov, bola zdemolovaná a prebudovaná. Dôsledok procesu systematizácie bol vysoký zahraničný dlh Rumunska, ktorý v roku 1979 dosiahol hodnotu približne desať miliárd dolárov. Peniaze si Ceaușescu požičiaval od krajín západu, pretože po Ceaușescovom odpore pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v roku 1968 nadobudli krajiny západu dojem, že Rumunsko je protisovietsky orientované, preto sa ho pokúsili získať na svoju stranu, čím sa snažili o rozkol vo Varšavskej zmluve. Ceaușescu sa dlh snažil vyriešiť zvýšením exportu do zahraničia na úkor potrieb vlastného obyvateľstva, ktorému sa postupne začali míňať potraviny, pohonné látky a iné dôležité komodity.

Aby sa vyriešil vzrastajúci hlad obyvateľstva, v roku 1981 bolo znovu zavedené prideľovanie potravy. V roku 1984 Ceaușescu nechal zbúrať časť Bukurešti, aby tam mohol byť postavený Palác ľudu, jedna z najväčších budov na svete, vtedajšie sídlo Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska, teraz sídlo rumunského parlamentu.

Ceaușescovi sa situácia začala vymykať z rúk už v roku 1987, kedy bol nútený vojensky potlačiť protesty študentov v Jasoch a robotníkov v Brašove.

Ceaușescov hrob na vojenskom cintoríne v Bukurešti.

Vysoký dlh Rumunska sa v roku 1989 konečne podarilo splatiť, no na úkor jeho obyvateľstva, čo sa neskôr Ceaușescovi stalo osudným. Dňa 16. decembra 1989 vypuklo v Temešvári povstanie, ktoré bolo spočiatku vecou jednotlivcov požadujúcich Ceaușescovu rezignáciu, no postupne sa k nemu pripájali väčšie masy ľudí, až napokon boli rumunská armáda a tajná polícia Securitate donútené použiť silu na ich potlačenie. K protestujúcim sa však pridali aj dezertéri z armády a ľudia z iných kútov Rumunska a Temešvár sa 20. decembra 1989 dostal pod kontrolu demonštrantov.

Revolúcia sa postupne rozšírila aj do Bukurešti, kde sprisahaneckí činitelia Securitate podnecovali^{[chýba zdroj]} masy ľudí k odporu proti Ceaușescovmu režimu. Protestujúci sa zhromaždili pred budovou ústredného výboru. Ceaușescu sa niekoľkokrát pokúsil prihovoriť davu, no ten nekompromisne žiadal jeho odstúpenie a keď sa 22. decembra 1989 k revolúcii pripojila aj armáda, Ceaușescu spolu s manželkou Elenou sa pokúsili utiecť na helikoptére, ktorá bola na streche budovy ústredného výboru. Po krátkom procese, v ktorom boli obvinení z genocídy a iných zločinov, boli spolu zastrelení popravnou čatou 25. decembra 1989 v Târgoviști.

• Ceaușizmus

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nicolae Ceaușescu

Stránka venovaná Nicolae Ceaușescovi: texty, fotografie (po anglicky)