Pozývací list

List bol podľa svedkov Brežnevovi odovzdaný počas konferencie v bratislavskom hoteli Sorea 3. augusta 1968. Podľa historika a Dubčekovho priateľa Ivana Laluhu list pravdepodobne odovzdal Zbyněk Soják.[1] Existenciu a odovzdanie listu potvrdzuje aj výpoveď Vasila Biľaka,[2] ktorý obviňuje iného pracovníka aparátu ÚV KSČ zo sprostredkovania odovzdania (Radko Kaska). Podľa iného zdroja odovzdal list osobne Biľak predsedovi ukrajinskej Komunistickej strany Petrovi Šelestovi v Bratislave „počas stretnutia na záchode, ktoré zorganizovala KGB.“[3]

Podpísaní oficiálne žiadali „poskytnúť skutočnú pomoc a podporu všetkými možnými spôsobmi, ktoré máte k dispozícii“ zachrániť Česko-Slovensko „pred hrozbou kontrarevolúcie“. „S ohľadom na zložitosť a nebezpečný vývoj situácie v našej krajine prosíme vás o maximálne utajenie tohto nášho prehlásenia, preto vám píšeme priamo osobne a po rusky.“ Kópia ruského originálu aj český preklad boli zverejnené v roku 1993 ako príloha v odbornom časopise[4]. V roku 2003 sa český preklad rozširoval v novinách[5], od 2005 na internete[6] a 2008 bol pridaný do wikizdrojov[7] . Slovenský preklad doteraz nebol zverejnený.

V poradí ako sú podpisy v liste:

• Alois Indra (* 1921 – † 1990), vtedajší minister dopravy a člen ÚV KSČ. V roku 1971 sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia.
• Drahomír Kolder (* 1925 – † 1972), vtedajší člen ÚV KSČ. V roku 1969 sa stal predsedom Výboru ľudovej kontroly.
• Oldřich Švestka (* 1922 – † 1983), vtedajší člen predsedníctva ÚV KSČ. Po okupácii sa vrátil na miesto šéfredaktora Rudého práva, z ktorého bol odvolaný počas Pražskej jari.
• Antonín Kapek (* 1922 – † 1990), vtedajší člen ÚV KSČ. Brežnevovi napísal osobný list už skôr. Článok v ruských novinách Izvestia potvrdil, že mu ho odovzdal už počas stretnutia v Čiernej nad Tisou 29. – 30. júla 1968.[8] Kapek sa neskôr významne podieľal na podobe normalizácie.
• Vasil Biľak (* 1917 – † 2014), vtedajší člen predsedníctva ÚV KSČ. Po okupácii bol tajomníkom ÚV KSČ s rozhodujúcim vplyvom v zahraničnej politike, ale hlavne v ideologickej sfére.

Sovietska tlač týmto listom odôvodňovala vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska ako žiadosťou KSČ v boji proti "kontrarevolúcii". Avšak list bol predmetom rokovania mimoriadneho zjazdu KSČ 22. augusta 1968 v Prahe Vysočanoch. Tam, ako aj v Bratislave, ho oficiálny predstavitelia KSČ odmietli a považovali za vlastizradu aj keď nevedeli o jeho obsahu. List bol a aj zostal verejnosťou vnímaný ako jeden z hlavných dôvodov vpádu vojsk, preto má výnimočný význam.

V roku 1968 si vyžiadala táto vojenská invázia 108 životov, ťažko zranených bolo 500 ľudí. Do konca roka 1969 emigrovalo z Česko-Slovenska asi stotisíc ľudí, v roku 1969 - 1989 ďalších 140 až 150-tisíc ľudí. Nasledovalo obdobie, v ktorom sa postupne dostali k moci politici, ktorí začali tzv. normalizáciu. 

Pisatelia sa dopustili zrady nielen tým, že pozývali cudzie vojská, ale aj snahou o vytvorenie takzvanej robotnícko-roľníckej vlády. Väčšinu členov predsedníctva ÚV KSČ ešte v prvú noc okupačné vojská zadržali a odviezli ich na územie západnej Ukrajiny. V tom čase ako sovietsky veľvyslanec v Prahe pôsobil Stepan Červonenko, ktorý bol už dlhšiu dobu v styku s protidubčekovskými komunistickými funkcionármi, ktorých neinternovali. Práve naopak, pisatelia listu Biľak, Indra, Kolder (a navyše Jakeš) už 21. augusta rokovali s Červonenkom. Celý ďalší deň (22. augusta) najprv v obkľúčenej budove ÚV KSČ a potom na sovietskom veľvyslanectve sa najmä Biľak s podporou ostatných pisateľov[9] pokúšal zostaviť novú vládu, v ktorej by mali rozhodujúci vplyv. O 23:00 zúčastnení odišli s týmto návrhom za prezidentom Svobodom na Hrad, ktorý ho rázne odmietol.[9] Kolaborantská robotnícko-roľnícka vláda sa nakoniec nesformovala,[10] no napriek tomu sa pisatelia dostali do vedúcich funkcií.

Pozývací list bol jedným z argumentov, ktorý mal ospravedlniť vpád vojsk a stal sa tak vzorom ako požiadať ZSSR o „internacionálnu pomoc“ v prípade keď treba „brániť socializmus“. Zodpovedajúcu vojensko-politickú stratégiu „obmedzenej suverenity“ v septembri 1968 v ruskej Pravde a v novembri 1968 oznámil Brežnev, preto dostala názov Brežnevova doktrína.

Po roku 1989 sa Česko-Slovensko snažilo list získať od Moskvy. Jeho kópiu odovzdal prezidentovi Václavovi Havlovi vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin v roku 1992. List bol údajne objavený zapečatený 15. júla 1992 (dva dni pred jeho odovzdaním) v Štátnom archíve Ruskej federácie. Obálka bola podpísaná Konštantínom Černenkom s poznámkou: Uložiť v archíve politbyra. Bez súhlasu neotvárať. Samotný text bol zmenený Brežnevovou rukou, preto sa predpokladá, že si vyžiadal novú verziu, ktorá mala byť podpísaná viacerými "žiadateľmi o bratskú pomoc". Podľa niektorých informácií sa Brežnev pri rozhodovaní o budúcom vodcovi ČSSR vyjadroval o Biľakovi ako neschopnom, pretože nedokázal na pozývací list získať 200 sľubovaných podpisov.

Havel dostal od Jeľcina okrem pozývacieho listu aj spomínaný Kapekov osobný list a zápis z porady z 18. augusta piatich najvyšších komunistických predstaviteľov krajín, ktoré sa podieľali na okupácii, z ktorého vyplýva, že Brežnev práve vtedy navrhol použiť pozývacie listy na oficiálne zdôvodnenie intervencie.[11]

Počas návštevy prezidenta Putina v Bratislave v máji 2011 ho o vydanie originálu požiadala expremiérka Radičová.[12] Napriek tomu že jej to Putin sľúbil[13], po roku sa ruská strana vyjadrila, že originál nevydajú, pretože ide o uzatvorenú vec.[13]

Hoci V. Biľaka pre pozývací list a iné činy trestne stíhali od roku 1991 proces po 20 rokoch (2011) zastavila Špeciálna prokuratúra. Nik z pisateľov tak nebol odsúdený. Biľak sa k napísaniu listu nepriznal hoci potvrdil jeho existenciu. Pražský kriminalistický ústav zistil, že rez písma zodpovedá písaciemu stroju česko-slovenskej výroby značky Consul, zrejme prenosný model vyrábaný v rokoch 1965 až 1972.[13] V súdnom procese znalci skonštatovali, že „vzhľadom na gramatické a jazykové excesy ho písal Čech alebo Slovák, nie Rus, pretože také chyby obvykle robia Česi vyjadrujúci sa v ruskom jazyku.“ Podpisy však overiť nevedeli, pretože nemajú originál. V Čechách považujú podpisy na liste za overené znalcami.[14] Súdny spis zostal tajný doteraz aj po Biľakovej smrti.[15] V rozhovore pre Českú televíziu uviedol vydavateľ knihy Biľakových spomienok, že Biľak sa sám priznal, že o intervencii vedel už týždeň pred jej začiatkom. 14.8.1968 sa totiž stretol na tajnej schôdzi s ideológom Suslovom a šéfom Ukrajinskej KS Šelestom[16] v maďarskom Komárome.[17]

• JANÁČEK, František; MICHÁLKOVÁ, Marie. Příběh zvacího dopisu
• Zvací dopis, český preklad na Wikizdroje