Tank (vozidlo)

Tank je určený na ničenie nepriateľskej pozemnej techniky, predovšetkým obrnenej, opevnení a živej sily spravidla priamou paľbou kanónu a guľometov. V období od začiatku druhej svetovej vojny až do súčasnosti tvorí hlavnú útočnú silu všetkých moderných pozemných armád. Je veľmi účinnou zbraňou v útočnej i obrannej operácii. Mohutná výzbroj, masívne a odolné pancierovanie a vysoká pohyblivosť v teréne z neho robí jednu z najdôležitejších zbraní pozemných vojsk.

Existuje mýtus, že pechota tanky ľahko zastaví. Nie je to pravda. Pechota tanky zastaví, len keď je dopredu pripravená v opevneniach, či zákopoch. Ak tomu tak nie je, tak je pechota rýchlo zlikvidovaná. Pri útoku tankov je pechota vystavená obrovskej psychickej záťaži, vtedy je zničenie každého nepriateľského tanku malým víťazstvom. Pancierová hrôza je fenomén, keď neskúsení vojaci prepadnú panike hneď ako zbadajú tanky, ten je badateľný od druhej svetovej vojny. Preto je v niektorých armádach súčasťou výcviku aj „tréning nervov“, kedy vojakom prikážu vykopať plytký zákop a skryť sa doň. Následne nad zákopom opakovane prechádzajú tankom, aby vojaci aspoň cvične okúsili blízkosť hrmiacich ton ocele a vŕzgajúcich pásov.

V súčasnosti a hlavne v blízkej budúcnosti sa najväčšou nevýhodou tanku stane jeho nízka mobilita na strategickej úrovni – hmotnosť tanku býva väčšinou väčšia ako 50 ton. Na dlhšie vzdialenosti je jeho presun po vlastnej osi problematický pre vysokú spotrebu, rozmery a poškodzovanie ciest. Ich leteckú prepravu komplikuje jeho hmotnosť – tanky dokážu prepravovať len ťažké dopravné lietadla u ktorých je problém s letiskami. Zničiť sa dá pomerne ľahko protitankovou raketou, aj keď sa už objavujú viaceré metódy obrany proti nim – zadymovacie granáty, reaktívny pancier, rušiace zariadenia (Štora), prostriedky aktívnej ochrany (Arena, Drozd).

Slabé miesta tanku sú:

• Maska motora (obyčajne hore alebo vzadu na korbe) – kedysi celkovo najslabšie miesto tanku, kam sa sústredila paľba lietadiel alebo vrhané zápalné fľaše. V súčasnosti majú tanky na tomto mieste pancierované žalúzie, ktoré počas boja hermeticky uzatvárajú.
• Pásy – granát, nálož alebo kus koľajnice, či veľký kameň umiestnený medzi kolesá môže zadrieť alebo pretrhnúť pásy (proti tomu majú máloktoré tanky poistku)
• Hlaveň kanónu sa dá zneškodniť granátom alebo náložou, možno ju poškodiť streľbou veľkorážnych zbraní alebo do jej vnútra nasypať kamene a štrk a tým ju znefunkčniť
• Poklop a všetky vchody do vozidla v boji síce obvykle bývajú uzatvorené ale to nie je vždy podmienka, streľba do stiesnených priestoroch tanku je pre posádku smrteľne nebezpečná

a veľa ďalších vecí.

• Vrchná časť tanku je všeobecne menej pancierovaná – zo vzduchu sa dá tank zničiť už 30 mm automatickým kanónom (pri použití zodpovedajúcej munície).

Hoci sa to zdá jednoduché, dostať sa do blízkosti tanku sa dá prakticky len v meste alebo neprehľadnom teréne. K tanku idúcemu v plnej rýchlosti je priblíženie takmer nemožné. Ďalšou slabinou tanku sú nároky na logistiku a personál: v obrnenej alebo mechanizovanej divízii treba na zabezpečenie jedného tanku 20 a viac ľudí a k tomu veľké množstvá paliva, ktoré sa na bojisko dopravuje v zraniteľných cisternových autách. Bez tohoto zabezpečenia sú tanky ako zbraň takmer nepoužiteľné. Ten kto chce zničiť obrnenú divíziu sa to najčastejšie snaží zničením práve tohoto zabezpečenia.

Bojovú hodnotu tanku možno určiť z nasledujúcich parametrov:

1. Palebná sila – schopnosť zničiť daný cieľ jediným zásahom
2. Ochrana – schopnosť vydržať zásah alebo sa zásahu vyhnúť
3. Výkon – schopnosť zopakovať účinný útok za danú jednotku času
4. Dostupnosť – schopnosť nasadiť za daný čas na danom mieste dané množstvo tankov

Tieto parametre sú vzájomne prepojené:

Palebná sila a ochrana negatívne ovplyvňujú výkon, pretože ťažší kanón a silnejší pancier znamenajú aj nárast hmotnosti a to znižuje pohyblivosť a tým aj výkon.

Preto sa napríklad na tankoch nedá donekonečna zvyšovať napr. kaliber alebo pancierovanie. Ak sa aj nejakým zázrakom podarí dosiahnuť prvé tri parametre súčasne, tak zvyčajne zasa utrpí dostupnosť.

Korba

(9) – základný trup tanku, v ňom je bojový priestor posádky, zásoba paliva a munície a motor s prevodovkou a spojkami. Trup tanku je v celej prednej časti veľmi dobre pancierovaný, čelné pláty pancieru patria k najhrubším. Bočný pancier trupu je slabší, podobne aj spodný a horný pancier, najslabší je obvykle zadný pancier trupu. Hrúbka pancieru sa mení podľa toho, akú je pravdepodobnosť, že bude vystavený nepriateľskej paľbe a tiež podľa toho, ako dôležité časti tanku chráni a aké sú možné následky jeho prerazenia.

Motor je obvykle vzadu a jeho kryt (6) je pomerne rozmerný. Obvykle býva vybavený pohyblivými žalúziami pre zlepšenie chladenia motoru. Je to nebezpečná slabina tanku, pretože kryt motoru a pod ním uložený motor a chladenie sa dá preraziť silnejším granátom, alebo často už 30 mm kanónom (zhora).

Staršie typy tankov (z obdobia druhej svetovej vojny) mali vpredu jeden guľomet (10), ktorý obvykle obsluhoval radista, ale ten sa už u dnešných typov tankov nepoužíva.

Podvozok

(1) – Pásový podvozok zabezpečuje výbornú priechodnosť tanku aj v ťažkom, nerovnom, alebo málo únosnom teréne. Nesie celú váhu tanku a musí sa vyrovnávať s nerovnosťami terénu a tlmiť nežiaduce kolísanie vozidla. Kolesá sú odpružené. Systémy odpruženia bývajú najčastejšie torzné tyče alebo hydropneumatické tlmiče. Tie zabezpečujú, že každé koleso sa prispôsobí terénu a pás doslova „oblepí“ aj najhrboľatejší povrch. Vďaka tomu vie pásový podvozok výborne prekonávať veľmi ťažký terén, kde by kolesový podvozok zlyhal, a to aj pri oveľa menšej hmotnosti vozidla.

Pásy sú zhora zakryté blatníkmi (3). Na blatníkoch sú často umiestnené pancierové závesy (bočné kryty), ktoré chránia pomerne citlivý podvozok pred poškodením, znižujú demaskujúce príznaky (zvírený prach) a hlučnosť a zvyšujú pancierovú ochranu bokov trupu.

Jedna zo slabín tanku je podvozok. Ten je totiž menej pancierovaný a na jeho vyradenie stačí pretrhnúť húsenicový pás alebo poškodiť hnacie či napínacie koleso. Tank je imobilný, takže ho musia z bojiska odtiahnuť, alebo ho musí posádka opraviť na mieste, čo je prácne a nebezpečné.

Problém zraniteľnosti podvozku možno v súčasnosti riešiť obyčajnými pneumatikovými kolesami. Moderná kolesová obrnená technika má automatické dofukovanie kolies, ktoré dokáže kompenzovať i viacnásobné priestrely pechotnými zbraňami. Napr. juhoafrické obrnené vozidlo (RHINO) má čisto 8-kolesový podvozok – keď sa zničí jedno koleso, ostatné ho ešte odnesú. Odolnosť kolesového podvozku, priechodnosť a jazdné vlastnosti v ťažkom teréne však za pásovým podvozkom stále výrazne zaostávajú.[2]

Myšlienka použiť na tanku kolesový podvozok je však veľmi stará a existovali aj kolesopásové tanky. Pri pohybe v ťažkom teréne používali pásy, čo im dávalo dobrú priechodnosť, na pevnom povrchu alebo na cestách používali kolesá, čo im dávalo vysokú rýchlosť. Napríklad sovietske tanky radu BT (BT-5, BT-7) používali pásy natiahnuté okolo kolies. Existovali aj varianty, kde mal tank kolesový podvozok, ktorý sa mohol sklopiť a na terén dosadli pásy. V praxi sa ukázalo, že takéto kombinované podvozky sú príliš zložité a nespoľahlivé, nasadzovanie pásov na kolesá zasa stojí cenný čas.

V súčasnosti predstavujú pásy najlepšie technicky a technologicky dostupné riešenie podvozku pre vozidlá najťažších kategórií. Moderné tanky ako M1 Abrams alebo T-80 sú schopné dosiahnuť rýchlosť viac ako 80 km/h aj na poľných cestách.

Veža

(5) – Veža je umiestnená na hornej strane trupu tanku, pohybuje sa po guličkovej dráhe. Moderné tanky majú jednu plne otočnú vežu (o 360°), ale existujú aj tanky bezvežové a v minulosti existovali aj tanky viacvežové (sovietsky tank T-35 mal päť veží, z toho tri s kanónmi a guľometmi a dve s guľometmi), ale neosvedčili sa. Vo veži tanku je vytvorený bojový priestor, v ktorom je umiestnená posádka, časť streliva a predovšetkým hlavná zbraň tanku – kanón. Tanková veža je výborne pancierovaná, najhrubší pancier je prednej časti veže, bočné a zadný pancier je o čosi slabší, najslabší je obvykle stropný pancier veže.

Kanón a s ním spojený súosový guľomet je často zakrytý maskou kanónu – pancierom, ktorý chráni slabé miesto tanku – priestor medzi pohyblivým upevnením kanónu a čelným pancierom veže. Otáčanie veže je riadené elektromotorom či hydraulickým pohonom alebo v minulosti aj ručne – kľukou (používa sa dodnes ako núdzové). Požiadavky na výkon a presnosť pohonu veže sú značné, veža obvykle váži niekoľko ton, a požadovaná rýchlosť a hlavne presnosť otáčania je vysoká.

Na hornej ploche veže sú umiestnené zameriavacie prístroje (zameriavače), pozorovacie prístroje (periskopy a optoelektronické prístroje) antény rádiostaníc, meteorologické snímače, obvykle sú tu aj vstupné otvory (prielezy) pre posádku tanku – predovšetkým veliteľa, strelca a nabíjača (7). Prielez veliteľa je často zvýšený, tvorí veliteľské vežičku s priezormi alebo periskopmi, ktoré umožňujú veliteľovi lepší rozhľad do okolia. Pri vstupných otvoroch posádky sú často na obežných kruhoch umiestnené doplnkové zbrane tanku – guľomety pre ostreľovanie pozemných a vzdušných cieľov. Guľomety sa niekedy dajú ovládať aj zvnútra tanku. Na bokoch veže bývajú rozmiestnené vrhače dymových granátov (4), určených pre rýchle vytvorenie dymovej clony pred tankom v prípade napadnutia protitankovými riadenými strelami (sú obvykle účinné aj proti infračerveným a tepelným senzorom). Môžu obsahovať aj špeciálne črepinové granáty pre boj proti pechote v bezprostrednom okolí tanku.

Kanón

(2) – Tankový kanón je takmer vždy umiestnený vo veži a predstavuje hlavnú výzbroj tanku. Prvé tanky (z prvej svetovej vojny) mali kanóny umiestnené v pancierových nástavbách na bokoch trupu – takzvaných barbetach či sponsonoch. Existovali aj tanky, ktoré kanón umiestnený v prednej časti trupu – z prvej svetovej vojny St Chamond a Schneider CA1 (Francúzsko), A7V (Nemecko), z druhej svetovej vojny napríklad M3 Lee a M3 Grant (USA), z povojnového obdobia Stridsvagn 103 (Strv-103/S-Tank (Švédsko)). Veľmi vzácne býva vo veži bojového tanku použitý viac ako jeden kanón. Externe (mimo vežu) montovaný kanón je tiež veľmi neobvyklý, v minulosti boli takto urobené niektoré improvizované konštrukcie, v súčasnosti sú to experimentálne konštrukcie.

V moderných tankoch má kanón obvykle hladký vývrt hlavne, čo dáva strelám väčšiu počiatočnú rýchlosť, za cenu menšej presnosti. Hladký vývrt hlavne odstraňuje aj komplikácie, ktoré vznikajú pri použití rotáciou stabilizovaných kumulatívnych striel a veľmi rýchlych šípových podkalibrových striel stabilizovaných krídlami.

Niektoré moderné tanky majú automatické nabíjanie, čo ušetrí jedného tankistu a priestor vo veži. Tento systém sa používa najmä u sovietskych a ruských tankov (T-64, T-72, T-80, T-90, Čierny orol,T-95), ale i francúzsky tank Leclerc. Do súčasnosti nasadené automatické nabíjacie zariadenia v tankoch predviedli len „uspokojivé“ výsledky, nabíjanie nie je ešte dostatočne rýchle a pohotové, na druhej strane – v nebezpečnom priestore záklzu tankového kanónu sa nikto nenachádza, hmotnosť nabíjaných nábojov nie je limitovaná možnosťami obsluhy.

Kanón súčasných tankov je stabilizovaný v dvoch rovinách pomocou gyroskopov a silových zariadení, námer a odmer kanónu zostáva rovnaký, bez ohľadu na pohyb tanku, nevadí či sa tank kýve alebo točí, kanón mieri tam, kde bol zamierený.

V najmodernejších tankoch sa dajú z hlavne kanónu odpaľovať aj protitankové riadené raketové strely, ktoré dokážu zostreliť aj helikoptéru, primárne sú určené na boj proti nepriateľským tankom na veľké diaľky. Používať sa začali pri sovietskom T-64.

Pancierová ochrana tankov je veľmi dôležitá, pretože tank musí vydržať zásahy nepriateľskými zbraňami, kým ich nezničí alebo neobíde. Tanky nie sú pancierované rovnako odolným pancierom na všetkých častiach konštrukcie. Masívne a odolné pancierovanie má spravidla veža a predná časť trupu, teda bojovo najviac exponované časti tanku. Časti, kde je len malá pravdepodobnosť, že budú zasiahnuté nepriateľskou paľbou, sú chránené pancierom menšej hrúbky a odolnosti. Dôvodom je predovšetkým hmotnosť tanku. Tank, ktorý by mal celý trup z rovnako hrubého pancieru, ako v prednej časti, by bol dva, možno až trikrát ťažší. Tak napríklad pomerne slabé je pancierovanie dna korby, čo zasa spôsobuje pomerne veľkú zraniteľnosť tanku protidnovými protitankovými mínami (majú prútový alebo nekontaktný zapaľovač a reagujú na prejazd tanku nad mínou). Slabšie pancierované miesta sú tiež najčastejším cieľom pre strelcov z protitankových zbraní. Preto je pre vojská životne dôležité poznať slabiny v pancierovaní vlastných aj nepriateľských strojov. Účinnosť pancierovania tiež zvyšuje sklon stien. Čím je sklon pancieru väčší, tým sa pre strelu javí pancier ako hrubší, strela pôsobí približne po vodorovnej dráhe a musí preto prekonávať v pancieri dlhšiu dráhu.

Priestrely panciera často spôsobia aj výbuch munície v tanku, čo znamená okamžitú smrť posádky a často aj úplnú deštrukciu tanku. Sovietski tankisti, cez druhú svetovú vojnu, často neopúšťali svoje zasiahnuté tanky ale ak to bolo možné viedli ďalej po nepriateľovi paľbu kým nespotrebovali muníciu. V určitých prípadoch to bolo dosť účinné, pretože vyradené a často obhorené tanky si nikto uprostred boja nevšímal.

Pancierovanie a ochrana tanku je zložitý systém, ktorý má zvýšiť pravdepodobnosť prežitia tanku na bojisku. Hlavné úlohy sú:

1. Nedať sa odhaliť – zabrániť odhaleniu tanku na bojisku – túto úlohu plní predovšetkým maskovanie a konštrukčné riešenia znižujúce demaskujúce príznaky tanku (tepelné vyžarovanie, hlučnosť, rádiolokačný odraz…)
2. Nedať sa zamerať – znemožniť zamierenie alebo aspoň znížiť presnosť zamierenia protitankových zbraní – znížiť možnosť zamerania tanku umožňuje maskovanie, vrhače dymových granátov a klamných cieľov, rôzne rušiace prostriedky
3. Nedať sa zasiahnuť – zabrániť zásahu tanku alebo aspoň znížiť presnosť zásahu protitankových zbraní je možné napríklad znížením presnosti navádzacieho systému protitankových zbraní, túto úlohu plnia vrhače dymových granátov, aktívne systémy obrany tanku rušia navádzanie protitankových zbraní, aktívna agresívna obrana sa pokúša zničiť útočiacu strelu pred dopadom na tank, vysoká pohyblivosť tanku
4. Nedať sa poškodiť – Zabrániť preniknutiu strely alebo jej ničivých účinkov do vnútorných priestorov tanku – túto úlohu plní pancierovanie a reaktívne pancierovanie
5. Znížiť rozsah poškodenia a zachovať bojaschopnosť – pokiaľ sa zásahu a preniknutiu ničivých účinkov do tanku nedá zabrániť, treba prijať také opatrenia, aby neboli poškodené dôležité systémy a zariadenia a posádka a tank mohol viesť boj ďalej, hoci aj s menšou účinnosťou a efektivitou.
6. Zabezpečiť prežitie posádky – vycvičená posádka je veľmi cenná, tank sa dá vyrobiť za niekoľko desiatok hodín, ale výcvik posádky trvá niekoľko mesiacov. Preto sa prijímajú konštrukčné opatrenia, ktoré výrazne zvyšujú pravdepodobnosť prežitia posádky aj v prípade zničenia tanku. Je to napríklad oddelenie munície od priestorov posádky, automatické hasiace systémy v priestoroch posádky, oddelenie pracovísk posádky od seba, alebo naopak sústredenie celej posádky do najlepšie chránenej časti tanku.

Pasívna ochrana tanku spočíva predovšetkým v jeho pancierovaní, konštrukčnom usporiadaní a maskovaní.

1. Maskovanie má za úlohu predovšetkým sťažiť odhalenie tanku na bojisku, skomplikovať jeho pozorovanie a navedenie protitankových zbraní. Tank s nevhodným maskovaním je možné spozorovať na diaľku viac ako 5 km, tank s kvalitným maskovaním je možné spozorovať na menej než tri kilometre (voľným okom). Maskovanie nespočíva len v maskovaní vo viditeľnom svetle, ale aj v infračervenej a tepelnej oblasti a v rádiolokačnom maskovaní.

1. Konštrukčné usporiadanie má za cieľ znížiť rozsah poškodenia tanku pri zásahu a ochrániť dôležitejšie systémy tým, že sú „obetované“ systémy menej dôležité.
2. Pancier chráni dôležité prvky tanku pred poškodením dopadajúcou strelou. Jeho úlohou je zabrániť prieniku strely (alebo jej ničivých účinkov) do vnútorného bojového priestoru tanku.

Valcovaná alebo odlievaná oceľ s vyšším obsahom chrómu, molybdénu a niklu alebo volfrámu (ten sa používa zriedka, lebo je drahý) alebo aj za tepla alebo najlepšie za studena valcovaná mangánová austenitická oceľ niekedy aj povrchovo zakalená (zvonka je pancier tvrdý a vnútri húževnatý). Prvé panciere tankov boli vyrábané nitovaním z plochých pancierových plátov, neskôr sa začalo používať zváranie pancierových plátov zakrivených v jednej alebo dvoch rovinách a v období pred druhou svetovou vojnou bola zvládnutá aj technológia odlievania celých veží a trupov tankov z ocele. Zváranie sa ale stále používa pri výrobe i pri opravách tankovej techniky. Homogénne panciere sa stále požívajú aj v súčasnosti, aj keď ich na najohrozenejších miestach postupne nahrádza vrstvený pancier.

Doplnkové pláty homogénneho pancieru boli prinitované alebo prizvárané na najviac ohrozené alebo na slabé miesta normálneho pancieru a tým ho zosilnili. Na tanku M1A1 Abrams sú niektoré doplnkové pláty pancieru z ochudobneného uránu, čo výrazne zvyšuje jeho odolnosť proti kumulatívnym a podkalibrovým šípovým strelám (pri hydrodynamickom prieraze má rozhodujúci význam hustota materiálu panciera).

Podobnú úlohu môžu plniť aj dutiny v pancieri, vyplnené vhodným materiálom.

Predstavný pancier je plát pancieru umiestnený na držiakoch v určitej vzdialenosti okolo ohrozených častí tanku, napríklad okolo veže a na bokoch trupu a podvozku. Úlohou predstavného pancieru je dopadajúcu strelu narušiť alebo priviesť k výbuchu ešte pred jej stretom s hlavným pancierom tanku a tým znížiť jej priebojnosť. Predstavný pancier nemusí byť oceľový alebo vôbec kovový, rovnako dobre môže poslúžiť tvrdá guma a podobné materiály. Počas Berlínskej operácie použili sovietske posádky tankov ako predstavný pancier proti obávaným nemeckým pancierový pästiam pružinové rošty z postelí. Existuje niekoľko fotografií takýchto tankov, vrátane niekoľkých, na ktorých je pružinový rošt roztrhaný výbuchom, ale tank bol nepoškodený a bojaschopný. Fotografie obrnených vozidiel z posledných konfliktov, napríklad v Iraku a v Čečensku ukazujú obrnené vozidlá a tanky chránené na niektorých miestach mrežovými konštrukciami z kovových pásov, do ktorých sa zachytávajú kumulatívne strely ručných protitankových zbraní a vybuchujú v nevhodnej vzdialenosti od panciera, čo znižuje ich účinok. Tank Leclerk má na veži a korbe schránky na materiál a náradie s mimoriadne hrubými vekami, čo sa dá považovať za celkom efektívny spôsob využitia voľného priestoru za predstavným pancierom.

Princíp vrstveného pancieru spočíva v striedaní vrstiev materiálu s rôznou hustotou (mernou hmotnosťou), pevnosťou a štruktúrou. Je účinný proti strelám s kumulatívnou náložou, podkalibrovým šípovým strelám a strelám s výtržným účinkom HESH. Pri hydrodynamickom prieraze – prebíjanie pancieru kumulatívnym lúčom alebo veľmi rýchlou strelou, sa uplatňujú pravidlá podobné pohybu svetelného lúča cez prostredia s rôznym indexom lomu. Smer pohybu kumulatívneho lúča sa mení a dráha predlžuje, lúč stráca homogenitu a rozptyľuje sa, čí výrazne klesá jeho prebíjacia schopnosť. Vonkajšia vrstva je takmer vždy z pancierovej ocele, ďalšie vrstvy môžu byť z tvrdého karbid, syntetického korundu alebo špeciálnej keramiky či z kevlaru, uhlíkových či iných vysokopevných syntetických vlákien alebo lacnejšie zo sklených vlákien. Vnútorná vrstva býva opäť z ocele. Celá zostavy vrstiev sa môže niekoľkokrát opakovať, s rôznou hrúbkou jednotlivých vrstiev. Na tomto princípe je založený napríklad pancier Chobham, ktorý bol prvýkrát použitý na britskom tanku Challenger, je použitý aj na americkom tanku M1 Abrams. Pancier „Chobham“ (podľa výskumného strediska, kde bol vyvinutý) je zostavený z ocele a špeciálnej keramiky. Takto zostavený pancier je rovnako odolný, ako niekoľkokrát hrubší homogénny oceľový pancier. Vlastnú verziu vyvinuli a zaviedli aj v Sovietskom zväze. Pre ľahšie obrnené vozidlá sa používa vrstvený pancier, v ktorom je miesto ocele použitá špeciálna hliníková zliatina – takéto panciere majú napríklad ruské BMD a americké M2 Bradley. Proti kompozitným pancierom tankov prestali byť účinné bežne používané pechotné protitankové zbrane (s kumulatívnymi hlavicami).

Rušenie je lacný a efektívny spôsob zníženia rizika zničenia tanku riadenými protitankovými strelami. Najbežnejším a najlacnejším spôsobom je použitie zadymovacích granátov. Ak detektory (alebo posádka) na tanku zaznamenajú odpálenie rakety, či ožiarenie tanku laserovým lúčom, výmetnice na veži vystrelia niekoľko granátov, ktoré vytvoria okolo tanku alebo len pred ním dymovú clonu, ktorá je nepreniknuteľná pre lúče, ktoré využívajú hlavice rakiet a navádzacie prístroje, tank za dymovú clonu zmení pozíciu, takže raketa spravidla minie. Ďalej existujú, podobne ako na lietadlách a helikoptérach, aj výmetnice klamných infračervených cieľov, ktoré zaberajú na rakety s infračerveným samonavedením.

Najkomplexnejším systémom aktívnej neagresívnej ochrany je v súčasnosti ruský systém Štora. Je účinný proti protitankovým raketám 2. a 2.5 generácie ako sú napríklad Tow, Fagot, Konkurz a iné, ktoré sledujú polohu vlastnej PTRS podľa stopovky a majú automatický alebo poloautomatický povelový systém navedenia. Jadrom systému sú dva infračervené žiariče. Tie vytvárajú infračervené impulzy, ktoré imitujú alebo rušia signály vysielané stopovkami na raketách. Riadiaci systém potom na základe chybných informácií o polohe rakety vydáva nesprávne povely pre korekciu dráhy rakety a odkloní raketu mimo cieľ. Okrem toho riadiaca jednotka systému Štora riadi odpálenie zadymovacích granátov.

Systémy aktívnej agresívnej obrany (Active protection systems – APS) ničia približujúce sa rakety a protitankové strely ešte pred dopadom na tank, ako napríklad ruské systémy Arena, Drozd 1, Drozd 2, Šatjor či izraelský Iron Fist, ten dokáže dokonca ničiť aj klasické tankové projektily vrátane kinetických APFSDS. Spočíva v účinnom detektore a zariadení, ktoré najrôznejšími spôsobmi likviduje prilietajúce strely.

Systém Arena používa napríklad protimuníciu, ktorá je princípom podobná smerovej míne. Protimunícia je vo vhodnom momente vystrelená šikmo hore a vo výške niekoľko metrov nad tankom exploduje, prúd črepín potom ničí riadené rakety, strely ručných protitankových zbraní alebo i delostrelecké granáty. Činnosť systému Arena je pri normálnej činnosti plne automatická, existuje ale aj možnosť odpáliť protimuníciu ručne, napríklad pri obrane proti nepriateľskej pechote v okolí tanku (črepiny zasahujú priestor do vzdialenosti 40 m od obrysu tanku). Schránky s protimuníciou sú rozmiestnené do venca okolo veže tanku alebo bojového vozidla pechoty (sektory pôsobenia sa dostatočne prekrývajú), rádiolokátor je umiestnený v telese nesenom nad vežou a v bojovom priestore je umiestnená riadiaca a ovládacia jednotka. Starší systém Drozd používa protimuníciu, ktorá princípom vychádza z neriadených rakiet. Na každom boku veže bývajú spravidla dve dvojnásobné odpaľovacie zariadenia namierené šikmo vpred.

Systémy aktívnej agresívnej obrany dokážu zachytiť a zneškodniť protitankové rakety, strely z ručných protitankových zbraní, delostrelecké granáty i riadené rakety odpálené z helikoptér, pohybujúce sa rýchlosťou od 70 do viac ako 700 ms⁻¹.

Tiež dynamická ochrana. Bloky dynamickej ochrany sú tvorené kovovými schránkami v ktorých je medzi dvomi kovovými doskami vložená vrstva trhaviny. Schránky sú rozmiestnené na veži a trupe tanku, predovšetkým v najviac ohrozených miestach a smeroch (obvykle nepokrývajú celý povrch tanku). Môžu byť integrované do povrchu tanku alebo namontované dodatočne. Výbušnina v schránke tesne po zásahu kumulatívnou strelou vybuchne (alebo je odpálená detektorovým systémom) a tlaková vlna výbuchu vymrští kovovú dosku proti kumulatívnej hlavici strely, kumulatívnemu lúču alebo penetrátoru kinetickej priebojnej strely. Kovová doska sa pohybuje šikmo voči kumulatívnemu lúču a ten ju musí prerezať „po dĺžke“, navyše v nevhodnej polohe, čo spolu so splodinami výbuchu narúša proces formovania kumulatívneho lúča a výrazne znižuje jeho prebíjaciu schopnosť voči pancieru tanku. Kinetická šípová strela je po zásahu kovovou doskou priamo zničená (zlomená, ohnutá), alebo odchýlená tak, že už nemá potrebný prierazný účinok. Reaktívna ochrana znižuje priebojnosť kumulatívnych striel 1,8 až 2,2-krát, kinetických striel 1,9 až 2,8-krát. Pokusy s konštrukciou reaktívnej ochrany začali v ZSSR v 50. rokoch, ale pri ukážke pre armádne velenie došlo po zásahu k nehode a explodovali všetky schránky súčasne. Tank bol zničený a tento neúspech zastavil bádanie na dlhé roky. V 60. rokoch prebiehal podobný výskum v Nemecku. Prvýkrát bola dynamická ochrana tankov prakticky použitá v Izraeli, počas vojny v roku 1982. Prvá generácia reaktívnej ochrany bola účinná len proti kumulatívnym strelám, druhá generácia je účinná aj proti kinetickým šípovým podkalibrovým strelám. V súčasnosti sa zavádzajú reaktívne ochrany tretej generácie, takzvané reaktívne pancierovanie.

Prebiehajú aj výskumné práce na inom ako výbušnom spôsobe vymrštenia kovovej alebo keramickej dosky v systéme reaktívnej ochrany. Jednou z možností je vymrštenie dosky proti strele pomocou elektromagnetického poľa. Iné výskumné a vývojové práce smerujú k systémom, ktoré kombinujú vlastnosti reaktívnej a aktívnej agresívnej ochrany, napríklad systémy, ktoré odpaľujú bloky reaktívnej ochrany v predstihu pred dopadom strely na základe povelov detektorového systému aktívnej agresívnej ochrany.

Veľmi skoro po zavedení jadrových zbraní sa ukázalo, že najodolnejšie bojové prostriedky pozemných vojsk proti účinkom jadrového výbuchu predstavujú tanky. Hrubý kovový pancier dobre pohlcuje röntgenové a gama žiarenie, výborne odoláva aj svetelnému a tepelnému žiareniu a vysoká hmotnosť tanku poskytuje istú ochranu aj proti tlakovej vlne jadrového výbuchu. Najväčšie ohrozenie pre posádku predstavujú potom neutróny, ale aj proti nim je tank čiastočne chránený pancierom a moderné tanky majú bojový priestor posádky obložený špeciálnym plastom, ktorý neutróny účinne zachytáva.

Tank, respektíve bojový priestor, v ktorom sa nachádza posádka, je možné pomerne jednoducho úplne zahermetizovať a vybaviť vetraním so zabudovanými účinnými protichemickými filtrami – tým sa tank stáva odolným aj proti účinkom chemických a biologických zbraní a aj proti rádioaktívnemu zamoreniu.

Niektoré moderné tanky sú vybavené systémom ochrany proti zbraniam hromadného ničenia, ktorý pracuje automaticky. Obsahuje detektory chemického zamorenia a rádioaktívneho žiarenia, vzduchové filtre a ventiláciu, ich nasávacie otvory, hermetizáciu bojového priestoru, kryty optických prístrojov a tak ďalej. V prípade zistenia blízkeho výbuchu jadrovej nálože systém okamžite uzavrie kryty optických prístrojov, aby nedošlo k ich poškodeniu, odpojí elektronické systémy a rádiostanice, aby neboli zničené elektromagnetickým impulzom jadrového výbuchu, uzavrie ventilačné a nasávacie otvory vzduchu a žalúzie chladenia motoru, aby tank lepšie odolal účinkom tlakovej vlny. Automaticky sú tiež do systému ventilácie zapojené filtre.

Prostriedky ochrany proti účinkom zbraní hromadného ničenia umožňujú tankom pôsobiť určitý čas v prostredí zamorenom chemickými, jadrovými a biologickými zbraňami bez výraznej straty bojaschopnosti, alebo takéto územia prekonávať.

Výkon a spoľahlivosť motoru, prevodového a pojazdového systému je kľúčová pre celkovú spoľahlivosť tanku. Prvé tanky mali zážihové motory, používali ako palivo benzín. V medzivojnovom období sa dokonca robili pokusy použiť na pohon tankov letecké zážihové motory na vysokooktánový benzín. Krátko pred začatím druhej svetovej vojny sa začali používať naftové vznetové motory, ktoré sa v bojoch plne osvedčili a používajú sa dodnes. Na konci 70. rokov 20. storočia sa objavujú ako motory tankov spaľovacie turbíny, ktoré umožňujú dosiahnuť vysoký výkon pri relatívne malom objeme motorovej jednotky. Dieselové motory sú ale stále vyvíjané a používané, v niektorých krajinách im tankový odborníci dávajú prednosť pred spaľovacími turbínami.

Moderné tankové dieselové motory dosahujú výkon 750 – 1 500 kW a sú riešené ako viacpalivové. Spaľovacie turbíny dosahujú výkon nad 1 000 kW. Tankové vznetové motory a predovšetkým spaľovacie turbíny majú vysokú spotrebu, preto sú niektoré moderné tanky vybavené doplnkovým motorom malého výkonu, ktorý poháňa dôležité elektrické a hydraulické systémy v dobe, keď hlavný motor tanku stojí.

Dôležitým parametrom tankového motoru je merný výkon, ktorý dáva prehľad o výkone motoru a hmotnosti tanku.

Tank sa pohybuje na pásovom podvozku.

Tankový („húsenicový“) pás je starý vynález – v primitívnej podobe ho navrhol v už roku 1770 angličan Richard Lovell Edgeworth a patent na pásové vozidlo (pásový traktor) získal v roku 1836 George Cayley. V podobnom období boli pásy a pásové vozidlá patentované aj vo Francúzsku (1717 pás a v roku 1818 pásové vozidlo) a v Rusku (1837).

Pás je zložený z kovových dosiek (článkov pásu), pohyblivo spojených kovovými alebo kovovo-gumenými spojmi. Články pásu sú z vonkajšej strany uspôsobené tak, aby mali v teréne čo možno najlepší záber v teréne a z vnútornej strany vytvárajú dráhu, po ktorej sa pohybujú kolesá. V článkoch pásu sú otvory, do ktorých zapadá hnacie koleso. Na povrchu článkov sú niekedy pripevnené gumové telesá, ktoré znižujú hlučnosť pásov tanku pri pohybe, zlepšujú odpruženia tanku, znižujú vibrácie a chránia povrch betónových a asfaltových ciest pred poškodením kovovými článkami pásov. Na vnútornej strane článkov pásu sú vytvorené časti, ktoré vedú pás po kolesách a zabraňujú jeho zošmyknutiu pri pohybe alebo otáčaní. Spravidla majú tvar zaoblených trojuholníkov alebo lichobežníkov a sú umiestnené v jednom alebo dvoch radoch.

Dôležitou hodnotou pri posudzovaní priechodnosti tankov v teréne je merný tlak na terén, teda hmotnosť tanku rozložená na plochu pásov, ktorá je v styku z povrchom terénu. Čím je merný tlak nižší, tým menej únosným terénom (napríklad rozmoknutým) je tank schopný prejsť.

Pre porovnanie: človek má merný tlak asi 1 kg/cm²

Na tankovom podvozku je niekoľko typov kolies:

• nosné (pojazdové) kolesá – nesú hmotnosť tanku a prenášajú ju na pás. Môžu byť samostatné, alebo usporiadané rôznym spôsobom do vozíkov. Nosné kolesá sú obvykle potiahnuté vrstvou gumy, čo znižuje ich hlučnosť a znižuje vibrácie.
• hnacie kolesá – hnacie koleso poháňa pás a je to obvykle jediné koleso v zostave podvozku, ktoré je poháňané od motoru tanku (na každý pás jedno). Je ozubené a jeho zuby zapadajú do príslušných vybratí v článkoch pásu. Je umiestnené v prednej alebo zadnej časti podvozku, tak, aby čo najväčšia časť jeho obvodu bola v styku s pásom. Je spravidla umiestnené vyššie ako pojazdové kolesá, čí je jednak chránené pred poškodením a jednak umožňuje nájazd na prekážky.
• napínacie koleso – napína pás, aby dobre obopínal kolesá. Príliš voľný pás sa môže z kolies ľahko zošmyknúť pri otáčaní, alebo preskočiť na hnacom kolese. Napínacie koleso je obvykle umiestnené na opačnej strane, ako hnacie koleso a býva umiestnené vyššie ako nosné kolesá, čo ho jednak chráni pred poškodením a jednak umožňuje nájazd na prekážky. Je namontované tak, že sa dá ručne alebo automaticky nastaviť do vhodnej polohy, čím sa reguluje napnutie pásu.
• oporné kladky – sú to malé kolieska, umiestnené nad nosnými kolesami. Ich úlohou je podoprieť pás v hornej časti podvozku, aby sa príliš neprevesoval. Nemusia byť použité, pás potom kĺže po hornej strane nosných kolies, alebo je v hornej časti dráhy jednoducho prevesený.

Pruženie tankov má za úlohu umožniť lepšie rozloženie hmotnosti tanku na terén a znížiť hlučnosť a vibrácie pri pohybe. Nosné kolesá sú obvykle rôznym spôsobom odpružené a prepružené. Pruženie môže byt:

• mechanické
  • vinutými alebo listovými pružinami
  • torznými tyčami – veľmi obľúbené u starších sovietskych tankov
  • gumovými blokmi
  • gumovými obručami kolies alebo gumovými vložkami v nábojoch kolies
• hydraulické
• hydropneumatické – okrem iného umožňuje meniť svetlú výšku tanku

Prenáša výkon motoru cez spojky na hnacie koleso. Tankové prevodovky sú veľmi namáhané. Obvykle sú riešené ako hydromechanické alebo hydraulické, v minulosti sa používali aj mechanické. Tanková prevodovka má niekoľko stupňov pre jazdu vpred i vzad.

Spojky sú zaradené medzi prevodovku a hnacie kolesá, obvykle sú spojené z brzdou. Umožňujú smerové riadenie tanku tak, že odpoja pohon a/lebo priamo zabrzdia hnacie koleso (a tým aj celý pás) na tej strane tanku, na ktorú chce vodič zabočiť. Spojky sú mimoriadne namáhané (sú v činnosti pri každej zmene smeru). Spojky sú obvykle riešené ako hydraulické či hydromechanické, čisto mechanické spojky boli opustené už dávno.

Kvalita motora bývala v minulosti opakovane podceňovaná. Kvôli pomalým tankom prehrali vojnu celé štáty a viackrát sa stalo, že rýchlejšie a obratnejšie tanky vymazali celé tankové armády aj keď tie mali lepší pancier a kanóny. Práve vyvážená kombinácia motora s adekvátnym pancierovaním, robí z tanku obávanú zbraň, prvými skvelými príkladmi boli tanky T-34 alebo Panther.

Rýchlosť je dobrá zbraň, ale bez panciera dobrá len na ústup. Motor tankov musí byť veľmi výkonný. Najviac sa osvedčili Dieselové na všetky druhy paliva. Výkon motora môže dosiahnuť až 1 500 kW, ako napríklad motor poháňajúci francúzsky tank Leclerc a izraelský Merkava 4. Niektoré tanky majú miesto dieselového motora plynovú turbínu výkonom nad 1 000 koní. Tá ma obrovskú účinnosť pri vysokých otáčkach ale problémy má keď tank stojí – vtedy spotrebuje zase priveľa paliva. Preto má napríklad M1A1 Abrams aj dodatočný spaľovací motor na pohon elektroagregátu.

Kanóny sa objavili už vo výzbroji prvých použiteľných tankov. Kanón je takmer vždy umiestnený vo veži a predstavuje hlavnú výzbroj tanku. Prvé tanky (z prvej svetovej vojny) mali kanóny umiestnené v pancierových nástavbách na bokoch trupu – takzvaných barbetach či sponsonoch. Existovali aj tanky, ktoré kanón umiestnený v prednej časti trupu – z prvej svetovej vojny St Chamond a Schneider CA1 (Francúzsko), A7V (Nemecko), z druhej svetovej vojny napríklad M3 Lee a M3 Grant (USA), tento tank mal ešte druhý kanón menšieho kalibru namontovaný vo veži, z povojnového obdobia je to bezvežový tank (presnejšie skôr ťažký stíhač tankov) Stridsvagn 103 / Strv-103 / S-Tank (Švédsko). Veľmi vzácne býva vo veži bojového tanku použitý viac ako jeden kanón. Všetky takéto pokusy skončili v štádiu prototypov. V minulosti existovali tiež konštrukcie tankov, ktoré mali niekoľko otočných veží s rôznou výzbrojou: britský prototyp Vickers A1E1 Independent, sovietske sériové T-28 a T-35 a prototyp T-100, nemecký Neubaufahrzeug. Viacvežové tanky sa v praxi vôbec neosvedčili, boli príliš ťažké, pomalé a neobratné.

Postupným vývojom sa dospelo k záveru, predovšetkým v Sovietskom zväze a o čosi neskôr aj v Nemecku, že tank musí byť vyzbrojený protitankovým kanónom, ktorý mu dáva schopnosť účinne bojovať s nepriateľskými tankmi, a to aj za cenu, že je menej vhodný na ničenie iných druhov cieľov (napríklad pre menší kaliber). V opačnom prípade by bol tank proti nepriateľským tankom prakticky bezbranný a rýchlo zničený. Do druhej svetovej vojny vstupovali tanky hlavných armád vyzbrojené protitankovými kanónmi kalibru 37 – 57 mm, alebo menej výkonnými krátkohlavňovými tankovými kanónmi kalibru do 100 mm. Výnimkou boli sovietske tanky T-34 a KV-1 vyzbrojené výkonnými kanónmi kalibru 76,2 mm, čo im dávalo významnú palebnú prevahu nad nemeckými tankmi, ktoré mali prevažne krátkohlavňové kanóny kalibru do 75 mm. V priebehu vojny sa výkony tankových kanónov zvyšovali a nemecké tanky dostali postupne dlhohlavňové kanóny kalibru 75 mm, 88 mm a nakoniec až 128 mm, sovietske tanky boli postupne vyzbrojované zlepšeným kanónom kalibru 76,2 mm, 85 mm a nakoniec aj 122 mm. Podobne rástol kaliber a výkon kanónu aj u britských a amerických tankov.

V povojnovom období sa v oblasti tankových kanónov veľa experimentovalo, skúšali sa rôzne koncepcie, napríklad tankové kanóny kalibru až 140 mm, automatické kanóny veľkých kalibrov, bezzáklzové kanóny, a podobne. Väčšina týchto pokusov skončila z rôznych príčin neúspešne.

V súčasnosti je hlavnou zbraňou takmer všetkých zavedených tankov výkonný kanón s hladkou hlavňou kalibru nad 100 mm. V krajinách NATO je kaliber kanónu 120 mm, výnimkou je britský kanón L7 s drážkovanou hlavňou kalibru 105 mm, u moderných sovietskych, ruských a ukrajinských tankov je používaný hladkostenný kanón kalibru 125 mm s deleným strelivom (strela a nábojka sa nabíja osobitne). Hladký vývrt hlavne moderných tankových kanónov je vynútený používaním kumulatívnej munície, u ktorej rotácia znižuje priebojnosť a dlhých podkalibrových striel, ktoré nie je možné stabilizovať rotáciou – strely sú stabilizované aerodynamicky, krídelkami. Tankový kanón je primárne určený na ničenie tankov a obrnenej techniky nepriateľa, ale vďaka rôznej munícii sa dá účinne používať aj proti pechote, neobrnenej technike, palebným ohniskám, poľným a stálym opevneniam a v poslednej dobe aj proti bojovým helikoptéram. Munícia pre tankové kanóny zahrňuje predovšetkým strelivo pre boj s obrnenými cieľmi, kumulatívne strely a podkalibrové šípové strely (bezjadrové alebo s jadrom z ťažkého kovu (volfrám, urán)), univerzálne sú použiteľné trieštivo-trhavé strely, vhodné pre použitie proti pechote, neobrnenej technike, palebným ohniskám, poľným a iným opevneniam. Úlohu trieštivo-trhavých striel dokážu v istom rozsahu nahradiť niektoré typy kumulatívneho streliva so zvýšeným črepinovým účinkom. Objavujú sa aj špeciálne strely pre boj s helikoptérami alebo mnohoúčelové strely, hodné pre boj s ľahšie obrnenými cieľmi, pechotou a neobrnenou technikou, použiteľné aj proti nízkoletiacim helikoptéram. Takéto strely majú pomerne zložité programovateľné zapaľovače.

Od začiatku 80. rokov sa vo výzbroji tankov objavujú protitankové riadené rakety odpaľované z hlavne tankového kanónu. Sú to predovšetkým rôzne sovietske ruské systémy a v poslednej dobe aj izraelský systém Lahat. Tieto rakety dokážu presne zasiahnuť aj na veľké vzdialenosti (až 5 km) a zničiť tank s reaktívnym pancierom či bojovú helikoptéru. Prvý tank v možnosťou použitia PTRS opaľovaných z hlavne tankového kanónu bol T-64 so 125mm hladkostenným kanónom, neskôr bol pre použitie PTRS upravený aj T-55 so 100mm drážkovaným kanónom (strela je vložená v štandardnej nábojnici)

Známe sovietske a ruské systémy riadenej tankovej výzbroje:

• PTRS 9M112 systému 9K112-1 Kobra odpaľovaná z hlavne tankového kanónu kalibru 125 mm pre tank T-64B, T-80B (strela má unikátnu dvojdielnu konštrukciu, vynútenú automatickým nabíjaním – do jedného celku je spojená až v hlavni kanónu)
• PTRS 9M117 systému 9K116 Bastion odpaľovaná z hlavne tankového kanónu kalibru 100 mm pre T-54/55
• PTRS 9M117 systému 9K116-1 Šeksna odpaľovaná z hlavne tankového kanónu kalibru 100 a 115 mm pre tank T-62 (protitanková riadená strela 9M117 je kalibru 100 mm, je vložená do vnútra nábojnice príslušného kalibru a pre 115 mm kanón je doplnená nákružkami, ktoré po opustení hlavne odpadnú)
• PTRS 9M117 systéma 9K118 Šeksna odpaľovaná z hlavne tankového kanónu kalibru 100 a 115 mm pre tank T-62
• PTRS 9M119 Invar systému 9K119 Reflex a 9K120 Svir odpaľovaná z tankového kanónu kalibru 125 mm (T-72, T-90…)

Za zmienku stojí, že skutočne prvým tankom, ktorý použil riadenú protitankovú muníciu, je americký ľahký tank M551 Sheridan, zavedený do výzbroje v roku 1968 a určený pre výsadkové vojská, ktorý zo špeciálneho nízkotlakového kanónu M81E1 kalibru 152 mm vystreľoval riadenú strelu MGM-51 Shillelagh.

Túto strelu a podobný kanón rovnakého kalibru 152 mm používal neskôr aj tank M60A2 Starship zavedený na v roku 1974 a vyradený na začiatku 80. rokov. Strela Shillelagh mala pomerne veľký minimálny dostrel 750 m a relatívne malý maximálny dostrel – u verzie MGM-51A 2 000 m, u neskorších verzií 3 000 m. Praktické prevedenia zbrane, predovšetkým samotného kanónu, sa príliš nevydarilo.

Guľomety na tankoch sú určené pre boj proti pechote a nízkoletiacim vzdušným cieľom, ako sú helikoptéry, lietadlá a bezpilotné prostriedky. V minulosti občas tvorili guľomety jedinú výzbroj tankov ľahších kategórií. Používajú sa guľomety všetkých kalibrov, zavedených do výzbroje armády (5,56 mm 7,62 mm 7,92 mm 12,7 mm 14,5 mm). Konštrukčne vychádzajú tankové guľomety zo štandardných guľometov zavedených o výzbroje príslušnej armády, s niektorými úpravami pre použitie v tankoch – skrátenie, sklopenie alebo úplné odstránenie pažby, diaľkové ovládanie, odstránenie mieridiel a podobne. Jeden z guľometov je obvykle namontovaný ako súosový s tankovým kanónom (obsluhuje ho strelec), ďalší býval v zadnej časti veže (obvykle ho obsluhoval strelec alebo nabíjač), v prednej časti trupu (obsluhoval ho radista/strelec) a ďalšie sú namontované externe na veži tanku (obsluhoval ich veliteľ tanku, strelec alebo nabíjač). Jeden z guľometov namontovaných na veži tanku býva určený pre boj s nízkoletiacimi vzdušnými cieľmi a je často väčšieho kalibru ako ostatné guľomety, obvykle býva upevnený na otočnej lafete okolo veliteľského poklopu (občas je vybavený aj diaľkovým ovládaním z veže tanku). Najčastejšia kombinácia guľometov je 7,62 mm (prípadne 5,56 mm) súosový guľomet a 12,7mm protilietadlový guľomet. Takto to je na väčšine sovietskych tankov (T-55, T-72, T-80, T-90). Americký M1A1 Abrams má externe montovaný guľomet kalibru 12,7 mm pre veliteľa tanku a 7,62 mm pre nabíjača. Izraelská Merkava 4 má podobne tri guľomety, všetky kalibru 7,62 mm. Sovietske ťažké „prielomové“ tanky z tesne povojnového obdobia mali ako súosový namontovaný guľomet kalibru 14,5 mm a kalibru 14,5 mm bol aj protilietadlový guľomet. Občas sa objavujú na tankoch ako doplnková zbraň miesto guľometu malokalibrové kanóny. Napríklad vyvíjaná slovenská verzia tanku T-72 – T-72M2 Moderna – má na bokoch veže dva 20 mm automatické kanóny pre boj s ľahko pancierovanými pozemnými a vzdušnými cieľmi, predovšetkým bojovými helikoptérami. Kanóny sa ovládajú zvnútra veže, strelivo je v schránke na zadnej strane veže.

Zaujímavú výnimku vo výzbroji tankov predstavujú izraelské tanky (Merkava 2,3,4, Tiran 4,5). Majú vo veži integrovaný 60 mm mínomet ovládaný z vnútra tanku. Môže odpaľovať výbušné a osvetľovacie granáty. Túto zvláštnosť si vynútil najčastejší spôsob nasadenia izraelských tankov – boj v zastavaných oblastiach proti pechote a gerilovým skupinám, kde je použitie tankového kanónu neefektívne alebo nemožné.

Neriadené rakety sa vo výzbroji tankov objavujú zriedkavo. Obvykle ide o improvizovanú úpravu, napríklad s cieľom zvýšiť pohyblivosť odpaľovacieho zariadenia neriadených rakiet. Ako príklad možno uviesť raketomet Calliope na americkom tanku M4 Sherman z obdobia konca druhej svetovej vojny.

Občas sa vyskytne pokus skombinovať tank so zatiaľ najúčinnejším protitankovým prostriedkov – protitankovou riadenou raketou. Jediným známym prostriedkom, v ktorom sa takéto spojenie podarilo doviesť do sériovej výroby a zasluhuje si meno tank, je sovietsky ťažký raketový stíhač tankov IT-1 „Drakon“ (ИТ-1, Объект 150, s PTRS 2К4 Дракон) na podvozku tanku T-62. Väčšina ostatných obrnených vozidiel vyzbrojených protitankovými riadenými strelami spadá do skôr do kategórie stíhačov tankov alebo bojových vozidiel pechoty.

Posádka každého tanku má k dispozícii osobné ručné zbrane a ručné granáty (až niekoľko desiatok kusov), okrem toho existujú špeciálne trieštivé granáty, ktoré je možné nabiť a vystreľovať z vrhačov dymových granátov. Automatický granátomet sa ako improvizovaná výzbroj objavil vo výzbroji tankov počas vojny vo Vietname i v Afganistane. Spravidla nahrádzal protilietadlový guľomet, oproti ktorému má v boji s pechotou a strelcami z ručných zbraní protitankových niekoľko výhod, predovšetkým väčší plošný účinok.

Elektronika dokázala enormne zvýšiť účinnosť tankových zbraní a zároveň skrátiť potrebný výcvik posádok. Na druhej strane však pridala tankom istú zraniteľnosť (pozri elektronická vojna). Preto popri sofistikovanej elektronike existuje zvyčajne aj možnosť plnej manuálnej kontroly. Táto máva zvyčajne absolútnu prioritu nad všetkými elektronickými systémami.

Keďže tankové vojská sú vo väčšine armád potomkami jazdectva, od začiatku svojho nasadenia sa používali pri komunikácii zástavy a vlajky, rádiostanice mali spočiatku len niektoré veliteľské tanky. Systém signalizácie vlajkami nie je ešte ani dnes prekonaný, okrem iného sa nedá rušiť a len obťažne odpočúvať, navyše nemá demaskujúce príznaky činnosti. Najdôležitejším prvkom komunikácie tankov sa ale stala rádiostanica. V modernom tanku môže byť aj niekoľko rádiostaníc, pracujúcich v rôznych rádiových pásmach a rôznym určením. Používajú sa na prenos povelov a rozkazov, v poslednom období aj na prenos iných dát, často už aj v digitálnej forme.

Dnes to už sú aj hi-tech informačné systémy, kde veliteľ tanku alebo jednotky vidí na obrazovke počítača aj ciele, ktoré hlásia iné tanky v skupine do spoločnej siete, reliéf terénu, ciele za kopcami, GPS mapu atď., prenos dát je opäť zabezpečený hlavne rádiovým spojením.

Nasadenie jadrových zbraní a následný elektromagnetický impulz môže zničiť elektroniku, ktorá funguje na báze polovodičových prvkov. Tu opäť majú opodstatnenie „zastarané“ elektrónky, ktoré sú voči nemu značne imúnne.

Pracovné prostredie v tanku je hlučné, zvlášť pri pohybe a paľbe, takže významnú úlohu majú aj prostriedky vzájomnej komunikácie medzi členmi posádky tanku – nazývajú sa tankové hovorové súpravy. Pozostávajú z prepojovacieho systému a tankistických prilieb so slúchadlami a mikrofónmi. Mikrofóny sú často nahradené laryngofónmi, ktoré snímajú hlas priamo na hrdle – tým sa významne znižuje rušenie hlukom v tanku.

Na najstarších tankoch pozorovala posádka okolie tanku štrbinami v pancieri. Takýto spôsob pozorovania bol samozrejme nešikovný, štrbiny poskytovali len malý výhľad a umožňovali zasiahnuť posádku paľbou alebo črepinami. Vylepšením boli štrbiny chránené pancierovým sklom a predovšetkým periskopy. Spočiatku boli periskopy jednoduché, nepohyblivé, neskôr sa objavili otočné, umožňujúce aj pohľad dozadu, postupne boli vybavené aj ďalekohľadmi. Moderné periskopy obsahujú aj prístroje pre nočné videnie. Pevné periskopy má stále napríklad vodič tanku.

Potreba posádok tankov pozorovať okolie a bojisko stále narastá, pre prežitie na bojisku musí byť tank schopný odhaliť iné tanky a aj jednotlivých strelcov a postavenia protitankových zbraní. Súčasne musí byť schopný činnosti a paľby v noci alebo za zníženej viditeľnosti, v dyme a prachu. Preto sa tanky vybavujú veľmi kvalitnými televíznymi, infračervenými a tepelnými kamerami.

Kedysi potreboval priemerný tankista niekoľko nábojov, kým trafil cieľ. A aj to musel strieľať, len keď tank zastavil. Prvé tanky samozrejme bojovali a strieľali len na pomerne malé vzdialenosti a zväčša na nepohyblivé ciele. Zbrane zameriavali strelci, ciele vyhľadával veliteľ. Tento postup je pomerne nepresný a strelec nemusel vždy nájsť ciele, ktoré mu veliteľ určil. Čoskoro sa začali používať optické zameriavače, ktoré zlepšili možnosti sledovania a zamierenia cieľov strelcom, nasledovali optické diaľkomery, ktoré umožňovali presnejšie určenie diaľky cieľa. Nastavenie prvkov streľby námeru a odmeru kanónu bolo obvykle ručné, ako u normálnych poľných diel. Veža sa tiež otáčala ručne, pomocou kľuky a prevodov. Prvá mechanizácia sa objavila pri pohone veže – používali sa (a dodnes používajú) elektromotory alebo hydraulické motory, čo zjednodušilo prácu posádky a zvýšilo rýchlosť otáčania veže.

Vedenie paľby na väčšiu diaľku je pri pohybe tanku takmer nemožné – aj malé pohyby tanku spôsobujú veľké odchýlky. Problém bol riešený použitím stabilizátorov na kanóne a zameriavači. Stabilizátor tankového kanónu je pomerne zložité elektro-mechanické zariadenie, ktoré sníma pohyb a náklony tanku a vyhodnocuje ich. Pomocou výkonných silových mechanizmov – hydraulických alebo elektrických pohonov – nastavuje polohu kanónu voči jeho závesom (veži tanku) tak, aby kanón mieril stále do toho istého bodu. Rovnakým spôsobom je ovládaný aj pohyb obrazu cieľa v zameriavači kanónu. Tento spôsob umožnil spočiatku len zamierenie kanónu za jazdy, po zdokonalení aj paľbu.

Postupne sa zdokonalilo aj prepojenie medzi veliteľom tanku a strelcom, spočiatku optickým prepojením ich zameriavačov, dnes už elektronicky. Veliteľ teda vyhľadáva ciele a označuje ich strelcovi, strelec potom ciele presne zameriava a vedie na ne paľbu, veliteľ medzi tým vyhľadáva ďalšie ciele.

Postupne, ako boli do tanku pridávané ďalšie a ďalšie elektronické pozorovacie prístroje, boli tieto navzájom prepojované a vznikol ucelený systém, ktorý umožňuje pozorovanie a zamierenie. Dnešné moderné systémy riadenia paľby obsahujú televízne, infračervené a termálne kamery, laserové diaľkomery, gyroskopy a balistické počítače, ktoré uľahčujú vedenie paľby, vonkajšie senzory poskytujú údaje o teplote a vetre, dokážu odhaliť zameriavacie infračervené lúče nepriateľských zbraní, systémy vedenia paľby dokonca radia posádke, na ktoré ciele treba viesť prednostne paľbu, ale samotné riadenie a koordinácia činnosti ostáva na posádkach tankov a najmä na veliteľovi tanku.

Ľahký tank vz. 38

Stredný tank T-44

Ťažký tank IS-3

Hlavný bojový tank
T-72M4CZ

Starší spôsob delenia tankov vychádzal z ich bojovej hmotnosti:

1. Tanketa – s hmotnosťou menej ako 3 tony, s jedno alebo dvojčlennou posádkou, vyzbrojené guľometom. Slúžili ako prieskumné a spojovacie vozidlá. V súčasnosti by medzi tankety patrili najľahšie pásové obrnené transportéry, napríklad nemecký Wiesel. Táto kategória tankov sa vyskytovala v 20. a 30. rokoch 20.storočia a stratila význam ešte pred druhou svetovou vojnou. Spravidla nemali vežu.
2. Malý tank – tančík s hmotnosťou do 5 ton. Býval vyzbrojený jedným alebo niekoľkými guľometmi a používal sa predovšetkým na prieskum. Mnoho typov mohlo byť vybavené plavákmi a mohli byť použité pri boji o predmostia pri prekonávaní vodných prekážok. Táto kategória tankov sa vyskytovala v 20. až 40. rokoch 20. storočia a stratila význam počas druhej svetovej vojny. V súčasnosti táto kategória tankov zanikla, ich taktické úlohy prebrali upravené bojové vozidlá pechoty a rôzne verzie pásových alebo kolesových obrnených vozidiel.
3. Ľahký tank – s hmotnosťou menej ako 15 ton (neskôr 20 ton). Je vyzbrojený kanónom malého kalibru a jedným alebo niekoľkými guľometmi, alebo len guľometmi. Boli určené na podporu pechoty alebo jazdectva v útočnom i obrannom boji, prieskum a prepady či hliadkovanie. V súčasnosti táto kategória tankov takmer zanikla (V USA prebieha vývoj pre export), ich taktické úlohy prebrali upravené bojové vozidlá pechoty a rôzne verzie pásových alebo kolesových obrnených vozidiel.
4. Stredný tank – s hmotnosťou 15 až 30 ton (neskôr až 40 ton). Sú vyzbrojené kanónom stredného alebo veľkého kalibru, schopným účinne ničiť nepriateľské tanky a taktiež guľometmi. Majú vyvážený pomer pohyblivosti a pancierovania. Sú najvšestrannejšie, ich hlavnou úlohou je boj s nepriateľskou obrnenou technikou a živou silou. Koncentrácie stredných tankov sa nasadzovali do prielomov vytvorených v nepriateľskej obrane a následne ďalej rozvíjali operáciu pri manévrovom boji. Úspešne boli nasadené aj v obrane, neraz zamaskované a zakopané až po vežu do zeme. Dnešné hlavné bojové tanky (z angl. main battle tank) sú ich priamymi nástupcami, hoci ich hmotnosť postupne rástla a dnešné tanky, ako Abrams alebo Leopard svojou hmotnosťou už spadajú skôr do kategórie ťažkých tankov.
5. Ťažký tank – s hmotnosťou nad 30 ton (neskôr nad 40 ton) tanky s ťažkým pancierovaním, jedným alebo niekoľkými kanónmi stredného a veľkého kalibru a guľometmi. Boli určené na prerážanie hlbokej nepriateľskej obrany, na podporu významných útočných operácií a boj proti stálym opevneniam protivníka. Boli schopné ničiť všetky, alebo aspoň väčšinu nepriateľských tankov aj na veľkú vzdialenosť.

V období po druhej svetovej vojne vzniká postupne nové delenie tankov:

1. Hlavný bojový tank – Vznikol postupne vývojom a splývaním kategórie stredných a ťažkých tankov po druhej svetovej vojne. Do tejto kategórie patria takmer všetky tanky súčasných armád.
2. Kategória ľahký tank sa rozdelila na dve významné skupiny:
   1. Bojové vozidlo pechoty – kde spadajú prostriedky prepravy a palebnej podpory pechoty ako sú obrnené transportéry a bojové vozidlá pechoty
   2. Bojové vozidlo – tanky (či skôr pásové obrnené vozidlá) sú špecializované na určitú činnosť – patria sem napríklad samohybné protilietadlové systémy s kanónovou alebo raketovou výzbrojou, stíhače tankov s protitankovými riadenými strelami
3. Kategória ťažký tank v pôvodnej podobe zanikla a jej úlohy prevzali samohybné delostrelecké systémy, postavené obvykle na tankovom podvozku a vyzbrojené húfnicami alebo kanónovými húfnicami veľkého kalibru v rozmernej otočnej veži.

V Sovietskom zväze a v Rusku vznikli a boli zavedené do výzbroje aj dve celkom unikátne tankové konštrukcie. Prvou je raketový stíhač tankov IT-1 Drakon, postavený niekedy koncom 60. rokov na podvozku tanku a vyzbrojený veľmi výkonným systémom protitankových riadených striel. Predstavoval vlastne skutočný raketový tank. Druhou konštrukciou je bojové vozidlo podpory tankov – BMPT (bojevaja mašina podderžki tankov) – opäť ide o konštrukciu na tankovom podvozku. Vozidlo je vyzbojené štyrmi protitankovými riadenými strelami, dvomi automatickými kanónmi kalibru 30 mm, niekoľkými guľometmi a automatickým granátometom. Je určené pre boj s nepriateľskými tankmi na veľké diaľky, boj s bojovými helikoptérami, boj proti nepriateľským postaveniam protitankových riadených striel a strelcom z ručných protitankových zbraní, ako aj iným prostriedkom, ktoré predstavujú zvýšenú hrozbu pre vlastné tanky.

V Izraeli vznikli na podvozkoch trofejných tankov (zväčša sovietskej výroby), po odstránení veže a ďalších úpravách, veľmi ťažké pásové obrnené transportéry pre prepravu pechoty. Výhodou je mimoriadna odolnosť voči nepriateľskej paľbe, čo významne znižuje straty.

Od bojových tankov sú odvodené aj rôzne podporné vozidlá, ktoré zabezpečujú činnosť tankových jednotiek na bojisku alebo v jeho tesnej blízkosti. Sú často stavené na rovnakom alebo podobnom podvozku ako bojové tanky.

1. Vyslobodzovací tank – nemá štandardnú vežu, je určený na odťahovanie zapadnutých, uviaznutých alebo poškodených tankov na bojisku alebo v jeho blízkosti, pomáha pri opravách bojových tankov v bojových podmienkach. Je vybavený silnými navijakmi a žeriavovým ramenom s nosnosťou dostatočnou pre zdvihnute tankového motoru alebo celej tankovej veže. Je vybavený potrebným náradím, agregátmi a náhradnými dielmi pre opravu poškodených podvozkov bojových tankov.
2. Ženijný tank – úlohou ženijných tankov je úprava terénu a odstránenie alebo preklenutie prekážok, ktoré bránia v pohybe alebo obmedzujú pohyb bojových tankov. Často spolupracujú s vyslobodzovacími tankmi. Ďalšou z úloh je príprava palebných a obranných postavení. Ženijné tanky sú vybavené buldozérovou radlicou a často aj bagrovým ramenom pre zemné práce.

K ženijným tankom patria aj

• mostový tank – nemá vežu, miesto toho nesie most alebo mostový dielec s dostatočnou nosnosťou a je vybavený zariadením na jeho bezobslužné položenie v bojových podmienkach. Tým umožňujú bojovým tankom prekonávať protitankové priekopy, menšie rieky, rokliny a iné hlboké prekážky. Mostový dielec sa dá použiť aj na zvýšenie nosnosti normálneho mostu.
  • odmínovací tank – vytvára priechody v mínových poliach. Míny likviduje tým, že ich privedie predčasne k výbuchu, rozbije alebo odstráni z cesty. Odmínovacie tanky nie sú obvykle špecializované, sú to zväčša štandardné bojové tanky doplnené odmínovacím zariadením, ale existujú aj špecializované konštrukcie, ktorých hlavnou odlišnosťou je možnosť diaľkového ovládania.
    • odmínovacie zaradenie môže byť rôznej konštrukcie: napríklad ťažké (často ozubené) kovové kotúče či valce, ktoré tank tlačí na závesoch pred sebou, privedú míny k predčasnému výbuchu, roztočený bubon so závažiami na reťaziach ničí zakopané míny tým, že ich rozbije na kúsky alebo privedie k výbuchu, pred pásmi namontované radlice vyorávajú míny a odhrňujú ich na stranu, na vyorané míny (a zeminu) je položená tiahla nálož a následne odpálená, čím sa vyorané míny privedú k výbuchu alebo rozbijú.

Špecializovaným druhom ženijných doplnkov tanku je napríklad:

• buldozerová radlica – namontovaná dodatočne alebo ako stále vybavenie, umožňuje rýchle vybudovanie okopu pre tank alebo inú techniku, výrazne skracuje dobu potrebnú na prípravu obranného postavenia.
• zákopový pluh – pluh ťahaný za tankom, ktorým sa na jeden prejazd vytvorí štandardný zákop pre pechotu.

Od bojových tankov sú odvodené rôzne ďalšie obrnené bojové vozidlá a deriváty tankov:

1. Plameňometný tank – tank vyzbrojený plameňometom. Proti živej sile je na krátku vzdialenosť veľmi účinný, účinný je aj proti poľným a obmedzene i proti stálym opevneniam. Plameňomet môže byť namontovaný ako hlavná zbraň miesto tankového kanónu alebo ako doplnková zbraň miesto niektorého guľometu, najčastejšie súosového alebo v trupe tanku. Zásoba horľaviny môže byť uložená v bojovom priestore tanku alebo v špeciálnom prívese ťahanom za tankom. V predvojnovom období sa vývojom plameňometných tankov zaoberali všetky armády, ale na európskom bojisku sa príliš neosvedčili. Boli dosť preferované Britmi a Američanmi, aj keď neboli ich vlastným vynálezom. Hlavne americké ozbrojené sily ich úspešne nasadili vo viacerých bojoch, predovšetkým na Tichooceánskom bojisku pri bojoch proti Japonsku.
2. protilietadlový tank – tank vyzbrojený protilietadlovými kanónmi malého a stredného kalibru. Objavuje sa počas druhej svetovej vojny ako odpoveď na narastajúce ohrozenie pozemných a tankových vojsk bojovými lietadlami priamej podpory (ako napríklad Iľjušin Il-2 alebo rôzne verzie stíhacích lietadiel upravené pre útoky na pozemné ciele). Na podvozku štandardného tanku je namontovaná nová, spravidla zhora otvorená veža, v ktorej je umiestnený jeden alebo niekoľko protilietadlových kanónov s potrebnou muníciou. S nástupom prúdových lietadiel táto koncepcia postupne zaniká a je nahradená novou, ktorá využíva ľahší pásový obrnený podvozok, je vyzbrojená automatickými kanónmi malého kalibru, neskôr i protilietadlovými raketami, a je vybavená vlastnými prieskumnými a zameriavacími rádiolokačnými zariadeniami, počítačmi a zameriavacími zariadeniami – vzniká samohybný protilietadlový systém.

(Samohybné delo môže byť vytvorené aj na kolesovom – automobilovom – podvozku.) Tankový podvozok so svojou vysokou priechodnosťou a dobrou pancierovou ochranou je vhodnou platformou aj pre montáž rôznych druhov diel. Na druhej strane, bojový priestor tanku a predovšetkým využiteľný priestor vo veži tanku je silne obmedzený a použitý tankový kanón je obvykle najsilnejší, aký sa do daného priestoru podarilo namontovať pri zachovaní dobrých vlastností tanku. Použitie silnejšej zbrane vytvára vážne komplikácie – vo veži a bojovom priestore nie je dostatok priestoru pre muníciu (väčší kaliber kanónu = výrazne väčší a ťažší náboj), narastá hmotnosť tanku, klesá pohyblivosť… Existuje niekoľko možností riešenia týchto problémov:

1. samohybné delo s otočnou vežou – Na štandardný tankový alebo podobný pancierovaný pásový podvozok sa namontuje plne otočná uzatvorená veža novej konštrukcie, s väčšími rozmermi, ktorá pojme výkonnejšiu zbraň. Nevýhoda je zrejmá: ak majú byť zachované jazdné vlastnosti vozidla a hmotnosť veže, nová veža bude musieť byť vyrobená z tenšieho materiálu a teda výrazne menej odolná ako veža pôvodného tanku (tento spôsob je viac-menej štandardný). Druhou možnosťou je zachovať hrúbku pancieru veže, ale tým narastie hmotnosť vozidla a klesne jeho pohyblivosť (týmto spôsobom napríklad vznikol z tanku KV-1 so 76,2mm protitankovým kanónom tank KV-2 so 152mm húfnicou). Treťou možnosťou je použiť novú, väčšiu, ale zhora otvorenú vežu – odstránením stropu veže sa ušetrí časť hmotnosti, ktorú možno využiť na zväčšenie hrúbky stien veže a zväčší sa manipulačný priestor vo veži. Nevýhoda je zrejmá – osádka nie je zhora chránená vôbec.
2. samohybné delo s uzatvorenou pancierovou nástavbou – Na štandardný tankový alebo podobný pancierovaný pásový podvozok sa namontuje nepohyblivá vežová nástavba. Odstránením obežného kruhu veže a priľahlých častí pancieru vznikol pomerne veľký priestor, na ktorý bola namontovaná nepohyblivá vežová nástavba. S ohľadom na značnú úsporu hmotnosti mohla byť nástavba vyrobená z pevných pancierových plátov. Touto cestou sa vydali napríklad nemecký konštruktéri a vytvorili Jagdtiger (SdKfz 186) so 128mm kanónom.
3. samohybné delo s otvorenou pancierovou nástavbou – Na štandardný tankový alebo podobný pancierovaný pásový podvozok sa namontuje čiastočne otvorená nástavba s delom. V extrémnom prípade je zbraň chránená len z prednej strany, (alebo aj vôbec – otvorená montáž), v lepšom prípade je nástavba otvorená len zhora. Výhodou je predovšetkým veľmi nízka cena – ako podvozok sa dá použiť akýkoľvek pásový podvozok, aj trofejný, a úprava sa dá urobiť aj v poľných dielňach. Okrem pár výnimiek takéto vozidlá neprežili druhú svetovú vojnu. V grotesknej podobe sa tieto konštrukcie vrátili na scénu v 90. rokoch – na najrozličnejšie pásové podvozky (BVP, BMD, BT-L…) alebo aj kolesové vozidlá sa v post-sovietskom priestore, v Afganistane, i v rôznych lokálnych konfliktoch tretieho sveta, začali montovať 23mm protilietadlové kanóny ZU-23. V týchto konfliktoch ani jedna strana nedisponuje významnejším počtom diel a obrnených vozidiel, na druhej strane majú obe dostatok AK-47 a RPG-7. V takýchto podmienkach predstavuje ZU-23 „ďalekonosné delostrelectvo“, ktorého dostrel a účinnosť niekoľko násobne prevyšuje dostrel a účinnosť iných zbraní použitých v boji.
4. samohybné delo so zbraňou zabudovanou do trupu – Celý pôvodný bojový priestor tanku je odstránený, prípadne je z pôvodného tankového podvozku zachovaná len motorová časť a boky trupu. Na tomto „pozostatku“ trupu je postavená nová, tvarovo pomerne jednoduchá pancierovaná nástavba zhotovená zo zvarených pancierových plátov. V prednej časti pancierovej nástavby je namontované výkonné delo, protitankový kanón alebo kanónová húfnica. Predná pancierová doska mala občas hrúbku prevyšujúcu hrúbku pancieru pôvodného tanku. Za druhej svetovej vojny vzniklo týmto spôsobom veľa konštrukcií – najznámejšie sú nemecké StuG III (Sturmgeschütz III) a Hetzer a sovietske radu SU (SU-85, SU-100, SU-122, SU-152, ISU-122, ISU-152)

Samohybné delá sa používajú ako náhrada za klasické ťahané delostrelectvo. Väčšina moderných typov má nabíjací automat a dostrel cez 30 kilometrov. Podľa taktického určenia možno samohybné delá rozdeliť na:

1. Samohybná húfnica / Samohybná kanónová húfnica / Samohybný kanón / Samohybný mínomet – strieľajú prevažne nepriamou streľbou. Staršie typy z druhej svetovej vojny a povojnového obdobia mali prevažne otvorenú pancierovú nástavbu, alebo otvorenú otočnú vežovú nástavbu, modernejšie typy majú buď uzavretú pancierovanú vežovú nástavbu, alebo je zbraň namontovaná ako celkom odkrytá. Príkladom môže byť na špeciálnom pancierovanom kolesovom podvozku a s ľahším pancierovaním veže postavená samohybná húfnica Zuzana alebo na pásovom tankovom podvozku tanku T-72 postavená samohybná húfnica Himalaja. Kaliber zbrane dosahuje bežne u húfnic 152 alebo 155 mm, výnimočne prekračuje 200 mm, u mínometov 240 mm. Dostrel prekračuje 30 km.
2. Útočné delo – strieľa priamou streľbou a je predovšetkým určené na priamu podporu pechoty a tankov. Svojím spôsobom tvorí akýsi medzistupeň medzi samohybnými delami a tankmi. Dnes sa už skoro nepoužíva, svoj najväčší rozmach táto vetva obrnenej techniky zaznamenala v 2. svetovej vojne. Tieto stroje mali podobnú alebo takmer rovnakú konfiguráciu ako ťažké stíhače tankov, namiesto kanóna mali húfnicu, alebo kanón väčšieho kalibru, ale ich zbraň nebola zväčša v boji proti tankom príliš účinná (Sug III, SU-122). Špecializovali sa prevažne na priamu podporu pechoty, nevyžadovala sa ich veľká rýchlosť.
3. Stíhač tankov
   

   Kanónový stíhač tankov v bezvežovom prevedení
    – obrnené vozidlo špecializované na ničenie tankov, kanón môže byť v pohyblivej veži, alebo v trupe bezvežového vozidla, potom mieri stále dopredu a jeho pohyb je obmedzený, typicky −5° dolu, +40° hore, 5 – 15° do strany (podľa konštrukcie). Stíhač tankov sa obvykle staval na podvozkoch tankov. Svoj vrchol zaznamenali cez druhú svetovú vojnu a v tesne povojnovom období, kedy do popredia vystúpila potreba lacnejšieho vozidla, ktoré by dokázalo ničiť tanky. Kanón je porovnateľný ako pri tankoch, alebo väčšinou väčšieho kalibru, s väčším balistickým výkonom. Ako zbraň sa používajú výkonné tankové alebo protitankové kanóny alebo aj kanónové húfnice veľkého kalibru – Sovieti použili v ISU-152 152 mm kanónovú húfnicu, čo predstavovalo najväčší kaliber zbrane v stíhači tankov alebo obrnenom vozidle používanom ako stíhač tankov (nemecké obrnené vozidlá mali aj väčší kaliber, ale bolo ich neporovnateľne menej a neboli to stíhače tankov). Wehrmacht zasa používal stíhač tankov s najvýkonnejším kanónom – Jagdtiger (SdKfz 186) bol vyzbrojený 128mm kanónom. Do kategórie stíhačov tankov patrí aj povestný nemecký Ferdinand (SdKfz 184) a Elefant, rovnako ako sovietske „samochodky“ radu SU – SU-85, SU-100, SU-122, SU-152, ISU-122, ISU-152. Jednou z mála moderných konštrukcií je ruský stíhač tankov 2S25 Sprut-SD. Je postavený na podvozku odvodenom z bojového vozidla pechoty BMP-3 a v nízkej otočnej veži vyzbrojený 125mm hladkostenným kanónom podobného typu ako moderné ruské tanky. Je vo výzbroji VDV (výsadkových vojsk), kde vznikla potreba účinného prostriedku pre boj s tankmi a pre vzdušnú prepravu nízka hmotnosť. Nahrádza postupne starší kanónový stíhač tankov (samohybné delo) ASU-85. Dnes sa kanónové stíhače tankov používajú málo, ich miesto prebrali protitankové raketové systémy, namontované na obrnených i neobrnených vozidlách. Výhodou raketových stíhačov tankov je pohyblivosť, rýchlosť, hmotnosť, dosah a účinnosť. Výhodou kanónových stíhačov tankov je väčšie množstvo vezenej munície, možnosť paľby rôznymi druhmi striel a granátov a tým plnenie širšieho rozsahu palebných úloh než len boj s tankmi.

Tanky nie sú a ani nebudú môcť samy bojovať proti všetkým druhom zbraní. Tank musí byť čo najsilnejší v svojej primárnej funkcii útočiť na hrote svojich vojsk. V prípade núdze ale musí byť schopný, prinajmenšom krátkodobo, operovať samostatne, či viesť obranu. Tank by mal byť čo najlacnejšie nahraditeľný, nezabúdajme že zbrane sa dnes zväčša kupujú a vyrábajú za peniaze daňových poplatníkov. Straty budú vždy, počas vojny dokonca aj v dobách mieru.

Každá zbraň má svoje slabiny, preto tanky musia spolupracovať:

• s inými bojovými vozidlami
  • Mobilné protilietadlové systémy – sprevádzajú tanky pri presunoch alebo aj priamo na bojisku, v zostave tankových jednotiek. Sú umiestnené na kolesové, alebo častejšie, na pásové podvozky. Sú vyzbrojené protilietadlovými raketami a/lebo automatickými protilietadlovými kanónmi. Raketami ničia lietadlá a helikoptéry na vzdialenosť viac ako 10 kilometrov, kanónmi na vzdialenosť do 3 – 4 kilometrov. Tým poskytujú tankovým jednotkám ochranu proti leteckým útokom.
  • Samohybné delá – majú veľký kaliber zbrane a dokážu efektívne ničiť plošné ciele, na ktoré by tank minul veľa nábojov alebo silnú protitankovú obranu. Na ničenie pohyblivých malorozmerných cieľov sa príliš nehodia, hoci dokážu viesť aj priamu paľbu na nepriateľské tanky, nie je to ich hlavná úloha. Pri útoku postupujú v druhom alebo treťom slede a paľbu vedú zo zastávok na ciele, ktoré im označia pozorovatelia alebo tanky v prvom slede.
  • Protitankové prostriedky – tankové kanóny majú na väčšie vzdialenosti len obmedzenú presnosť, preto je za určitých okolností vhodné použiť na ničenie nepriateľských tankov protitankové riadené strely a protitankové kanóny, platí to predovšetkým v obrane, ale vozidlá s protitankovými raketami sú použiteľné i v útoku.
  • Prieskumné vozidlá – tank nesmie vbehnúť do pasce, tieto vozidlá sú jeho oči aj uši. Prieskum dokážu robiť aj lietadlá a helikoptéry, ale zhora nie vidieť to čo zo zeme a naopak.
• s pechotou a motostrelcami
  • Pri boji s nepriateľskou pechotou je podpora vlastnej pechoty pre tanky neoceniteľná. Pechota a motostrelci, so svojimi obrnenými transportérmi a bojovými vozidlami pechoty, dokážu účinne bojovať s nepriateľskými strelcami s ručných protitankových zbraní i s obsluhami protitankových raketových systémov. Tanky zasa poskytujú pechote krytie a palebnú podporu.
• s delostrelectvom
  • delostrelectvo a raketomety sú účinným prostriedkom proti plošným i bodovým cieľom, svojou paľbou narúšajú obranu protivníka a ničia jeho obranné postavenia a palebné prostriedky, rovnako dobre dokážu narúšať aj zostavy útočiacich vojsk a tým oslabovať ich údernú silu. Podporné prostriedky tankových jednotiek, predovšetkým protilietadlové a protitankové systémy sú obvykle menej odolné ako tanky, takže aj nepriama delostrelecká paľba ich dokáže vyradiť alebo zničiť.
• s letectvom
  • prieskum – mať včasné a presné informácie o rozmiestnení síl protivníka je jednou z podstatných zložiek účinnej obrany i efektívneho útoku
  • boj – lietadlá a helikoptéry sú jednou z najúčinnejších zbraní v boji proti tankom a preto je dobré protivníkove letectvo keď už nie zničiť, tak aspoň zamestnať a obmedziť možnosti jeho pôsobenia na vlastné jednotky.

Napriek rôznym prognózam o nevyhnutnom zániku tankov je zrejmé, že tanky alebo vozidlá tankom veľmi podobné budú existovať aj v budúcnosti.

Od skupiny hlavných bojových tankov sa pravdepodobne odčlení skupina, ktorú možno nazvať „tank pre boj v meste alebo v neprehľadnom teréne“. Takéto vozidlo bude vyzbrojené o niečo slabšie ako MBT, ale jeho pancierovanie bude mohutnejšie, predovšetkým preto, že hrozby pri boji v meste prichádzajú zo všetkých smerov.

Akým spôsobom sa budú hlavné bojové tanky bezprostredne vyvíjať ďalej?

1. Porastie palebná sila tankov. Pokiaľ si odmyslíme ťažko realizovateľné projekty elektromagnetických kanónov s počiatočnou rýchlosťou strely 4 – 5 km/s alebo kanónov s dvojzložkovými kvapalinovými pohonnými hmotami, pravdepodobný je prechod na tankové kanóny kalibru 140 – 150 mm, strieľajúce deleným strelivom a nabíjané nabíjacím automatom. Bežnými sa stanú riadené strely vystreľované z hlavne kanónu a rôzne typy munície s presným navedením a viacúčelové strely s elektronickými programovateľnými zapaľovačmi. S takouto muníciou bude tank schopný streľby proti bojovým helikoptéram na vzdialenosť cca 4 – 8 km (na vzdialenosť porovnateľnú s dosahom PTRS). Vo výzbroji sa objavia malokalibrové kanóny a automatické granátomety pre boj s pechotou a ľahko pancierovanými vozidlami. Výrazne vzrastie kvalita zameriavacích a pozorovacích systémov, ako aj systémov prenosu informácií.
2. Zvýši sa odolnosť tankov. Ciest je niekoľko – použitie kvalitnejšieho pancierovania, zmeny koncepcie tanku, dôsledné oddelenie posádky od munície, použitie nových spôsobov maskovania…
   Jednu z pomerne jednoduchých ciest zvýšenia odolnosti tankov predstavujú tanky Merkava. Vyznačujú sa tým, že motor tanku je umiestnený v prednej časti vozidla a bojový priestor posádky sa nachádza za motorom, čo zvyšuje ochranu posádky.
   Inou cestou je vytvorenie tanku s bezposádkovou vežou a pancierovým modulu pre posádku. Bezposádková veža môže byť pancierovaná slabšie, alebo naopak môže byť menšia s normálnym pancierovaním. Nabíjanie kanónu zabezpečí nabíjací automat. Pancierový modul pre posádku môže byť vynikajúco pancierovaný a chránený, napríklad aj tým, že sa presunie do zadnej časti vozidla a motor sa presunie do prednej časti. Riadenie vozidla aj riadenie paľby bude zabezpečené kamerami.
3. Zvýši sa pohyblivosť tankov – jednak zvýšením merného výkonu pohonu a jednak odľahčením konštrukcie.
4. Tank sa zapojí do systému „elektronického bojiska“, stane sa jednou z jeho významných súčastí.