Larisa Iosifovna Bogorazová

V roku 1950 vyštudovala filológiu na Charkovskej univerzite. Do roku 1961 pôsobila ako učiteľka ruštiny na rôznych školách v Kalužskej oblasti a v Moskve. V rokoch 1961 – 1964 postgraduálne študovala matematickú a štruktúrnu lingvistiku ruského jazyka v Ústave ruského jazyka Akadémie vied ZSSR. V rokoch 1964 – 1965 prednášala všeobecnú lingvistiku na filologickej fakulte Novosibirskej univerzity. V roku 1965 obhájila svoju kandidátsku dizertačnú prácu.

Po zatknutí svojho prvého manžela spisovateľa Julija Danieľa a spisovateľa Andreja Siňavského sa začala zapájať do aktivít novovznikajúceho disidentského hnutia. Stala sa obhajkyňou politických väzňov, informovala o nich verejnosť v Sovietskom zväze i v zahraničí a vláde písala otvorené listy, v ktorých žiadala spravodlivosť a ich prepustenie.

25. augusta 1968 sa zúčastnila osemčlennej manifestácie na Červenom námestí v Moskve na protest proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Tento čin sa pre zúčastnených, ako aj pre sovietsku spoločnosť, stal osudovým. Nie však pre stiahnutie vojsk, ale pre zmenu vo vzťahoch spoločnosti k sovietskej moci. Larisa Bogoraz bola spolu s ostatnými za tento čin odsúdená do vyhnanstva na 4 roky do Irkutskej oblasti.

Na súde v októbri 1968 Bogorazová povedala, že by bola radšej ostala doma a pridala svoj anonymný hlas k veľkým a známym protestujúcim osobnostiam, „ale tu nebolo nikoho“.

V 80. rokoch sa zaslúžila o obnovenie iniciatívy monitorujúcej dodržiavanie ľudských práv - Moskovskej helsinskej skupiny.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Богораз, Лариса Иосифовна na ruskej Wikipédii.