Sicílske kráľovstvo

V roku 1091 sa Sicília dostala pod kontrolu Normanov, ktorí vyvrátili arabský Sicílsky emirát a založili tu Sicílske grófstvo. Kráľovstvo založil v roku 1130 sicílsky gróf Roger II., ktorý bol pôvodom z normanskej dynastie de Hauteville. Spojil juhotalianske a sicílske dŕžavy Normanov, ktoré boli od roku 1059 pápežskými lénami. Korunu Roger prijal priamo z rúk pápeža. Normani v kráľovstve vládli až do roku 1194, a patria k nim králi:

• Roger II., 1130 – 1154
• Viliam I., 1154 – 1166
• Viliam II., 1166 – 1189
• Tancred, 1189 – 1194

V roku 1194 získali Sicílske kráľovstvo Hohenstaufovci vďaka sobášu syna cisára Fridricha I., Henricha, ktorý sa oženil s dedičkou Konstanciou, dcérou kráľa Viliama I.. Henrich bol v rokoch 1194 – 1197 spoluvládcom svojej ženy, ktorá zomrela v roku 1198. Novým panovníkom sa potom stal Fridrich II. (vtedy mal len 4 roky). Jeho vláda v rokoch 1198 – 1250 bola poznamenaná početnými konfliktmi s pápežom, ktoré pokračovali aj za vlády jeho nástupcov Konráda (1250 – 1254; ako nemecký kráľ Konrád IV., jeruzalemský kráľ Konrád II.), Konradina (1254 – 1258) a Manfréda (1258 – 1266).

V dôsledku sporu, do ktorého sa dostal Fridrich s pápežmi kvôli pokusom ovládnuť severné Taliansko, odmietla pápežská stolica po jeho smrti naďalej ponechať kráľovstvo ako pápežské léno Hohenstaufovcom. Kráľovstvo najprv ponúkla anglickému kráľovi Henrichovi III. pre jeho mladšieho syna Edmunda, ktorý sa tu však nepresadil. V roku 1266 nakoniec pápežská stolica udelila kráľovstvo ako léno mladšiemu synovi francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII., Karolovi z Anjou.

Ten v roku 1266 porazil nemanželského syna cisára Fridricha II., Manfreda, a v roku 1268 porazil Fridrichovho vnuka Konradina, ktorého následne nechal v Neapole popraviť. Vládu v kráľovstve však dlho neudržal.

V roku 1282 vypuklo na Sicílii proti Francúzsku rozsiahle povstanie, ktoré sa do dejín zapísalo ako Sicílske nešpory. Príčinou povstania bol veľký daňový útlak kráľa a jeho vlády, ktorý sa neustále pokúšal o ďalšiu expanzívnu politiku; okrem iného aj na území obnovenej byzantskej ríše. Preto toto povstanie finančne podporil aj byzantský cisár Michael VIII. Palaiologos. Sicílsky vzbúrenci potom prijali za svojho kráľa aragónskeho kráľa Petra III. Ten však ovládol iba ostrov Sicília a pevninská časť kráľovstva zostala naďalej v rukách Anjuovcov.

Po dvadsiatich rokoch bojov bola v roku 1302 uzavretá mierová zmluva, ktorou bola uznaná samostatnosť ostrovného kráľovstva na čele s aragónskou dynastiou a bolo oficiálne pomenované Kráľovstvo Trinacria (bežne sa však skôr označovalo Kráľovstvo Sicílske za (messinským) majákom). Mierová zmluva ďalej potvrdila pevninskú časť kráľovstva dynastii Anjuovcov; táto pevninská časť sa síce formálne nazývala Sicílske kráľovstvo (bežne sa tiež označovala aj ako Kráľovstvo Sicílske pred (messinským) majákom), ale v súčasnosti je známe ako Neapolské kráľovstvo (pomenované podľa hlavného mesta).

Ostrovnému Sicílskemu kráľovstvu vládli striedavo aragónsky a španielsky králi, prípadne ich vedľajšie rodové vetvy. V roku 1707 sa Sicílske kráľovstvo ocitlo kvôli vojne o španielske dedičstvo pod nadvládou cisára Karola VI. V roku 1735 dobyl Sicíliu vo vojne o poľské dedičstvo parmský vojvoda Karol Bourbonský, ktorý sa zároveň stal aj neapolským kráľom. Obe kráľovstvá boli odvtedy s krátkou Napoleonskou prestávkou pod vládou jedného panovníka a v roku 1816 boli aj formálne spojené do Kráľovstva oboch Sicílií.

• Zoznam panovníkov Sicílie
• Zoznam manželiek a manželov sicílskych panovníkov
• Neapolské kráľovstvo
• Kráľovstvo oboch Sicílií
• Sicílske nešpory

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sicílske kráľovstvo

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sicilské království na českej Wikipédii.

Historický portál