Byzantské umenie v komnénovskom a angelovskom období

Kláštorný komplex Krista Pantokratora (dnes Zeirek džámí) založený cisárovnou Irenou bol v komnénovských časoch nepochybne najbohatšou stavbou hlavného mesta. Dokončený bol po smrti cisárovnej Ireny jej manželom Jánom II. Ján k pôvodnej stavbe zo severu pripojil kostol zasvätený Panne Márii Eleuskej (Milosrdnej), ktorý bol podľa svojich zakladacích dokumentov (typikon) postavený v októbri 1136. Budovy zdieľajú spoločný nartex a spája ich kaplnka zasvätená svätému Michalovi. Kaplnka tvorila tzv. heroín (rodinné mauzóleum), v ktorom boli pochovaní Ján II. a jeho syn Manuel I. Ide o posledné konštantinopolské päťloďové byzantské dielo.[2]

Bohaté prevedenie mal najmä južný kostol, na ktorom boli použité aj viaceré antické mramorové materiály. Mramorové obloženie nad zeleným antickým soklom obklopujúcim pôdorys v tvare gréckeho kríža bolo osvetlené cez šestnásť otvorov prerezaných v kupole, cez ktoré dopadalo svetlo aj na dlážku vykladanú zvieracími motívmi a výjavmi zo Samsonovho života. Po páde Konštantínapola bol Kláštor Krista Pantokratora premenený na mešitu a jeho tvár sa výrazne pozmenila, južný kostol sa dokonca nezachoval.[5]

Palatínska kaplnka (Cappella Palatina), kráľovská kaplnka, nachádza na prvom poschodí v strede Palazzo dei Normanni v Palerme na Sicílii

Palatínska kaplnka (Cappella Palatina) je kráľovská kaplnka normanských kráľov na Sicílii. Nachádza sa na prvom poschodí v strede Normanského paláca (Palazzo dei Normanni). Palácovú kaplnku dal v roku 1132 Roger II. Sicílský na miestne staršej kaplnky postavenej okolo roku 1080.[pozn. 3] Zasvätená bola sv. Petrovi a pripomínala kupolovitú baziliku. Stavba trvala osem rokov, pričom mozaiky z roku 1143 sú dokončené iba čiastočne. Má tri apsidy so šiestimi špicatými oblúkmi (tri na každej strane hlavnej lode) spočívajúcimi na recyklovaných klasických stĺpoch. Kaplnka harmonicky kombinuje rôzne štýly: normanskú architektúru, arabské oblúky a strechu, byzantskú kupolu, počet apsíd a mozaiku. K ďalším pozoruhodným rysom kaplnky patrí strop Mukarnas zložený zo stoviek maľovaných kaziet s najmä rastlinnými a zoomorfnými vzormi. Okrem nich sú však prítomné aj scény z každodenného života a dokonca s nerozpoznateľnými predmetmi. Obrazy sú výrazne ovplyvnené moslimským abbásovským umením.[6]

Chrám svätého Spasiteľa v Chore v Konštantínopole (dnes Kahrie džámí) je považovaný za jeden z najkrásnejších žijúcich príkladov byzantskej architektúry a sakrálneho umenia. Chrám bol pôvodne postavený ako kláštorný komplex. Názov „Chora“ odkazuje k symbolicky nazvanému miestu výstavby „Krajina živých“ (gr./ἡ Χώρα των ζώντων/i chora ton zonton), dnes sa používa pre skrátenie názvu chrámu. Počiatky pôvodného chrámu na tomto mieste sa datujú k prelomu 4. a 5. storočia. Pre rozsiahle fortifikačné úpravy cisára Theodosia II. sa chrám ocitol za hradbami mesta. Väčšina z dochovaných stavieb a výzdoby však pochádza z konca 11. storočia, keď chrám nechala prestavať Mária Duková, svokra cisára Alexia I. Na počiatku 12. storočia bol chrám zničený zemetrasením, neskôr bol opravený cisárom Izákom II. Dostavanie chrámu do súčasného stavu sa datuje až do 14. storočia (palaiologovská éra). V 16. storočí bol chrám osmanskými vládcami premenený na mešitu, od roku 1948 je múzeom.[7]

Chrám Panagia Theotokos Gorgoepikoos v Aténach

Chrám Panagia Gorgoepikoos je menší byzantský kostol stojaci na aténskom námestí Mitropolis, situovaný vedľa metropolitnej katedrály (získal i názov „Malá metropola“).[2] Kostol je postavený na vrchole zrúcaniny starovekého gréckeho chrámu. Má typický byzantský pôdorys priečny s námestím, vo vnútri je vytvorené trojlodie. Osemhranná kupola bola pôvodne podoprená štyrmi stĺpmi, ktoré však v 19. storočí boli nahradené piliermi. Na rozdiel od bežnej byzantskej praxe sa okrem kupoly nepoužili žiadne tehly - steny sú výlučne postavené z recyklovaných mramorových častí.[2] Jedinečným prvkom v byzantskej architektúre je vyše 90 reliéfnych sôch v hornej časti stien chrámu. Interiér bol pôvodne zdobený výlučne freskami, avšak zachoval sa iba obraz Panny Márie Panagie nad vstupným vchodom.[8] Chrám bol pôvodne zasvätený Panne Márii Panagii Gorgoepikoos (po zázračnej ikone Panny Márie, ktorá tam bola uložená). Po gréckej vojne za nezávislosť bol kostol opustený, následne bol knižnicou a až v roku 1863 bol znovu vysvätený ako kostol - najprv Kristovi Spasiteľovi a potom svätému Eleutheriovi. V roku 1856 prešiel kostol obnovou, odstránené boli niektoré novšie úpravy ako napríklad zvonica.[9]

Monastier Jána Teológa na ostrove Patmos, ostrov býva niekedy nazývaný aj Egejský Jeruzalem

Kláštor Panagia Kosmosoteira (Panny Márie Záchrankyne sveta) je kláštor s opevnením a hlavným kostolom (katolikonom) v typickom tvare vpísaného kríža. V kláštore sa nachádza viacero významných fresiek konštantínopolskej školy. Kláštor bol založený v roku 1152 Izákom Komnénom, tretím synom Alexia I., ktorý kláštoru spísal aj typikon a bol tam neskôr pochovaný.[10]

Kláštor svätého Jána Teológa na ostrove Patmos je jedným z najvýznamnejším monastierov v Egejskom mori. Vystavaný bol v roku 1088 za vlády Alexia I. blahoslaveným Chrysodulom. Dnes je kláštor kultúrnou pamiatkou svetového dedičstva UNESCO.[11]

Podobné kláštory na odľahlejších miestach neboli v 10. – 12. storočí výnimkou. Ich spoločnými menovateľom je najmä podoba komplexu neprepojených stavieb uzavretých do hradieb s vežami. Byzantské kláštory boli rozlohou veľké priestory, ktoré plnili duchovné, hospodárske a vojensko-strategické funkcie. Medzi opevnenými stenami monastierov sa zväčša nachádzalo nádvorie, do ktorého sa dalo vstúpiť z arkád, ktoré slúžievali aj ako cely pre mníchov. Medzi typickú výbavu kláštorov ďalej patrili hlavný chrám - katolikon, refektár s kuchyňou, kúpele, špitál, či cisterna na vodu.[2]

Komnénovskí ikonopisci nadviazali na tradíciu z predchádzajúceho obdobia. Maľba svätcov sa rozvíja hlavne na drevených paneloch, ktoré boli určené buď na súkromnú potrebu, alebo na tvorbu ikonostasov (ich využívanie sa neskôr rozvinulo najmä v slovanskom svete). Typickým komnénovským znakom je cit pre nádhernosť, čo sa prejavuje vo výbere farieb a v jemnosti.[13] Silne vzrástol kult Božej Matky. Zrejme najslávnejšou ikonou doby je Vladimírska Theotokos (tiež aj Vladimírska Panna). Ikona bola napísaná v Konštantínopole začiatkom 12. storočia a okolo roku 1131 bola ako dar poslaná konštantínopolským patriarchom Lukášom Chrysobergom veľkokniežaťu Jurajovi Dlhorukému z Kyjeva. Dnes je ikona uchovávaná v Moskve v Tretiakovskej galérii a je považovaná za patrónku Ruska. Súčasné výskumy potvrdzujú, že originálne časti ikony sú pre časté zásahy a nutné premaľby v minulosti iba tváre a jedna z rúk dieťaťa. Typickým komnénovským znakom na ikone je expresia pocitu, ktorú Bohorodička prejavuje tisnutím tela dieťaťa k svojej tvári. Mária prejavuje hlbokú nehu, jej oči zároveň však značia hlboký zármutok.[13]

Ikona Rebrík do neba, námetovo prevzatá z diel Jána Klimaka, kláštor Sinaj, 12. storočie

Apoštol Lukáš na freske v kláštore v Mavrove v Kastorii, koniec 11. storočia (vláda Alexia I.)

Fresky v Kostole svätého Juraja v Kurbinove, 12. storočie

Nie všetky ikony z komnénovského obdobia pochádzali z Konštantínopola. Významnými centrami výroby boli i Solún, Athos, Sinaj, či s byzantskou pomocou znovu vzkriesené dielne v Jeruzaleme.[13] Kláštor svätej Kataríny na Sinaji v Egypte dodnes uchováva početné ikony aj z tohto obdobia. Jednou z najslávnejších ikon je Rebrík do neba, tematicky vychádzajúci z diela sýrskeho mnícha Jána Klimaka zo 6. alebo 7. storočia. Iná významná sinajská ikona je Ikona Zvestovanie, ktorá pochádza z konca 12. storočia a zobrazuje dynamicky stvárneného anjela, ktorý zľava prichádza k otáčajúcej sa Panne. Tematicky klasická ikona nesie mnohé inovatívne komnenovské prvky - prepracovanosť detailov (anjelské krídla, záclona, ​​zlovestná záhrada, vodný tok, či zvieratá) ale i dynamickú polohu postáv (najmä anjela, ktorého veľmi grafický riasitý záves sa stretáva s prúdom vzduchu).

Ikona Premenenia v Louvri bola vytvorená v mozaike okolo roku 1200. Prenosná ikona s rozmermi 50 x 35 cm nesie prvky extrémnej jemnosti mozaiky a využíva viaceré materiály - mramor, lapis lazuli, farebné sklo a pozlátená a postriebrená meď. Prevedením sa ikona akoby skladá z dvoch rozdielnych častí - hornej ťažkopádnejšej monumentálnej časti so starším prevedením a spodnej, ktorá vykazuje skoro expresionistický motív.[14]

Byzantské komnenovské ikony sa dostali aj do kultúrne blízkych Benátok. Zlatníckym dielom je ikona zobrazujúca svätého Michala zachovaná na pokladnici Baziliky svätého Marka v Benátkach. Datovaná je do konca 11. alebo začiatku 12. storočia. Využíva tradičné techniky, ako je technika tepaného plechu (repoussé) zlata na smalte, ale obsahuje aj nové prvky ako napríklad smalt na ohybnej časti plechu, ktorý zdobí tvár archanjela.[14] Okrem nej sa v Benátkach nachádza napr. aj ikona Jána Kristiteľa, známa je aj ikona Milosrdného Krista z Berlína.[13]

Pri ikonách vytvorených počas latinského interregna možno cítiť niektoré západné vplyvy - postava svätca je napr. reprezentovaná ako rytier v západnej zbroji, ktorý nosí štít a je obklopený scénami z jeho života ale tie však zostávajú v byzantskej umeleckej tradícii (napr. ikona sv. Juraja z 13. storočia).[15]

Snímanie z kríža, Kostol svätého Panteleimona v Nerezi, Skopje, 12. storočie

Počnúc 11. storočím sa fresky stali bežnejšími a spolu s rastom ich počtu vzrástol aj počet umelecky cennejších diel. K rozvoju fresky dopomohol najmä nedostatok finančných prostriedkov na zaplatenie mozaiky a nedostatok remeselníkov mimo významných centier umenia ako boli Konštantínopol alebo Solún. Fresková výzdoba sa preto uplatňovala najmä na vidieku. Práca so štetcom na rozdiel od mozaiky umožňovala dramatickejšie zobrazenie témy. Fresky plnili úlohu kosmesis - posvätnej výzdoby svätého miesta. Typické sú veľké súbory mozaík nachádzajúce sa v kupolách a nartexoch. V 12. storočí dochádza k zásadnej zmene štýlu - výrazná je citovosť, iný je prístup k zobrazovaným vlastnostiam - napr. Ježišova ľudskosť sa pociťuje viac teologicky ako psychologicky.

Kostol svätého Panteleimona v Nerezi (pri Skopje v Severnom Macedónsku) postavený jedným z príbuzných cisára Manuela I. v roku 1164, poskytuje pozoruhodný príklad nových tendencií byzantského umenia. Pretože bol chrám donáciou cisárskej rodiny, aj umelci, ktorí sa na jeho skrášlení podieľali boli z Konštantínopola a mali príslušnú kvalitu. Zatiaľ čo Snímanie z kríža je v rukopisoch 11. storočia zobrazené naratívným spôsobom, tu na nástenných ikonách dramatický charakter námetu dostáva ľudskú intenzitu. Výrazy tvárí majú hlboký, či tragický smútok.[16] Božia Matka, pôvodne námet kontemplácie a mysticky v homíliách mnícha Jakuba z Kokkinabafy, je na mozaike zase objektom dojímavej sympatie.

Bolesťou poznačené tváre uplakanej Panny Márie a apoštola Jána, držiacich bezvládne Kristovo telo v Nerezi, bledosť podložky, na ktorej telo leží, modrá obloha plná bedákajúcich anjelov, rozorvané Kristove údy, ako aj celá ohromujúca kompozícia Oplakávania (thrénos), sú takisto odlišne poňaté v neskorých byzantských mozaikách ako v predchádzajúcich freskách.[17]

Významné fresky sa nachádzajú v severomacedónskom Kostole svätého Juraja v Kurbinove. Znovu sa tu objavuje téma Oplakávania, zvýraznené na nej však je pozadie krajiny. Plynulosť patriarchov na freske Zvestovania na hore Sinaj kontrastuje s Gabrielovou skrútenou siluetou v prednej časti apsidy a s prepracovaným riasením odevu. Tieto formy sú natoľko vzdialené byzantským kánonom, že sa táto tendencia konca z 12. storočia označila za komnénovský manierizmus (čo je však v rovine teórie umenia nesprávne).

Grécki umelci pracovali aj v zahraničí - namaľovali mimo iné súbor pokojných fresiek v Kostole svätého Dimitrija vo Vladimire pri Moskve vytvorený okolo roku 1194.[16] Z tejto zákazky Vsevoloda, veľkokniežaťa Vladimiru a Suzdaľu, sa však zachoval len Posledný súd. Svetelné efekty tu dávajú vyniknúť odevom apoštolov a anjelov stojacich za ich stolcami ako stráž. Jedni i druhí sú zobrazení plasticky ako trojrozmerné bytosti v nebeskom priestore, ktorý neznepokojujú pozemské hrôzy. Hra svetla a tieňa nenarúša pokojný výraz čŕt, ich plné telá napodobňujú skrútenie svojich balkánskych súčasníkov.[18]

Šesť homilií Jakuba z Kokkinabafy, Nanebovstúpenie Panny Márie

V kaligrafii umenie už iba opakuje svoj dosiahnutý vrchol. Nové diela nevznikajú už len v dielňach, ale i v početných kláštoroch (dovtedy byzantské kláštory vo väčšine prípadov nemali podobný vzdelanostný a umelecký charakter ako na západe). Vizuálne druhy umenia nedosiahli realizmus literatúry 12. storočia, ale aspoň naznačili oslobodenie sa byzantskej mentality - menili sa niektoré dovtedy pomerne stále ikonické zobrazenia. V knihách klesá počet ilustrácií. Medzi významnejšie diela patrí napr. Parmské evanjelium, Kázania Gregora Naziánskeho, či Evanjelium florentskej Laureantíány, či kronika Jána Skylitza.[3][4]

Väčšina rukopisov z 12. storočia má nejednotnú podobu a ich umelecká hodnota má klesajúcu tendenciu. Často sa iluminácia obmedzuje len na drobné ornamentálne záhlavia, či drobné scény.[19] To pramení aj z toho, že zatiaľ, čo v predchádzajúcom období ilustrácie z Nového zákona obohacovali najmä lekcionáre určené pre oltáre, koncom 11. storočia a na začiatku 12. storočia to už častejšie boli formátovo menšie evanjeliá, či presnejšie najmä žaltáre na osobné používanie. To viedlo k tomu, že aj cena daných diel bola menšia. V týchto dvoch typoch kníh čelná iluminovaná strana zväčša zobrazovala obraz Deisis s donátorom - malou postavou kľačiacou pri Kristových nohách, poprípade postavu donátora spolu s evanjelistami (multifigurálny deisis).[4]

Významným dielom konca 11. storočia je Parmské evanjelium v ktorom sa prelínajú rôzne obdobia a štýly. Celostránkové iluminácie zobrazujúce výjavy z Kristovho života sú predelené a orámované bordúrami. Miniatúry sa tu riadia rovnakými pravidlami ako ikony, zároveň sa dielo snaží o zachytenie dramatickosti, čo sa vcelku darí scénam Judášovej zrady (bozku), Snímania z Kríža, či obrazu Narodenia Krista. Bohatá je výzdoba arkádových kánonových tabuliek, záhlavia i iniciály písmen. Tieto "vedľajšie" iluminácie nesú najmä rastlinné a zvieracie motívy, ktoré svojim prevedením pripomínajú orientálny dekoratívny štýl.[19]

Cisár Theofilos v sprievode dvora, Madridský kódex Skylitzovej kroniky

Významným náboženským iluminovaným dielom je Homiliár mnícha Jakuba z Kokkinabafy (obsahuje 6 homílií), ktorý sa zachoval v dvoch exemplároch - v Národnej knižnici v Paríži a vo Vatikáne. Dielo je datované do prvej polovice 12. storočia. Text je komentárom k apokryfnému evanjeliu a rukopis obsahuje viac ako osemdesiat obrazov. Vynaliezavosť v ikonografii je vysoko rozvinutá, o čom svedčí aj vyobrazenie Nanebovstúpenia Panny Márie v zobrazenom Chráme svätých Apoštolov. Niektoré obrazy v diele zobrazujú obrazy, aké v iných dielach nenájdeme (Jakub na brehoch Jordánu, Mária medzi chórmi vyvolených, či Kristus na Šalamúnovom lôžku).[19] Fakt, že sa zachovali dva totožné rukopisy Homílií vedie k predpokladu, že v 12. storočí existovala v Konštantínopole dielňa, ktorá sa špecializovala na kopírovanie luxusných kníh a že ich rozšírenie sa neobmedzovalo len na elitnú vrstvu ale aj medzi širšiu (no stále majetnú) klientelu.[20]

Zo sekulárnych diel 12. storočia možno spomenúť napr. tzv. madridský kódex Skylitzovej kroniky, ktorý vznikol na Sicílii. Manuskript je známy pre svojich 574 ilustrácií z byzantských dejín a preto, že ide o jedinú zachovanú iluminovanú kroniku v gréčtine.[21]

V priebehu latinského interregna sa vyrábala iba malá skupina rukopisov, v ktorej sa miešali latinské a byzantské prvky. Jeden z nich je grécko-latinské dvojjazyčné evanjelium (dnes Národná knižnica vo Francúzsku), ktoré bolo pravdepodobne určené pre latinskú križiacku klientelu. Nebolo však dokončené.[15]

Prenosná mozaiková ikona Premenenia Krista

Cisárovná Irena Uhorská - Piroška

Mozaika z monastiera Dafni pri Aténach

Dafnijský Kristus Pantokrator

Kráľ Roger II. korunovaný Kristom, mozaika z Katedrály Martorana (Palermo), medzi rokmi 1143 – 1151

Viliam II. ponúka katedrálu Nanebovstúpenia Panny Márie v Monreale Panne Márii

Vrchol umenia byzantskej mozaiky sa dosahuje na Sicílii v 12. storočí. Normanskí králi v Sicílskom kráľovstve plne prijali tento typ umenia a pozvali na svoje panstvo pracovať byzantských umelcov, ktorí tam čoskoro vyvinuli unikátny synkretický štýl. Spájal byzantské umenie so západoeurópskymi vplyvmi a prvkami islamského umenia.

Najlepším príkladom je Palatínska kaplnka kráľa Rogera II., Kostol Santa Maria dell' Ammiraglio v Palerme, katedrála Premenenia Pána v Cefalù a katedrála Nanebovzatia Panny Márie v Monreale.[23]

Najmä Palatínska kaplnka výrazne ilustruje kombináciu západných, byzantských a orientálnych štýlov. Kaplnka je pomerne rôznorodá, najstaršie časti tvorili pôvodne byzantskí umelci, kým novšie časti ich miestni žiaci.[16] Kupola (1142) a východná časť kostola (1143 – 1154) sú zdobené mozaikami vo vrcholnom byzantskom štýle: Kristus Pantokrator, anjeli a scény Kristovho života. Nápisy sú navyše písané v gréčtine. Naratívne scény nachádzajúce sa v lodi sa zase zaoberajú ranokresťanskými námetmi - napr. životom svätých Petra a Pavla. Pripomínajú mozaiky starej baziliky sv. Petra a Pavla v Ríme a nesú nápisy v latinke (1154 do 1166).[6]

Interiér katedrály Premenenia Pána v Cefalù (1148) bol pokrytý byzantskými mozaikami, ktoré v polovici kupoly apsidy predstavovali Krista ako Pantokratora, Bohorodičku Orans (Prosiacu) a cherubínov na klenbe. Na stenách vidíme gréckych a latinských svätých, ako aj nápisy v gréčtine.[24] Štýlovo nejde ale o charakteristické komnénovské umenie, čo dokazujú napríklad pretiahnuté postavy či typy tvárí s dlhými, ohnutými nosmi.[16] Podobne bola vyzdobená aj katedrála v Messine, vysvätená v roku 1197, ale mozaiky boli niekoľkokrát značne poškodené a obnovované.

Katedrála Martorana[16] (Santa Maria dell' Ammiraglio v Palerme) bola vyzdobená v rokoch 1143 – 1151. Pôvodne mala tiež podobný byzantský štýl ako katedrála v Cefalú. Veľká časť kostola však bola neskôr zbúraná. Opakujú sa nápisy v gréčtine a byzantské ozdobné motívy. Zachované sú mozaiky kráľa Rogera II. oblečeného v byzantskom cisárskom odeve prijímajúc od Krista korunu. Hierarchické postavenie postáv a grécka inskripcia sú typickým znakom byzantského zobrazenia.[16] Podobne aj ďalšia mozaika predstavujúca Božiu rodičku s dieťaťom (Theotokos) so sicílskym admirálom, zakladateľom a patrónom kostola Jurajom z Antiochie.

Mozaiková výzdoba v katedrále Nanebovzatia Panny Márie (Monreale) s rozlohou 0,75 ha predstavujú najväčšiu dekoráciu tohto druhu na svete. Obrovská práca bola vykonaná v rokoch 1176 až 1186 na príkaz kráľa Viliama II. Ikonografia mozaík v presbytériu je podobná byzantskej ikonografii katedrály Premenenia Pána v Cefalù a je takmer totožná s naratívnymi scénami Palatínskej kaplnky. Ďalšia mozaika ukazuje kráľa, ktorý ponúka model katedrály Panne Márii. Mozaika už ale nedosahuje úroveň predchádzajúcich diel, chýba jej jemnosť, prejavuje sa tam schematickosť a poňatie priestorutvorných činiteľov značí nepochopenie tohto typu umenia. Ide o dielo domácich mozaikárov a nimi preferované precítenie niektorých znakov má už značne rozdielny nádych ako traičná byzantská mozaika.[16][25]

Paláce normanských kráľov boli zdobené mozaikami, ktorých motívmi boli zväčša zvieratá a krajinky. Tieto mozaiky so sekulárnymi témami majú viac orientálny, či perzský charakter. Najlepšie príklady sú Sala di Ruggero v Palazzo dei Normanni v Palerme a Sala della Fontana v letnom paláci v Zise, obe z 12. storočia.[26]

Interiér zdobený mozaikami v Bazilike svätého Marka v Benátkach, východná strana

V ravensko-benátskej oblasti ešte aj v 12. storočí pretrvávala stará byzantská mozaikárska tradícia. Interiér Baziliky svätého Marka v Benátkach je význačne pokrytý zložitými mozaikami. Najstaršie mozaiky boli vytvorené byzantskými majstrami na konci 11. storočia, väčšinu mozaík však vytvorili až miestni umelci z 12. a 13. storočia. Byzantské mozaikové cítenie v Benátkach pretrváva až do prvej polovice 13. storočia.[16] Námetovo často vychádza z rímsko-byzantského umenia. Stodesať mozaík z Baziliky svätého Marka je priamo inšpirovaných ranokresťanským iluminovaným kódexom knihy Genesis (Codex Cottonianus) z 5. alebo 6. storočia, ktorý sa do Benátok dostal z Konštantínopolu v roku 1204.[26] Mariánsky cyklus z obdobia okolo roku 1220 však už byzantské cítenie pre mozaiku stráca.[16]

Ďalšie byzantské mozaiky nájdeme v Katedrále Santa Maria Assunta de Torcello z 12. storočia a v Bazilike Santi Maria a Donato de Murano, ktorá obsahovala mozaiku Krista Pantokratora v sprievode svätcov z 12. storočia v apside. Keď bol kostol v 19. storočí zbúraný, mozaiku kúpil Fridrich Viliam IV. a znova ju v roku 1840 zostavil vo Friedenskirche v Postupime. Dôležitým strediskom (mozaikárov bol aj Terst.[23] Z Benátok sa umenie mozaiky neskôr dostalo aj do Florencie.[16]

Mozaiková tradícia dlhodobo existovala aj v pápežskom Ríme, v 11. storočí sa ale čiastočne pre zlé vzťahy s ortodoxným východom utlmila. V Ríme sa byzantské mozaiky znovu objavujú v 12. a 13. storočí. Miestny štýl bol však odlišný a oslobodený od prísneho kanónu východnej tradície. Dal postavám realistickejší postoj a črty. Medzi diela tohto obdobia patria najznámejšie tzv. kvetinové mozaiky v Bazilike svätého Klementa, a na fasáde Baziliky Panny Márie v Trasteverea, či v Bazilike svätého Pavla za hradbami. Vynikajúca byzantská mozaika je v apside Baziliky Panny Márie v Trasteverea (1140). Zobrazuje Krista a Máriu sediac bok po boku na nebeských trónoch. Je to prvý príklad tejto ikonografickej témy.[27]

Mozaika v apside nazývaná aj ako „Sláva Theotokos“ v Gelati, Gruzínsko, okolo roku 1125 – 1130

Byzantské umenie už od vlády macedónskej dynastie prenikalo aj na územie Kyjevskej Rusi. Byzantskí freskári a mozaikári v kyjevsko-ruských chrámoch vytvorili viacero umeleckých diel a inšpirovali k tvorbe aj viacero miestnych umelcov. Ich štýl sa následne začal vyvíjať vlastnou cestou až úplne nahradil byzantských autorov. V roku 1108 postavil v Kyjeve knieža Sviatopolk II. Kostol svätého Michala, ktorého interiér určite vyzdobili byzantský umelci. Hoci bol kostol zničený sovietskou vládou, väčšina mozaík prežila. Takisto sa zachovali niektoré fragmenty mozaiky Katedrály svätej Sofie v Novgorode z 12. storočia. Mozaiky v kostoloch v ruských krajinách a na Balkáne následne v 12. storočí prestali byť pre výzdobu kostolov vo veľkej miere používané a výzdoba bola nahradená najmä freskami.[28][29]

Vplyv byzantského umenia sa odzrkadlil aj na dielach križiackych štátov. V chrámoch postavených vo Svätej zemi a Levante preto možno vidieť viaceré mozaikové diela pochádzajúce z mozaikovej dielne v Jeruzaleme. V priebehu 12. storočia sa tak novými rekonštrukciami dokončili napr. viaceré existujúce byzantské mozaiky v Bazilike Svätého hrobu v Jeruzaleme. Len málo z nich však prežilo do dnešných čias (s výnimkou Nanebovstúpenia Krista v Latinskej kaplnke). Úplnejšie fragmenty sa naopak zostali v Bazilike Narodenia Pána. Mozaiky hlavnej lode sú usporiadané do piatich vodorovných radov, ktoré znázorňujú Kristových predkov a anjelov. V apsidách môžeme vidieť Zvestovanie, Narodenie Panny Márie, Klaňanie troch kráľov a Zosnutie presvätej Bohorodičky. Program reštaurovania výzdoby kostola bol dokončený v roku 1169 vďaka jedinečnej spolupráci byzantského cisára Manuela I. a jeruzalemského kráľa Amauryho I.[30] Významný bol aj vplyv byzantského umenia a mozaiky v Gruzínsku a arménskych krajinách.

Byzantská slonovinová truhlica z 12. storočia s rozetovým motívom, pre ďalšie slonovinové diela pozri macedónske umenie

Ján II. Komnénos, mramorový reliéf z 12. storočia

Oltár Pala d'Oro nesie prvky byzantského macedónskeho a komnénovského umenia

Byzantínci zdokonalili formu smaltu nazývanú priehradkový email. Zlaté pásy sa pri ňom pri vysokej teplote spájkujú ku kovovej základni tvoriacej obrys obrazu. Vybraté priestory medzi zlatými pásmi alebo drôtom sa následne vypĺňali farebným emailom ľubovoľnej farby. Byzantské emaily obvykle zobrazovali osobu, ktorá bola predmetom záujmu, často príslušníka cisárskej rodiny alebo svätca. Smalty (emaily) sú vyrobené z drahých materiálov, napr. zlata a sú preto často veľmi malé. Príležitostne sa vyrábali v medailónoch, ktoré slúžili ako šperky alebo boli umiestnené na obaly kníh, či na liturgické vybavenie ako kalich, či paténu. Niektoré tvorili súčasť kráľovských korún. Kolekcie malých smaltov sa takisto skladali tak, aby sa vytvorili väčší naratívny prejav, napr. oltár Pala d'Oro.[32]

Smaltové dielne v Byzantskej ríši zdokonalili svoje techniky pravdepodobne pozorovaním klasických gréckych príkladov. Zlaté pásy sa smaltom pripevňovali na plochý podklad, a neskôr k základnému kusu pridávali sklenenú pastu alebo materiály podobné dnešnému vodnému sklu. Celá práca sa následne zaliala roztavenou sklenenou pastou do rámu aby sa vytvorila ochranná vrstva. Táto technika sa nazýva champlevé (jamkový email) a je podstatne jednoduchšia ako technika priehradkového emailu.[33]

Väčšina dnes známych byzantských emailov pochádza z 9. do 12. storočia. Mnoho dnes známych príkladov byzantského smaltu však bolo neskôr znovu použitých v novom prostredí. Križiaci, ktorí v roku 1204 dobyli Konštantínopol so sebou vzali mnoho predmetov zdobených smaltom (emailom) do Európy. V prípadoch, kde sa nenachádzali žiadne nápisy alebo identifikovateľné osoby sa pre zaradenie diela preto musia urobiť odhady k dátumu predmetného objektu porovnaním štýlu a materiálu s podobnými objektami so známymi dátumami. Podobne ťažko identifikovateľné sú práce s byzantským sklom.[34] Jedným zo spôsobov, ako odhadnúť pôvod diela, je preskúmanie kvality gréckeho písma. Čím presnejšia je gréčtina, tým pravdepodobnejšie je, že práca pochádza priamo z Byzantskej ríše.[33] Benátky v pokladnici svätého Marka majú bezkonkurenčnú sériu byzantských kalichov, zdobených obalov na knihy a iných predmetov byzantskej kovovýroby. Byzantské remeselné diela možno ale nájsť aj v Kyjeve, Moskve a Petrohrade. [34]

Relikviár relikvie pravého Kristovho kríža z 12. storočia, po roku 1204 sa dostal na západ, dnes v múzeu Louvre

Vývoj a prvky Pala d'Oro

Hlavný oltár v bazilike sv. Marka, ktorý sa skladá z viacerých častí, ktoré sa líšia dátumom a štýlom a z ktorých veľké množstvo je byzantského pôvodu. O období vzniku jednotlivých častí sa vedú spory. Najstaršie časti pochádzajú z macedónskeho obdobia, novšie najmä z obdobia vlády Komnénovcov. Oltár obsahuje 250 kusov byzantských emailov z rôznych období od 10. po 14. storočie.[35]

V histórii diela možno identifikovať tri fázy. Prvá, dolná časť, je zložená z centrálneho obrazu Krista Pantokratora a emailového orámovania. Orámovanie zobrazuje príbeh svätého Mareka a oslavy liturgického roka. Datuje sa do obdobia vlády dóžu Ordelafa Faliera (1102 – 1118).[35] Druhá, horná časť, zobrazuje sériu šiestich byzantských obrazcov a archanjela Michala uprostred. Bočné obrazce zobrazujú život Krista (vstup do Jeruzalema, Ukrižovania, Nanebovstúpenia, Turíce) a Zosnutie Panny Márie. Pridané boli pravdepodobne v roku 1209 a boli do Benátok privezené v rámci benátskej koristi štvrtej krížiackej výprave (1204).[36] Časti tretej fázy oltára patria až do obdobia 14. storočia.[37]

Byzantská keramika cca. z 12. storočia

Keramika bola nenáročnou formou umenia a na rozdiel od náboženského byzantského umenia na ňu neboli kladené formálne požiadavky. Byzantská keramika sa tvorila zložitými technikami ako napr. polychrómiou (farebné scény boli maľované na bielom pozadí a boli pokryté ochranou vrstvou priehľadnej glazúry). Námety boli niekedy vyrývané a pokrývané farebnou glazúrou. Bežnými predmetmi boli taniere, misky, misky a šálky. Špeciálnym obľúbeným typom keramiky už od macedónskeho obdobia boli hlinené dlaždice s figurálnymi motívmi svätých, cisárov, či iných postáv. Niekedy viacero dlaždíc tvorilo kompozitný obraz.[38]