Bazilika svätého Pavla za hradbami

Bola postavená v 4. storočí nad pravdepodobným hrobom apoštola Pavla, mimo mestských hradieb (odtiaľ meno). Pôvodná stavba, svojho času väčšia ako Bazilika svätého Petra, sa dochovala až do roku 1823, kedy bola zničená požiarom. Vzápätí bola bazilika postavená znovu, so snahou držať sa pôvodnej podoby.

Predpokladá sa, že predchodcom dnešnej baziliky bol malý kostolík založený rímskym cisárom Konštantínom I. nad miestom, kde bol asi dva kilometre od hradieb mesta pri ceste do Ostie pochovaný apoštol Pavol. Pravdepodobnejšie však je, že táto sakrálna stavba, veľkosťou pripomínajúca skôr kaplnku, vznikla až za vlády Konštantínových synov Konštantína II. a Konstantia II. v tridsiatych rokoch 4. storočia.

Historické centrum Ríma s antickými pamiatkami a budovy patriace Svätej stolici*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Štát	Taliansko Vatikán
Typ	kultúrna pamiatka
Kritériá	i, ii, iii, iv, vi
Identifikačné č.	91
Región**	Európa a Severná Amerika
História zápisu
Zápis	1980  (4. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Kostolík nad apoštolovým hrobom však nevydržal dlho. Ešte pred koncom štvrtého storočia ho nahradila nová stavba. Cisári Valentinianus II., Theodosius I. a Arcadius ho dali zbúrať a na jeho mieste postavili veľkú päťloďovú stĺpovú baziliku. Stavbu začal roku 386 Theodosius I. Podľa nápisu na triumfálnom oblúku bola vysvätená roku 390 pápežom Siriciom a dokončená roku 395 za cisára Honoria. Kresťanský básnik Prudentius, ktorý baziliku videl práve v tom čase, popisuje jej nádheru v niekoľkých expresívnych vetách; hovorí o drevených, zlátených stropoch, o mramorových stĺpoch, kolonádach, oddeľujúcich lode baziliky či o mozaikovej výzdobe s rastlinnými motívmi. V čase svojho zrodu bola dokonca väčšia než stará svätopeterská bazilika. Keďže bola tiež zasvätená svätým Taurinovi a Herculanovi, mučeníkom z Ostie, hovorilo sa jej v piatom storočí Basilica trium Dominorum (Bazilika troch pánov).

Prvá významná obnova stavby prebehla za pápeža Leva I. Veľkého (440 – 461); pravdepodobne išlo o opravy po požiari alebo zemetrasení. Popri stavebných prácach dôležitým prínosom pápežskej prestavby bola najmä realizácia interiérovej výzdoby. Až do požiaru v 19. storočí sa zachoval rozsiahly mozaikový cyklus: triumfálny oblúk zdobil výjav adorácie apokalyptických starcov so symbolmi štyroch evanjelistov, po stranách hlavnej lode vznikol typologický cyklus s výjavmi zo Starého a Nového zákona. Za Leva I. vznikol aj slávny cyklus medailónov s pápežskými portrétmi – od sv. Petra až po Inocenta I.

Po asi päťdesiatich rokoch nariadil pápež sv. Symachus opravu apsidy, ktorá bola v nebezpečnom stave. Ďalšie opravy a zmeny nasledovali za pápežov Gregora Veľkého (transept), Sergia I. (strecha a niektoré miestnosti), Hadriána I. (bočná loď a átrium) a Leva III. (transept, strecha a podlaha, pridal tiež mozaiku v apside).

Ruiny baziliky po ničivom požiari 15.7.1823

V tom čase boli v blízkosti baziliky dva kláštory: sv. Arista pre mužov a sv. Štefana pre ženy. Omše slúžil zvláštny zbor duchovných zriadený pápežom Simpliciom. Keď kláštory a duchovenstvo baziliky dospeli počas času k úpadku, pápež Gregor II. kláštory obnovil a baziliku zveril do ich opatery.

Keďže bazilika leží mimo aureliánskych hradieb, nevyhla sa poškodeniu počas saracénskych vpádov v 9. storočí. Pápež Ján VIII. preto potom baziliku, kláštor a príbytky vidiečanov opevnil a vytvoril tak mesto zvané Giovannipoli, ktoré existovalo až do roku 1348, kedy ho celkom zničilo zemetrasenie. Hradby okolo kostola s vežou boli dokončené roku 883. Pevnosť obrany prešla skúškou v rokoch 1083 – 1084, kedy hradby odolali niekoľkým útokom cisára Henricha IV.

Roku 1115 baziliku zasiahol požiar a pápež Inocent II. pred hrozbou zrútenia strechy dal v transepte postaviť podpornú stenu a stĺpy, čím sa transept rozdelil do dvoch bočných lodí. O storočie neskôr vznikol rajský dvor kláštora s ambitom (postavený medzi rokmi 1205 – 1241).

Ďalšia pohroma postihla baziliku v roku 1349, kedy zemetrasenie zničilo zvonicu a časť portika. Škody nechal opraviť pápež Klement VI.

Severný, tzv. Gregoriánsky portál vznikol počas prestavby v pol. 19. storočia

Ambit kláštora je charakteristický dvojitými rôznotvarovanými stĺpmi

Významné opravy začali za pápeža Bonifáca IX. potom, čo umožnil, aby boli na opravy využité všetky dary, ktoré kostol získal. Pápež Martin V. v diele pokračoval a práce ešte nabrali rýchlejšie tempo pod vedením rektora baziliky Gabriele Condulmera, neskoršieho pápeža Eugena IV.

V roku 1653 navrhol Francesco Borromini projekt celkovej rekonštrukcie kostola. Pre nedostatok peňazí bola za pápeža Klementa X. iba vymenená strecha.

Na konci svätého roku 1700 oblasť zaplavil Tiber a baziliku nebolo možné navštevovať. Jej funkciu pre jubilejný rok prevzala bazilika Panny Márie v Trastevere.

Najčernejším dňom baziliky sa stal 15. júl 1823, kedy následkom obrovského požiaru bola takmer celá zničená. Požiaru padol za obeť úplne celý strop a zo stavby ostali iba ruiny obvodových múrov.

Pápež Lev XII. (1823 – 1829) rozhodol, že namiesto vybudovania kostola v modernejšom slohu obnoví baziliku v jej pôvodnej podobe. Na jej znovuvybudovanie prispelo viacero krajín, napr. egyptský vicekráľ venoval alabastrové stĺpy, ruský cár Mikuláš I. drahocenné malachity a lazurity na svätostánok. Architektom obnovy bol poverený Giuseppe Valadier, ale jeho plán radikálnych zmien bol po viacerých výtkach zamietnutý a v novembri 1825 bol z funkcie odvolaný. Prvým architektom, ktorý tak práce na stavbe novej baziliky riadil, bol Pasquale Belli. Práce sa začali po organizovaní zbierok roku 1826. Veľkú pozornosť obnove chrámu venovali aj nasledujúci pápeži – Pius VIII. (1829 – 1830) a Gregor XVI. (1831 – 1846), zvolený práve v čase, kedy boli postavené prvé z osemdesiatich stĺpov v lodi. V roku 1833 Pasquale Belli zomrel a novým hlavným architektom sa stal Luigi Poletti.

Hlavný oltár bol znovu vysvätený pápežom Gregorom XVI. 5. októbra 1840. Celá bazilika bola vysvätená až o ďalších štrnásť rokov neskôr, 10. decembra 1854 pápežom Piom IX. O tri roky sa začalo s obnovou vnútornej výzdoby; vtedy vznikla dnešná séria pápežských portrétov. Kolonáda s portikom je však omnoho mladšieho dáta – dokončená bola až v roku 1928 podľa plánov Guglielma Calderiniho. Táto časť výstavby zavŕšila obnovu baziliky trvajúcu viac ako jedno storočie a ktorá, snažiac sa čo najviac pripodobniť pôvodnej stavbe, prinavrátila bazilike jej niekdajšiu krásu.

Dnešná Bazilika svätého Pavla za hradbami je päťloďová stavba s priečnym transeptom, polkruhovou apsidou a predstavanou zvonicou.

Exteriér

Mozaiky na priečelí baziliky

K východnej fasáde baziliky je pristavaná päťpodlažná, šesťdesiatpäť metrov vysoká zvonica. Stojí na mieste pôvodnej zvonice, ktorú tu vybudovali v priebehu 11. – 12. storočia. Po tom, čo ju v roku 1349 zničilo zemetrasenie, nariadil pápež Klement VI. (1342 – 1352) postaviť novú. Táto stavba ako jedna z mála súčastí baziliky nepodľahla úplnej skaze počas požiaru v roku 1823; medzi rokmi 1840 – 1860 bola však prestavaná podľa plánov Luigiho Polettiho. Pri jej projektovaní vychádzal z plánov renesančného architekta Leona Battistu Albertiho, ktorý v prvej polovici 15. stotočia, v duchu zásad humanizmu vytvoril architektonickú predlohu tzv. ideálnej stavby. Tá sa stala vzorom pre celý rad budov. Zvonica pri Bazilike svätého Pavla je horizontálne členená rímsami na päť podlaží, pričom vrchné tri majú, podľa Albertiho predlohy, rôzne pôdorysy – zdola nahor je to štvorec, osemuholník a kruh.

Západné ohraničenie átria baziliky tvoria tri rady korintských stĺpov

Vstup do baziliky je zabezpečený zo západnej strany (hlavným portálom) a severnej, cez tzv. Gregoriánsky portál. Ten vznikol počas prestavby v prvej polovici 19. storočia na príkaz pápeža Gregora XVI. Korintské stĺpy, ktoré ho podopierajú, boli prevzaté z pôvodnej baziliky.

Pred hlavným portálom sa rozprestiera rozľahlé átrium lemované kolonádou stopäťdesiatich stĺpov, tiež v korintskom slohu. Stĺporadie na západnej strane átria má tri rady stĺpov a na vnútornej strane v lunetách obsahuje maľby s kristologickým námetom. Severná a južná strana átria má dva rady stĺpov; na vnútornej strane sú maľované medailóny s rôznymi kresťanskými symbolmi.

V centre exoticky pôsobiaceho priestoru stojí kolosálna socha apoštola Pavla z carrarského mramoru – dielo Giuseppeho Obiciho z 19. storočia. Vpravo v rohu átria stojí socha evanjelistu Lukáša.

Priestor vzhľadovo pripomína pôvodné átrium, ktoré tu existovalo aj pred požiarom v roku 1823. Od pôvodného sa líši najmä svojou veľkosťou – zaberá štvorec s hranou dlhou sedemdesiat metrov. Jeho autorom je architekt Guglielmo Calderini, ktorý sa nechal inšpirovať pôvodným návrhom Luigiho Polettiho.

Hlavná brána. Reliéfy (ľavé krídlo zhora nadol): Štylizovaný erb baziliky, Ukrižovanie sv. Petra, „Quo Vadis, Domine?“, Kristus dáva kľúče Petrovi, Založenie Pápežského štátu, Petrov krst v katakombách; pravé krídlo zhora nadol: Štylizovaný erb Ríma, Sťatie sv. Pavla, Obrátenie vojaka, Obrátenie sv. Pavla, Pavol káže v Ríme, Pavla vítajú veriaci

Pri pohľade na hlavné priečelie návštevníka zaujme mozaiková výzdoba nad kolonádou. Mozaiky vznikli medzi rokmi 1854 – 1874 na základe návrhov Nicolu Consoniho a Filippa Agricolu. Predlohou im boli mozaiky pochádzajúce z 10. storočia. Sú horizontálne rozdelené do troch registrov; najvrchnejšia (v tympanóne) zachytáva žehnajúceho Krista medzi svätými Petrom a Pavlom. Nižšie sa nachádza mozaika s motívom Božieho Baránka sediaceho na vyvýšenom rajskom kopci, spod ktorého vyvierajú štyri rieky symbolizujúce štyroch evanjelistov, a dvanástimi jahňatami prichádzajúcimi napiť sa z potokov, symbolizujúcimi dvanástich Kristových apoštolov. Scéna sa odohráva na pozadí otvorenej krajiny s mestami Betlehem a Jeruzalem – miestami Ježišovho narodenia a smrti. Priestor medzi oknami v najspodnejšej časti vypĺňajú štyria starozákonní proroci – Izaiáš, Daniel, Jeremiáš a Ezechiel.

Do chrámu sa vstupuje cez predsieň dvoma bránami (treťou, úplne vpravo, je Svätá brána, ktorá sa otvára iba pri príležitosti tzv. jubilejného roku).

Na mieste terajšej hlavnej brány existoval do požiaru v roku 1823 portál z obdobia okolo roku 1070, obsahujúci scény zo Starého a Nového zákona. Pre pápeža Gregora VII. ho v Konštantinopole vytvoril Stauchurius z Chiosu. Dnešná bronzová hlavná brána, vytvorená v rokoch 1929 – 1931 Antoniom Marainim, je vysoká 4,5 metra a široká 3,35 metra. Obe krídla brány obsahujú reliéfne výjavy zo života a martýria svätých Petra (ľavá časť) a Pavla (pravá časť). Pri ich zatvorení je na bráne zreteľný strieborný kríž štylizovaný viničom, na ktorého vodorovnom ramene sú mená štyroch evanjelistov; zvislé rameno obsahuje medailóny dvanástich apoštolov.

Brána je rámovaná skulptúrami anjelov a v nikách umiestnenými sochami svätých Petra a Pavla – diela Gregoria Zappalu.

Úplne vľavo sa nachádza tzv. Paulínska (tiež Byzantínska) brána dekorovaná reliéfnymi výjavmi viažúcimi sa k životu a skutkom sv. Pavla; ich autorom je rímsky umelec Guido Veroi.

Interiér

Napriek svojim monumentálnym rozmerom (bazilika je druhou najväčšou sakrálnou stavbou v Ríme) je interiérové vybavenie veľmi skromné. Návštevníka ohromia kolosálne priestory, no zarazí ho absencia bohatšej interiérovej výzdoby.

Pohľad do interiéru. Hlavnú loď uzatvára víťazný oblúk s mozaikou z 5. stor.

Ako takmer celá bazilika aj vzhľad jej interiéru je výsledkom rekonštručných prác začatých v tridsiatych rokoch 19. storočia. Po požiari v roku 1823 bolo v hlavnej lodi postavených osemdesiat masívnych žulových stĺpov a zničený krov bol nahradený kazetovým, bohato zlateným štukovým stropom doplneným kolekciou pápežských erbov.

Interiér presvetľuje rad postranných okien. Medziokenné priestory vypĺňajú fresky vytvorené v rokoch 1857 – 1860, ktoré znázorňujú scény z misionárskych ciest apoštola Pavla. Pod freskami prebieha okolo celého vnútorného priestoru vlys vytvorený mozaikovou technikou. Jeho už dvestošesťdesiatpäť medailónov zobrazuje portréty všetkých pápežov. Vlys nahrádza maľovanú galériu pápežských portrétov, ktorá tu existovala od antiky až do 19. storočia a padla za obeť katastrofálnemu požiaru.

Hlavný oltár v bazilike. Baldachýn je dielom Arnolfa di Cambio z roku 1285

Významnou historickou pamiatkou interiérovej výzdoby baziliky je mozaika na triumfálnom oblúku, ktorá sa z väčšej časti dochovala z pôvodnej stavby. Pochádza z 5. storočia po Kr. a podľa nápisu na oblúku vznikla za pontifikátu Leva I. na náklady cisárovnej Gally Placidie. Mozaika reprodukuje udalosti popísaná v Jánovej Apokalypse. Ku Kristovi v slnečnej gloriole prichádza z oboch strán dvadsaťštyri staršinov, nad ktorými sa vznášajú symboly štyroch evanjelistov. Napravo a naľavo od oblúka sú vyobrazení sv. Peter a sv. Pavol, ktorý ukazuje dole, pravdepodobne k svojmu hrobu.

V transepte, na mieste križovania sa s hlavnou loďou stojí monumentálny pápežský oltár z roku 1600, vytvorený na objednávku pápeža Klementa VIII. Oltár postavený nad svätcovým hrobom v gotickom štýle tvoria štyri porfýrové stĺpy nesúce cibórium, dielo Arnolfa di Cambio z roku 1285, zachované z pôvodnej baziliky.

Z dielne benátskych umelcov, z prvej tretiny 13. storočia, pochádza mozaika v apside vytvorená podľa byzantskej predlohy, ktorá akoby zázrakom unikla skazonosnému požiaru. V jej centre je žehnajúci Kristus obklopený postavami svätých Lukáša, Pavla, Petra a Ondreja. V spodnej časti defilujú postavy apoštolov. Pri Kristovej pravej nohe nachádzame portrét pápeža Honoria III., objednávateľa mozaiky.

Kaplnky

Interiér kaplnky sv. Benedikta so svätcovou sochou

Oltárny obraz Obrátenie svätého Pavla (Vincenzo Camuccini, 1834)

Napriek svojim monumentálnym rozmerom bazilika obsahuje iba štyri kaplnky, do ktorých sa vstupuje z transeptu. Úplne naľavo je to kaplnka sv. Štefana, nasleduje kaplnka Najsvätejšej Sviatosti, kaplnka sv. Vavrinca a úplne vpravo kaplnka sv. Benedikta.

Kaplnka svätého Štefana je zasvätená prvému kresťanskému mučeníkovi. Na oltári sa nachádza svätcova socha od Rinalda Rinaldiho. Obraz Kameňovanie svätého Štefana je od Francesca Podestiho.

Kaplnka Najsvätejšej Sviatosti je spojená s osobou švédskej mystičky sv. Brigity. Nachádza sa tu drevený kríž, pri ktorom sa údajne Brigita modlila; na ľavej strane stojí jej socha od Stefana Maderna. V kaplnke je pochovaný maliar Pietro Cavallini.

Pôvodná kaplnka svätého Vavrinca bola navrhnutá architektom Carlom Madernom v roku 1629. Autorom výzdoby bol maliar Giovanni Lanfranco.

Autorom kaplnky svätého Benedikta je Luigi Poletti. Vzhľadovo kaplnka pripomína antický chrám so svätcovou sochou umiestnenou uprostred pod oblúkovým výklenkom. Sv. Benedikt drží v pravej ruke biskupskú berlu, symbol svojej moci, v ľavej roztvorený zvitok. Štuková pozlátená klenba spočíva na mramorových dórskych stĺpoch (pochádzajú z archelogických vykopávok z Vejí) s korintskými hlavicami.

Južne od transeptu leží jedna z najkrajších stredovekých krížových chodieb, charakteristická dvojitými rôznotvarovanými stĺpmi. Stĺpy majú hladké alebo kanelované drieky, niektoré sú vykladané zlatými a farebnými mozaikami, rovnako zdobený je architráv a vnútorný obvod ambitu. Vidieť sú aj zlomky zničenej baziliky a antické sarkofágy, jeden zo scénami z Apollonovho mýtu. Ambit vznikol medzi rokmi 1205 – 1241.

Sochu sv. Pavla v átriu baziliky vytvoril Giuseppe Obici

V súvislosti s touto prestavbou zmieňuje kronika benediktínskeho opátstva pripojeného ku kláštoru nález veľkého mramorového sarkofágu s dvomi doskami na vrchu, na ktorých bol nápis „Paulo Apostolo Mart(yri)“ (Pavlovi apoštolovi a mučeníkovi). Toto však, na rozdiel od ďalších sarkofágov vtedy nájdených, nebolo v dokumentácii vykopávok zmienené.[1]

6. decembra 2006 vatikánski archeológovia oznámili, že pod oltárom našli sarkofág obsahujúci telesné pozostatky apoštola.[2] Tlačová konferencia 11. decembra 2006[3] poskytla ďalšie detaily o vykopávkach, ktoré trvali od roku 2002 do 22. septembra 2006, a boli začaté potom, keď počas jubilejného roku 2000 prejavovali pútnici do baziliky sklamanie, že nie je možné apoštolov hrob navštíviť alebo sa ho dotknúť.[4] Rozhodnutie o tom, či bude preskúmaný vnútrajšok sarkofágu, či obsahuje ľudské ostatky, ešte nepadlo. Sarkofág ešte ani nebol vytiahnutý zo svojho miesta, preto je zatiaľ vidieť len jedna z jeho kratších strán.[5]

Bezprostredne na západ od sarkofágu bola odkrytá zatočená rada tehál naznačujúca obrys apsidy konštantinovskej baziliky. Ukazuje, že pôvodná bazilika mala vstup na východe, ako bazilika sv. Petra vo Vatikáne. Východne od väčšej baziliky z roku 386, ktorá pôvodnú stavbu nahradila, viedla Via Ostiense (cesta do Ostie), preto nová bazilika diametrálne zmenila orientáciu a bola rozšírená smerom na západu, k rieke Tibere.

Traduje sa, že zničenie baziliky pri požiari v júli 1823 zámerne zatajili vtedajšiemu pápežovi Piovi VII., v tom čase veľmi starému a chorému, v obave, aby sa jeho stav ešte viac nezhoršil. O mesiac nato Pius VII. zomrel.

1. Asia News: Saint Paul’s sarcophagus found (Sarkofág sv. Pavla nalezn, anglicky)
2. Catholic News Agency: "St Paul burial place confirmed (Miesto pochovania sv. Pavla potvrdené, anglicky)"
3. Communiqué about the press conference (komuniké z tlačovej konferencie, anglicky)
4. Associated Press: Have St. Paul’s remains been unearthed? (Boli vykopané pozostatky sv. Pavla, anglicky)
5. Christian Fraser, St Paul's tomb unearthed in Rome, BBC News, 7. december 2006

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bazilika svätého Pavla za hradbami

• Oficiálna stránka

• B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bazilika svatého Pavla za hradbami na českej Wikipédii.
• Článok na www.romanchurches.wikia.com
• Článok na www.radiovaticana.cz
• Článok na www.historickarevue.com