Zlato (minerál)

Zlato je kubický minerál. Kryštály zlata tvoria kocky alebo oktaédre, ktoré sa však vyskytujú veľmi zriedkavo. Väčšinou sa vyskytuje v podobe rádovo milimetrových zrniek, šupiniek, nugetov alebo dendritov. Jeho žiarivá, výrazne žltá farba je odolná voči oxidácii. Zlato často obsahuje pomerne veľa striebra, s ktorým vytvára prirodzenú zliatinu elektrum, ktorá obsahuje aspoň 20 % striebra.[1]. V prípade striebornej prímesy môže mať bledšiu farbu. Okrem striebra môže bežne obsahovať prímes Cu, Se, Bi, Pt, teluridov a Ir.[2]. Má zlatožltý vryp, je nepriehľadné a má kovový lesk. Tvrdosť 2,5 až 3. Hustota sa pohybuje od 15,6 do 18,3 g/cm³, resp. až 19,32 g/cm³.[3][4] Taví sa pri 1 064,58 °C. Jeho zaujímavými vlastnosťami sú kujnosť a ťažnosť, vďaka čomu môže byť vytepané do formy extrémne tenkej fólie alebo natiahnuté do formy tenkého vlákna.

Zlato je siderofilný prvok, ktorý pochádza zo železno-niklového zemského jadra. Na povrch sa dostáva vďaka prúdeniu v zemskom plášti spolu s Fe a Ni-sulfidmi. Počas parciálneho tavenia sulfidy čiastočne kryštalizujú, zatiaľ čo zlato a iné kovy stúpa s bazaltovou taveninou a fluidami do kôry. Najčastejšie cez stredooceánske chrbty alebo oblasti nad subdukčnými zónami, kde je súčasťou zložitých hydrotermálnych systémov.[3]

Vzniká najmä na hydrotermálnych žilách, často v asociácii s kremeňom a sulfidmi, hlavne pyritom, arzenopyritom, chalkopyritom, teluridmi ako je sylvanit, calaverit a krennerit. Sú rozoznávané viaceré typy hydrotermálnych ložísk zlata.

Hypotermálne (vysokoteplotné, 300 – 600 °C), v ktorých sa vyskytuje zlato s nízkym obsahom Ag, zvyčajne s arzenopyritom, a ďalšími minerálmi. Mezotermálne (strednoteplotné, 200-300 °C) ložiská sú zvyčajne bohaté na chalkopyrit a pyrit. Epitermálne (nízkoteplotné, 50-200 °C) ložiská bežne obsahujú zlato aj striebro, vyskytujú sa teluridy, selenidy, stibnit a podobné minerály. Zlaté zrudnenie je veľmi často sprevádzané prolpylitizáciou, ktorá alteruje pôvodné horniny a nahrádza ich epidotom, chloritom, albitom a karbonátmi.[3]

Ďalšími spôsobmi nahromadenia zlata je leterálne sekrécia, teda vyluhovanie zlata fluidami z blízkych hornín napr. metabazitov, alebo v blízkosti strižných zón. Niekedy tiež býva zlato pomerne horne zastúpené v porfýrových rudách medi, alebo skarnoch, kde asociuje s granátom.[3]

Vyskytuje sa aj v ryžoviskách nespevneného piesku, v pieskovcoch a zlepencoch. Aluviálne zlato v podobe zrniek a nugetov sa nachádza v riečnych nánosoch. Ryžovanie zlata preosievaním sedimentov patrí k najstarším metódam získavania tohto vzácneho a hodnotného minerálu. Na prvý pohľad si ho možno pomýliť s pyritom a chalkopyritom. Jeho identifikáciu však potvrdzuje niekoľko jednoduchých skúšok.

Od podobných minerálov akým je pyrit (tzv. mačacie zlato), chalkopyrit a millerit sa odlišuje typickým kovovým leskom a žltým odtieňom. Spomenuté minerály majú väčšiu tvrdosť, odlišný vryp a sú krehké[1]. Zlato sa nerozpúšťa v jednoduchých kyselinách, je rozpustné iba v lúčavke kráľovskej. Niekedy bývajú za zlato zamieňané aj sľudy, hlavne ak sú zvetrané. Líšia sa však odlišnou štiepateľnosťou a menšou hustotou.[1]

Vyskytuje sa primárne vo forme žíl a impregnácií. Sekundárne je známe z ryžovísk v riečnych nánosoch.

Hypotermálny typ ložísk je viazaný na granitoidné plutóny. Výskyty rudy majú tabulárny tvar alebo formu žilníkov. Aj strenoteplotné ložiská vytvárajú tabulárne rudné telesá, ale bežné sú tiež žily vypĺňajúce pukliny, rúrky a žily v sedlách vrás. Nízkoteplotné ložiská zlata sú viazané na žilníkové zrudnenia a rúrkovité telesá.[1]

Je známe že zlato používali už 3500 rokov pred Kr. v Mezopotámii a Egypte. Asi 3/4 zlata sa v súčasnosti využívajú pri výrobe šperkov. Zlato sa tiež využíva v elektronike a medicíne.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zlato (minerál)

• Zlato na www.mindat.org