Gruzínske kráľovstvo

Do konca 6. storočia v oblasti Gruzínska a Arménie striedavo dominovali Byzantská a Perzská ríša, ktoré do miestnych nárazníkových štátov dosádzali svojich bábkových vládcov. Koncom 6. storočia však oblasť Gruzínska (Prvé Iberské kráľovstvo) obsadili Peržania a oblasť zaradili do svojej provinčnej správy. Perzskú ríšu po jej zániku v 7. storočí vystriedali Arabi, ktorí v oblasti súperili s Byzanciou. Ako však arabská moc v kraji upadala, vzrástla v 9. storočí moc a ambície rozvetveného arménskeho rodu Bagratovcov. Gruzínski vládcovia narozdiel od arménskej kráľovskej vetvy Bagratovcov vyznávali ortodoxné kresťanstvo. Svoje postavenie si postupne vystavali na základe spojeneckých vzťahov s Byzanciou, ktorej vazalmi oficiálne boli. V roku 885 prijal kráľovskú korunu arménsky vládca Ašot V. a v roku 888 podobne, ešte ako byzantský vazal, učinilo aj iberské knieža Ardanase II. (niekedy označovaný ako IV.). Po takmer tristo rokoch tak opäť bolo obnovené Iberské kráľovstvo a koruna s titulom kráľ všetkých Gruzíncov. I napriek tejto deklarácii však v tomto období Iberské kráľovstvo všetky pôvodné gruzínske územia neovládalo a zjednotenie dokončil až Ardanesov potomok Bagrat III.[1][2]

Bagrat III., zjednotiteľ gruzínskych krajín

Bagrat III., iberský kráľ, už v roku 975 získal Kartli a o tri roky neskôr zdedil po svojom bratrancovi Theodosiovi III. aj Abcházsko. Druhým významným gruzínskym panovníkom bol kuropalates Dávid III. z Taa a Klardžetska, ktorý Bagrata oficiálne adoptoval a ustanovil za svojho dediča.[3]

To sa však priečilo dohode, ktorú Dávid uzavrel s Bazilom II., proti ktorému sa postavil počas povstania Barda Sklera. Po tom, čo Dávid III. niekedy okolo roku 1000 zomrel jeho územie (kniežatstvo Tao a Klardžeti) pripadlo Bagratovi III., z čoho vzišiel spor s Byzanciou. Po byzantskom ťažení a porážke gruzínskych vojsk však Bagrat uzavrel s Byzanciou, ktorá musela riešiť konflikt s Bulharmi, pomerne výhodnú dohodu, v ktorej Bazil II. Bagrata uznal ako samostatného panovníka a udelil mu titul kuropalata s tým, že Byzancia získala časť Taa a s dohodou, že po Bagratovej smrti pripadne arménske kniežatstvo Vaspurakan Byzantskej ríši.[4] Po tom, čo sa Bagratovi uvoľnili ruky v priebehu nasledujúcich rokov obsadil Kachétiu a Hereti, čím zjednotil rozdrobené gruzínske panstvá s výnimkou územia arabského Tbiliského emirátu.

Po zjednotení sa zahraničná politika Gruzínskeho kráľovstva začala venovať dobývaniu zvyšných moslimských území a opätovne sa Gruzínsko dostalo aj do konfliktu s Byzantskou ríšou. Už krátko po nástupe Juraja I. vypukla nová vojna s Byzanciou o územia, ktoré mala Byzancia získať po smrti Bagrata III. I napriek počiatočným úspechom sa však Gruzíncom južné územia nepodarilo udržať. V bojoch o územia pokračoval aj Bagrat IV., ktorý kráľovstvu vládol vyše 40 rokov. Bagrat IV. sa počas svojej vlády musel potýkať aj s odbojnými šľachticmi, ktorí sa snažili osamostatniť v predtým zjednotených kniežatstvách.[5]

V 60. a 70. rokoch 11. storočia sa z východu so susedných oblastí Gruzínska a Byzantskej ríše rozšírila moc Seldžukov. V roku 1064 obsadil seldžucký sultán Alp Arslán južné gruzínske územia, avšak celé Gruzínsko sa mu získať nepodarilo. Seldžucká moc v priestore sa ešte viac rozšírila po bitke pri Mantzikerte (1071). V oblasti sa usadili turecké kmene, ktoré začali s pravidelnými nájazdmi do Anatólie a gruzínskych území. Seldžukom ani v tomto období nepodarilo Gruzínsko anektovať, avšak Juraj II. bol sultánom Malikšáhom prinútený uznať seldžuckú nadvládu a platiť pravidelný tribút.[5]

Dávid IV. Budovateľ i napriek neľahkej situácii počas svojho nástupu na trón dokázal kráľovstvo povzniesť k zlatému veku

Kráľovná Tamara a jej otec Juraj III.

Gruzínsko na vrchole svojej moci, svetlejšími farbami gruzínsky vazali a závislé územia

Mocenský neúspech Juraja II. viedol v Gruzínsku k prevratu. Kráľ bol prinútený abdikovať a novým vladárom bol prehlásený jeho, len 16-ročný syn Dávid IV. Dávid sa ukázal ako schopný panovník. Znovu povzniesol vyplienené územia a osídlil ich novou populáciou. V priebehu svojej vlády na gruzínske územie usídlil aj veľkí počet Kipčakov, ktorí sa stali významnou časťou gruzínskej reformovanej armády. V roku 1092 Dávid prestal Seldžukom odvádzať pravidelný tribút a v priebehu nasledujúceho desaťročia od Seldžukov oslobodil väčšinu gruzínskych území. V rokoch 1105, 1110 a 1116 odrazil seldžucké nájazdy do krajiny. 12. augusta 1121 vyhral s moslimskou koalíciou bitku pri Didgori, ktorú Gruzínci nazývajú dzlevai sakvirveli (neuveriteľné/zázračné víťazstvo). Ťaženie vyústilo k obsadeniu Tbilisi, ktoré sa následne stalo hlavným mestom kráľovstva. Do Dávidovej smrti Gruzínci od Seldžukov získali veľké časti Arménie a Širvánu (dnešný Azerbajdžan). Dávidova vláda bola aj dobou kultúrneho a náboženského rozmachu, Dávid zreformoval aj gruzínsku cirkev a sám písal poéziu. V dobe jeho smrti Gruzínsko zažívalo vrchol svojej moci.[5]

Dávidovi nasledovníci Demeter I. a Juraj III. pokračovali vo výbojnej politike. Kráľovstvo udržiavalo dobré vzťahy s Byzantskou ríšou, králi viedli bohatú sobášnu politiku, ktorá kráľovstvu zabezpečila mnohých kresťanských spojencov. Kým na juhu sa nie príliš darilo križiakom, Gruzínsko v roku 1161 obsadilo bývalé arménske hlavné mesto Ani a v roku 1167 dobyli Gruzínci Širván. Juraj III. ríši nezanechal mužského potomka a jeho dedičkou sa stala dcéra Tamara. S tým nesúhlasili viacerí gruzínski veľmoži, ktorí proti starému kráľovi v roku 1177 povstali, avšak boli porazení a Tamara tak ešte za života Juraja III. mohla nastúpiť na trón.[5]

Po tom, čo kráľ Juraj III. v roku 1184 zomrel mocní magnáti opäť využili príležitosť a za cenu odvrátenia občianskej vojny prinútili kráľovnú k druhej korunovácii a požadovali aj ustanovenie akéhosi predchodcu dnešného parlamentu tzv. karavi. Orgán mal mať zákonodarnú a súdnu moc, nakoniec sa však plán neuskutočnil a kráľovská moc bola obmedzená prostredníctvom postavenia šľachty na kráľovskom dvore a v kráľovskej rade.[5]

Moc štátu navonok však i naďalej prekvitala. V rokoch 1195 a 1202 Gruzínsko porazilo moslimskú koalíciu a o rok neskôr obsadilo Arrán a Dvin. V priebehu nasledujúceho desaťročia si Gruzínsko podmanilo okolité krajiny, ktorí panovníci krajine museli odvádzať tribút. Významný bol aj vplyv Gruzínska na dianie v susednom Trapezuntskom cisárstve, ktoré sa po IV. križiackej výprave osamostatnilo od Byzancie. Krajina sa stala lokálnou veľmocou a zvykne sa v tomto období zvykne označovať aj ako ríša. Darilo sa aj gruzínskemu umeniu, literatúre a obchodu. Výrazne sa rozvíjal život v mestách na čele s hlavným mestom Tbilisi, ktoré bolo významnou zastávkou na hodvábnej ceste a ktorého populácia dosiahla 100 000 obyvateľov.[5]

Zlatý vek Gruzínska sa skončil v 13. storočí s príchodom Mongolov do oblasti. Tamarin syn Juraj IV. sa proti Mongolom postavil, avšak jeho armáda bola porazená. Mongoli sa však v Gruzínsku nezdržali, pretože ich záujmy ležali za Kaukazom. Po Mongoloch však do územia vtrhol syn posledného chórezmského panovníka - princ Džalál ad-Dín. Krajina, ktorá sa zmietala vo vnútorných nepokojoch bola nepripravená. Po náhlej smrti kráľa Juraja IV. koncom roka 1222 sa novou vládkyňou stala jeho sestra Rusudan. V roku 1225 Chórezmci porazili početne slabšie gruzínske vojská a vtrhli do Tbilisi, kde rozpútali masaker kresťanského obyvateľstva. Plieniace vojská krajinu zásadne destabilizovali a v Gruzínsku zdržali až do roku 1230, keď boli porazené Mongolmi. V rokoch 1235 až 1236 Mongoli znovu vtrhli do oblasti a ľahko obsadili zdevastované východné oblasti. Kráľovná Rusudan napokon v roku 1242 prijala mongolskú nadvládu a zaviazala sa platiť peňažný a armádny tribút.[6]

Po smrti kráľovnej Rusudan o moc začali súperiť kráľovnin syn Dávid a syn Juraja IV, ktorý sa taktiež volal Dávid. Mongoli súperenie, ktoré rozbíjalo ich prípadnú opozíciu podporovali a uznali Jurajovho syna ako staršieho kráľa (ulu) a Rusudaninho syna ako mladšieho kráľa (narin). Za vlády chána Möngkeho prebehlo v Mongolskej ríši sčítanie populácie a boli prepočítané požiadavky pre jednotlivých vazalov. Zmena nastala po vzniku mongolského Ílchanátu. Gruzínske vojská museli chanátu vojensky pomáhať v ich ťaženiach do Sýrie, Palestíny a Iraku. Tieto výpravy Gruzínsko oslabili a viedli aj k niekoľkým domácim vzburám. Gruzínsko sa navyše stalo nárazníkom sporov medzi Ilchanátom a Zlatou hordou, ktorá oblasť viackrát vyplienila. Spory nastali aj medzi dvoma gruzínskymi kráľmi a ich potomkami a ríša sa dočasne rozdelila na západnú a východnú časť. Južné územia okolo Samcche boli priamo stratené v prospech Ilchanátu.[6]

Mongolského jarma sa v prvej polovici 14. storočia dokázal zbaviť až kráľ Juraj V. Žiarivý. Ten zjednotil rozdrobené panstvá a dokázal i získať nové územia na severe. Zreformoval aj zákony v krajine a náboženstvo. Gruzínsko naďalej zostalo mongolským spojencom a s chánovou pomocou dokonca potlačilo odboj domácej šľachty. V priebehu rokov 1335 až 1344 sa Jurajovi podarilo z Gruzínska vyhnať posledné ilchanátske vojská. Ani Gruzínsku sa nevyhla Čierna smrť, ba čo viac ihneď po jej odchode z východu prišiel nový nepriateľ - Tímúr, ktorý za vlády Bagrata V. a Juraja VII. osemkrát vtrhol do Gruzínska a zdevastoval jeho provincie. Následkom Timúrových vpádov bola výrazná depopulácia najmä južných oblastí, tisíce obyvateľov boli predané do otroctva a desiatky miest skončili v ruinách. Reštaurácia krajina stála na bedrách Alexandra I., ktorého pozíciu však najmä spočiatku oslabovala domáca šľachta. Alexandrovi sa podarilo obnoviť život v krajina. Obnovil zdevastované mestá i kláštory a vyľudnené územia osídlil Arménmi. Zreformoval tiež daňový systém a náboženstvo. Podarilo sa mu takisto rozšíriť moc smerom na juh do Arménska. Moc na jednotlivých územiach však dával ako údely svojim synom, ktorí postupne nabrali na sile a spolu so šľachticmi začali intrigovať o moc.[6]

Posledným kráľom zjednoteného Gruzínska bol Juraj VIII. Kráľ sa musel potýkať s revoltami šľachty, ktorá kráľovské vojská dokázala opakovane poraziť. V bitke pri jazere Paravani v roku 1465 bol Juraj VIII. dokonca zajatý. V tomto období do oblastí južne od Gruzínska takisto vtrhli nové turkické kmene, ktoré v oblasti založili svoje ríše - Akkonjuluská ríša a Karakonjuluská ríša a začali pravidelne Gruzínsko plieniť.[6] K definitívnemu rozpadu centrálnej moci dochádza po kráľovej smrti v roku 1466, keď sa ríša postupne de facto rozdelila na tri malé kráľovstvá Imereti, Kacheti a Kartli medzi jeho synov a niekoľko poloautonómnych vazalských kniežatstiev. V roku 1490 Konštantín II. zvolal zvláštny poradný orgán, ktorý rozdelenie kráľovstva podporil a definitívne potvrdil.[7]

Gruzínska architektúra v mnohom vychádzala z arménskej architektúry a byzantského výtvarného umenia. Na druhú stranu gruzínska architektúra významne prispela i k rozvoju byzantského umenia. Medzi najvýznamnejšie dela patria centrálne chrámy s kupolou, ktoré sa v Gruzínsku začali stavať od 7. storočia.[8] Významná bola výstavba monastierov. V stavebníctve sa využíval travertínový penovec a fasádové rytiny. Námety výzdoby sa čerpali najmä zo Starého a Nového zákona. Narozdiel od ranejších diel, fresky gruzínskych kráľov a princov od 12. až 13. storočia vychádzajú najmä z byzantského programu.[9]

Gruzínska literatúra bola podobne ako arménska vystavaná na samostatnom gruzínskom písme a jazyku. Podľa istej arménskej legendy aj gruzínsku literatúru vytvoril Mesrop Maštoc, túto informáciu však iné zdroje nepotvrdzujú. Najstaršie pamiatky gruzínskej literatúry pochádzajú už z 5. storočia, medzi prvé texty patria náboženské liturgické texty a preklady Biblie, prvé originálne dielo vzniklo až v 6. storočí. Významný prerod nastal spolu so zjednotením gruzínskych panstiev v 10. a 11. storočí. Do Gruzínska sa vďaka vzdelancovi Ioanovi Petricimu dostala byzantská filozofia. Petrici sa pokúsil aj o syntézu platónskej a aristotelskej filozofie, avšak jeho snaha sa z dlhodobého a širšieho hľadiska neujala. Významný bol aj vplyv arabskej a neskôr najmä perzskej literatúry.[10]