Aquileia

Pôvodne tu bola keltsko – venétska osada menom Akilis, ktorú založil keltský kmeň Karnov z Álp, no žili tu hlavne pôvodní italickí Veneti a asi aj Ilýri. V 2. storočí pred Kr. oblasť ovládli Rimania. Rímski konzuli Publius Cornelius Scipio Nasica, Gaius Flaminius a Lucius Manlius Acidinus boli spolu s 3000 rímskymi kolonistami v roku 181 pred Kr. rímskym senátom vyslaní založiť mesto Aquileia. Neskôr sa k nim pripojili ďalšie početné rodiny vojenských veteránov a Aquileiu i celý kraj Venetia tak kolonizovali Rimania. V roku 89 pred Kr. mesto získalo štatút municípia a všetci obyvatelia mesta získali rímske občianstvo. Vzostup Aquileie však začal na prelome letopočtov, za prvého cisára Augusta, ktorý mesto povýšil na hlavné mesto (caput) kraja Venetia et Histria (Venecia a Histria). Za Augustovho obdobia tu boli postavené luxusné vily a rozmach mesta nasledoval aj v neskorších obdobiach.

V 3. stor., za cisára Septimia Severa, tu bolo postavené veľkolepé fórum s chrámom, verejnou bazilikou, stoami a inými administratívnymi budovami. Aquileia bola veľmi známa aj vďaka svojmu riečnemu prístavu, ktorého ruiny sa zachovali dodnes. Tento prístav veľkolepo prestaval cisár Claudius. Práve vďaka prístavu mesto bohatlo, boli udržiavané kontakty s rôznymi ďalekými oblasťami ríše, hlavne s Afrikou a Sýriou. Väčší, námorný prístav, malo mesto na neďalekom ostrove Gradus, (dnes Grado, turistická oblasť). V jeho okolí vzniklo mesto, kde v neskorej antike vznikli až tri kresťanské baziliky, z ktorých sa dve zachovali dodnes. V neskororímskom období bola v Grade vybudovaná vojenská pevnosť s posádkou, ktorú tu umiestnil už cisár Diocletianus. Z ďalších historických miest sa v Aquilei zachoval cintorín (sepolcretum), naopak, z kúpeľov a hipodrómu sa nezachovalo takmer nič. V blízkosti mesta viedla cesta Via Iulia Augusta, v trase ktorej dnes vedie hlavná moderná cesta. Pre obyčajných obyvateľov boli postavené bytové viacposchodové domy (insulae) a v meste nechýbal akvadukt a kanalizácia.

Aquileia patrila medzi najväčšie mestá v ríši a v čase najväčšieho rozkvetu sa mohla rovnať Rímu, Antiochii či Alexandrii. V 4. storočí tu bola na podnet cisára Konštantína a aquileiského biskupa Theodora postavená veľká kresťanská bazilika. Nasledujúci biskupi Fortunacián a Chromatius dali koncom 4. stor. baziliku zväčšiť a vzniklo dodnes dochované externé oktogonálne baptistérium. Vznikol tak ranokresťanský komplex, ktorý pozostával z dvoch veľkých bazilík a biskupského paláca. Bazilika bola poškodená počas vpádu Hunov, no jej mozaiky, najväčšie ranokresťanské v Európe, sa zachovali do súčasnosti.

V Aquilei sa končila slávna jantárová cesta, ktorá sa tiahla od Severného mora cez Carnuntum až sem. Odtiaľto sa jantár vyvážal do rôznych končín ríše. V meste boli aj sklárske fabriky a od 3. stor. aj mincovňa. Vychýrené bolo aj miestne víno a okolo mesta sa pestovalo veľa viniča. Najväčší rozmach mesta bol v 4. stor., kedy tu žilo okolo 300 000 obyvateľov.

Prvýkrát sa Aquileia stala predmetom bojov v roku 69, keď ju ovládol cisár Vespasianus, ktorý bojoval s cisárom Vitelliom o vládu v impériu. Veľké ohrozenie mesta nastalo v roku 167, keď sa blížili zadunajskí Markomani a Kvádi, ktorí prelomili panónsky Limes Romanus (územie dnešného Slovenska). Cisár Marcus Aurelius ich však v spomínanom roku v bitke pri Aquilei porazil a zatlačil za hranice ríše. V nasledujúcom storočí proti mestu vytiahol proticisár Maximinus Thrax, ktorý chcel mesto dobyť, no vyhladovaní vojaci cisára zabili. Mesto aj prístav boli obohnané hradbami a ich obrane velili generáli Crispinus a Menophilon.

V roku 361 cisár Iulianus Apostata mesto počas občianskej vojny obľahol a dal zmeniť tok rieky Natisa, čím porušil mestský prístav. V roku 381 sa tu uskutočnila cirkevná synoda, kde sa diskutovalo proti arianskej forme kresťanstva. Tejto synode predsedal milánsky biskup sv. Ambrosius, hlava vtedajšej cirkvi a najvplyvnejší muž po cisárovi Theodosiovi I.

Neskôr sídlil v Aquilei uzurpátor Eugenius, ktorý v 4. storočí uzurpoval moc cisárovi Valentinianovi II. Valentiniana zabil veliteľ rímskych vojsk Frank Arbogastes a na trón dosadil Eugenia. Ich vládu ukončila porážka východným cisárom Theodosiom pri Aquilei. Mesto dvakrát obliehal aj vizigótsky kráľ Alarich I., ktorý neskôr dobyl Rím. V polovici 5. storočia Huni pod vedením Atilu po bitke na Katalaunských poliach vytiahli proti Itálii a vyplienili celý jej sever. V roku 452 po trojmesačnom neúspešnom obliehaní náhodnou strelou prelomili časť hradieb a zničili mnohé budovy mesta. Vypálili a ťažko poškodili veľký kresťanský komplex, fórum, hipodróm aj kúpele. Časť obyvateľstva utiekla na lagúny, kde vznikli osady, neskôr spojené v mesto Benátky. Mnohé stavby po odchode nájazdníkov opravili a život mesta sa z veľkej časti obnovil. Rozpad ríše a časté nájazdy znamenali postupný úpadok kedysi prosperujúceho mesta, ktoré v 6. stor. ovládali Ostrogóti, Východorímska ríša (Byzancia) a napokon Longobardi. Odchod pro-byzantského aquileiského patriarchu Paulinusa do Grada znamenal zánik mesta. Neudržiavaný prístav bol zanesený bahnom, čím sa stal nepoužiteľný, rovnako schátralo rímske fórum.

Patriarchálna bazilika

V roku 557 sa Aquileia stala jedným z centrom zložitého cirkevného sporu, tzv. "troch kapitol". Aquileiský patriarcha Paulinus sa na ostrove Grada definitívne usadil po tom, čo Aquileiu a celú severnú Itáliu v roku 568 ovládli Longobardi. Longobardi však odmietli uznať tento pro-byzantský patriarchát a vyhlásili vlastný Aquileiský patriarchát, pričom tento patriarcha sídlil v hlavnom meste Civitate Forum Iulii (dnešné Cividale del Friuli). Grado a Aquileia sa tým úplne rozdelili a existovali dva samostatné cirkevné patriarcháty s rovnakým menom.

V roku 787 Itáliu aj s Aquileiou ovládli Frankovia pod vedením Karola Veľkého. Nasledovalo obdobie Maxentia, Popponeho a Marquarda, návrat patriarchov z Cividale do Aquileie a oživenie mesta. Aquileiský patriarchát patril medzi najdôležitejšie patriarcháty v Európe a mal veľký vplyv, pričom vysielal misionárov aj na Veľkú Moravu. Aquileiský patriarchát kontroloval územie kraja Friuli a miestna románska nobilita, spoločne s patriarchom, riadili chod štátu. V 15. storočí ovládli Friuli Benátčania a sídlo Aquileiského patriarchu bolo prenesené do Benátok, pričom pápež zrušil patriarchát v Grade, ktoré tiež patrilo Benátkam. Patriarchát bol definitívne zrušený v roku 1751, po sporoch medzi Benátčanmi a Rakušanmi o územné nároky na Friuli. Boli vytvorené dva patriarcháty, jeden so sídlom v Udine, druhý v meste Gorizia.

Počas stredoveku mesto hralo významnú cirkevnú úlohu, no nikdy nedosiahlo svoju antickú monumentalitu. Keď sa sem aquileiský patriarcha Maxentius v 9. storočí vrátil, nechal opraviť južnú aulu starého ranokresťanského komplexu. Severná aula už obnovená nebola a tak sa ani nedochovala. Maxentius tu vybudoval aj kryptu, ktorú vyzdobili grécki maliari z Konštantínopolu. Interiér baziliky je poznačený neskoršími gotickými prestavbami. V roku 1031 patriarcha Poppo z Aquilei baziliku zväčšil a na mieste severnej auly dal postavil zvonicu v románskom slohu, na ktorej stavbu použil kamene z rímskeho amfiteátra. Za Poppa prežívala Aquileia rozmach, boli tu vystavané nové hradby a opravené tie staré, rímske. Rímska kresťanská bazilika na lokalite Monastero bola prestavaná na ženský kláštor a monumentálna budova rímskych skladov pri patriarchálnej bazilike z konca 3. stor. bola prestavaná na patriarchálny palác. V roku 1348 Aquileiu postihlo zemetrasenie a interiér baziliky rekonštruoval patriarcha Marquardo v gotickom slohu. Na románsku zvonicu nadstaval gotický špic.

Časť ranokresťanskej mozaikovej dlažby v interiéri baziliky, 4. stor.

Hoci v rímskej dobe zažilo mesto svoj najväčší rozmach a bolo veľkým mestom, dnes je Aquileia iba malým mestečkom. Dejiny Aquilei sú veľmi pestré a mnohé pamiatky sa aspoň čiastočne zachovali dodnes. Jednou z najvýznamnejších je bazilika, ktorá patrí medzi najväčšie v Taliansku. Z rímskej doby tu stoja zrúcaniny rímskeho fóra, mauzóleum, ruiny riečneho prístavu, rímske pohrebisko a najviac známe sú ranokresťanské mozaiky v interiéri baziliky z 3. stor., pochádzajúce z prvého komplexu. Z ranokresťanskej doby je významné dodnes stojace baptistérium pred budovou baziliky, ktorej fasáda pochádza z prestavby prvého komplexu zo 4. stor. Okrem toho sú tu ďalšie mozaiky z oratórií a rímskych domov vedľa baziliky a oproti nej, a ďalej ranokresťanské mozaiky v Ranokresťanskom múzeu (Museo Paleocristiano), kde stála ďalšia bazilika zo 4. stor. V meste je archeologické múzeum, kde sú rímske sochy, mozaiky z rímskych kúpeľov a veľká zbierka rímskych prsteňových gem, mincí a rímskych sklených nádob.

• pozri aj: Furlanské víno

Refosco, DOC Aquileia

V okolí mesta sa produkuje víno, ktoré sa radí pod tzv. vínnu oblasť Aquileia. Z tejto oblasti, ktorá je známa hlavne pre svoje červené vína, pochádza autochtónne (DOC) červené víno Refosco. Vínna oblasť Aquileia patrí medzi oblasti, kde sa produkuje jedno z najkvalitnejších vín na svete. História vína je tu veľmi stará, pričom najväčšiemu rozmachu napomohli Rimania. Historik Hérodianos popisoval Aquileiu ako vychýrenú vínnu oblasť už v 3. stor. Víno Refosco bolo známe už v rímskej dobe.

• Pius I. (* ? – † okolo 155), 10. pápež
• sv. Felix a Fortunatianus (3. stor.), miestni mučeníci
• Tyrannius Rufinus (340 – 410), významný teológ a mních
• Chromatius (?-407), aquileiský biskup a významný teológ

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aquileia

• Oficiálna stránka