Longinus
Svätý Longinus bol podľa kresťanskej tradície rímsky vojak, ktorý Ježišovi Kristovi pribitému na kríži svojou kopijou prepichol bok.
| Svätý Longinus | |||
 Socha svätého Longina pred Kostolom svätého Ducha v Perneku | |||
| Biografické údaje | |||
|---|---|---|---|
| Narodenie | ? | ||
| Úmrtie | 1. storočie | ||
| Uctievanie | |||
| Atribúty | kopija | ||
| Cirkev | rímskokatolícka cirkev, východné cirkvi | ||
| Sviatok | 15. marec (rímskokatolícka cirkev), 16. október (východné cirkvi) | ||
| Odkazy | |||
 | Longinus (multimediálne súbory na commons) | ||
| |||
Napriek tomu, že je jeho postava pre dejiny kresťanstva veľmi dôležitá, okrem Jánovho evanjelia sa žiadne z kanonických evanjelií o ňom nezmieňuje. Ani Ján však neuvádza jeho meno; hovorí o ňom iba ako o „jednom z vojakov, ktorý mu prebodol kopijou bok“.
Ten vojak sa volal Cassius Longinus a pochádzal z mesta Lanciano na východe dnešného regiónu Abruzzo (podľa inej verzie pochádzal z Cesarei v Kapadócii). Šedý zákal nedovolil tomuto vyslúžilému dôstojníkovi bojovať v légiách a tak miesto toho podával do Ríma správy o náboženskej a politickej situácii v Jeruzaleme. Už dva roky sledoval činnosť Ježiša Krista.
Dejiny cirkvi si ho pamätajú ako priameho účastníka Kristovho ukrižovania na vrchu Golgota, kde mimoriadne na neho zapôsobila Kristova odvaha na kríži.
Podľa veľkňaza Kaifáša mal byť proces s ukrižovaným Kristom ukončený zmrzačením Ježišovho tela, aby bolo ľudu dokázané, že Ježiš nie je Spasiteľ, ale obyčajný kacír a burič.
| „ | 31 Pretože bol prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby dal ukrižovaným polámať kosti a sňať ich, aby ich telá nezostali na kríži v sobotu, lebo na tú sobotu pripadal veľký sviatok. 32 Prišli teda vojaci a polámali nohy prvému i druhému, čo boli s ním ukrižovaní. 33 Keď však prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, nepolámali mu nohy, 34 ale jeden z vojakov mu prebodol kopijou bok, odkiaľ hneď vyšla krv a voda. 35 Ten, čo to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu — aby ste aj vy verili. | “ |
| – (Jn 19,31-35) | ||
Na pokyn židovskej veľrady niekoľko členov chrámovej stráže vystúpilo na vrch Golgota, aby vykonalo veľkňazov príkaz. Kým ostatní vojaci rozbíjali lebky a lámali údy zločincom Dismasovi a Gestasovi, jedného z nich, rímskeho centuria, natoľko odpudzoval tento otrasný pohľad, že sa rozhodol telo ukrižovaného Krista zachrániť. Popohnal svojho koňa a podišiel na samý vrchol kopca priamo pod kríž s mŕtvym telom Krista. Hrotom svojej kopije bodol do tela na pravej strane medzi štvrtým a piatym rebrom. Takýmto bodnutím sa rímski vojaci tradične na bojovom poli uisťovali, že nepriateľ je mŕtvy, pretože krv netečie z bezduchého tela. Tentoraz však okrem krvi z rany vytryskol aj prúd vody. Niekoľko kvapiek dopadlo aj na centuriovu tvár, čím sa mu zázračne uzdravil zrak.
Táto skutosť mala podstatne hlbší význam - z Ježišovho boku sa zrodila Cirkev; krv a voda predstavujú pramene Božieho milosrdenstva:
„Začiatok a vzrast (Cirkvi) naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša. Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi. Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho Adama, tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na kríži.“ (Katechizmus katolíckej cirkvi)
Kopija, ktorou stotník prebodol Kristov bok, poslúžila ako prostriedok vykonávajúci dávne proroctvo a dôkaz Kristovho vzkriesenia, pretože fyzické zranenie po bodnutí sa zázračne zacelilo.
Na existenciu rany poukazuje priamo Jánovo evanjelium v súvislosti s postavou apoštola Tomáša. Keď sa vzkriesený Kristus objavil medzi zhromaždenými učeníkmi Tomáš s nimi nebol. Keď bol opäť s nimi a učeníci mu povedali, že Pán žije, Tomáš nechcel uveriť, dokiaľ sa sám nepresvedčí:
| „ | Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. | “ |
| – (Jn 20,25) | ||
.
Dôkaz dostal o týždeň neskôr, keď sa Ježiš opäť zjavil učeníkom a Tomáša vyzval, aby vložil prsty do jeho rán:
| „ | Potom povedal Tomášovi: Vlož sem prst a pozri moje ruky. Vystri ruku a vlož ju do môjho boku. A nebuď neveriaci ale veriaci. | “ |
| – (Jn 21,27-28) | ||
Pozemské rany spôsobené kopijou a ukrižovaním sa objavili aj na nadpozemskom tele zmŕtvychvstalého Krista. Prví kresťania verili, že keby boli jeho kosti na kríži polámané, ku vzkrieseniu by nikdy neprišlo, pretože by sa tak nenaplnili slová Izaiášovho proroctva: „A nebude mu zlomená ani kosť“.
Vojak Gaius Cassius, ktorý vykonal tento súcitný čin, aby ochránil telo Ježiša Krista, vošiel do dejín pod menom Longinus Kopijník. Toto meno je odvodené od gréckeho označenia kopije (lonche). Pod dojmom udalostí prestúpil na kresťanskú vieru. Údajne sa tak malo stať na príhovor Kristovej matky Panny Márie kedy „Boh na neho zhliadol očami svojho milosrdenstva a oplatil mu vinu za prebodnutie požehnaním a darmi milosti.“
Longinus spoznal v ukrižovanom Kristovi svojho Spasiteľa a úprimnou kajúcnosťou verejne vyznal, že ukrižovaný je pravý Boh a Spasiteľ sveta.
Prvotná kresťanská komunita v Jeruzaleme ho začala uctievať ako veľkého hrdinu a svätca a ako prvého svedka preliatia Kristovej krvi. Podľa ich výkladu mal Longinus v istej chvíli vo svojich rukách osud celého ľudstva.
Jeho kopija sa stala symbolom Kristovho ukrižovania a jednou z najvýznamnejších kresťanských relikvií a pokladov. Takmer okamžite o nej vznikol rad legiend. Jedna z nich, ktorá s pribúdajúcimi stáročiami získavala väčšiu silu vravela, že ten, kto je jej vlastníkom má vo svojich rukách osud tohto sveta k jeho dobru či zlu. Legenda pretrvala až do dnešných čias.
O ďalšom Longinovom osude neexistujú spoľahlivé údaje a tak sa dnes utiekame iba k legendám, podľa ktorých za to, že sa obrátil na kresťanskú vieru, bol potrestaný vyrezaním jazyka; jeho život ukončil údajne katov meč. Napriek tomu sa martyrológium vyhýba Longinovmu označeniu za mučeníka.
Longinus v umení
Longinovo spodobnenie nachádzame vo viacerých umeleckých dielach, z ktorých zrejme najznámejším sa stala jeho socha v Bazilika svätého Petra vo Vatikáne. Majstrovské dielo barokového sochára Gian Lorenza Berniniho už zďaleka zreteľné naširoko rozpaženými rukami, stojí v severovýchodnom výklenku pod kupolou baziliky.
Kolosálnu sochu Bernini začal tvoriť ako tridsaťdvaročný. Vzhľadom k náročnosti diela aj prípravné práce trvali pomerne dlhý čas. Sám umelec vo svojich zápiskoch spomína, že pripravil dvanásť hlinených modelov. V roku 1631 predstavil maketu v originálnej veľkosti, no v práci nepokračoval. Vrátil sa k nej až o tri roky nato a o ďalších päť rokov ju dokončil.
Sochu stotníka Longina stojacej v ruke so svojou relikviou - kopijou (časť z nej sa uchováva v sklenenom relikviári v relikviárovej kaplnke nad sochou) - umelec zvečnil v momente, keď v Kristovi spoznal Božieho syna a v takmer mystickom vytržení hľadí nahor, na pomyselný Kristov kríž.
Zdroje
- Tr. Ravenscroft, Kopí osudu, Eminent, Praha, 2003, ISBN 80-728-1137-1
- Sl. Ravik, O světcích a patronech, Levné knihy KMa, Praha, 2006, ISBN 80-7309-343-X
- Katechizmus katolíckej cirkvi