Bazilika Panny Márie na oltári nebies

Za svoje zvláštne pomenovanie bazilika vďačí starovekej legende. Podľa nej na tunajšom mieste existoval oltár, na ktorom sa vynímal nápis Haec est Ara Filii Dei - Toto je oltár Syna Božieho. Oltár vznikol ako reakcia na proroctvo, ktoré vyriekla veštkyňa Tiburská Sibyla prvému z rímskych cisárov, Augustovi. Cisár raz veštkyni položil otázku, či niekedy bude na svete dôležitejšieho muža ako je on. Sibyla mu prorokovala, že čoskoro príde na svet „Kráľ vekov“ aby zboril oltáre bohov a podmanil si celý svet. Augustus dostal počas veštby zjavenie: videl Matku s Dieťaťom stojacu v oslnivom svetle a z diaľky k nemu doliehal hlas „Toto je oltár Božieho Syna.“ Na mieste označenom v proroctve dal cisár postaviť chrám bohyne Juno s oltárom, nad ktorým sa vznášala bohyňa ozdobená nápisom Ara Deae coelistis - Oltár bohyne nebies. Prestavbou svätyne na mariánsky chrám a skomolením nápisu sa vysvetľuje dnešný názov baziliky.

O legende nachádzame zmienku v prvom sprievodcovi Ríma z 12. storočia. Pochybnosť o hodnovernosti legendy môže rozptýliť fakt, že jeden zo stĺpov v bazilikálnej lodi nesie nápis A cubiculo Augustorum, čo pravdepodobne dokazuje pôvod v niekdajšom cisárovom paláci.

Podľa historických záznamov neďaleko miesta, na ktorom dnešná bazilika stojí existovalo tzv. Auguraculum, posvätný okrsok, kde sa konali dôležité obrady späté s panovníckou hodnosťou.

Augustov chrám časom nahradil kresťanský kostol, stavba v štýle starovekej baziliky, ktorý podľa tradície dala vybudovať cisárovná Helena, matka prvého kresťanského cisára Konštantína Veľkého. Už od 6. storočia v susedstve kostola existovalo byzantské opátstvo. V 10. storočí sa kostol dostal do správy Svätej stolice, ktorá ho zverila reholi benediktínov. V roku 1249 ju pápež Inocent IV. zveril františkánom. Tí ju v roku 1320 stavebne upravili čím nadobudla dnešný románsko-gotický vzhľad.

Vzhľadom k svojej polohe, v blízkosti Senátorského paláca (Palazzo del Senatore), bol kostol od nepamäti využívaný rímskym senátom na vyhlasovanie zákonov; kvôli tomu dostal prívlastok „kapitolská bazilika“.

Ďalšie stavebné úpravy prebiehali aj v nasledujúcich storočiach. K dôležitej úprave prišlo počas pontifikátu Pia IV. (1559 - 1565), ktorý dal strhnúť starú apsidu a nahradil ju novým chórom.

Bazilika zažila i neradostné časy; napr. počas napoleonovej okupácie Ríma v roku 1797 vojaci vyhnali františkánskych mníchov a v ich kláštore si zriadili kasárne a dokonca stajne pre kone.

Pohľad do interiéru baziliky

Než sa návštevník dostane do baziliky musí vyjsť širokým monumentálnym schodiskom tvoreným stodvadsiatimi štyrmi schodmi. Bolo vybudované v roku 1348 ako poďakovanie Panne Márii za ukončenie strašného moru. Schodisko je jedinou verejnou stavbou, ktorá vznikla v Ríme počas tzv. avignonského zajatia pápežov. Vzhľadom k monumetálnosti schodiska ako aj faktu, že vedie k bazilike Panny Márie na oltári nebies časom získalo ľudové pomenovanie Schody do neba.

Exteriér baziliky zaujme predovšetkým svojou strohosťou. Hladké priečelie neobsahuje žiadne fasádne ozdoby. Plány na jej freskovú výzdobu neboli nikdy realizované.

V protiváhe jednoduchému exteriéru návštevníka očarí interiér baziliky. Trojloďová stavba zaujme predovšetkým dvoma stĺporadiami (po jedenástich stĺpoch), oddeľujúcimi hlavnú loď od postranných. Zaujímavosťou je fakt, že každý zo stĺpov je iného tvaru čo sa vysvetľuje tým, že každý pochádza pôvodne z inej stavby.

Stĺporadie podopiera nádherný, zlatom bohato zdobený kazetový strop, ktorý chrámu venovali občania mesta na znak vďaky za víťazstvo kresťanských vojsk nad Turkami v námornej bitke pri Lepante v roku 1571.

Po obvode chrámu sa nachádza viacero bočných kaplniek, z ktorých najvýznamnejšiu nájdeme hneď vpravo pri vchode. Kaplnka zasvätená svätému Bernardinovi, reformátorovi františkánskej rehole, je známa aj pod označením Bufaliniho kaplnka (Capella Bufalini). Pomenovaná bola po Ricomannovi Bufalinim, prelátovi z Città di Castello, mesta na severe dnešného regiónu Umbria, ktorý v Ríme pracoval ako kuriálny právnik. Ten výzdobou svojej pohrebnej kaplnky poveril slávneho renesančného umelca Bernardina di Betto, známeho pod menom Pinturicchio. Fresky vytvorené v rokoch 1484 - 1486, patria, popri maľbách v Borgiových apartmánoch a Piccolominiho knižnici v Siene, k umelcovým najznámejším. Tri bočné steny pokryl maľbami zachytávajúcimi scény zo života svätých Bernardina a Františka z Assisi. Krížová klenba rozdelená na štyri polia obsahuje maľby štyroch evanjelistov. Spomedzi nástenných fresiek sa najzaujímavejšie nachádzajú na čelnej a ľavej stene. Oslávenie svätého Bernardina na oltárnej stene zachytáva scénu kedy dvaja anjeli korunujú na skale stojaceho Bernardina. Udalosti sú prítomní po bokoch stojaci svätý Augustín a svätý Anton Padovský. Pozadie fresky tvorí typická umbrijská krajina.

Pinturicchio, Oslávenie svätého Bernardina, 1484 - 1486, freska, Bufaliniho kaplnka

Fresku svojím geometrickým rozvrhom pripomínajúcu Peruginovu maľbu Kristus dáva kľúče Petrovi v Sixtínskej kaplnke nájdeme na ľavej stene kaplnky. Maľba s názvom Smrť svätého Bernardina znázorňuje moment svätcovho skonu kedy sa okolo katafalku zišiel zástup smútiacich, medzi ktorými umelec zachytil postavu mecéna kaplnky ako aj členov jeho rodiny.

Ďalšiu z pozoruhodných kaplniek baziliky nájdeme v ľavom transepte. Oktogonálny priestor obsahuje hrobky svätej Heleny, matky prvého kresťanského cisára Konštantína Veľkého, pápeža Honoria IV. a bosnianskej kráľovnej Kataríny.

Zrejme najvyhľadávanejším miestom v chráme je malá kaplnka po ľavej strane hlavného oltára, do ktorej sa vstupuje cez sakristiu. Nachádza sa v nej soška jezuliatka zvaná Il Bambinello dell'Aracoeli (Dieťatko od Aracoeli). Ide o malú drevenú sošku (súčasná je však iba kópia), ktorú podľa legendy vyrezal z jedného kusa olivovníkového dreva, pochádzajúceho priamo z Getsemanskej záhrady, istý františkánsky mních v roku 1480. Soška má vraj zázračné účinky a uctievajú si ju hlavne deti.

Na hlavnom oltári je obraz Panny Márie na dreve v byzantskom štýle, datovaný do 12. storočia. Ľudová tradícia vraví, že obraz niesol pápež Gregor I. v procesii v roku 594 ulicami Ríma s prosbou o odvrátenie veľkého moru.

Bazilika Santa Maria in Aracoeli obsahuje aj ďalšie umelecky hodnostné diela. Za zmienku stojí náhrobok rímskeho senátora Lucu Savelliho, dielo z 13. storočia pripisované Arnolfovi di Cambio či náhrobok rodiny Bracciovcov vytvorený pravdepodobne podľa Michelangelovho návrhu. Kaplnky obsahujú maľby slávnych maliarov talianskej renesancie, napr. Benozza Gozzoliho, Giulia Romana a ďalších. Medzi všetkými umeleckými dielami však dominuje Pinturicchiov cyklus v Bufaliniho kaplnke.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bazilika Panny Márie na oltári nebies

• B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Santa Maria in Aracoeli na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
• Santa Maria in Aracoeli - dostupné online