Kresťanská sakrálna architektúra

Nákres umiestnenia Nerovho cirkusu na mieste dnešného Vatikánu

Typickou stavbou raného kresťanstva v Európe sa stala bazilika. Kresťanská bazilika nadväzovala na princíp bazilík rímskych. V období staroveku vyhovovala potrebám veľkých zhromažďovaní. Priestor býval najčastejšie trojloďový.[15] Stredná loď bola širšia a vyššia ako tie postranné a zhora osvetlená oknami. Hlavná loď často nemala strop a bol ponechaný pohľad na krov.[15] Od bočných lodí bola hlavná loď oddelená stĺporadím a ukončená apsidou.[16] Pred hlavnou loďou bola umiestená rajská záhrada, ktorou sa vstupovalo do predsiene a z nej priamo do hlavnej lode. V priestore apsidy stál oltár, spravidla na hrobe mučeníka.[16] Začali používať pôdorys v tvare písmena T (symbolika lode a kríža).[17] V Ríme a v Taliansku bolo počiatkom kresťanstva vybudovaných mnoho bazilík, z ktorých väčšina bola neskôr prestavaných. Baziliky boli budované prevažne na hroboch svätých.[15] Medzi najvýznamnejšie patrí napríklad bazilika sv. Petra vo Vatikáne, ktorú nechal cisár Konštantín postaviť na údajnom hrobe svätého Petra, na mieste bývalého Nerovho cirkusu, v ktorom mal byť svätý Peter umučený. Z centrálnych stavieb boli v tej dobe významné baptistéria (napríklad baptistérium svätého Jána v Lateráne v Ríme) a mauzóleá (napríklad mauzóleum svätej Konštantíny v Ríme).[18]

V Afrike vznikali prvé kresťanské stavby už v 3. storočí, najmä v Egypte.[19] Na Africkom kontinente sa stal kresťanský chrám jadrom celého hospodárskeho života. Priestor, v ktorom sa chrám nachádzal bol spravidla obohnaný múrom. V tomto priestore blízko chrámu sa stavali aj ďalšie významné budovy ako nemocnice, chudobince, dielne remeselníkov a podobne. Išlo o akýsi staroveký prototyp budúcich kláštorov.[20]

Východná kresťanská architektúra sa s tou západnou vyvíjala obdobne, osvojila si ale iné užitie klenby a kupole. Významné stavby tejto doby pochádzajú najmä zo Sýrie z 5. storočia a to bazilika Kalb-Luzeh, Turmanin a Ruveha, kde sa často využívali práve klenbové konštrukcie. Navonok boli tieto stavby typické pevnostným vzhľadom, čím sa značne odlišujú od architektúry západných kresťanov.[21] Ani jedna z nich sa do dnešnej doby nezachovala.

Konštantínopol sa stal novým hlavným mestom Rímskej ríše a sídlom cisára, čo sa odzrkadlilo aj na vzťahu cirkvi a cisárstva. Kresťanstvo tu malo značný cisársky vplyv a prevzalo mnoho symbolov cisárskych ideí. Stavebníci chrámov boli členmi cisárskej rodiny a hierarchia nebies bola poznamenaná touto hierarchiou – Boh ako nebeský cisár a biskup jeho zástupca na zemi.[23] Cisár Konštantín si dal postaviť Chrám svätých Apoštolov v Konštantínopole ako svoje osobné mauzóleum, aby mohlo byť jeho telo pochované práve medzi svätcami.[23] Charakteristickým znakom byzantskej architektúry je použitie špecifického materiálu. Prevládala najmä tehla a malta, z ktorých boli stavané steny, piliere ale aj klenby.[23] Byzantská tvorba bohato pracovala s farbami a príznačným znakom boli aj majstrovské mozaiky a mramor. Typickými sakrálnymi stavbami boli hlavne baziliky helenistického typu, na rozdiel od západu, kde prevládal latinský typ bazilík.[24] Najvýznamnejšou stavbou, ktorá ovplyvnila architektúru byzantského (a aj islamského) sveta je chrám Hagia Sofia (Chrám Svätej Múdrosti). Postavený bol po Justiniánovom víťazstve nad povstaním Niká v rokoch 532 – 537. Hlboký vplyv na neskoršiu architektúru mala hlavne veľká kupola, postavená na pôdoryse štvorca. Stavba tohto typu sa stala vo východokresťanskej časti sveta najobľúbenejším typom stavby. Kupola chrámu Hagia Sofia symbolizovala nebeskú klenbu, ktorá dohliadala na kňaza a cisára a ich poslanie povzniesť kresťanskú ríšu.[25] Bohato vyzdobená stavba plná mozaík a mramoru symbolizovala nebeské kráľovstvo .[25]

Pojmom predrománska architektúra sa označuje architektúra západnej Európy od 6. do 10. storočia. Je delená na 3 obdobia: Merovejské, Karolínske a Otonské, označované podľa vládnucich dynastií franských a nemeckých cisárov.[26]

Architektúra si prešla veľkou zmenou práve za vlády Karla Veľkého (Karolínska dynastia).[27] Stavby sa stali monumentálnejšie a impozantnejšie. Líšili sa hlavne dvoma charakteristickými znakmi: veľkosťou a zmyslom pre usporiadanie.[27] Jednotlivé časti stavby boli zámerne architektonicky rozlíšiteľné.[27] Najvýznamnejšou stavbou predrománskeho obdobia sa stal kláštor. Bol hospodárskou a organizačnou jednotkou kresťanského života a centrom a strediskom kultúrneho a umeleckého života. Významným dokumentom, vďaka ktorému máme informácie o stredovekom usporiadaní kláštorných budov, je zachovaný nákres kláštora St. Gallen vo Švajčiarsku z 9 storočia.[28] Je vzorom alebo ideovým návodom pre usporiadanie kláštorov a budov v stredovekom období.[28] Išlo o dvojchórový chrám v tvare latinského kríža s dvoma voľne stojacimi vežami, priľahlou krížovou chodbou a obytnými priestormi.[28] Okolo tohto celku boli usporiadané hospodárske budovy, hostinec, škola, nemocnica a ďalšie významné mestské budovy. Architektonickým vzorom pre staviteľov sa stal Chrám svätého Petra v Ríme.[29] Jeho značný vplyv môžeme pozorovať napríklad na kostole vo Fulde. Rozšírený bol okolo roku 800 a reprodukoval v menšom merítku pôdorys chrámu sv. Petra.[29] V tomto kostole sa nachádzal hrob nemeckého apoštola svätého Bonifáca, umiestnený na západnom závere kostola presne tak, ako bol v chráme sv. Petra umiestnený hrob sv. Petra.[29]

Historický komplex v Pise

Šikmá veža v Pise

Bazilika sv. Marka v Benátkach

Románska architektúra je označenie pre architektúru západnej, južnej a strednej Európy z obdobia od 11. do 13. storočia.[30] Pomenovanie tohto slohu je odvodené od latinského názvu mesta Rím – Roma, keďže tento sloh vznikol v krajinách, ktoré boli súčasťou Rímskej ríše. Táto architektúra nadväzuje na predrománsku a taktiež čerpá z kresťanskej antiky a rímskej tvorby.[31] Románska architektúra nebola dielom jedného národa, ale bola súčasťou národov celej Európy.[31] Spájala ju najmä jednotná idea kresťanstva.[30] Najvýznamnejším stavebným materiálom tej doby sa stal kameň. Vo Francúzsku sa hojne využíval vápenec, Taliansko zas prekypovalo dostatkom mramoru, ktorý hojne využívalo. Na územiach s nedostatkom kameňa sa používali tehly.[32] Tehlové stavby z tohto obdobia môžeme nájsť napríklad v Nemecku či Anglicku. Stavitelia sa stále viac zaoberali otázkou vhodnej formy pre dom Boží[32]. Začalo sa vo väčšej miere používať kvadríkové murivo, ktoré chránilo pred požiarom a súčasne symbolizovalo silu a jednotu cirkvi.[32] Základným prvkom chrámového interiéru sa stal oblúk, ktorý reprezentoval vznešenosť cisárskeho Ríma a bol považovaný za symbol triumfu.[32] Klenby sa najčastejšie stavali plnostenné, preto vyžadovali stavbu masívnych pilierov. Veľkým pokrokom tej doby bol románsky zložený pilier, kde boli ku murivu piliera pridané polostĺpy, nesúce klenbové pásy a zmenšujúce tlak klenby.[32] V románskej dobe bola nositeľom kultúry cirkev, preto sa v hojnom množstve stavali kláštory a kostoly. Kláštory boli veľmi významnou politickou a hospodárskou organizáciou, ktorá mala veľký vplyv na rozvoj kultúry.[32] Príkladom je kláštor v Cluny, ktorý bol postavený koncom 11. storočia. Jednalo sa o päťloďovú baziliku s loďou dlhou 130 metrov, zavŕšenú klenbou vysokou 28 metrov, ktorá sa ale po dokončení chrámu zrútila. Tento kostol bol veľmi podobný chrámu sv. Petra v Ríme.[32] Krajinou, kde románska architektúra dosiahla najväčšie rozmachu bolo Taliansko. Medzi najznámejšie románske pamiatky Talianska patrí jednoznačne komplex v Pise, ktorý sa príznačne napája na rímske tvaroslovie.[33] Je tu vytvorený súbor päťloďového dómu s pôdorysom latinského kríža, tiež baptistérium a dnes svetoznáma šikmá veža v Pise, pôvodne vybudovaná ako kampanila (zvonica).[33] Významná je aj Bazilika svätého Marka v Benátkach, ktorej architektúra je značne ovplyvnená byzantským štýlom. Výrazne je tento štýl viditeľný najmä na piatich kopulách napodobňujúcich byzantské riešenie kostola. Interiér je pozlátený a bohato zdobený mozaikami a mramorom.[34]

Interiér gotickej baziliky Saint Denis vo Francúzsku

Notre Dame v Paríži

Gotická architektúra je označenie pre európsku architektúru od 12. do 15. storočia, ktorá vystriedala architektúru románsku. Slovo gotika znamená gótske (germánske), čo bolo v tomto období (najmä pre talianskych humanistov) hanlivé označenie pre barbarské umenie. Vo Francúzsku je tento sloh nazývaný style ogival – sloh lomený.[35] Gotika ako sloh bola rozvinutá hlavne v bohatých mestách. Gotika vznikla vo Francúzsku v prvej polovici 12. storočia, v oblasti Île-de-France, kedy bolo postavené prvé gotické opátstvo Saint-Denis, miesto posledného odpočinku francúzskych kráľov.[36] Charakteristické znaky gotickej architektúry sú vertikálnosť, oporný systém, lomený oblúk a rebrová klenba. Rebrová klenba bola omnoho vyspelejšia a dokonalejšia ako v románskom slohu. Prepracované rebrá mali za následok stenčenie klenby, ktorá tým pádom zmenšovala tlak vyvodený klenbou.[37] Gotická architektúra sa najviac odzrkadlila na stavbách katedrál. Tie boli buď trojloďové, päťloďové, prípadne sedemloďové. Významným znakom gotickej architektúry sú okná. Bývali spravidla pretiahnuté, zasklené malými sklenenými tabuľkami jasných a pestrých farieb. Tie boli vzájomne prepojené olovenými pásmi.[38] Pestrofarebné sklá vyvolávali v interiéri stavby svetelné efekty a tajomnú atmosféru. Západné priečelie katedrál tvorili spravidla dve veže. Hlavné zdôraznenie priečelia tvorili zdobené portály a výrazné rozetové okno.[38] Významným prvkom gotického slohu bola aj bohatá výzdoba. Ako dekorácie boli hojne využívané zvieracie a rastlinné prvky, ktoré sa uplatňovali najmä v sochárskej výzdobe.[38] Medzi významné gotické pamiatky na území Francúzska patrí okrem spomínaného opátstva Saint Denis aj napríklad známa parížska katedrála Notre Dame. Mimo Francúzska sa gotická architektúra rozšírila aj do iných zemí Európy. V značnej miere ujala aj v Anglicku. Známa je napríklad gotická katedrála vo Wells.[39]

Na Africkom kontinente vznikli významné kresťanské stavby najmä na území Etiópie. Medzi najznámejšie pútnicke miesta patrí etiópske mestečko Lalibela. Ide o komplex 13 kostolov vytesaných do skál, ktorých vznik sa datuje približne od 12. storočia.[40] Stavbu týchto kostolov nariadil kráľ Lalibela, ktorého obyvatelia Etiópie považujú za svätého. Kráľovým cieľom bolo vybudovať „druhý Jeruzalem“ pre kresťanov, ktorí nemali možnosť putovať do Svätej Zeme.[40] Najväčší z kostolov mal steny vysoké približne 10,5 metra. Strechy kostolov končili na úrovni zeme. Všetky kostoly sú vzájomne prepojené chodbami a tunelmi. Najvýznamnejší z kostolov je kostol svätého Juraja, ktorý je vytesaný do hĺbky 12 metrov.[40]

Slovo renesancia je odvodené od talianskeho slova rinascita – znovuzrodenie. V architektonickom zmysle znamená renesancia znovuzrodenie antického umenia. Renesancia sa začala vytvárať už začiatkom 15. storočia v Taliansku. Impulzom vzniku renesancie bolo prenesenie pápežského dvora z Avignonu do Ríma, ktoré sa stalo centrom vznikajúceho humanizmu.[41] Vedúca úloha renesančného umenia nenáležala Rímu, ale Florencii, ktorá sa stala dôležitým centrom rodiacej sa renesancie.[41] Najvýznamnejšou stavbou, ktorá je kľučovým momentom vzniku renesancie je dóm vo Florencii (Santa Maria del Fiore) aj s mramorovou kampanilou. V roku 1420 zlatník Filippo Brunelleschi projektoval kopulu Dómu, ktorá sa stala symbolom novej spoločnosti po skončení stredoveku.[41] Renesančná architektúra, najmä tá Talianska, sa opiera o architektúru pohanských rímskych chrámov, ktorým sa snažila priblížiť. Taliansky architekti považovali stavby predchádzajúcich slohov za podradné v porovnaní s pohanskými stavbami starého Ríma a pokúšali sa do kresťanských stavieb zakomponovať proporcie a pôdorysy antických chrámov.[42]

Súčasná podoba baziliky svätého Petra vo Vatikáne

Typickým znakom renesančnej architektúry bol statický princíp stavieb, na ktoré sa vrstvili horizontálne poschodia. Stĺpy, piliere, pilastry a klenby boli základnými prvkami, ktoré renesancia používala.[43] Veľká zmena oproti gotike nastala aj v priestore, ktorý bol ucelený a opticky vymedzený, na rozdiel od gotiky, kde prevládal priestor imaginárny.[43] K významným stavbám renesančného Talianska patrí už spomínaný dóm Santa Maria del Fiore vo Florencii. Jeho stavba začala v roku 1296 a skončila v roku 1436 v renesančnom pojatí zlatníka Brunelleschiho. Z jeho tvorby je významná aj stavba San Lorenzo vo Florencii, rodinná kaplnka rodu Mediciovcov.[43] V období vrcholnej a neskorej renesancie sa centrum presúva do Ríma, kde na pápežov rozkaz vzniká nová bazilika Sv. Petra, na mieste pôvodného starokresťanského chrámu. Architektom sa stal Bramante.[44] Základom kompozície stavby bol pôdorys rovnoramenného kríža, ktorý bol na koncoch ukončený apsidami. Po smrti Bramanta sa dostavby chrámu ujal významný maliar a sochár Rafael Santi.[44] Obdobie neskorej renesancie sa vyznačuje osobnosťou Michelangela Buonarottiho, ktorý sa ujal dostavby chrámu sv. Petra. Vytvoril návrh, vďaka ktorému mohla stavba pokračovať aj po jeho smrti. Veľkou zmenou bola výstavba kopuly, ktorej vzorom bola kopula na florentskom dóme.[44]

Schéma súčasnej podoby baziliky svätého Petra

Slovo baroko pochádza z portugalčiny (barucca) a znamená perla nepravidelného tvaru. Je to názov pre architektonický sloh, do ktorého vyúsťuje renesancia.[45] Zaoberá sa architektonickou tvorbou Európy od konca 16. storočia do zhruba polovice 18. storočia. Vyvinul sa v Taliansku a neskôr sa rozšíril do celej Európy.[45] Baroko sa vyznačuje významným rozvojom umeleckých diel, ktoré v tomto období zaujali čestné miesto.[45] Medzi najvýznamnejších sochárov baroka je považovaný Gian Lorenzo Bernini. Preslávil sa najmä návrhom hlavného oltára v chráme svätého Petra. Ten je umiestnený pod kopulou navrhnutou Michelangelom. Ide o 26 metrové bronzové stĺpy, ktoré nesú bohatý baldachýn.[46] Taktiež navrhol mohutnú stĺpovú kolonádu na námestí svätého Petra. Kolonáda mala symbolizovať otvorenú náruč cirkvi.[46] Významnou stavbou je aj kostol Il Gesù v Ríme. Ide o materskú stavbu jezuitského rádu.[47]

Baldachýn v bazilike sv. Petra (dielo G. L. Berniniho)

Berniniho stĺpová kolonáda na námestí svätého Petra vo Vatikáne

Baroko sa vyvíjalo dvoma smermi:

• smer klasicizujúci – vychádza priamo z renesancie, stále sa drží antického radového tvaroslovia
• smer dynamický – zachádza slobodne so všetkými prvkami architektonickej tvorby.[48] Využívajú sa rôzne geometrické útvary, striedanie svetla a tieňov, maľba a farebný kontrast.[49]

Z Talianska sa baroko presúva do ostatných krajín Európy, kde zostáva až do 18. storočia. Vo Francúzsku sa ujal smer klasicizujúci. Dokonalým príkladom francúzskeho baroka je dóm Invalidov v Paríži z roku 1700, ktorý vytvoril Mansart. Pod jeho kupolou je umiestnená hrobka Napoleona.[50]

Architektúra 19. storočia hlboko súvisí s veľkými zmenami vo vývoji spoločnosti. Významným faktorom bol veľký technický a vedecký pokrok. Historickým medzníkom sa stala Veľká Francúzska revolúcia (1789), začali sa konštituovať nové sociálne idey. Do popredia sa dostával racionalizmus a náboženstvá strácali na popularite, čo viedlo aj k oslabeniu moci cirkvi.[51] Profánne stavby začali mať väčší význam ako tie sakrálne. V architektúre 19. storočia sa najviac rozšírili dva slohové útvary – klasicizmus a romantizmus. Klasicizmus bol racionálny, kládol rozum na prvé miesto.[52] Prikláňal sa k vedeckému poznaniu antiky. Romantizmus bol typický emóciami, sústredenosťou na vlastné vnútro, úzkym vzťahom k prírode. Mal silný vzťah k stredovekému umeniu a orientálnej kultúre, čo viedlo k uplatneniu väčšieho množstva slohov.[52]

Novogotika je jedným z najvplyvnejších štýlov 19. storočia. Hlavným zdrojom inšpirácie novogických stavieb boli gotické stavby z 12. až 16. storočia.[53] Návrhy stavieb boli založené na formách a vzoroch používaných v stredovekej architektúre. Spisy Augusta Pugina mali veľký vplyv na vznik a rozvoj novogotickej architektúry. Pugin vyzýval architektov a staviteľov aby začali pracovať so základnými princípmi stredovekej architektúry, vrátanie konštrukcie, materiálu a účelu.[53] Začali sa vo veľkej miere obnovovať kresťanské sakrálne stavby. Staré kostoly boli prestavané a novovybudované práve v novogotickom štýle.[53] Známou kresťanskou sakrálnou pamiatkou novogotiky je kostol Všetkých Svätých v Londýne. Navrhnutý bol Williamom Butterfieldom a postavený v roku 1859.[53]

Interiér parížskeho Panteónu

Klasicizmus bol výrazom filozofického racionalizmu. Spočíval v prevedení architektúry, ktorá hlboko, občas až s archeologickou presnosťou, kopírovala antické stavby.[54] V celkovej kompozícii stavby prevládala symetria. Farebnosť stavby bola daná druhom kameňa a interiér stavieb bol jednoduchší a strohejší.[54] Klasicizmus bol hlavným slohom predovšetkým vo Francúzsku, ale rozšíril sa aj v Nemecku, Anglicku a Rusku.[54] Ohniskom vzniku klasicizmu sa stal Paríž. Významnou sakrálnou stavbou raného klasicizmu je chrám svätej Genovéfy v Paríži (neskôr nazývaného Pantéon). Chrám má pôdorys rovnoramenného kríža, nad stredom zaklenutého kupolou. Vonkajšie steny chrámu sú strohé, bez ozdôb.[54]

Uspenská katedrála v Moskve

Romantizmus a jeho tvorba bola na rozdiel od klasicizmu zložitejšia. Romantizmus bol postavený na umeleckom postoji, živým prejavom, vyznával individualizmus a slobodu tvorenia a spojenie s prírodou. Príznačné bolo aj združovanie jednotlivých slohov a foriem.[55] Romantická architektúra bola hlboko inšpirovaná stredovekom. Hlavným vodítkom sa stala gotika. Na rozdiel od klasicizmu, romantizmus nepoužíval kompozične formálne znaky a symetriu stavby. Romantizmus vznikol v Anglicku a v priebehu 19. storočia sa postupne rozšíril do celej Európy.[55]

Významné miesto v novovekej architektúre zaujíma aj architektúra Ruska. Základy ruskej architektúry tvoria najmä drevené kostolíky a murované stavby. Významné stavby boli často projektované staviteľmi z iných krajín Európy ako napríklad Uspenská katedrála v Moskve postavená Talianom Fioravantim.[56] Na prelome 18. a 19. storočia do Ruska prenikol klasicizmus. Hlavnými znakmi sa stal voľnejší umelecký koncept odrážajúci západoeurópsku architektúru ale tiež samotné Ruské prvky.[56] Významnou sakrálnou stavbou je napríklad chrám Kazaňskej Bohorodičky od A. N. Voronichina, nachádzajúci sa v Petrohrade.[57]

Obdobie novoveku bolo na africkom kontinente ovplyvnené najmä kolonializmom, kvôli čomu sa do Afriky dostali prvky európskej architektúry. Významná kresťanská stavba zachovala v Alžírskom hlavnom meste Alžír - bazilika Notre Dame d'Afrique.[58] Jej výstavba začala v roku 1858 a dokončená bola v roku 1872. Navrhol ju francúzsky architekt Jean Eugène Fromageau, ktorý sa pri návrhu baziliky inšpiroval byzantským štýlom. Bazilika bola zničená po zemetrasení v roku 2003. V roku 2007 začala jej renovácia. Bazilika bola zrekonštruovaná a znova otvorená v roku 2010.[58]

Africká Notre Dame d'Afrique

Z Blízkeho Východu sa časom kresťanská architektúra rozšírila aj do východnejších oblastí Ázie. Kresťanské stavby boli vybudované aj v Číne. V Šanghaji bol postavený kostol Najsvätejšej Trojice. Ide o najstaršiu kresťanskú stavbu v Šanghaji. Kostol bol inšpirovaný gotickým slohom.[59] Kresťanské stavby vznikali aj v Indii, napríklad kostol Igreja da Nossa Senhora de Neves postavený v roku 1560.

Katedrála svätého Patrika v New Yorku

Na americkom kontinente vznikali kresťanské stavby najmä vo veľkých mestách. Typickým príkladom je napríklad sieť kresťanských stavieb v New Yorku. Najznámejšie sú kostol Všetkých Svätých, kostol Milosrdenstva a katedrála svätého Patrika. Všetky tieto budovy navrhol architekt James Renwick Jr. v novogotickom štýle.[60] Výstavbu katedrály svätého Patrika nariadil arcibiskup John Joseph Hughes na mieste pôvodnej katedrály. Samotná výstavba začala v roku 1858 a o 20 rokov neskôr bola dokončená.[60]

Významnú kresťanská stavba sa nachádza aj v kanadskej provincii Quebéc. Ide o baziliku Sainte-Anne-de-Beaupré.[40] Táto bazilika je spojovaná s mnohými liečebnými zázrakmi, vďaka čomu ju ročne navštívia tisíce pútnikov. Na mieste súčasnej baziliky bola najskôr postavená kaplnka, ktorá bola neskôr prestavaná na baziliku. Prestavba bola uskutočnená kvôli narastajúcemu počtu kresťanských osadníkov ale aj na umiestnenie, podla legendy, zázračnej sochy svätej Anny.[40] Táto legenda hovorí o zázračných uzdraveniach robotníkov už počas stavby baziliky. V roku 1876 bola otvorená prvá bazilika, ktorá ale v roku 1922 vyhorela. Súčasnú podobu bazilika získala v roku 1926.[40]

Katedrála Panny Márie, Sydney

Austrália ako britská kolónia prevzala mnoho znakov európskeho štýlu architektúry a v období novoveku bolo na území Austrálie vybudovaných mnoho kresťanských kostolov.

Medzi najvýznamnejšiu kresťanskú stavbu patrí katedrála Panny Márie v meste Sydney. Patrí medzi najdôležitejšie historické katolícke stavby v Sydney.[61] Jej výstavba začala v roku 1821. Po zničení požiarom bola prestavaná do dnešnej podoby a vyznačuje sa značným vplyvom anglickej gotickej architektúry. Katedrála je postavená z pieskovca, na ktorom je mesto postavené. Katedrála reprezentuje zrod katolíckej cirkvi v Austrálii.[62]

Kostol Kaleva vo fínskom Tampere

Európska kresťanská architektúra bola výrazne ovplyvnená vedeckým a technickým pokrokom. Veľkou zmenou bol nový materiál, z ktorého sa začali stavať prevažne kostoly. Vo veľkej miere začal byť na stavbu používaný betón. Typickou novodobou kresťanskou stavbou 20. storočia je fínsky kostol Kaleva v meste Tampere. Kostol je postavený z vysokých, strohých, mierne zakrivených betónových stien. Interiér kostola je výrazne presvetlený a vyzdobený drevenými predmetmi.[64]

Sagrada Familia v Barcelone

Typickým príkladom modernej sakrálnej architektúry je kostol Templo Expiatorio de la Sagrada Familia v Barcelone. Kostol sa začal stavať už v 19. storočí. Navrhol ho staviteľ Antonio Gaudí. Kostol obsahuje mnoho prvkov z rôznych slohov ako napríklad neogotické veže v tvare kukuričných klasov, či veľké množstvo tvarov a ozdôb typické pre baroko.[64]

Západná Afrika, najmä Pobrežie Slonoviny, sa stala významným miestom pre kresťanskú architektúru. Nachádza sa tu najväčšia rímskokatolícka stavba sveta Bazilika Panny Márie Kráľovnej Mieru. Stavba vznikla na popud katolíkov tejto francúzskej kolónie.[65] Inicioval ju prvý prezident Pobrežia Slonoviny Félix Houphouët-Boigny. Postavená bola v hlavnom meste Yamoussoukro. Stavba začala v roku 1985 a oficiálne bola posvätená pápežom Jánom Pavlom II v roku 1990. Po výstavbe veľkosťou predčila aj Baziliku svätého Petra v Ríme. Jej veža dosahuje výšku 158 metrov. Hlavným stavebným materiálom bol mramor.[65]

Blízko baziliky sa nachádza aj katedrála svätého Augustína, ktorá je sídlom biskupa diecézy Yamoussoukro.[65]

V Ázii bolo koncom 20. a začiatkom 21. storočia najviac kostolov vybudovaných v Spojených Arabských Emirátoch. Množstvo kostolov bolo postavených v Dubaji, napríklad Kostol Najsvätejšej Trojice. Jeho výstavba začala v roku 1970 na pozemku, ktorý k výstavbe poskytol dubajský emir Rashid bin Saeed Al Maktoum.[66] Ďalšie známe kostoly v Dubaji sú katolícky kostol Panny Márie a katolícky kostol svätého Františka z Assisi, ktorého stavba začala v roku 2000.

Významnou stavbou na území Japonska je Chrám Svetla v meste Osaka. Chrám bol postavený v roku 1989. Vnútro chrámu je zaujímavé najmä veľkým kontrastom medzi svetlom a tieňom. V kaplnke svetlo preniká od oltára cez kríž vyrezaný do betónovej steny.[67] Svetlo z tohto krížového otvoru prechádza ďalej do priestoru, čo symbolizuje Božiu všadeprítomnosť. Interiér kostola je prázdny, bez umeleckých diel alebo ozdôb. Tento prázdny priestor má pomôcť veriacemu lepšie sa spojiť s duchovnom a Bohom bez iných, rušivých elementov.[67]

Kostol Panny Márie Guadalupskej v Mexiko City

Zatiaľ čo v Európe bola počas druhej svetovej vojny sakrálna architektonická činnosť pozastavená, šíril sa európsky vplyv aj na ostatné kontinenty. V Amerike sa spájal európsky funkcionalizmus s tradíciou tamojších stavieb, ktoré v sebe odrážali klimatické a civilizačné odchýlky v porovnaní s európskou kultúrou. Rozšíril sa koncept stavieb z betónu a železa. Významnou sakrálnou stavbou tohto obdobia je františkánska kaplnka v Pampulhe v Brazílii so zvlnenou, železobetónovou strechou.[68] V Mexiku cestu modernej architektúre otvoril španiel F. Candela, ktorý rozšíril používanie železobetónu. Významnou kresťanskou stavbou Mexika je bazilika Panny Márie Guadalupskej v Mexiko City. Ide o jednu z najväčších bazilík sveta.[69]

Známou modernou kresťanskou stavbou na austrálskom kontinente je katedrála sv. Patrika v meste Bunbury. Jej stavba započala v roku 1919. Pôvodne to bol kostol ale neskôr bola pápežom Piom XII. povýšená na katedrálu kvôli novo vzniknutej katolíckej diecéze mesta Bunbury. Bola významným centrom náboženského života v tomto meste ale aj časti západnej Austrálie, ktorej sa stala symbolom. V roku 2005 sa mestom Bunbury prehnalo tornádo a zničilo časť mesta aj s katedrálou. Počas piatich rokov bola katedrála zrekonštruovaná a novo otvorená v roku 2011.[70]

Najstaršie dochované sakrálne pamiatky na Slovensku sa datujú do obdobia 9. storočia, na území Veľkej Moravy. Christianizácia Veľkej Moravy príchodom Konštantína a Metoda zo Solúna mala na svedomí príchod kresťanskej architektúry, či už ovplyvnenej karolínskym alebo byzantským stavebným štýlom. Najstaršia pamiatka Slovenska sa našla pri odkryve románskeho kostolíka svätého Martina pod Zoborom.[71] Nitra bola v tom období významné stredisko Veľkej Moravy, preto väčšinu románskych a predrománskych pamiatok môžeme nájsť práve tu.[72] Existenciu mnohých, dnes už nezachovaných pamiatok, môžeme sledovať vďaka historickým prameňom. Napríklad listina z roku 1075 preukazuje existenciu benediktínskeho kláštora a kostola v Hronskom Beňadiku. Z roku 1075 sa tiež spomína kráľovská drevená kaplnka svätého Martina v Dvoroch nad Žitavou a murovaná kaplnka v Kňažiciach.[72] Z pohľadu Veľkej Moravy môžeme hovoriť na území Slovenska o prekrývaní prvkov domácej architektúry a architektúry východnej a západnej Európy, ktorá sa na územie Veľkej Moravy dostala vďaka misii Konštantína a Metoda. Po páde Veľkej Moravy a začlenenia Slovenska do Uhorska začali králi a šľachtici podporovať stavbu kostolov a kláštorov (benediktínskych, cisterciánskych, premonštrátskych a dominikánskych). Tie sa stali strediskom náboženského života, umenia a kultúry tak, ako aj v ostatnej Európe.[73]

Rozvoj románskej architektúry na Slovensku sa datuje od 12. do 13. storočia. Začali sa rozširovať kostoly a kláštory a vznikali nové farské, banské a kláštorné kostoly. V 12. storočí dostávala šľachta za služby kráľovi pôdu, na ktorých pozemkoch vznikali panské emporové kostolíky.

Kláštorný kostol Panny Márie v Diakovciach

Centrálne stavby na Slovensku nadobudli významnú pozíciu. Len centrálnych kostolíkov môžeme nájsť na Slovensku okolo 30. Začali vznikať rotundy (Skalica, Križovany...) , baptistéria, mauzóleá, hrobové stavby, martýria atď. Osobitnú skupinu románskych stavieb tvoria tehlové kostolíky. Vznikali na miestach s nedostatkom kameňa, najmä na juhu Slovenska, oblasť Žitného ostrova, južného Gemera a východoslovenskej nížiny.[74] Významná je tehlová rotunda v Šiveticiach (1241), ktorá sa svojím priemerom (11,10m) radí medzi najväčšie stredoeurópske centrálne stavby.[75] Významný je aj tehlový kláštorný kostol Panny Márie v Diakovciach. Ide o trojloďovú stavbu členenú piliermi na lode, pričom každá je ukončená apsidou. Stala sa vzorom pre ďalšie tehlové kostolíky Žitného ostrova.[75] Taktiež vznikali kláštorné komplexy, medzi najznámejšie patria kostol a kláštor v Krásnej nad Hornádom a Skalka pri Trenčíne. Postupné rozrastanie miest malo za následok vznik mestských/farských kostolíkov napríklad v Banskej Štiavnici kostol Panny Márie a dominikánsky kostol svätého Mikuláša, ktorý je najväčším románskym kostolom na Slovensku.[75]

Kostol svätého Mikuláša v Trnave

Gotika nastúpila na Slovensko v polovici 13. storočia. Nástup nového slohu bol spätý s obnovou krajiny po tatárskych nájazdoch, čo sa vo veľkej miere dotýkalo aj sakrálnych stavieb, ktoré vojská ničili. Tieto stavby sa stali predmetom prestavieb a dostavieb.[76] Týkalo sa to najmä kostolov a kláštorov. Zakladali sa nové osady, čo viedlo k vytvoreniu jednoduchého farského kostola tzv. kolonizačného. Charakteristickými znakmi bola pozdĺžna prevýšená loď s dreveným trámovým stropom, krížová rebrová klenba a hranolová veža.[76] Takéto kostolíky môžeme nájsť napríklad vo Veľkej Lomnici, Danišovciach, Sučanoch či Rimavskej Bani.[76] Malé vidiecke kostolíky slúžili ako vzor kostolom vo väčších mestách. V prosperujúcich mestách došlo k výstavbe trojloďových bazilikálnych dispozícii. Najtypickejšou stavbou je kostol svätého Mikuláša v Trnave. Vrcholom gotickej periódy na Slovensku bola stavba haly dómu svätého Martina v Bratislave.[77] Predstavovala meniace sa nároky na chrámový interiér so symbolom rajskej záhrady, stromami života a priestoru, ktorý zjednocuje. Významný je aj veľkoryso koncipovaný dóm svätej Alžbety v Košiciach. Zaujímavé sú aj gotické kostoly v Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici, ktoré mali na vysokej úrovni zvládnuté zaklenutie priestoru sieťovou rebrovou klenbou.[77]

Dóm svätej Alžbety v Košiciach

Renesancia na Slovensku započala 16. storočím a doznela koncom 17. storočia. Viedeň sa stala významným centrom a mala veľký vplyv aj na Slovensko. Vďaka Viedni sa k nám dostali informácie o renesančnom slohu a architektúre z ostatných častí Európy.[78] V období renesancie na Slovensku vzniklo pomerne málo nových kostolov. Problémy vznikli novými konfesiami (kalvíni, protestanti a pravoslávni) a ich nárokmi na bohoslužobné priestory.[78] Vo väčších mestách s väčšou koncentráciou týchto konfesii vznikli nové kostoly ako napríklad v Bratislave, Prešove alebo Košiciach. V spišskom regióne vznikali renesančné zvonice, ktorých prvotnou funkciou bolo varovanie pred vojnovým nebezpečenstvom.[78]

Obdobie baroka na Slovensku datujeme približne od polovice 17. storočia a trvalo asi 170 rokov. Koncom 16. storočia bola väčšina obyvateľov Slovenska protestantská, až kým Habsburský panovníci nezačali protireformačnú činnosť. Najvýraznejšie sa baroko dostalo do Bratislavy a Trnavy, kde sa rozšírilo z Viedne a Talianska.[79] Novým prvkom bol vznik kalvárii, Božích múk, pútnických miest atď. Renovovali a prestavovali sa stredoveké kostoly, časom došlo aj k stavbe nových kláštorov, kaplniek a kostolov. Prvou významnejšou barokovou stavbou na Slovensku bol jezuitský kostol svätého Jána Krstiteľa v Trnave.[80]

Drevená cerkev v Kožanoch (1698 alebo 1760)

Veriaci gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkev na Slovensku stavali sprvu najmä drevené a neskôr murované cerkvi (chrámy), ktoré sa zachovali najmä na území severovýchodného a východného Slovenska. Medzi významné drevené sakrálne stavby patrí napríklad drevená cerkev v Kožanoch či Topli.[80]

Klasicizmus na Slovensku nastúpil po reformách Márie Terézie od 2. polovice 18. storočia. Vplyv na nástup klasicizmu mala Uhorská stavebná komora s menami ako František Anton Hillebrandt a jeho nástupca Jozef Ján Tallher, Melchior Hefele.[81] Ich vplyv sa šíril najmä pomocou bratislavského stavebného cechu. Uplatnenie tolerančného patentu a zrovnoprávnenie protestantov a katolíkov viedlo k výstavbe tolerančných bezvežových kostolov. Vzorom sa im stala trojloďová halová stavba kostola nemeckých evanjelikov v Bratislave.[81] Mnoho kostolov si zachovalo svoju typickú architektúru a nové slohy sa odzrkadlili najmä na výzdobe. Z bežného rámca sa vymyká napríklad kostol v Čataji (1820-1830) alebo kostol v Slanici. Oba tieto kostoly vznikli prestavbou barokového objektu.[82]

Od 19. storočia prevládala stavba civilných budov, ktoré si vyžadoval každodenný život (školy, nemocnice, priemyselné budovy atď.) Sakrálna architektúra sa najmä rekonštruovala. Nové kostoly vznikali len v obciach, kde predtým žiadne staršie neboli (Sedliacka Dubová, Raková, Černová...) [83]