North American P-51 Mustang

Po ťažkej porážke britsko-americkej leteckej ofenzívy (operácia Pointblank) sa velenie amerického armádneho letectva rozhodlo zastaviť denné nálety, až kým nebudú k dispozícii vhodné stíhačky dlhého doletu schopné sprevádzať bombardéry po celý čas letu v hĺbke nepriateľského vzdušného priestoru.

Dovtedy používaný P-38 Lightning, mal síce dostatočný dolet, ale bol drahý a nebol dostupný v potrebných množstvách. Navyše Lightning nebol celkom rovnocenným súperom pre nemecké stíhačky. Ďalší zo strojov, s ktorým bolo možno počítať, bol P-47 Thunderbolt. Ten bol síce rovnocenným súperom nemeckých stíhačiek, ale nemal dostatočný dolet. Vzniknutú medzeru sa Američania rozhodli zaplniť novými Mustangmi.

Montáž lietadla P-51D Mustang v Inglewoode v Kalifornii

P-51B-1-NA Mustang (výr. č. 43-12433; AJ-M; pomenovaný „Miss Pea Ridge“) 356. stíhacej letky 354. stíhacej skupiny počas letu, 1944

Mustang Mk.III v službách RAF s bublinovým prekrytom kabíny typu „Malcolm Hood“

Konštrukčný tím Edgara Schmueda sa pustil do práce a doslova každý voľný centimeter lietadla vyplnili palivovými nádržami. Tým sa vytrvalosť lietadla zvýšila až na sedem hodín a vďaka tomu mohli Mustangy sprevádzať bombardéry po celý čas letu a s vonkajšími prídavnými nádržami mali dokonca ešte väčší dolet. Stíhacie Mustangy boli pre americké armádne letectvo dodané až v roku 1943, kedy boli zavedené prvé stroje série A, známe už pod novým označením P-51A. Podobne ako ich britskí súkmeňovci, aj tieto stroje boli výrazne znehodnocované nedostatočne výkonnými motormi Allison. Až po montáži motorov Packard V-1650-3 (čo boli licenčne vyrábané motory Rolls-Royce Merlin 63) do draku P-51, vznikla v septembri 1942 nová verzia P-51B. Kombinácia vynikajúceho motora a draku bola taká dobrá, že to niektorí leteckí historici nazvali ako „celestial wedding“ (nebeská svadba). Výroba motorom Merlin poháňaného P-51B sa s veľkým nasadením začala v roku 1943. Továreň North American v kalifornskom Inglewoode následne vyrobila 1 988 kusov P-51B. Nová továreň v texaskom Dallase vyrobila ďalších 1 750 kusov lietadiel označovaných ako P-51C. Prvé americké stroje verzie B sa dostali na Britské ostrovy v decembri 1943, kedy Mustangy 354. stíhacej skupiny vzlietli k svojej prvej bojovej sprievodnej misii z Británie, aby sprevádzali bombardéry B-17 Flying Fortress nad Kiel a späť, čo bolo celkovo približne 1 600 km. V marci 1944 stroje verzie B po prvýkrát sprevádzali bombardéry B-17 Flying Fortress a B-24 Liberator nad Berlín a späť, čo bolo celkovo až 1 780 km. Dovtedy boli americké bombardéry občas nútené letieť bez svojej stíhacej ochrany, pretože ostatné americké stíhačky nemali dostatočný dolet na to, aby ich mohli sprevádzať po celý čas letu nad cieľ a späť. Príchod Mustangov túto situáciu úplne zmenil, pretože s bombardérmi dokázali doletieť aj k vzdialenému cieľu a potom ich sprevádzať späť.

Británia si na základe zmluvy o pôžičke a prenájme objednala takmer 1 000 lietadiel P-51B a C pod označením Mustang Mk.III. Prvé Mustangy, vybavené motormi Merlin, mali rovnako ako ich predchodcovia, poháňaní motormi Allison, prekryt kabíny vybavený ťažkým rámom. To značne obmedzovalo výhľad pilota, a preto boli niektoré stroje dočasne vybavené odsúvateľným prekrytom tzv. Malcolm Hood, čo bola priehľadná bublina pripomínajúca akvárium. Firma North American však hľadala trvalejšie riešenie tohto problému, a preto na dvoch P-51B testovala kvapkovitý odsúvateľný prekryt kabíny a zníženú zadnú časť trupu. Nové usporiadanie bolo označené ako XP-51D a okrem iného bola na ňom pre účely plánovanej verzie P-51D odskúšaná aj inštalácia troch guľometov kalibru 12,7 mm umiestnených v každom krídle, namiesto dvoch guľometov v každom krídle ako u P-51B a C.

Formácia lietadiel P-51D-5-NA Mustang 4. stíhacej letky 52. stíhacej skupiny počas letu, 1944

P-51D Mustang 505. stíhacej letky 339. stíhacej skupiny

Dátumom uvedenia P-51D do prevádzky bola jar 1944 a táto verzia bola skutočne vynikajúcim modelom. P-51D sa okamžite stal štandardnou výbavou v Británii operujúceho stíhacieho letectva 8. leteckej armády. Mustangy tu slúžili rovnako účinne ako na ostatných bojiskách, vrátane tichomorského. Celkovo bolo vyrobených 8 102 kusov P-51D a 1 663 kusov P-51K (stroje s vrtuľou Aeroproducts na rozdiel od ostatných modelov s vrtuľou Hamilton Standard). Z približne 865 kusov sa v službách RAF stali Mustangy Mk.IV a 309 strojov bolo dokončených ako ozbrojená prieskumná verzia F-6D alebo F-6K pre potreby USAAF. Výroba prebiehala aj v Austrálii, kde firma Commonwealth Aircraft Corporation vyrobila 200 kusov najpodobnejších modelu P-51D. Okrem Američanov, Britov a jednotiek Commonwealthu lietali s Mustangmi (najmä na prieskumných verziách) aj francúzske jednotky bojujúce na strane Spojencov.

Dvaja americkí piloti Mustangov boli vyznamenaní Čestnou medailou a na týchto lietadlách lietali tiež niektoré spojenecké stíhacie letecké esá, napr. George Preddy (25,83 zostrelov), John Meyer (24 zostrelov), John Voll (21 zostrelov), Dominic Gentile (19,83 zostrelov), Leonard Carson (18,5 zostrelov), Glenn Eagleston (18,5 zostrelov) a Herschel Green (18 zostrelov).

V snahe splniť požiadavky špecifikácie z rokov 1943 – 1944 na sprievodnú stíhačku s veľmi dlhým doletom uskutočnila firma North American ďalšie konštrukčné úpravy. Prepojila dva upravené trupy Mustangu centrálnou, ozbrojenou časťou krídla, z čoho vznikla výrobná verzia F-82 Twin Mustang (dvojitý Mustang). Tento model, vybavený radarom, sa používal aj ako dočasná nočná stíhačka. Nezvyčajný stroj sa objavil príliš neskoro na to, aby mohol zasiahnuť do diania v druhej svetovej vojne, ale zúčastnil sa leteckých bojov kórejskej vojny, ktorá začala v lete roku 1950. V tom čase už P-51 Mustang stratil u amerického letectva svoje dominantné postavenie stíhacieho lietadla, ale počas kórejského konfliktu odlietal množstvo bojových misií ako stíhací bombardér. Mustangy sa po vojne vyvážali do viacerých krajín a v Dominikánskej republike zostali u predných frontových jednotiek dokonca až do 80. rokov. Existovalo tiež množstvo povojnových úprav a vylepšení, vrátane modelu Cavalier Mustang a turbovrtuľovým motorom poháňaný Piper Enforcer.

Firma North American ku koncu druhej svetovej vojny pristúpila k posledným úpravám Mustangu a podrobila ho „odtučňovacej kúre“, pričom znížila jeho hmotnosť skoro o polovicu. Vznikol tak P-51H, ktorý bol so svojou rýchlosťou 784 km/h najrýchlejším piestovým lietadlom Spojencov počas vojny. Stroje verzie H však boli nasadené iba v Pacifiku.

Spočiatku neboli Mustangy pri sprevádzaní bombardérov také úspešné. Úspech prinieslo paradoxne až neuposlúchnutie rozkazu, ktorý prikazoval, sprevádzať bombardéry v tesnom závese. Niektorí piloti však taktiku obrátili naruby a od pomalších bombardérov sa vzďaľovali využívajúc ich ako návnadu pre nemecké stíhačky. Týmto vnútili nemeckým stíhačom svoj spôsob boja a mohli ich napádať v najnevýhodnejších okamihoch (hlavne pri zhromažďovaní sa pred útokom). Nemeckí stíhači túto taktiku rýchlo prehliadli, ale nemohli proti nej nič robiť, lebo ich prioritou boli bombardéry. Dôsledkom bolo postupné zvrátenie situácie vo vzduchu nad Nemeckom a ním okupovanými krajinami. Straty bombardérov klesali, zatiaľ čo straty nemeckých stíhačiek neúnosne vzrastali. Bitka o nebo nad Nemeckom ešte síce nebola vyhratá, ale pre Nemcov sa vďaka Mustangom zmenila na beznádejnú.

Ani príchod prvých prúdových stíhačiek Me 262 Schwalbe nemohol situáciu zvrátiť. Straty týchto stíhačov boli k Mustangom na začiatku približne 1:1, ale neskôr sa ešte zhoršili v neprospech Schwalbe. Keď Hermann Göring uvidel jedného dňa nad Berlínom stíhačky (čo boli Mustangy), povedal svojmu pobočníkovi: „Prehrali sme vojnu.“

Mustangy jednotiek 15. leteckej armády USA sa v rokoch 1944 až 1945 zúčastňovali aj leteckej vojny nad Slovenskom. Najčastejšie v úlohe sprievodných stíhačiek bombardovacích zväzov lietadiel B-24 Liberator a B-17 Flying Fortress, pričom neskôr po splnení úloh stíhacej ochrany príležitostne podnikali aj hĺbkové útoky na predovšetkým malé pozemné ciele (automobily, vlaky, riečne člny, kompy na rieke Dunaj a pod.).

V dňoch 17. septembra a 7. októbra 1944 pristálo na letisku Tri Duby celkovo osem strojov B-17G 483. bombardovacej skupiny 15. leteckej armády, ktoré priviezli vojenský materiál (zbrane, strelivo, výbušniny) a zdravotnícky materiál na pomoc slovenským povstalcom počas SNP a aj členov americkej spravodajskej skupiny OSS a britskej SOE. Zo Slovenska odviezli tiež amerických letcov, ktorým sa podarilo uniknúť zajatiu. V oboch prípadoch sprevádzali bombardéry B-17G stíhačky P-51 Mustang 52. stíhacej skupiny, pričom 17. septembra na Troch Duboch jeden P-51B havaroval a jeden P-51C musel núdzovo pristáť. Zaujímavosťou je, že letci 1. česko-slovenského samostatného stíhacieho leteckého pluku, veteráni z RAF, mali istý čas ambíciu jeden z týchto poškodených strojov sprevádzkovať a použiť v boji proti Nemcom. K jeho oprave však nikdy nedošlo.

V roku 1947 došlo k preklasifikovaniu P-51 („Pursuit“ – prenasledovateľ) na F-51 („Fighter“ – stíhač). Stroje F-51 boli použité s úspechom k útokom na pozemné ciele v kórejskej vojne.

North American P-51D Mustang bol jednomiestny, jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel, pevných chvostových plôch a trupu bola potiahnutá duralom. Kovová kostra pohyblivých chvostových plôch plátnom. Krycie plechy boli takisto duralové. Radový motor poháňal kovovú štvorlistovú nastaviteľnú vrtuľu. Podvozok bol zaťahovací. Hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali do krídla smerom k sebe a zadné ostrohové koleso do trupu.

Interiér kokpitu lietadla P-51D Mustang

• Posádka: 1
• Dĺžka: 9,83 m
• Rozpätie: 11,28 m
• Výška: 2,64 m
• Plocha krídel: 21,65 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 3 232 kg
• Vzletová hmotnosť: 4 581 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 5 488 kg
• Pohonná jednotka: 1 × kvapalinou chladený preplňovaný dvanásťvalec do V Packard V-1650-7
• Výkon pohonnej jednotky: 1 380 k (1 029,1 kW) (vzletový výkon) alebo až 1 695 k (1 264 kW) (vo výške 5 200 m)

• Maximálna rýchlosť: 703,3 km/h (vo výške 7 620 m)
• Cestovná rýchlosť: 582 km/h (vo výške 5 200 m)
• Pádová rýchlosť: 160 km/h
• Bojový dolet: 885,1 km s interným palivom, 1 416 km s doma 284-litrovými príd. nádržami, 1 528,9 km s dvoma 409-litrovými príd. nádržami
• Preletový dolet: 1 931 km s interným palivom, 2 945 km s dvoma 284-litrovými príd. nádržami, 3 332 km s dvoma 409-litrovými príd. nádržami
• Dostup: 12 802 m
• Stúpavosť: 17,7 m/s
• Plošné zaťaženie: 211,594 kg/m²
• Pomer výkon/hmotnosť: 300 W/kg

• 6× guľomet AN/M2 Browning kalibru 12,7 mm s celkovou zásobou 1 880 nábojov (400 nábojov na hlaveň pre dva guľomety a 270 nábojov na hlaveň pre štyri guľomety)
• 2× 227 kg alebo 454 kg bomby alebo,
• 6 – 10× neriadená strela HVAR kalibru 127 mm