Messerschmitt Bf 109

Messerschmitt Bf 109V-1

Messerschmitt Bf 109B-2 počas letu, cca 1938

Vývoj preslávenej stodeviatky začal v roku 1934, kedy Luftwaffe zadala konkurz na vývoj moderného stíhacieho lietadla. Do konkurzu sa prihlásilo niekoľko firiem, ale do záverečných skúšok sa dostali iba dva prototypy. Jedným bol He 112 firmy Heinkel a Bf 109 firmy Messerschmitt. Obidva stroje boli moderné celokovové dolnoplošníky so zaťahovateľným podvozkom. Bf 109 vyšiel nakoniec zo skúšok ako víťaz. Prvý prototyp Bf 109V-1 zatiaľ lietal s britským motorom Rolls Royce Kestrel a bolo zrejmé, že využíva prvky viacmiestného stroja Bf 108 Taifun, ktorý bol len nedávnym úspechom konštruktéra Willyho Messerschmitta.

Prvé tri prototypy absolvovali skúšky a v roku 1936 bola objednaná sériová výroba nového radu Bf 109B s motorom Jumo 210A s výkonom 610 k. Motor vtedy poháňal dvojlistovú nastaviteľnú vrtuľu. Výzbroj bola zatiaľ tvorená tromi guľometmi kalibru 7,92 mm.

Prvé z týchto strojov absolvovali krst ohňom v Španielskej občianskej vojne, kde sa po prvýkrát stretli s novými sovietskymi strojmi I-16. Nové Messerschmitty sa proti nim osvedčili, a tak padlo rozhodnutie zvýšiť výrobu verzie B. Tá sa po inštalácii novej trojlistovej vrtule a dodatočnej inštalácii guľometov do krídel zmenila postupne na verziu C a po inštalácii silnejšieho motoru v roku 1938 na verziu D.

Messerschmitt Bf 109E-4/Trop jednotky JG 27 nad severoafrickým pobrežím, leto 1941

Kvôli posilňovaniu výzbroje a novým motorom sa začalo pracovať na novej verzii, ktorá mala byť označená E. „Emil“ získal novú pohonnú jednotku – motor Daimler Benz DB 601. Zmien sa dočkal aj drak, prebehli zmeny umiestnenia chladiča spod motora pod krídla, bola inštalovaná trojlistová vrtuľa. Prvé sériové stroje boli označené Bf 109E-1 a začali sa vyrábať v roku 1939. Jeho nasledovník bola verzia E-3, ktorá mala v dutom hriadeli motora inštalovaný 20 mm kanón Oerlikon. Táto konfigurácia však bola v dôsledku prehrievania zbrane, jej zníženej životnosti a vibrácií, ktoré vplývali na životnosť motora, dočasne zavrhnutá. Väčšina Bf 109E-3 bola vyzbrojená dvomi guľometmi MG 17 kalibru 7,92 mm nad motorom a dvomi kanónmi MG FF kalibru 20 mm v krídlach. Prvá jednotka vyzbrojená týmto typom bola JG 88.

V priebehu bitky o Britániu sa objavila ďalšia verzia Bf 109E-4, tá sa líšila novým „hranatejším“ prekrytom kabíny s čelným pancierovým sklom ako aj rôznymi inými drobnými zmenami. Nasledujúca úprava E-4/B bol už stíhací bombardér, ktorý na závesníku ETC 500 pod trupom mohol niesť 500 kg bombu. Stroje s novým motorom označovali E-4/N. Boli taktiež vyrobené aj fotoprieskumné stroje verzie E-4, E-6 a E-7 označené /U, ktoré niesli kamery Rb 50/30. Pre severoafrické bojisko boli upravené verzie E-4/Trop a E-7/Trop. Najväčšou zmenou bol podstatné zväčšený protiprachový filter na ľavej strane motora. V trupovej schránke bolo uložené jedlo, voda, lieky a puška Mauser K.98k, ktorá mala zväčšiť pravdepodobnosť prežitia letca v púštnych podmienkach.

Messerschmitt Bf 109F-2 jednotky JG 51, na ktorom lietal Werner Mölders

Messerschmitt Bf 109F-4/Trop jednotky JG 27, na ktorom v septembri 1942 lietal Hans-Joachim Marseille

Už pri posledných verziach Bf 109E bolo zrejmé, že tento typ dosiahol svoj zenit. Vylepšenia jeho draku už neprinášali potrebné podstatné zvýšenie výkonov. Konštrukčná kancelária začala pracovať na zabudovaní nového motoru DB 601E s výkonom 1350 k do prepracovaného draku. Zmeny boli badateľné najmä na inak riešenej kapotáži motora, boli zmenšené chladiče na krídlach, krídla dostali nové oblé zakončenie, čím sa zvýšila nosná plocha a odstránené boli vzpery vodorovných chvostových plôch. Spevnená bola zadná časť trupu, prebehli aj mnohé iné vnútorné úpravy. Nový stroj sa tak dosť líšil od svojho predchodcu. Luftwaffe si od nového Messerschmita Bf 109F sľubovala nadobudnutie prevahy nad britskými Spitfirmi Mk.II. „Fridrich“ na jar 1941 skutočne znamenal pre RAF nepríjemné prekvapenie. Jedinou chybičkou nového stroja bola relatívne slabá výzbroj pozostávajúca z dvoch guľometov MG 17 a 20 mm kanóna MG 151/20 v dutej osi vrtule. S výzbrojou sa ako to býva zvykom laborovalo, a tak verzie F-1 mali kanón MG FF/M, F-2 15 mm MG 151 a F-4 20 mm MG 151/20. Po počiatočných problémoch sa verzia F stala medzi nemeckými letcami najobľúbenejšia, kvôli svojej vyváženosti manévrovacích schopností a výkonu motora. Počas napadnutia ZSSR bola polovica stíhacích jednotiek Luftwaffe na východe vyzbrojená Messerschmittmi Bf 109F.

Ďalšie verzie F-2 a F-4 sa okrem rozdielov vo výzbroji líšili použitím zariadenia GM-1 Anlage na priame vstrekovanie oxidu dusného do motora, pre krátkodobé zvýšenie výkonu. Celkovo bolo vyrobených 2 000 kusov verzie F.

Messerschmitt Bf 109G-2 patriaci III./JG 54, ZSSR, august 1942

Varianty Bf 109F až K

Messerschmitt Bf 109G-6 jednotky JG 27 počas letu, 1943

Messerschmitt Bf 109G-10 jednotky JG 3 „Udet“, jar 1945

Po nasadení Bf 109F sa predpokladalo, že bude vývoj Bf 109 ukončený. Na fronte ho mali postupne nahradiť Focke-Wulfy Fw 190 a stroje Me 209. Vývoj nových Me 209 však viazol a ani Focke-Wulfy Fw 190 neboli dodávané v dostatočnom objeme, aby pokryli požiadavky nemeckého letectva. Padlo teda rozhodnutie pokračovať vo vývoji Bf 109.

Verzia Bf 109F sa mala ďalej zlepšovať. Nedostatkom bola najmá slabá výzbroj, jej vylepšeniu však musel zodpovedať aj zvýšený výkon motora. Preto bol do draku Bf 109F zabudovaný nový motor DB 605A s výkonom 1470 k. Nová verzia BF 109G sa veľmi podobala na Bf 109F-4. Prvé verzie niesli dokonca rovnakú vyzbroj. Ale už verzia G-1/Trop mala na motore charakteristické vyduté výstupky, pod nimi sa ukrývali zväčšené závery 13mm guľometov MG 131. G-4 mal väčšie kolesá podvozku. G-5 zasa zväčšenú smerovku.

Najrozšírenejšia zostala verzia G-6 vyrábaná od jesene 1942. Tá sa vyznačovala svojou silnejšou výzbrojou a možnosťou meniť konfiguráciu zbraní priamo v poľných podmienkach. Typický bol variant G-6/U4 s dvomi 20mm kanónmi MG 151/20 pod krídlami, 30 mm kanónom MK 108 strieľajúcim dutým hriadeľom vrtule a dvoma 13mm guľometmi MG 131 nad motorom. Stroje mali možnosť niesť prídavnú nádrž, bomby, či neriadené rakety proti bombardovacím zväzom. Neskôr sa jednotlivé typy upravovali na verziu G-10. Tá sa odlišovala novým prekrytom kabíny (takzvaný Gallandov kryt). Prebehli drobné úpravy prekrytu kabíny a iné.

Celkovo bolo vytvorených mnoho variantov verzie G, tu je ich zjednodušený prehľad:

Bežné úpravy boli označené Umrüst-Bausatz:

• U1 Messerschmitt P6 úprava súvisiaca s nastaviteľnou vrtuľou, iba pri prototypoch
• U2 GM-1 prídavné spaľovanie
• U3 MW 50 prídavné spaľovanie
• U4 30 mm kanón MK 108 zabudovaný do hriadelu motora

Rôzne zbraňové úpravy (Rüstsatz):

• R1 závesník pre 250 alebo 500 kg bombu
• R2 závesníky pod krídla pre štyri 50 kg bomby alebo dve neriadené 210 mm rakety WGr21 (poprípade, pre verzie G-1 až G-4 táto úprava znamenala prieskumnú úpravu)
• R3 závesník pre 300 l prídavnú nádrž
• R4 dva 30 mm kanóny MK 108 pod krídlami
• R6 dva 20 mm kanóny MG 151/20 pod krídlami

Známe varianty:

• G-1 (stíhač)
• G-1/R2 (odľahčený stíhač – odstránené zariadenie GM1 a pancierovanie)
• G-1/U2 (výškový stíhač so zariadením GM1)
• G-1 Trop (nevyrábal sa sériovo)
• G-2 (ľahký stíhač)
• G-2/R1 (stíhací bombardér – mohol niesť svoje prídavné nádrže pod krídlami, predĺžené ostrohové koleso)
• G-2/R2 (prieskumný stíhač)
• G-2 Trop (verzia pre severoafrické bojisko)
• G-3 (stíhač na báze verzie G-1 s rádiom, postavených iba 50 ks)
• G-4 (prieskumný stíhač)
• G-4/R2 (prieskumný stíhač)
• G-4/R3 (prieskumný stíhač)
• G-4 Trop (prieskumný stíhač pre podmienky severoafrického bojiska)
• G-4/U3 (prieskumný stíhač so zariadením MW50)
• G-4y (veliteľský stroj)
• G-5 (stíhač)
• G-5/U2 (výškový stíhač s prídavným spaľovaním GM1)
• G-5/U3 (vybavený zariadením MW-50)
• G-5/AS (výškový stíhač s motorom DB 605AS)
• G-5y (veliteľský stroj)
• G-6 (ľahký stíhač)
• G-6/R2 so štyrmi 50 kg bombami (stíhací bombardér), alebo dvoma raketami Wfr. Gr. 21 (proti bombardovacím zväzom)
• G-6/R3 (prieskumný stíhač)
• G-6/R6 (stíhač s dodatočne inštalovanými 20mm kanónmi)
• G-6 Trop (verzia na severoafrické bojisko)
• G-6/U2 (stíhač so zariadením GM1)
• G-6/U3 (stíhač so zariadením MW-50)
• G-6/U4 (kanón MK 108 kalibru 30 mm v dutom hriadeli motora)
• G-6y (veliteľský stroj)
• G-6/AS (výškový stíhač s motorom DB 605AS)
• G-6/ASy (veliteľský výškový stíhač)
• G-6N (nočný stíhač, obyčajne so zbraňovou konfiguráciou R6 a radarom FuG 350Z Naxos)
• G-6/U4 N (ako G-6N ale s 30mm kanónom MK 108 v hriadeli motora)
• G-8 (prieskumný stíhač ako verzia G-6, ale s fotokamerami inštalovanými za kabínou, niektoré stroje mali zredukovanú výzbroj)
• G-10 (stíhač s motorom DB 605D alebo DM, alebo DBM)
• G-10/R5 (prieskumný stíhač)
• G-10/R6 (stíhač s dvoma dodatočnými 20mm kanónmi)
• G-10/AS (výškový stíhač s motorom DB 605ASM)
• G-10/U4 (vybavený kanónom MK 108 v hriadeli motora)
• G-12 (dvojmiestny cvičný stroj, prerobený zo starších strojov verzie G-1 a G-5)
• G-12/R3 (stroj s 300 l prídavnou nádržou)
• G-14 (stíhač modernizovaná verzia G-6)
• G-14/R6 (stíhač s dodatočne inštalovanými 20mm kanónmi);
• G-14/AS (výškový stíhač s motorom DB 605ASM);
• G-14/ASy (výškový veliteľský stroj);
• G-14y (veliteľský stroj);
• G-14/U4 (vybavený kanónom MK 108 v hriadeli motora)
• G-16 (stíhací bombardér); na základe verzie G-14 s prídavným pancierom, výrobu prerušil koniec vojny

Messerschmitt Bf 109K-4 patriaci XI./JG 3, apríl 1945

Logickou realizáciou zmien na verzii G bolo vytvorenie novej kompaktnej verzie, ktorá by zahrňovala všetky dôležité zmeny z predošlého modelu. Vznikol nový Bf 109K. Výzbroj sa ustálila na 30mm kanóne MK 108 v dutom hriadeli motora a dvoch 13mm guľometoch nad motorom. Prvé stroje verzie K-4 prišli k bojovým jednotkám na jeseň 1944. Táto posledná verzia Messerschmitov Bf 109 vyrábaných cez druhú svetovú vojnu bola plnohodnotným stíhacím strojom, ktorý sa mohol postaviť aj tým najlepším stíhačom protivníka. Celkovo bolo vyrobených asi 1 700 kusov tejto verzie.

V období od júla 1942 do marca 1943 zakúpila Slovenská republika od Nemecka pravdepodobne celkovo 29 lietadiel Bf 109E rôznych verzií (E-1/B, E-2, E-3, E-4, E-4/N Trop, E-7, E-7/Trop) a jeden Bf 109D-2. Lietadlá šli prednostne k letke 13, ktorá bola dislokovaná na letisku Piešťany. Jednotlivé pramene sa o presnom počte dodaných kusov rozchádzajú. Na základe výrobných čísel (W.Nr.), ktoré sa podarilo určiť podľa oficiálnych dobových dokumentov, je možné doložiť 20 lietadiel Bf 109E rôznych verzií a jeden Bf 109D-2.[1] Sedem Bf 109E bolo v období od októbra 1942 do apríla 1943 nasadených na východnom fronte. Tri lietadlá boli odpísané na konto frontových strát. Od konca augusta 1943 lietadlá Bf 109E postupne prechádzali do stavu Hotovostného roja na letisku Vajnory. Časť strojov zostala pridelená Cvičnej letke na letisku Piešťany. Lietadlá sa v službe medzi oboma jednotkami striedali. Piloti ich používali na štarty pri poplachu proti amerických bombardovacím zväzom, pri hliadkových letoch a pri zdokonaľovaní pilotáže. Počet letuschopných strojov sa v dôsledku havárií postupne znižoval. Išlo väčšinou o núdzové pristátia na brucho, ktorých hlavným dôvodom boli poruchy motorov. Na jar 1944 boli dva Bf 109E (jeden verzie E-3 a jeden E-4) pridelené k Leteckej škole na letisku Tri Duby, kde slúžili inštruktorom na udržiavacie lety, akrobaciu a pre výcvik mechanikov. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania mohlo byť v službách Slovenských vzdušných zbraní letuschopných minimálne osem kusov Bf 109E. Stroje boli zanechané na letisku v Piešťanoch, kde sa 1. septembra 1944 stali korisťou nemeckej armády. K povstalcom nemohli odletieť z dôvodu chýbajúceho benzínu a nejakých súčiastok.[2]

Moderná letecká technika v podobe Messerschmittov Bf 109F a G bola Slovákom počas pôsobenia v rámci 13. (slovenskej) letky Stíhacej eskadry 52 na východnom fronte v rokoch 1942 a 1943 iba požičaná. Vo februári 1944 bolo zakúpených 15 novovyrobených Messerschmittov Bf 109G-6. Pätnásty stroj však pri prelete na Slovensko musel núdzovo pristáť v Rakúsku kvôli technickej poruche a bol dodaný neskôr. Nemecká strana ho ale ešte predtým pravdepodobne nahradila ďalším lietadlom, čo znamená, že na Slovensko bolo dodaných celkovo 16 kusov Bf 109G-6. Väčšina z nich sa dostala do výzbroje Pohotovostnej letky dislokovanej najprv na letisku vo Vajnoroch a potom v Piešťanoch. Tri stroje Pohotovostnej letky boli zostrelené americkými stíhačmi 26. júna 1944, kedy zasahovali proti mohutnému bombardovaciemu zväzu, ktorý letel ponad Slovensko. V leteckej bitke proti Američanom boli v ten deň značne poškodené aj ďalšie tri lietadlá, s ktorými museli piloti núdzovo pristáť na brucho. Opravené už neboli. Jedno lietadlo pristálo v Piešťanoch ľahšie poškodené, ale potom bolo opravené. V nepoškodenom stave sa na piešťanské letisko vrátil v ten deň len jeden Bf 109G-6. Štyri Bf 109G-6 z Piešťan boli 1. augusta 1944 pridelené k letke 12, ktorá sa v tom čase premiestňovala z letiska Spišská Nová Ves na letisko Išľa neďaleko Prešova, aby sa stala súčasťou novovytvorenej Skupiny vzdušných zbraní na podporu Východoslovenskej armády. Počas pristávania štvorčlenného roja Bf 109G-6 na letisku Išľa dňa 3. augusta 1944 bol jeden stroj ťažko poškodený. Oprava tohto lietadla už nebola možná. Ďalší Bf 109G-6 bol poškodený pri pristátí 17. augusta. Opravený už nebol. Zvyšné dva letuschopné Bf 109G-6 preleteli 31. augusta na sovietsku stranu spolu s ďalšími strojmi, ktoré pôsobili u jednotiek podriadených Skupine vzdušných zbraní. Pri obsadení piešťanského letiska nemeckou armádou 1. septembra 1944 boli ukoristené aj zvyšné štyri slovenské Bf 109G-6, ktoré nemohli odletieť k povstalcom z rovnakého dôvodu ako Bf 109E.[3]

Počas Slovenského národného povstania boli stroje Bf 109G-6 najmodernejšími stíhačkami Kombinovanej letky. Na letisko Tri Duby prileteli 6. septembra 1944. Ich úloha na povstaleckých frontoch, ale bola dosť obmedzená nedostatkom vhodného streliva a náhradných dielov. I keď mali povstalci spočiatku iba dva kusy Bf 109G-6, jeden Bf 109E-3 a jeden Bf 109E-4, majú tieto stroje na konte aj niekoľko zostrelených nemeckých lietadiel a mnoho prieskumných letov, či útokov na pozemné ciele. Situáciu na letisku Tri Duby tiež sťažovala neprítomnosť rádiostanice, ktorú vyriešil až návrat jedného prieskumného Focke-Wulfu Fw 189, ktorý slúžil na ich lepšie navádzanie. Povstalecký Bf 109E-4 bol zničený už 31. augusta 1944 počas nemeckého náletu na letisko Tri Duby. Dňa 10. septembra bol počas nemeckého náletu na Tri Duby zničený aj jeden Bf 109G-6. Bf 109E-3 bol zničený 25. októbra 1944 pri ústupe povstalcov do hôr. V ten istý deň sa pri pokuse o prelet na sovietsku stranu zrútil zvyšný povstalecký Bf 109G-6. Pravdepodobnou príčinou pádu lietadla bol zásah protilietadlovým delostrelectvom.[1][4][5]

Bulharsko

• Bulharské vzdušné sily

Česko-Slovensko

• Kombinovaná letka

Fínsko

• Fínske vzdušné sily

Japonsko

• Letectvo japonskej cisárskej armády

Juhoslávia

• Juhoslovanské kráľovské vojenské letectvo
• Juhoslovanské vojenské letectvo

Maďarsko

• Letectvo Maďarskej kráľovskej armády

Nemecko

• Luftwaffe

Nezávislý štát Chorvátsko

• Letectvo Nezávislého štátu Chorvátsko

Rumunsko

• Rumunské kráľovské letectvo

Slovensko

• Slovenské vzdušné zbrane

Španielsko

• Španielske vzdušné sily

Švajčiarsko

• Švajčiarske vzdušné sily

Taliansko

• Regia Aeronautica (Talianske kráľovské letectvo)

Talianska sociálna republika

• Aeronautica Nazionale Repubblicana ((talianske) Národné republikánske letectvo)

Česko-Slovensko

• Česko-slovenské vojenské letectvo

Fínsko

• Fínske vzdušné sily

Izrael

• Izraelské vzdušné sily

Juhoslávia

• Juhoslovanské vojenské letectvo

Rumunsko

• Rumunské kráľovské letectvo

Španielsko

• Španielske vzdušné sily

Švajčiarsko

• Švajčiarske vzdušné sily

Messerschmitt Bf 109G-6 bol jednomiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídla, pevných chvostových plôch a trupu bola potiahnutá duralom. Kovová kostra pohyblivých chvostových plôch plátnom. Krycie plechy boli duralové. Radový motor poháňal kovovú trojlistovú vrtuľu s nastaviteľným uhlom nábehu listov. Podvozok bol zaťahovací, tak, že hlavné podvozkové nohy sa sklápali smerom ku koncom krídla, zadná chvostová ostroha bola pevná. Základnú výzbroj tvorili dva synchronizované veľkokalibrové guľomety strieľajúce okruhom vrtule a kanón strieľajúci hriadeľom motora.