Japonské cisárstvo (1868 – 1945)

• Džómon (縄文時代 10 000 – 300 pred Kr.)
• Jajoi (弥生時代 300 pred Kr. – 710 po Kr.)
• Nara (奈良時代 710 – 794)
• Heian (平安時代 794 – 1185)
• Kamakura (鎌倉時代 1185 – 1333)
• Muromači (室町時代 1333 – 1568)
• Azuči-Momojama (安土桃山時代 1568 – 1600)
• Tokugawa (alebo aj Edo) (江戸時代 1600 – 1868)
• Meidži (明治 1868 – 1912)
• Taišó (大正 1912 – 1926)
• Šówa (昭和 1926 – 1989)
• Heisei (平成 od 1989)

Od druhej polovice 16. storočia prichádzali do Japonska obchodníci a kresťanskí misionári z Portugalska, Španielska, Holandska a Anglicka. V prvej polovici 17. storočia podozrieval japonský šógunát katolíckych misionárov, že sú predvojom ozbrojenej iberskej invázie a okamžite zakázal všetky styky s Európanmi s výnimkou významne obmedzených kontaktov s protestantskými holandskými obchodníkmi na umelom ostrovčeku Dedžima (tiež Dešima) pri Nagasaki. Čínskym lodiam bolo naďalej povolené vchádzať do Nagasaki a kórejskí vyslanci mali prístup do hlavného mesta. Táto izolácia trvala 251 rokov, dokiaľ si komodor Matthew Perry nevynútil otvorenie japonských prístavov pre amerických obchodníkov v roku 1854 na konferencii v Kanagawe. Následne došlo k podpisu obdobných zmlúv (Ansejská dohody) aj s európskymi mocnosťami.

Počas niekoľkých rokov obnovený kontakt so Západom zásadne zmenil japonskú spoločnosť. Po vojne Bošin v rokoch 1867 – 1868 bol šógunát zrušený a bola znovuobnovená moc cisára. V roku 1867 nastúpil na trón nový cisár Mucuhito (dnes známy ako cisár éry Meidži) a počas jeho 45 ročnej vlády sa uskutočnilo mnoho reforiem (tzv. reformy Meidži). Feudálny systém bol zrušený a boli prevzaté početné západné inštitúcie, vrátane západného právneho zriadenia a formy vlády. Spolu s ďalšími ekonomickými, sociálnymi a vojenskými reformami vyústili tieto zmeny k prerodu Japonska na modernú svetovú mocnosť. Ako výsledok prvej čínsko-japonskej a rusko-japonskej vojne získalo Japonsko Taiwan a Sachalin a neskôr v roku 1910 okupovalo Kóreu.

Počas prvej svetovej vojny krajina bojovala po boku krajín Dohody proti Cisárskemu Nemecku. Výsledky vojny však Japonsko nemohli neuspokojiť.

Na počiatku 20. storočia zaznamenalo Japonsko vzrastajúci vplyv expanzívneho militarizmu, vedúcemu k invázii do Mandžuska a druhej čínsko-japonskej vojne (1937). Japonsko sa spojilo s Nemeckom a Talianskom a vytvorilo Os Berlín-Rím-Tokio. Japonskí politickí vodcovia, obávajúci sa rastúcej vojenskej a ekonomickej prítomnosti v juhovýchodnej Ázii považovali za nevyhnutné zaútočiť na americkú námornú základňu v Pearl Harbor (1941), aby bola zaistená japonská nadvláda v Pacifiku. Aj keď vstup Spojených štátov do 2. svetovej vojny postupne zmenil rovnováhu sil v Pacifiku v neprospech Japonska. Po dlhom pacifickom ťažení Japonsko stratilo Okinawu v súostroví Rjúkju a bolo zatlačené na štyri hlavné ostrovy. Spojené štáty mohutne zaútočili na Tokio, Ósaku a ďalšie mesta strategickým bombardovaním a na Hirošimu a Nagasaki atómovými bombami. Japonsko oznámilo bezpodmienečnú kapituláciu 15. augusta 1945.

Porazené Japonsko zostalo pod okupačnou správou USA až do roku 1952, po ktorom skončení začalo významné ekonomické oživenie s pomocou USA, ktoré vrátilo ostrovom prosperitu. Úspech v Tokiu v roku 1964 je považovaný za jeden z mnoho znakov, že Japonsko znovu získalo svoj národný status. Ostrovy Rjúkju zostali pod správou USA až do roku 1972, aby bola zaistená stabilizácia východnej Ázie a významná vojenská prítomnosť USA zostavá až do týchto dní.

Aj napriek demokratickému zriadeniu zostávala väčšina moci v rukách cisára. Jeho titul znel Vládca nebies (Tennó) a bol považovaný za "posvätného a nedotknuteľného" vládcu, ktorý vo svojich rukách držal zákonodarnú, výkonnú aj súdnu moc, všetky zákony, vyhlášky a rozsudky boli vydávané "V mene Cisára". Výkonnú moc vykonával nepriamo, prostredníctvom Tajnej rady, ktorej členov a všetkých vládnych úradníkov ľubovoľne menoval a odvolával. Ďalšou cisárskou výsadou bolo velenie japonskej armáde a japonskému námorníctvu. V rokoch 1868 – 1945 sa na Japonskom tróne vystriedali traja cisári:

• Meidži (Mucuhito) 1867 – 1912
• Taišó (Jošihito) 1912 – 1926
• Šówa (Hirohito) 1926 – 1989

Výkonnú moc vykonával cisár prostredníctvom tzv. Tajnej rady, ktorá bola de facto vládou a poradným orgánom cisára. Jej členovia rokovali spoločne s cisárom o všetkých dôležitých štátnych otázkach. Tajnú radu tvorili premiér a ministri, z ktorých každý mohol povedať cisárovi odporúčanie zo svojho oboru, za ktoré bol zodpovedný. Ďalej každý z nich spravoval jedno z 8 ministerstiev:

• ministerstvo občianskych vecí, od roku 1873 ministerstvo domácich vecí
• ministerstvo zahraničných vecí
• ministerstvo financií
• ministerstvo armády
• ministerstvo námorníctva
• ministerstvo cisárskeho dvora
• ministerstvo spravodlivosti
• ministerstvo verejných prací
• ministerstvo školstva

Do roku 1872 tvorili ministerstvo armády a ministerstvo námorníctva jednotné Vojenské ministerstvo.

Zákonodarnú moc vykonával do roku 1890 cisár. S prijatím Meidžiho ústavy vznikol v Japonsku prvý parlament, nazvaný Ríšsky snem (Imperial Diet). Skladal sa z dvoch komôr. Hornú komoru, takzvanú Šľachtickú snemovňu (House of Peers) tvorili členovia Cisárskej rodiny, osoby s dedičným šľachtickým titulom a ďalší členovia menovaný cisárom. Dolnú komoru – Poslaneckú snemovňu, alebo tiež Snemovňu reprezentantov (House of Representatives) volili občania, pričom volebné právo sa vzťahovalo len na majetných dospelých mužov, ktorí však tvorili len malé percento obyvateľstva.