McDonnell FH Phantom

V roku 1942 požiadal americký námorný úrad pre letectvo spoločnosť McDonnell, aby navrhla prúdové stíhacie lietadlo, ktoré bude schopné operovať z paluby lietadlovej lode. Začiatkom roku 1943 uzavrelo námorníctvo s firmou McDonnell zmluvu na dva prototypy tohto nového stíhacieho lietadla, ktoré nieslo označenie „XFD-1“.

Konštrukčný tím McDonnellu, vedený Kendallom Perkinsom, dostal od námorníctva iba všeobecné špecifikácie, čo dalo inžinierom značnú slobodu pri rozhodovaní. Rozhodli sa navrhnúť čo najjednoduchšie a najkonzervatívnejšie lietadlo, aby sa minimalizovalo riziko a uľahčila výroba a údržba. Konštrukčný tím McDonnellu spolupracoval s firmou Westinghouse na uložení pohonnej jednotky. Zvažovali rôzne konfigurácie, ale nakoniec sa dohodli, že motory budú nainštalované v koreňoch krídel.

Práce na prototypoch sa začali v januári 1944 a prvý z nich vzlietol 26. januára 1945. V skutočnosti však išlo iba o krátky skok, pretože prototyp mal nainštalovaný iba jeden motor. Prvý let stíhačky s oboma motormi sa uskutočnil o niekoľko dní neskôr. Dňa 21. júla 1946 sa začali skúšky XFD-1 na palube lietadlovej lode USS Franklin D. Roosevelt (CVB-42).

V marci 1945 objednalo americké námorníctvo u McDonnellu 100 Phantomov, nakoniec ale bolo postavených iba 60 lietadiel, pretože po skončení 2. svetovej vojny zanikla potreba obstarať väčšie množstvo týchto stíhačiek. Stroje niesli spočiatku označenie „FD-1“. Písmeno D v názve bolo tradične prideľované lietadlám od konkurenčnej firmy Douglas. V tomto prípade bolo použité preto, že v čase objednania Phantomu nedodával Douglas námorníctvu žiadne stroje. To sa však čoskoro zmenilo, a preto sa označenie Phantomu zmenilo na „FH-1“. Prvé sériovo vyrobené lietadlo FH-1 Phantom vzlietlo 28. októbra 1946 a dodávky námorníctvu sa začali v roku 1947.

Zo stíhačiek FH-1 Phantom sformovalo americké námorníctvo jednu letku a námorná pechota dve letky. Rýchly vývoj technológie prúdových lietadiel však spôsobil, že tieto stroje nezotrvali v aktívnej službe príliš dlho. Prakticky už včase svojho zavedenia boli Phantomy zastarané, a preto ich do konca roku 1949 všetky vyradili a nahradili lietadlami F2H Banshee.[1]

FH-1 Phantom na palube lietadlovej lode USS Saipan (CVL-48) v máji 1948

FH-1 Phantom bolo jednomiestne lietadlo konvenčnej konfigurácie, ktoré bolo vyrobené prevažne z leteckého hliníku. Bol to dolnoplošník s rovnými krídlami, pričom v koreni každého z nich bol inštalovaný motor. Krídla mali rozpätie 12,42 m a dali sa skladať smerom nahor (po zložení zaberali iba 5 m).

Pohon zabezpečovali dva prúdové motory Westinghouse J30-WE-20, z ktorých každý mal ťah 7,1 kN. V prípade potreby bolo možné pripevniť na lietadlo dva pomocné raketové motory, ktoré sa požívali pri štarte. Vnútorný objem paliva bol 1420 litrov, dolet Phantomu však bolo možné predĺžiť prostredníctvom konformnej palivovej nádrže s objemom 1 117 litrov, ktorá sa dala zavesiť pod brucho lietadla.

Pilot mal z kabíny dobrý výhľad a jej kryt sa otváral zasunutím smerom dozadu. Kokpit nebol vybavený vystreľovacím sedadlom, ale kryt bolo možné v prípade potreby odhodiť, aby mohol pilot núdzovo opustiť lietadlo.

Výzbroj pozostávala zo štyroch guľometov M2 Browning kalibru 12,7 mm, pričom každý z nich mal zásobník s 325 nábojmi. Pod krídlami boli závesníky na osem neriadených rakiet vzduch-zem HVAR (High Velocity Aircraft Rocket) kalibru 127 mm. Týmito raketami však boli Phantomy vyzbrojené len zriedka.

Hoci sa Phantom vyznačoval veľmi príjemnými letovými vlastnosťami, nebol príliš výkonný. Svojou maximálnou rýchlosťou len o málo predčil najlepšie vtedajšie stíhačky s piestovým motorom. V porovnaní s nimi mal tiež oveľa menší dolet.[2]

• Spojené štáty

United States Navy

United States Marine Corps

• de Havilland Sea Vampire